Prečo zabíjajú na školách? Chýbajú im otcovia

Prečo zabíjajú na školách? Chýbajú im otcovia

Ďalšia masová streľba, ďalšie verejné spory o kontrole zbraní a duševnom zdraví mládeže v Spojených štátoch.

Christopher Harper-Mercer (na foto), 26-ročný mladík, ktorý 1. októbra v Umpqua Community College v Oregone vzal životy deviatim ľuďom, niekoľkých ďalších zranil a nakoniec vzal život aj sebe, mal povolenie na držbu malého počtu zbraní. Jeho samovražedná misia môže znamenať iba to, že bol psychicky narušený.

Toto sú dve veľké témy, o ktorých znovu debatujú Američania od prezidenta Obamu až po milióny bežných matiek a otcov po najsmrteľnejšej streľbe v Sandy Hook (mesto Newtown, Connecticut) spred takmer troch rokov, keď Adam Lanza zabil 20 žiakov základnej školy a sedem dospelých vrátane svojej matky.

Z týchto dvoch tém, hoci v popredí je kontrola zbraní, je otázka psychického zdravia náročnejšia. Je to preto, lebo nie je možné vyriešiť ju poctivo bez postavenia sa čelom k jednej z najväčších príčin nešťastia, depresie a kriminality u mladých mužov v celej krajine: ak kvôli rozvodu alebo voľným zväzkom vyrastajú bez otca.

Rozvod leží v pozadí škôl v Umpqua, Sandy Hook a mnohých podobných tragických prípadov. Podobne ako Adam Lanza aj Christopher žil so svojou rozvedenou matkou. Jeho rodičia sa definitívne rozišli v roku 2006, ale vtedy už niekoľko rokov žili oddelene. Christopher trpel traumou rodičovského rozdelenia a väčšinu svojej mladosti prežil bez bezpečnej prítomnosti otca. Pred niekoľkými rokmi sa matka so synom presťahovali z Los Angeles, kde žil otec, do Oregonu.

Chlapci žijúci iba so svojou matkou takmer dvojnásobne častejšie končia ako delikventi v porovnaní s chlapcami vyrastajúcimi v dobrom vzťahu so svojím otcom. Zdieľať

Prezident Obama najvážnejším tónom zdôraznil svoje sklamanie nad zlyhaním „zdravého rozumu vo veci zákonnej kontroly zbraní". Akademicky vynadal americkým médiám, že sa podieľajú na stave s takýmto koncom, argumentujúc, že novinári sa skrývajú za pravidlo „objektivity", ktoré od nich vyžaduje podávanie „iba faktov" o „zbraňovom násilí".

Komentáre k zákonom o držbe zbraní sú na úrovni skutočnej križiackej výpravy v porovnaní s úplným mlčaním o význame rozvrátených domovov v tragédiách podobných Umpque. Fakty sú pritom známe. Médiá sa neboja spomenúť rodinné pomery posledného strelca – a ďalších – no kde je veľký editoriál New York Times o škodách, ktoré sa dejú mladým mužom zbaveným svojich otcov?

Kde je webstránka Bieleho domu k tejto veci? Komentujúc iný prípad školskej streľby spred niekoľkých rokov rodinný sociológ Brad Wilcox napísal:

„Spoločenskovedné údaje o prepojení medzi násilím a rozvrátenými rodinami nemôžu byť jasnejšie. Môj vlastný výskum naznačuje, že chlapci žijúci iba so svojou matkou majú takmer dvojnásobnú pravdepodobnosť, že skončia ako delikventi v porovnaní s chlapcami vyrastajúcimi v dobrom vzťahu so svojím otcom."

Wilcox ďalej hovorí:

„Harvardský sociológ Robert Sampson napísal: ,Rodinná štruktúra je jedným z najsilnejších, ak nie najsilnejším indikátorom úrovne rozdielnosti násilia v mestách po celých USA.' Jeho názory zdieľajú aj poprední kriminalisti Michael Gottfredson a Travis Hirschi, ktorí napísali, že ,tieto rodinné záležitosti, ako je percentuálna úroveň rozvodov obyvateľstva, percentuálna úroveň domácností vedených ženami a percentá jednotlivcov nezačlenených do komunity patria medzi najsilnejšie indikátory úrovne kriminality'."

Jeden lekár v posledných dňoch argumentoval, že násilie je nákazlivé, čo je asi pravda, a navrhuje, že ak to vezmeme vedecky ako otázku verejného zdravia, je možné to predvídať a vopred tomu zabrániť. Potrebujeme k tomu (tisícky?) zdravotníkov zapojených do spoločenstiev, ktorí dokážu rozpoznať prítomný problém a zasiahnuť.

Nebolo by omnoho jednoduchšie – a lacnejšie – využiť všetkých učiteľov, zdravotníkov a ďalších, aby sme mladým povedali pravdu o manželstve, rozvodoch a o tom, prečo deti potrebujú otcov?

Faktorov, ktoré ovplyvnili Christopherovo správanie, bolo popravde viac. Jeho matka Laura Harperová, ktorá na internete značne popísala seba a svojho syna, v jednom poste uviedla, že podobne ako ona, aj jej syn trpel Aspergerovým syndrómom (formou autizmu), ale že obaja sa s ním celkom dobre vyrovnali. Ona je registrovanou zdravotnou sestrou a jej syn bol v čase svojej smrti zapísaný v divadelnom kurze na univerzite Umpqua. Podľa susedov obaja prejavovali záujem o zbrane a spoločne chodili strieľať.

No uspokojenie z dobrého narábania so zbraňami ťažko môže nahradiť roztrieštenú rodinu a fakt, že Christopher bol ako 26-ročný v cudzom meste nezamestnaný. Podobne ako mnoho ďalších strelcov, aj on bol spoločensky utiahnutý, na internete vyhľadával filozofiu pokrývajúcu jeho pomery a nahradzujúcu reálne spoločenstvá. Noviny Washington Post uviedli: „Jeho kontá na sociálnych sieťach vrátane stránky na MySpace a online profile ponúkajú náznaky jeho záujmov – Írska republikánska armáda, punk rocková hudba, antipatia k náboženstvu – ale iba málo na skutočné pochopenie.“

Je ešte aj ďalší aspekt streľby v Umpqua, ktorý mimo kresťanských webstránok vyvolal iba málo poznámok: to, že strelec sa zameral na kresťanov. Na internete napísal, že nenávidí organizované náboženstvo, no hľadá priateľov so záujmom o „spiritualitu“.

Podľa svedectiev študentov požiadal kresťanov, aby sa identifikovali (čo oni zrejme urobili, no to je iná téma) a strelil ich do hlavy, kým ostatných strelil do nôh alebo iných častí tela.

Vzhľadom na to, že strelci majú tendenciu študovať a učiť sa od predchádzajúcich prípadov, mohlo ho ovplyvniť zastrelenie deviatich ľudí v historickom afroamerickom kostole v Charlestone v Južnej Karolíne spred troch mesiacov. Vtedy médiá hojne písali o odpustení, ktoré preukázala černošská kongregácia.

Zacielenie na kresťanov v posledných dvoch masových streľbách by si určite zaslúžilo komentáre v médiách. Také, aké by nasledovali po streľbe na židov alebo moslimov. Zdieľať

Zacielenie na špecifickú náboženskú skupinu v posledných dvoch masových streľbách je znepokojujúce a istotne by si zaslúžilo niekoľko serióznych komentárov v mainstreamových médiách. Takých, aké by nasledovali, ak by cieľom boli napr. židia alebo moslimovia. Ibaže by sa tu vyskytovala nejaká podoba kresťanofóbie...

Christopherova nenávisť k náboženstvu v sebe pritom skrýva tragickú iróniu, pretože „organizované náboženstvo“ je jedno z najväčších podporovateľov manželstva a rodinnej stability. Manželstvá, v ktorých obaja manželia pravidelne chodia do kostola, omnoho menej pravdepodobne končia rozvodom ako tie, v ktorých do kostola nechodí ani jeden z nich.

Toto nie je ten druh informácií, aké Christopher na internete hľadal či našiel. Ak by sa to aj stalo, asi by ho to príliš neuspokojilo. No pre ďalších dospievajúcich nie je neskoro, aby sa naučili, že rozvod nie je pre 30-50 percent ľudí nevyhnutný a že viera a praktizovanie náboženstva patria medzi tie veci, ktoré prispievajú k trvalým manželstvám a šťastnému rodinnému životu. Len keby im to niekto povedal.

Carolyn Moynihan
Autorka je zástupkyňou šéfredaktora austrálskeho magazínu MercatorNet.

Pôvodný text: What’s missing in the lives of school shooters? Prevzaté v rámci licencie Creative Commons, preložil L. Obšitník.

Foto: Christopher Harper-Mercer - MySpace.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo