Zdravá krajina Prečo sú delenie polí a obnova medzí dobré pre poľnohospodárstvo

To, čo zničila kolektivizácia postupujúca v bývalom Československu od 50. rokov, má šancu opäť vyrásť aj na slovenských poliach – rôzne medze, vetrolamy či tzv. biopásy.

Minister pôdohospodárstva Ján Mičovský už dávnejšie vyzval poľnohospodárov, aby rozdelili svoje polia na maximálne 50-hektárové výmery. Slovensko totiž patrí medzi krajiny s najväčšou priemernou veľkosťou polí v Európskej únii. Chce tým dosiahnuť najmä to, aby bola pôda menej vystavená erózii a aby sa zvýšila diverzita pestovaných monokultúr. Za takéto rozdeľovanie plánoval poľnohospodárov aj odmeňovať.

Predseda parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie Jaroslav Karahuta však v rozhovore pre Postoj platenie poľnohospodárom za rozdelenie polí odmietol. Namiesto toho navrhuje, aby sa na Slovensku výraznejšie podporovala tvorba rôznych tzv. agroenvironmentálnych opatrení. Napríklad výsadbu alejí, vysádzanie biopásov, ale aj vodozádržné opatrenia – napríklad podľa vzoru Českej republiky budovanie jazierok do jedného hektára na vlastnom pozemku.

Hoci existuje program podpory výsadby biopásov, v praxi sa až tak nevyužíva. Ešte v roku 2018 upozornila Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora na to, že podpora na výsadbu biopásov zo strany Poľnohospodárskej platobnej agentúry je pre prax príliš komplikovaná. V podmienkach podpory je totiž presne definované zloženie osiva na vytvorenie biopásu.

Na ilustráciu: „Zmes osiva musí obsahovať najmenej sedem druhov rastlín v pomere 55 % ďatelinovín (najmenej tri druhy), 20 % až 25 % bylín (najmenej dva druhy) a 15 % až 20 % plodín (najmenej dva druhy), pričom zastúpenie facélie nesmie byť vyššie ako 3 % zmesi. Zmes osiva musí mať výsevok približne 12 kg/ha.“ Žiadateľ navyše musí splniť podmienku absolvovania školenia správnej tvorby biopásov.

Systém tvorby biopásov nepatrí medzi samostatne podporované činnosti, ale je súčasťou tzv. Agroenvironmentálno-klimatických opatrení. Poľnohospodári ich poznajú pod skratkou AEKO. Zahŕňa aj podporu ovocinárstva, zeleninárstva, ochranu lúk, biotopov vybraných druhov zvierat a vodných zdrojov Žitného ostrova. Podľa výročnej správy Poľnohospodárskej platobnej agentúry za rok 2019 bolo vlani na projekty AEKO podaných vyše 1100 žiadostí za takmer 19 miliónov eur. Ku koncu roka nebola schválená ani jedna žiadosť.

Ku koncu vlaňajška boli v tomto programovom období (2014 – 2020) na AEKO projekty schválené žiadosti za viac ako 71 miliónov eur (z peňazí EÚ a slovenského štátneho rozpočtu). Výročná správa však neuvádza, aká konkrétna suma išla na podporu biopásov. Minimálne rozmery biopásu pravidlá stanovujú na 6 krát 200 metrov, maximálne do tretiny rozlohy pozemku s platbou 482 eur za hektár.

Pre porovnanie, česká podpora projektov AEKO je definovaná rozsiahlejšie ako slovenská a zahŕňa aj ochranu vodných tokov. A keď už sme pri Českej republike, svoje si tam vedia povedať aj samosprávy. Napríklad stredomoravská obec Hněvotín dala poľnohospodárom, ktorým prenajíma obecné pozemky, ultimátum. Buď začnú s tvorbou biopásov, alejí a poľných ciest, alebo s nimi obec zruší zmluvu o prenájme pôdy.

Na Slovensku veľkú časť obhospodarovanej pôdy spravuje Slovenský pozemkový fond. Ten sám nijako neinicializuje tvorbu environmentálnych krajinných prvkov, pretože podľa zákona nemôže byť užívateľom spravovanej pôdy. Poľnohospodári teda na prenajatej pôde môžu realizovať takéto úpravy po dohode s ministerstvom pôdohospodárstva či ministerstvom životného prostredia. A obaja ministri spravujúci tieto rezorty – Ján Mičovský aj Ján Budaj takéto environmentálne úpravy podporujú, ako je zrejmé z viacerých ich vyjadrení.

