Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Voľby v USA Politika
30. september 2020

Polemika v Postoji

Je Trump nebezpečný narcis alebo užitočný spojenec proti uleteným progresívcom?

Polemika Martina Hanusa a Lukáša Krivošíka o Donaldovi Trumpovi a o dileme konzervatívcov pred najdôležitejšími voľbami roku 2020.

Je Trump nebezpečný narcis alebo užitočný spojenec proti uleteným progresívcom?
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Polemika Martina Hanusa a Lukáša Krivošíka o Donaldovi Trumpovi a o dileme konzervatívcov pred najdôležitejšími voľbami roku 2020.

Hoci nás v Postoji spájajú rovnaké hodnoty, zďaleka nemáme na všetko rovnaké názory. V minulých týždňoch sme sa pomerne veľa sporili o amerických voľbách a konkrétne o Donaldovi Trumpovi. Tiež sme sa vciťovali do kože amerického konzervatívca, ktorý má zo svojho prezidenta často rozpaky až pocity znechutenia, no súčasne čelí čoraz agresívnejšiemu tlaku liberálnej politiky a kultúry. Tá sa v uplynulých rokoch hrozivo zradikalizovala a útočí už na základné akademické slobody či slobodu prejavu. Ako by sme vlastne volili na mieste Američanov?

Voľby v USA, ktoré sa konajú o vyše mesiaca, ovplyvnia nielen životy Američanov, ale aj celý Západ či nás v strednej Európe, budú formovať naše uvažovanie o tom, aká má byť odpoveď na súčasný liberalizmus, spor o Trumpa je tak sporom aj o súčasný a budúci charakter konzervatívneho hnutia nielen v Amerike.

Martin Hanus a Lukáš Krivošík spolu z rôznych perspektív diskutujú o Amerike aj o Donaldovi Trumpovi, ktorý v týchto týždňoch bojuje o znovuzvolenie.  

Martin Hanus: Začnime najskôr asi najmrzkejšou prezidentskou debatou v dejinách USA, ktorá sa skončila pred necelými 24 hodinami.   

Donald Trump potrebuje nevyhnutne bodovať a doháňať Bidenov náskok v kľúčových swing states. Napokon, má na to predpoklady, pôsobí o dosť energickejšie než čoskoro 78-ročný Biden, ktorý je vôbec jedným z najslabších kandidátov demokratov modernej histórie – má síce obrovské skúsenosti, ale nemá charizmu, na rozdiel od Trumpa na ňom cítiť vek, počas kampane mal niekoľko trápnych výpadkov, keď už aj v jeho vlastnom tábore viacerí pochybujú, či bude mentálne schopný vykonávať najnáročnejší úrad. 

Lenže Trump svoju možnú nevýhodu v prvej debate nevyužil a prepálil vo svoj neprospech. Keby sa usiloval väčšinu času pôsobiť prezidentsky, ako sa mu to miestami darilo, udržal by si prevahu. Ale Trump sa rozhodol uplatniť svoju brutalitu, debata sa zmenila na ukričanú až vulgárnu tolkšou, po ktorej boli zbytočné analýzy, kto vlastne vyhral, v pamäti zostal depresívny obraz o oboch kandidátoch. Vo výsledku by bol takýto priebeh ďalších debát výhodou pre Bidena, ktorý môže byť vlastne rád, že mu Trump skáče do každej druhej vety a nikto už nerieši, kde sa zakoktal a či je spôsobilý viesť krajinu.

Lukáš Krivošík: Súhlasím, že obom kandidátom sa asi podarilo skôr nejakých ľudí odradiť ísť vôbec k voľbám a tiež prehĺbiť zhnusenie Američanov z politiky, než pozitívne nadchnúť, aby hlasovali pre jedného alebo druhého. Trump sa asi tým skákaním do reči pokúšal Bidena vyviesť z konceptu, aby sa zakoktal, čo by vytvorilo klipy pre jeho kampaň, ktoré by sa dali púšťať až do volieb. No pôsobilo to od úradujúceho prezidenta neokrôchane. Trump tým prekryl dobrý dojem, ktorý zanechalo sobotné ohlásenie nominácie veľmi kultivovanej sudkyne Amy Coney Barrettovej na Najvyšší súd.

Na druhej strane, mal som pocit, že Bidenovi sa zase dostatočne nepodarilo nerozhodnutým voličom tlmočiť svoje pozície v niektorých dôležitých otázkach. Napríklad ako ďaleko pôjdu jeho pandemické obmedzenia, ak by bol zvolený. Odmietol tiež odpovedať na otázku, či podporí rozšírenie počtu členov Najvyššieho súdu, aby si v ňom liberáli zachovali väčšinu – čo by bol obrovský zásah do dôležitej americkej inštitúcie.    

Martin Hanus: Lukáš, v redakcii sme uplynulé týždne viackrát debatovali o Trumpovi, napokon, tieto americké voľby budú najdôležitejšími voľbami nielen tohto roka, možno aj desaťročia, a to nielen pre Ameriku. V jednej polemike si povedal, že hoci v roku 2016 by si Trumpa nevolil, tentokrát by si mu dal hlas. Je to preto, že Trumpovo prezidentovanie ťa napriek prvotnej skepse presvedčilo? Alebo vari preto, že Joe Biden pre teba stelesňuje väčšie zlo než Hillary Clintonovou?

Lukáš Krivošík: Je to celé klbko dôvodov, ale zhrnul by som ich pre začiatok do štyroch bodov:

Po prvé, vo väčšinovom volebnom systéme, aký majú v USA, často nemáš ten luxus, že môžeš hlasovať za kandidáta, ktorého chceš, ale si nútený hlasovať proti kandidátovi, ktorého v úrade nechceš. 

Keby som bol Američan, hlas pre Trumpa by bol rezolútnym hlasom proti tomu, čo dnes reprezentuje Demokratická strana. Aj umiernení demokrati, za akého sa pasuje Joe Biden, sú dnes rukojemníkmi svojho radikálne ľavicového krídla aj s jeho politikou identity, cancel culture, s mladými „woke“ kultúrnymi maoistami z univerzít alebo násilnými demonštrantmi v uliciach, ktorí podpaľujú paradoxne demokratmi po desaťročia kontrolované veľkomestá a uniesli protesty Black Lives Matter. 

L. Krivošík: Keby som bol Američan, hlas pre Trumpa by bol rezolútnym hlasom proti tomu, čo dnes reprezentuje Demokratická strana. Zdieľať

Toto sú fenomény, ktoré by Bidenovo víťazstvo ešte posilnili a otvorili by im dvere do federálnej vlády.

Po druhé, prezidentské voľby v USA sú veľmi osobné, rozoberajú sa charaktery oboch hlavných kandidátov. O tom Trumpovom si nerobím ilúzie, no každý prezident so sebou do exekutívy prináša stovky ľudí. A Trump dokázal siahnuť po konštruktívnych ľuďoch z republikánskych štruktúr, ktorí na mnohých úrovniach americkej vlády bez veľkej publicity proste presadzujú tradičný konzervatívny republikánsky program – vrátane ľudí, ktorých v primárkach Trump častoval nevyberanými útokmi. 

Páči sa mi, že vo svojom kabinete Trump našiel miesto pre čierneho neurochirurga a inšpirujúceho kresťana Bena Carsona. Páči sa mi tiež, že s konzervatívnym texaským senátorom Tedom Cruzom našiel modus vivendi, dokonca sa dostal na širší zoznam možných Trumpových kandidátov na sudcov Najvyššieho súdu.

A s tým súvisí tretí bod: Oproti roku 2016 sa zmenilo, že vtedy sme nevedeli, čo Trump bude robiť. Nevedeli sme, ako ďaleko zájde s niektorými svojimi avizovanými úmyslami, z ktorých mnohým vlasy dupkom na hlave stáli. Po štyroch rokoch vidíme, že viaceré svoje témy realizoval relatívne pragmaticky. Ja napríklad nezdieľam Trumpove protekcionistické inštinkty, lebo Slovensko od voľného medzinárodného obchodu existenčne závisí, ale oceňujem, že Trump konfrontuje komunistickú Čínu a viac sa hovorí o tom, ako sa celý svet stal závislý od súdruhov v Pekingu. 

Nechcel by som tiež, aby USA vystúpili jednostranne z NATO, no po desaťročiach trestuhodnej erózie Ozbrojených síl SR vítam, že Trump efektívne tlačí európskych členov, aby viac investovali do svojej vlastnej národnej obrany. A tak by sa dalo pokračovať.

V mnohých ohľadoch sa mi zdá počínanie Trumpovej administratívy racionálnejšie než jej mediálny imidž (hysterické informovanie o ňom je témou samou osebe).

Štvrtý bod súvisí s podporou pre Trumpa od evanjelikálnych kresťanov. Mnohí komentátori nechápali, prečo ľudia, pre ktorých je údajne dôležitá osobná zbožnosť, podporujú niekoho takého vulgárneho a očividne bezcharakterného, ako je Trump. Nie je to o tom, čo Trump dokáže pre kresťanských voličov vybaviť (ako sú konzervatívni sudcovia Najvyššieho súdu – aj keď to poteší). Je to hlavne o tom, že Trump necháva konzervatívnych kresťanov v podstate na pokoji. 

Demokratický prezident by, naopak, staval svojou politikou v kultúrno-etických otázkach kresťanov automaticky do dilem svedomia – čím sa pred štyrmi rokmi Hillary ani netajila a myslím, že by to platilo aj pre Bidena a Harrisovú.

Ja by som sa teraz spýtal teba, Martin, že ak by si volil v USA, koho za súčasnej situácie, ak nie Trumpa?    

Martin Hanus: V prvom rade, dilema Trump verzus Biden je pokračovaním americkej tragédie z roku 2016, keď mali voliči na výber medzi Trumpom a Clintonovou. Je to voľba medzi na seba upnutým, často nekompetentným narcisom a starým establišmenťákom, ktorý stelesňuje mnohé zlyhania americkej elity a navyše dnes proti Trumpovi zastupuje aj sfanatizovanú progresívnu úderku naprieč americkou kultúrou, médiami a univerzitami.

Koho by som volil, keby som bol Američanom? Ja sám v USA najviac sympatizujem s veľmi menšinovým táborom tých konzervatívnych „Never Trumperov“, ktorí sú pomerne zúfalí zo súčasného prezidenta, nechcú ho voliť a ak napokon predsa len pôjdu, hodia to Trumpovi z pudu sebazáchovy. 

Ale najskôr budem pozitívny, nie k Trumpovi, ale k trumpizmu. Donalda Trumpa vyniesli na vrchol politické aj ideologické zlyhania republikánov, mix neokonzervativizmu, ktorý svojimi vojnami zdiskreditoval Ameriku vo svete, a reaganizmu, ktorý mal svoje opodstatnenie v 80. rokoch, ale nie o 30 rokov neskôr.

Elita republikánov však prespala dobu, hnutie Tea Party ju ťahalo ešte ďalej do extrémneho libertariánstva. Napokon to bol Trump, ktorý správne vycítil, že skutočné témy aj nálady sú inde. Viaceré inštinkty trumpizmu považujem za správne: zavrhnutie neokonzervatívnej zahraničnej aj blízkovýchodnej politiky, ktorá sa so svojimi ideálmi aj praxou skončila fiaskom, odklon od ekonomického liberalizmu a kultu malej vlády.

Vlastne oceňujem aj trumpistický populizmus, ktorý v rétorike zameral pozornosť na triedu deklasovaných, teda tých, ktorí posledné desaťročia strácali v dôsledku globalizácie, deindustrializácie, automatizácie a podobne. Nie som síce protekcionista, ale aj návrat protekcionizmu bol pochopiteľnou a racionálnou odpoveďou na rastúce americké problémy.

Ešte kým prejdeme k osobe samotného Trumpa, na ktorého nenájdem veľa dobrých slov, predpokladám, že pokiaľ ide o trumpizmus, tak som jeho väčším fanúšikom než ty.

Lukáš Krivošík: Naozaj si asi väčší fanúšik trumpizmu ako ja. Na druhej strane, nemôžem ani tvrdiť, že by mi zmeny dôrazov, ktoré Trump uskutočnil v zahraničnej a ekonomickej politike, až tak prekážali.

Z pohľadu slovenského atlantistu Spojené štáty nerezignovali na medzinárodné líderstvo ani na NATO, no Trump dal tomu líderstvu realistickejší rámec: tlačí na spojencov, aby sa viac zapájali, a pokúša sa aj o iniciatívy smerom k starým nepriateľom. Všetci sa báli, že nevyspytateľný Trump rozpúta tretiu svetovú vojnu, hoci v skutočnosti je to možno najmierovejší americký prezident za tridsať rokov. Nobelovu cenu mieru by si za blízkovýchodné mierové dohody zaslúžil rozhodne viac než Barack Obama, ktorý ju dostal vo svojom prvom roku vo funkcii – v podstate len za rétoriku.

Martin Hanus: Nobelovku za mier si nezaslúžil Obama a nepatrí ani Trumpovi, hoci jeho posledné úspechy na Blízkom východe sú pozoruhodné. Samozrejme, Trump politicky vyrástol na hriechoch predchodcov, keď Američanom sľúbil, že USA vymotá z nepopulárnych vojen. Tento svoj inštinkt aj nasledoval, ale u Trumpa bol mocný aj jeho druhý inštinkt – popierať všetko, čo spravil jeho predchodca –, a tak sa oba inštinkty dostali do kolízie v prístupe k Iránu.

Obamova dohoda s Iránom bola pre Trumpa „najhoršia zmluva, akú svet kedy videl“, Trump ju vypovedal, začiatkom tohto roku nechal zlikvidovať Kásema Solejmáního a dôvody, ktoré preto uvádzal, svojou zveličenosťou a klamlivosťou až priveľmi pripomínali Georga W. Busha v Iraku. Iste, keby to bolo na niektorých Trumpových ministroch či poradcoch, USA by zaútočili na Irán priamo, Trump ostal len pri škrtaní zápalky na blízkovýchodnom sude. 

Lukáš Krivošík: Ešte poznámka k hospodárskej politike. Trump znížil dane a pred koronou mal veľmi dobre rozbehnuté hospodárstvo. Jeho protekcionizmus v oblasti zahraničného obchodu sa až tak nevymyká iným republikánskym prezidentom...    

V každom prípade, o tom, že niečo z trumpizmu tu s nami zostane, dokonca aj keby Trump voľby prehral, svedčí aj to, že časť jeho tém si osvojili nielen republikáni, ale dokonca aj Joe Biden. Keď kampaňuje medzi robotníckymi voličmi v nerozhodných štátoch takzvaného hrdzavého pásma, zrazu aj on hovorí o probléme deindustrializácie a vývoze pracovných miest do Číny.

Demokrati a s nimi spriaznená hysterická časť médií označujú Trumpa za ohrozenie demokracie, pozri napríklad knihu Anne Applebaumovej Súmrak demokracie. No myslím, že je to nielen inak, ale presne naopak – voľbou Trumpa v roku 2016 sa jeho voliči práveže snažili dostať pod kontrolu demokratickej politiky procesy, o ktorých im expertné technokratické elity i politici donekonečna opakovali, že sú bezalternatívne a politika na ne ani nemá dosah alebo len veľmi ťažko. Od imigrácie cez offshoring až po sociálne liberálne posuny v kultúre – ide o zmeny, pri ktorých má časť americkej spoločnosti pocit, že na ne dopláca, hoci mienkotvorcovia ich doteraz vítali.

Na druhej strane, kladiem si otázku, či krízové javy v americkej spoločnosti nemajú hlbšie korene, než reflektuje či už Trump, alebo Biden.    

Martin Hanus: Trump správne vycítil, kde ležia spodné prúdy americkej spoločnosti, vyviezol sa na nich, ale čo sa týka demokracie, tak s tebou súhlasím aj nesúhlasím – Trump je jej napĺňaním, ale súčasne aj ohrozením. 

Prejdem teda od trumpizmu k samotnému Trumpovi, výhrady zhrniem v pár bodoch.

Po prvé, jeho prezidentovanie sprevádzajú chaos aj nekompetentnosť, Trump vnútorné americké problémy nerieši, ale zostruje. Dobre to ilustruje jeho správanie v koronakríze: Trump najskôr reagoval expresne rýchlo a podľa svojich najlepších inštinktov ešte koncom januára uzavrel lety z Číny, za čo si vyslúžil kritiku liberálov, ktorí v tom čase problém korony zľahčovali. 

Lenže potom, keď bol problém omnoho vážnejší a novej hrozbe porozumeli aj jeho liberálni oponenti, si Trump s nimi vymenil rolu – banalizoval vírus, bral to ako súčasť novej rétorickej vojny, kde musí tvrdiť opak toho, čo liberáli či zdravotnícki experti a, samozrejme, tvrdšie protikoronové opatrenia odmietal najmä preto, že sa bál poškodenia ekonomiky vo volebnom roku. Výsledkom bola zdravotnícka katastrofa aj obrovský ekonomický prepad – a hoci v iných štátoch počas tejto hlbokej krízovej situácie popularita lídrov rástla, Trumpovi na jar prudko padala. Tak ako u nás teraz klesá popularita Matoviča, lebo ľudia cítia, že nemá pod kontrolou samého seba, nieto pandémiu.

Aj väčšina Američanov tak celé mesiace cítila, že na čele USA nie je skutočný líder, ale narcis, ktorý uhýba pred zodpovednosťou a namiesto toho produkuje na twitteri a tlačovkách svoje performance plné zloby. 

Inzercia

Po druhé, týmto sa dostávame k Trumpovej amorálnosti. Časť konzervatívcov všetku jeho brutalitu a lživosť, ktorou roky presycuje verejný priestor, jedným či aj oboma očami prehliada, pretože v kultúrnej vojne stojí na správnej strane a ako prvý americký prezident sa napríklad zúčastnil na washingtonskom Pochode za život.  

Samozrejme, pro-life aspekty Trumpovej politiky si zaslúžia ocenenie aj bez ohľadu na to, že kedysi, keď ešte nevedel, že sa raz bude uchádzať o hlasy konzervatívnych voličov, hlásal vety ako „I am very pro-choice“. 

M. Hanus: Trump, ktorý sa nespráva ako prezident, ale bičuje emócie ako náčelník svojho kmeňa, tieto rozkladné procesy len urýchľuje, lebo z nich sám profituje. Zdieľať

V politike nehľadajme svätcov, žiadnymi svätcami neboli ani politickí velikáni Západu typu Churchilla či Adenauera. 

Ak hovorím o Trumpovej amorálnosti, nemám na mysli ani tak jeho osobnú nezriadenosť či ničím nehatenú úskočnosť, keď sa kvôli svojim záujmom dokáže naplno vcítiť hoc aj do roly vrchného amerického prolifera. Trump je však špeciálny tým, že uňho nie je rozpoznateľný charakter, stačí sa vnoriť do jeho uvažovania o biznise a politike, ktoré počas svojho života odhaľoval vo svojich knihách a prejavoch.

Trump neverí v nič také ako pravdu, on pozná len účel, aj napriek tomu, že zastáva úrad, ktorého vyžarovanie už automaticky dodáva jeho držiteľom istý formát, u Trumpa nie je možné ani po štyroch rokoch vypozorovať štátnické cnosti. Bez ohľadu na to, či bol biznismenom, kandidátom na prezidenta, alebo samotným prezidentom, jeho životnou filozofiou je riadiť sa výlučne inštinktmi víťaza, preto sa neštíti verejne klamať a žiaden útok na protivníka sa mu nezdá nedôstojný, pokiaľ si myslí, že vedie k úspechu.

Do politiky naplno vstúpil za Obamovho prezidentovania, keď napriek všetkým predloženým dôkazom aj on aktívne živil teóriu, že Obama nie je legitímnym prezidentom, lebo sa vraj nenarodil v Amerike, ale v Keni. 

Pre Trumpa je typické viesť takéto virtuálne súboje, ktoré nemajú základ v realite, ale dráždia tie najprízemnejšie pudy vrátane podprahového rasizmu. A spriaznené konšpiračné médiá potom celkom mimo reality informujú o virtuálnych víťazstvách svojho prezidenta, ako napríklad rozložil sieť pedofilov na čele s Clintonovcami.

Samozrejme, tu už ide o americkú patológiu, pretože aj v reakcii na Trumpa sa zextrémizovalo progresívne hnutie, ktoré unáša Demokratickú stranu a vedie virtuálne súboje v mene hnutie Black Lives Matter, ktoré vidí rasizmus v čomkoľvek a ničí slobodu prejavu v médiách aj na univerzitách.

V Amerike sledujeme súboj dvoch tribalizmov, ktoré rozkladajú spoločnosť. A Trump, ktorý sa nespráva ako prezident, ale bičuje emócie ako náčelník svojho kmeňa, tieto rozkladné procesy len urýchľuje, lebo z nich sám profituje.

Tu som pri tretej, poslednej poznámke. 

Donald Trump má svoje entuziastické voličské jadro, ale celkovo je to dosť nepopulárny prezident. V súčte hlasov ho o tri milióny voličov zdolala takisto nepopulárna Hillary, o milióny hlasov ho nesporne porazí aj Joe Biden. Trumpovým spojencom je volebný systém, kde mu naposledy stačilo v pár swing states so šťastím získať o tisíce hlasov viac a vyhrať. 

Za štyri roky sa mu však napriek jedinečnej príležitosti nepodarilo vybudovať žiadnu novú koalíciu, naopak, jeho vulgárna politika naháňala do náručia demokratov znechutené ženské voličky aj mladých. Trump svojím pôsobením celkovo zradikalizoval tábor liberálnych odporcov, ktorí sa cítia v jasnej morálnej prevahe voči všetkému, čo stelesňuje jeho odpudivý štýl. Ak Trump prehrá, Amerikou sa preženie táto zradikalizovaná progresívna vlna, ktorá už ovládla kultúru a prahne po politickej pomste za uplynulé štyri roky.

Ak sa tak stane, spätne sa bude natískať otázka, či tí (americkí) konzervatívci, ktorí Trumpovi v médiách a v politike oportunisticky tlieskali alebo sa len so skrývanou nechuťou pasívne prizerali, nebudú za túto protireakciu tiež zodpovední a či to nebude najmä ich morálne a intelektuálne zlyhanie. 

Lukáš, nemyslíš si, že výsledkom Trumpovej éry bude v USA taká diskreditácia konzervatívneho hnutia, že už po 3. novembri bude zjavné, akým tragickým omylom bolo staviť všetky karty na Trumpa ako kladivo na progresívcov?    

Lukáš Krivošík: Čo znamená „staviť všetky karty na Trumpa“? Ako sledujem konzervatívnych kresťanov v USA, väčšina bude voliť súčasného prezidenta – niektorí s väčším nadšením, iní s „gumenými rukavicami“ – zajatí binárnou logikou väčšinového volebného systému. V každom prípade mám pocit, že americkí konzervatívni kresťania si celkom dobre uvedomujú, že politika je len vedľajšie bojisko. Považovať politiku za hlavné bojisko je práve súčasťou patológie našich postkresťanských čias.

Ja sledujem najmä evanjelikálne prostredie, ale aj tam mám pocit, že prvoradé je pre nich ísť do sveta a rozhlasovať evanjelium. Okrem cirkevných zborov a misijných organizácií to robia aj mnohé „ministries“, teda kresťanské organizácie, zamerané na všemožné oblasti života, z ktorých máloktorá sa týka politiky.

Rovnako na poli kultúry vidím, že napríklad kresťanskí filmári sa snažia organizovať a vytvárať kresťanské filmové štúdiá, ktoré točia filmy s kresťanskými posolstvami. Aj keď zatiaľ oslovujú viac-menej len kresťanské divácke geto a prienik do mainstreamu sa im až tak nedarí. V každom prípade, poznáš môj názor, že kultúrna vojna je v prvom rade vojnou na poli kultúry, nie politiky, a preto (obrazne povedané a vyjadrené jazykom slovenských reálií) ďalší album Simy Martausovej je možno dôležitejší než kto bude predsedom KDH...

Nemyslím si, že hlboko zakorenené problémy Spojených štátov vyrieši Trump, ale ani demokrati. Z veľkej časti sa totiž ich príčiny nachádzajú mimo dosahu politiky, ktorá sa odvíja od štvorročných volebných cyklov.

Každé ďalšie prezidentské voľby sú vnímané osudovejšie ako tie predtým. Vyostrujú sa stranícke, ekonomicko-sociálne, rasové i svetonázorové rozpory medzi Američanmi. To všetko poukazuje na hlbšiu spoločenskú krízu, ktorá sa nezačala s Trumpom. Tá polarizácia tu bola už v 90. rokoch za Clintona.

Ak mám byť úprimný, neprekvapilo by ma v horizonte jednej generácie, keby sa v USA objavili javy, ktoré skôr poznáme z Latinskej Ameriky. O Trumpovi som už pred štyrmi rokmi písal, že je to „posledný WASP (svojím pôvodom) a prvý Latino (svojimi machistickými spôsobmi) prezident“.

Dodávam ešte, že pokiaľ ide o Ameriku, rôzni kresťania sledujú rôzne stratégie, preto neplatí téza o „stavení všetkých kariet“ na Trumpa. Nám blízky Rod Dreher tiež vo svojich článkoch pripúšťa, že bude voliť Trumpa, no je pripravený aj na scenár, ktorý si opísal. On si tiež myslí, že či už teraz, alebo o štyri roky, veľká progresívna odplata voči konzervatívnym kresťanom príde. Veď už v roku 2015 Hillary Clintonová vyhlásila, že náboženské učenia, ktoré odporujú progresívnemu pohľadu na svet, sa budú musieť zmeniť. Pre kresťanov ponúka Dreher v knihe „Benediktova voľba“ a v najnovšej knihe „Nežiť v lži“ decentralizovanú stratégiu, nezávislú od politiky, ako čeliť takémuto voči kresťanstvu nepriateľskému verejnému prostrediu.

A ak sa bavíme nie o kresťanoch všeobecne, ale o americkom politickom konzervativizme v užšom zmysle a jeho možnej diskreditácii Trumpom, neviem, či sa súčasný agresívny „woke“ progresivizmus nezdiskredituje ešte rýchlejšie.

Americké konzervatívne hnutie je dosť široké, a preto flexibilné. Videli sme, ako rýchlo reagovalo na nové podnety, ktoré priniesol trumpizmus. Určite patrične zareaguje aj na prípadné víťazstvo Bidena a vymedzí sa voči nemu spôsobom, ktorý vyplynie ako poučenie z volieb. Konzervatívci-nevertrumperi sa zase v prípade porážky Trumpa stále budú môcť vyhovoriť, že on na štyri roky tak trochu Republikánsku stranu uniesol, čo je vlastne aj pravda.

Martin Hanus: Rozumiem tvojej pointe, ale vôbec to nevnímam s takou ľahkosťou. Trumpovi nijako nezáleží na prostredí, ktoré teraz reprezentuje, jemu záleží výlučne na sebe. Napokon už vopred spochybňuje výsledky volieb, ako keby boli USA banánovou krajinou, on je mentálne úplne schopný neuznať svoju porážku, ako to už raz predviedol v primárkach, keď ho v jednom štáte porazil Ted Cruz.

Ak by vyhral Biden, je dosť možné, že Trump na rozdiel od všetkých predošlých porazených prezidentov vyhlási, že Biden vyhral v sfalšovaných voľbách. Z Bieleho domu odíde, ale ako majster vytvárania virtuálnej reality morálne neuzná výsledky a nemalú časť republikánskeho voličstva bude držať v tranze.

Netvrdím, že to je najpravdepodobnejší, ale je to v rôznych odtieňoch reálny scenár: namiesto nemohúceho Bidena bude vládnuť demokratický establišment, poháňaný sfanatizovaným progresivistickým krídlom a ako opozícia im budú čeliť polorozpadnutí republikáni s vyšinutým Trumpom, ktorý sníva o ďalšej prezidentskej kandidatúre v roku 2024. Nedošlo by k žiadnej očiste, naopak, ďalej by proti sebe stáli dve patológie.     

Lukáš Krivošík: Lenže napokon, moja nádej je opačná ako tvoja obava, Martin. Ak po Bidenovom víťazstve hrozí, že sa progresívci utrhnú z reťaze, potom musia americkí konzervatívci urobiť všetko, čo bude v ich silách, aby voľby vyhral republikánsky kandidát. Rok 2016 bol pre ľavicovo-liberálne prostredie veľkým šokom. Nielen kvôli Trumpovi, ale tiež kvôli brexitu. No jedno víťazstvo kandidáta ako Trump sa dá odbaviť ako náhoda – proste jednorazové vykoľajenie progresívneho vlaku, neochvejne smerujúceho ku svetlým zajtrajškom.

No ak Trump vyhrá druhýkrát, demokrati nebudú môcť ignorovať signál, ktorý im voliči vyslali. Zrazu budú musieť pripustiť, že „správna strana dejín“, o ktorej tak často rojčia, je iná než tá progresívna. Ak zistia, že flirt s radikálnou „woke“ ľavicou demokratom Biely dom nevybojuje, posunú sa azda opäť k stredovejšej politike.    

