„Prázdniny na Sibíri“: príbeh poľských preživších

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
„Prázdniny na Sibíri“: príbeh poľských preživších

Siroty, ktoré prišli na Nový Zéland v roku 1944. Foto: Mercatornet.com

V rokoch 1940 a 1941 boli z Poľska do sovietskych koncentračných táborov deportované celé rodiny.

Marysa Dac do svojich siedmich rokov trávila Vianoce v najmenej štyroch rôznych krajinách. Nebolo to preto, žeby bol jej otec obchodníkom (hoci ním bol) či diplomatom (nebol), ale preto, že jej rodina, nanešťastie, žila vo východnom Poľsku, ktoré na začiatku druhej svetovej vojny anektoval Sovietsky zväz.

Keď táto hrôza postihla jej rodinu, mala len 16 mesiacov a nemá preto na to obdobie takmer žiadne priame spomienky. O tom, čím trpeli a čo zázrakom prežili, jej rozprávali starší súrodenci, hlavne brat Michal. Nižšie je niekoľko scén jej príbehu, ktorý mi rozprávala vo svojom dome v Aucklande na Novom Zélande.

Rodina sa prebudí uprostred noci na hlasné búchanie a jednotka sovietskej tajnej polície vpadne dnu. „Vstávať, vstávať!“ kričia a nariadia rodine, aby si zbalila veci na „dvojtýždňový výlet“ na Sibír. Zdieľať

Je 10. február 1940 v Przemysli v juhovýchodnom Poľsku. Je veľká zima. Rodina sa prebudí uprostred noci na hlasné búchanie a jednotka sovietskej tajnej polície vpadne dnu. „Vstávať, vstávať!“ kričia a nariadia rodine, aby si zbalila veci na „dvojtýždňový výlet“ na Sibír. Majú hodinu na to, aby zozbierali teplé oblečenie a všetko podstatné, na čo pomyslia. Naložia ich do vojenského nákladného auta a začína sa nočná mora, ktorá sa skončí v tábore nútených prác v krajine mrazu.

O tri týždne neskôr sa dostanú do vlaku, ktorý ich odvezie do Ruska. Otec Wacek, mama Rozália, v jej rukách Marysa, jej šesť- alebo sedemročná sestra Aniela a 12-ročný Michal sú napchatí do vlaku s desiatkami ďalších. To isté sa počas masových deportácií deje s tisíckami ich krajanov. Nevedia, kedy sa opäť najedia. Nie sú tam ani žiadne hygienické zariadenia. Vlak s nákladom nežiaducich Poliakov sa začína hýbať a ich vlasť mizne vzadu.

Ich novým domovom sú kasárne, v ktorých bývajú s troma ďalšími rodinami. Je to blízko osady, kam staršie deti chodia do školy. Marysa strávi v „jasliach“ jeden deň, no keď jej mama zistila, že by tam neprežila, vezme ju domov. Otec pracuje v neďalekom lese a každodenne zarobí pre rodinu dávku v podobe iba jedného úzkeho bochníka chleba. Keďže mama nemôže pracovať, Michal sa ponúkne na prácu v lese, čím získajú ďalšiu dávku. Otec to však z obavy o Michalov život čoskoro zastaví. Musí zostať nažive pre ostatných.

Povedia im, že do tábora im prišiel ďalší balík. Stará mama im posielala jedlo – sušené huby, bravčová masť a ďalšie veci. Wacek a Michal idú po balík päť míľ v snehu. Tam zistia, že balík bol otvorený a jedlo bolo nahradené pieskom. Prebodne ich krutosť a nespravodlivosť.

Chlapi v lese rúbu stromy a kopú hlboké hroby. Ľudia každý deň umierajú z podvýživy, chorôb a vyčerpania. Pre hĺbku jám a vlhkosť snehu sa chlap niekedy nedostane von a ostatní mu nemôžu pomôcť, preto tam zomrie. Keď je kopanie na konci, mužov z Wackovej skupiny požiadajú, aby sa postavili na kraj hrobu. Potom ich strelia zozadu do hlavy. Vdovy a deti zostanú v smútku bezmocné.

Rodina Dacovcov začne ďalšiu dlhú cestu, ktorou sa dostanú cez Kazachstan a Uzbekistan k miestu evakuácie pri Kaspickom mori. Väčšinu cesty prejdú pešo. Zdieľať

Nejaký čas po 30. júli 1941 preživším v tábore povedia, že môžu odísť. Vojnoví spojenci sa zmenili. Poľská exilová vláda sa odrazu stane ruským spojencom a poľskí muži sa na sovietskom území formujú do armády, aby spojencom pomohli poraziť Nemcov. Strýko Stalin to však priateľom neuľahčuje. Hladní a vyčerpaní poľskí muži musia ísť do náborových táborov so svojimi rodinami po svojom, bez peňazí, bez jedla a bez organizovanej dopravy.

Rodina Dacovcov začne ďalšiu dlhú cestu, ktorou sa dostanú cez Kazachstan a Uzbekistan k miestu evakuácie pri Kaspickom mori. Väčšinu cesty prejdú pešo, na nejaký čas zastavujú v improvizovaných táboroch blízko dedín alebo družstiev. Iba trojročnú Marysu musia ešte nosiť.

Rozália je chorá. Dorazili na miesto s nemocnicou, kde ju uložia, a deti si nájdu útočisko v stodole. Čoskoro zistia, že mama sa nezotaví a prenesú ju späť k deťom. Malá Marysa si uchová spomienku na tieto chvíle v stodole, keď Michal, Aniela a aj Marysa so svojimi malými rúčkami pomôžu Rozálii ľahnúť si, keď umierala. Jej telo potom odniesli.