Minulosť a budúcnosť

To, čo v minulosti slúžilo na vytýčenie hraníc jednotlivých pozemkov a zároveň ako technologicky najjednoduchší a najdostupnejší spôsob ochrany polí pred eróziou dažďom a vetrom, sa dnes stáva požiadavkou prispôsobenia sa klimatickým zmenám, striedaniu dlhšieho sucha s obdobím nadpriemerných zrážok.

O význame vody v krajine aj o probléme erózie pôdy sme už na Postoji písali tu a tu.

Pravda, gazdovia, poľnohospodári a správcovia veľkých latifundií nemali k dispozícii kvantá výskumných ústavov a štúdií. Vedeli však dlhodobým pozorovaním aj skúsenosťou, že medze na hraniciach polí bránia splavovaniu pôdy pri prudkých búrkach. Vedeli, že za stromami či kríkmi je intenzita vetra slabšia, a ak dlhšie neprší, vietor neodfúkne z poľa toľko zeminy. Že drobné jarky vytvárajú efektívnu drenáž a pole sa tak rýchlo nevysuší ani príliš nepremokne. Že medzi stromami a kríkmi je vhodné miesto pre úle včiel, ktoré opelia plodiny, darí sa tam drobným predátorom, ktorí dokážu vyčistiť pole od veľkého množstva škodcov. A poskytnú aj príjemný tieň na oddych pri práci.

Samotná tvorba medzí bola v minulosti viac právnym aktom. „Právo medze bolo súčasťou susedského práva. Od richtára a ďalších predstaviteľov obce sa vyžadovalo, aby dozerali na neporušiteľnosť medzí a riešili prípadné susedské spory z narušenia hraníc pozemkov. Až do 20. storočia bola táto právna zodpovednosť umocnená obyčajou jarnej obchôdzky chotára, spojenej s revíziou medzí a chotárnych znakov (reambulácia chotára).

Podobne ako na Slovensku, aj v susedných národoch bývala nová úprava hraníc pozemkov a ich revízia verejnou záležitosťou. Na tento akt obyčajového práva boli prizývaní aj malí chlapci, ktorých na medzi symbolicky bili, ale aj obdarúvali, aby si tak do svojej neskorej staroby utvrdili v pamäti polohu a hranice pozemkov. Ich presné zachovávanie sa zvlášť sledovalo na hraniciach chotárov obcí,“ opisuje tvorbu medzí Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru.

Kolektivizácia

Aleje, medze, poľné cesty, drobné jarky na väčšine poľnohospodársky využívaného územia u nás zmizli s kolektivizáciou. Samotnú kolektivizáciu môžeme vnímať dvoma spôsobmi. Na jednej strane to bol brutálny zásah do vlastníckych práv a mal dve podoby. V niektorých oblastiach boli zhabané pozemky a hospodárske zvieratá prevedené do formy tzv. Štátnych majetkov, v iných existovali Jednotné roľnícke družstvá, kde síce formálne boli bývalí majitelia spolupodielnikmi družstiev, no v realite prakticky o ničom nerozhodovali, keďže celý ekonomický systém bol v režime centrálneho plánovania. Hoci zákon o jednotných roľníckych družstvách hovoril o tom, že družstvo je dobrovoľné združenie, stanovy si schvaľovali podľa vládou schváleného vzoru a následne ešte vyžadovali súhlas okresného národného výboru. Aj tzv. pridružené výroby boli nastavené tak, aby sa riadili plánovaným hospodárstvom.

Ak však hovoríme o následkoch kolektivizácie na vzhľad krajiny, treba uznať, že sceľovanie pozemkov a vytváranie veľkých lánov malo svoj ekonomický zmysel. Väčšie, rovnomernejšie polia zeefektívňovali využitie techniky aj prácu samotnú. V období preferencie premeny poľnohospodárstva na formu priemyslu to malo svoje opodstatnenie.

Ako každé krátkodobo výnosné opatrenie aj sceľovanie polí a likvidácia medzí ukázalo svoje negatíva. Odstránenie medzí, skupín stromov a kríkov a vysušenie drobných vodných tokov viedlo k postupnej erózii, znižovaniu kvality pôdy, znižovaniu výnosov. To si vyžadovalo väčšie investície do umelých hnojív, umelého zavlažovania a chemického ničenia škodcov. To ďalej poškodzovalo krajinu, životné prostredie a spodné vody.

Dnes odstraňovanie týchto následkov a návrat do pôvodného stavu kultúrnej krajiny musíme dotovať.