Martin Hanus: Tú debatu sme viedli už viackrát, podľa mňa podceňuješ politiku a preceňuješ potenciál sily kresťanskej subkultúry v rámci dominujúcej popkultúry. Politika rozhodne nie je vedľajším ihriskom. Ak by konzervatívci v politike prehrali alebo by sa z nej stiahli, ostanú zapuzdrení vo svojom mediálnom či kultúrnom gete ako jedna zo subkultúr vo večnej defenzíve, ktorá len reaguje a je vďačná za každú maličkosť.

Politika má dosah na mnohé ďalšie sféry, ktoré formujú verejný život aj celkovú kultúru, vezmi si teraz americký zápas o zloženie Najvyššieho súdu – ani desať tých najlepších pro-life filmov nevyváži to, ak by sa podarilo Trumpovi presadiť zvolenie sudkyne Amy Coney Barrettovej, ktoré by na roky prinieslo preváženie na hodnotovo konzervatívnu stranu. 

Amerika je už takmer polstoročie zaseknutá vo veľkom kultúrnom konflikte, ktorý sa nedal vyriešiť žiadnymi voľbami. Zrušenie rozsudku Roe verzus Wade by bolo prelomom, niektoré štáty v rámci USA by si ponechali propotratovú legislatívu, a štáty, kde dominujú republikáni, by prešli viac-menej na poľský model. Išlo by o kontrarevolúciu, ktorá by mala pozitívny vplyv aj na verejnú mienku, došlo by k spochybneniu ďalšej mantry dnešných liberálov, už by neplatilo, že takzvané reprodukčné práva sú nevyhnutnou súčasťou pokroku. 

Samozrejme, nech si o Trumpovi myslím čokoľvek negatívne, a je toho naozaj veľa, oceňujem, že otriasol viacerými pýchami aj istotami liberalizmu. Len chcem dúfať, že túto štafetu preberie celkom nový republikánsky líder, ktorý dokáže vyhnať Trumpa na okraj a bude mať charakter aj väčší pocit zodpovednosti za krajinu a svet navôkol. A v tomto sa asi obaja zhodneme.  

Lukáš Krivošík: Spomenul si Najvyšší súd. Lenže skôr než Najvyšší súd v USA legalizoval v roku 1973 potraty, sa odohral generačný kultúrny tektonický zlom druhej polovice 60. rokov. Súdy a politici len dobiehajú za zmenami v oblasti kultúry.

Sudkyňa Barrettová je podľa všetkého výborná právnička, verná americkej ústave, ako bola napísaná, ale pripomínam svoj článok z pondelka o jej nominácii, kde odôvodňujem, prečo zrušenie Roe verzus Wade nebude také jednoduché ani s väčšinou sudcov vymenovaných republikánskymi prezidentmi.

Môžeme si o tom dať osobitnú debatu, no naozaj si myslím, že kultúra, teda súhrn postojov, návykov a presvedčení, ktoré hýbu spoločnosťou, je dôležitejšia než politika. Zvlášť v demokracii, kde politici, aby boli zvolení, musia svoju politickú ponuku prispôsobovať voličskému dopytu, a ten vychádza nielen z ekonomických záujmov, ale práve z kultúrnych presvedčení.

Uvedomenie si, že politika nie je určujúcim, ale v skutočnosti len vedľajším faktorom toho, ako vyzerá svet okolo nás, má v sebe niečo veľmi oslobodzujúce. Veľa ľudí totiž prežíva volebné výsledky ako nejakú osobnú tragédiu – spomeňme si na otrasených voličov Hillary pred štyrmi rokmi. S mojím vnímaním miesta politiky vo svete nehrozí, že budem 4. novembra priveľmi sklamaný, ani keď Trump prehrá.

Martin Hanus: Aj s tvojimi poslednými vetami súhlasím, v každom prípade nás čakajú vzrušujúce týždne, ďakujem za zaujímavú diskusiu.

Lukáš Krivošík: Aj ja ďakujem.

 

Foto: TASR/AP

Odporúčame

Ježiš sa nenarodil v Bruseli, ale v Betleheme, čo je al-Qudus

Ježiš sa nenarodil v Bruseli, ale v Betleheme, čo je al-Qudus

*Pár dní pred pozvaním Turecka k začatiu prístupových rokovaní o vstupe do Európskej únie (EÚ) navštívil Slovensko na pozvanie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku a Local Society Initiative Polylogos, spoločnosti pre podporu dialógu medzi vedou a náboženstvom, docent Bülent Şenay...