K veci Hriešnici, ale nie pokrytci

Vyzerajú veľmi podobne. Pokrytec sa nejako prezentuje, ale koná inak. Hriešnik sa zámerne rozhoduje pre niečo, o čom vie, že by sa pre to rozhodovať nemal. Obaja trpia vnútorným rozdelením. Dokonca aj my sami sa možno cítime ako pokrytci, keď hrešíme, čiže sa rozhodujeme proti svojmu presvedčeniu. Napriek tomu cítime, že je medzi nimi rozdiel. Správne tušíme, že nie každý, kto hreší, je preto pokrytec.

Rozdiel medzi nimi spočíva v tomto. Pokrytec sa s rozdelením vo svojom vnútri zmieril, hriešnik s ním bojuje. Možno bojuje slabo a častejšie prehráva než vyhráva, no napriek tomu s touto vnútornou rozpoltenosťou zápasí. Hriešnik sa kajá a snaží sa zosúladiť svoj život s pravdou. Pokrytec sa odmieta kajať a namiesto toho sa snaží prekrútiť skutočnosť, aby zapadla do jeho spôsobu života. Možno si už ani neuvedomuje, že si na svoje vnútorné rozdelenie zvykol.

Tento rozdiel medzi pokrytcom a hriešnikom vysvetľuje, prečo na nich reagujeme tak odlišne. Hriešnosť nejakého človeka v nás možno vyvoláva frustráciu či hnev alebo ho azda pre ňu ľutujeme. Pokrytec je však iný. Cítime, že trpí hlbšou, podstatnejšou nepoctivosťou. Je nebezpečný spôsobom, akým hriešnik nie je. Kým hriešnik príležitostne (možno často) stratí cestu, pokrytec stratil kompas.

Takto sa líšia dvaja synovia v Pánovom podobenstve (Mt 21, 28 – 32). Obaja konajú nesprávne, no prvý z nich je schopný pokánia, druhý nie. Prvý hreší vzdorom, druhý si už zvykol na svoju dvojtvárnosť. Prvý je jednoducho hriešnik, druhý pokrytec.

Podobne ako mnohé iné podobenstvá aj toto Pán adresuje „veľkňazom a starším“. Nejde o to, že títo muži jednoducho zhrešili. Pán ich jasne odlišuje od hriešnikov, mýtnikov a neviestok, ktorí ich predchádzajú do Božieho kráľovstva. Nie, oni majú vo svojom vnútri chybu, ktorá siaha oveľa hlbšie než hriešnosť a je horšia než akýkoľvek konkrétny hriech. Sú to muži, ktorí si privykli na rozdelenie vo svojom vnútri a integritu vymenili za moc. Ako hovorí Ježiš na inom mieste (porov. Mt 24, 13 – 29), sú to pokrytci.

Pokrytectvo sa nám z duše protiví práve preto, že cítime jeho rozkladný vplyv na človeka. Pokrytectvo, ktoré je prítomné v cirkevných škandáloch, nás hnevá viac než konkrétne hriechy. Podobne aj pokrytectvo našich až príliš prominentných propotratových katolíckych politikov je v istom zmysle horšie než akýkoľvek konkrétny hriech, či dokonca časté morálne zlyhania. Už si tak zvykli na svoju vnútornú rozpoltenosť, že sa dokážu ľahkovážne hlásiť ku katolíckej značke a popri tom bojovať za potraty.

Opakom pokrytectva je integrita – vlastnosť, ktorá stráži jednotu osoby. Vďaka integrite je človek celkom, nie zlomkom. Ona zaručuje, že je celý a úplný, nie rozdelený. Človek, ktorý má integritu, skombinoval a zjednotil – zintegroval – všetky rozličné aspekty svojho života. Všetky jeho presvedčenia, myšlienky, slová a skutky tvoria jednotu. A hoci integrita v technickom zmysle nie je cnosťou, je jej predpokladom – či aspoň túžba po nej a snaha o ňu. A cnosti zasa pomáhajú túto integráciu prehĺbiť.

Prvotný hriech spôsobil, že všetci zažívame rozkol a konflikt medzi tým, čo poznáme ako dobré a pravdivé, a tým, po čom túžime a pre čo sa rozhodujeme. „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím.“ (Rim 7, 15) Keď hrešíme, jatríme tento rozkol ešte viac a riskujeme, že skĺzneme do pokrytectva. Keď robíme pokánie, nachádzame na tento rozkol liek. Simplex fac cor meum, modlí sa žalmista (Ž 86, 11): Daj, aby moje srdce bolo prosté, celé a úplné.

Svet od kresťanov očakáva, že budú predovšetkým mužmi a ženami integrity. Naozaj, koľko škody spôsobilo šíreniu evanjelia pokrytectvo kresťanov! Akým spôsobom teda rastieme v integrite srdca?

Po prvé, oddanosťou pravde. Pozor: nielen záujmom o pravdu, ale aj túžbou riadiť sa ňou; nielen pravdu poznať, ale na ňu i reagovať. Napokon, aj samotný pokrytec možno dokáže odrecitovať hlboké pravdy, ale neriadi sa nimi. Svätý Jakub nás upozorňuje, aby sme neboli ako človek, podľa ktorého je pravda zaujímavá, ale nie určujúca:

Nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je. Ale kto sa zahľadí do dokonalého zákona slobody a vytrvá, kto nie je zábudlivý poslucháč, ale uskutočňovateľ diela, ten bude blahoslavený pre svoje skutky. (Jak 1, 22 – 25)

Alebo ako povedal ctihodný Fulton Sheen: „Ak sa nesprávaš podľa toho, čomu veríš, nakoniec budeš veriť podľa toho, ako sa správaš.“

Po druhé, v integrite srdca rastieme oddanosťou voči sviatosti pokánia. Rozdiel medzi hriešnikom a pokrytcom je v tom, že hriešnik koná pokánie. Rast v integrite srdca si od nás vyžaduje nielen príležitostnú návštevu spovednice, ale zladiť svoju vôľu s Božou častým prijímaním tejto sviatosti. Pri spovedi sa už nepokúšame pretvoriť skutočnosť podľa seba, ale dať svoj život do súladu s Božou vôľou.

Asi najčastejším obvinením katolíkov (a kresťanov vo všeobecnosti) je to, že sme pokrytci. Pravda, táto výčitka sa často hádže bez príčiny. Napriek tomu sa všemožne snažme zaručiť, že aj keď zostávame hriešnikmi, nie sme pokrytci.

P. Paul Scalia je kňazom Arlingtonskej diecézy v štáte Virginia, kde slúži ako biskupský vikár pre klérus. Jeho nová kniha je That Nothing May Be Lost: Reflections on Catholic Doctrine and Devotion (Aby sa nič nestratilo: Úvahy o katolíckej náuke a zbožnosti).

Pôvodný článok: Sinners, but not Hypocrites. Preložil: Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.