Štrnásťročný Michal má za svoje sestry plnú zodpovednosť. Kusy oblečenia predáva za jedlo. Chudobní dedinčania sú solidárni, ale dokážu im dať len džbán mlieka. Trojica, podobne ako ďalšie deti, ktoré s nimi cestujú, zbiera na družstvách zemiaky, cibuľu a ďalšiu zeleninu, ktorá sa obyčajne je surová. Pri jednej príležitosti Michal posunie Marysu popod plot do hustého paradajkového záhonu, kde ju nemôžu objaviť policajti na koňoch. Inštinktívne počúva uchom pri zemi, aby im mohla povedať, kedy sú kone blízko alebo ju minuli.

Marysa chýba. Utečenci sa na dlhší čas zastavili v nejakej dedine alebo osade a ju si do jedného domu vzalo dievčatko, ktoré tam bývalo. Po tri mesiace mala adekvátnu stravu a prístrešok a jej rozrušení súrodenci ju objavia až vtedy, keď odchádzajú a začujú, ako niekto volá jej meno. Bola unesená? Alebo išlo o skutok lásky, ktorý jej zrejme zachránil život?

Michal sa dobrovoľne prihlásil do armády, ale zostane so svojimi sestrami, kým nebudú v bezpečí. V poslednej fáze ich púte, niekde v Uzbekistane, sa odvezú vlakom ku Kaspickému moru, odkiaľ sa loďou prepravia do Perzie. To sa stane v marci-apríli alebo auguste-septembri 1942. V meste Pahlavi konečne dostanú jedlo, odpočinok a zdravotnú starostlivosť. No civilisti sa čoskoro presťahujú do trvalejších táborov v Teheráne alebo Isfaháne. Dacovci podľa veku alebo zdravotného stavu putujú do oddelených táborov v Isfaháne.

Marysa Jaskiewicz. Foto: Mercatornet.com

Marysa má tuberkulózu a ide do nemocnice. Dokáže prehĺtať iba jogurt a nie je isté, či prežije. Michal oblečený do vojenskej uniformy k nej chodí každé popoludnie o 14.00 hodine, v rukách má vlašské orechy. Zabalí ju do deky, položí na koleno a povie: „Poď, chcem, aby si to zjedla a uzdravila sa.“ Nebyť tohto jeho úsilia, dnes by možno nežila.

Keď sa jej trochu polepší, ide do tábora 9, kde sú ďalšie choré deti. Pripadá si ako v nebi, má poriadnu miestnosť, dobrú posteľ aj dobré jedlo. Príde ich navštíviť aj šach (iránsky panovník). Prvýkrát po dvoch rokoch navštevujú šťastných poľských exulantov katolícki pastori a Marysa dostane prvé sväté prijímanie oblečená do veľkej bielej „šatky“ vyrobenej z posteľnej plachty a závoja zo záclony.

Michal odchádza, aby sa pripojil k armáde. Je to veľmi smutné rozlúčenie, dievčatá sa s ním mnoho rokov neuvidia, pretože sa vylodí v Anglicku a ony skončia na opačnej strane sveta.

Je 1. november 1944. Marysa a Aniela sú spolu so 700 ďalšími poľskými deťmi, väčšinou sirotami, na americkej vojenskej lodi, ktorá vchádza do prístavu vo Wellingtone na Novom Zélande. Sprevádza ich 100 poručníkov a vracajúcich sa vojakov, ktorí počas cesty okolo nich robili zmätok. Premiér Nového Zélandu Peter Fraser príde na palubu a uvíta ich. Nasnímajú sa fotografie a následne sa vylodia. Každý nesie malý balíček alebo tašku obsahujúcu všetky svetské veci. Milé dámy rozdávajú deťom sladkosti.

Marysa si veľmi dobre uvedomuje, že vzhľadom na ťažkosti, ktoré ju takmer priviedli k bráne smrti, bol jej život istým zázrakom, za ktorý každý deň vzdáva vďaku. Zdieľať

Vítacie rituály pokračujú, keď idú vlakom do tábora v meste Pahiatua. Vlak ide pomaly a zastavuje, aby ich okoloidúce skupiny ľudí mohli pozdravovať. Zostanú v Pahiatua, až kým nebude známy výsledok vojny alebo kým nebudú mať dosť rokov na to, aby sa samy rozhodli, kam pôjdu. Vojna sa skončí pre Poliakov tak, že len málo z nich sa rozhodne vrátiť do vlasti.

Marysa odišla z tábora, keď mala 11 rokov. Ukončila školu a nastúpila do práce ako krajčírka. V roku 1961 sa vydala za poľského emigranta Franka Jaskiewicza a mali spolu štyri deti. Ovdovela v roku 1994, má niekoľko vnukov a vnučiek a vedie veľmi aktívny život, pomáha vo svojej katolíckej farnosti a zúčastňuje sa na dianí v poľskom združení.

Myšlienky na smrť svojich rodičov jej stále vháňajú slzy do očí a stále pociťuje neprítomnosť svojej matky v živote. No Marysa si veľmi dobre uvedomuje, že vzhľadom na ťažkosti, ktoré ju takmer priviedli k bráne smrti, bol jej život istým zázrakom, za ktorý každý deň vzdáva vďaku.

Pôvodný text: ‘A holiday in Siberia’: a Polish survivor’s story. Uverejnené v spolupráci s Mercatonet.com, preložil L. Obšitník.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo