Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Politika
23. september 2020

Situácia u Mičovského

Každý deň k nám prúdi 800 kamiónov s potravinami. Musíme to zmeniť

Na ministerstve pôdohospodárstva nekomunikujú a nemajú jasné ciele, hovorí vládny poslanec a Mičovského kritik Jaroslav Karahuta.

Každý deň k nám prúdi 800 kamiónov s potravinami. Musíme to zmeniť

Jaroslav Karahuta (Sme rodina), predseda parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie

Jaroslav Karahuta (Sme rodina) je predsedom parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Vyštudovaný veterinár má prirodzene bližšie k poľnohospodárstvu, no skĺbiť potreby farmárov s citlivým prístupom k životnému prostrediu podľa neho nie je problém.

Jeho srdcovkou je potravinová sebestačnosť. Tú chce posilniť podporou chovateľov a pestovateľov ovocia a zeleniny. Opatrenia pri koronavíruse nám ukázali, že dovážané potraviny môžu veľmi ľahko zo dňa na deň zostať za hranicami a pulty v našich obchodoch zostanú prázdne. Dovážame pritom to, čo by sme si vedeli dopestovať aj sami.

Jaroslav Karahuta rozpráva aj o situácii na ministerstve pôdohospodárstva, kde ministra Jána Mičovského opúšťajú poradcovia, ale aj o tom, že pre fungovanie sektora treba otvorene komunikovať so všetkými aktérmi. Od drobných farmárov až po veľké obchodné reťazce.

Čo sa podľa vás deje na ministerstve pôdohospodárstva? Prečo minister Ján Mičovský prichádza o poradcov a ľudí, ktorí s ním na ministerstvo prišli?

Nepovedal by som, že situácia na ministerstve je zložitá. Nazval by som ju zaujímavou. Odišlo veľa poradcov, odchádza šéf Poľnohospodárskej platobnej agentúry Tibor Guniš, predtým odišiel bývalý štátny tajomník Samuel Vlčan. Myslím si, že je tam nejaký komunikačný problém, nie osobný. Aspoň zo strany odchádzajúcich poradcov to bolo tlmočené tak, že minister s nimi málo komunikoval. Mali pocit, že ich názory nie sú zo strany ministra dostatočne akceptované. Myslím, že ide o šikovných ľudí, ale ak bolo jedno-dve stretnutia s ministrom, tak asi považovali svoju prítomnosť za neopodstatnenú.

Vy ste sa v spore medzi ministerstvom a Slovenskou poľnohospodárskou a potravinárskou komorou (SPPK) o výšku nájmu za pôdu od Slovenského pozemkového fondu (SPF) postavili na stranu komory. Vlastne proti ministrovi. Prečo?

Nie. Ja som sa nepostavil na stranu komory. Pozrite sa, ja mám rád v živote veci merateľné a obvyklá výška nájmu, tak ako bola prijatá ešte minulou vládou a ktorú si osvojila aj terajšia šéfka SPF, ja považujem za paškvil a budem na tom trvať, pretože nebola na to vypracovaná žiadna relevantná metodika, na základe ktorej by sme mali vyrátať to nájomné.

A v čom je teda problém?

Robilo sa to formou prieskumu. V júli 2019 ministerstvo pôdohospodárstva na svojej stránke zverejnilo informáciu, že ten prieskum bol nesprávny, bolo tam veľa chýb, veľa vecí museli v materiáli opravovať, nesprávne ceny, nesprávne rozlohy, no a na základe nejakých nesprávnych údajov z prieskumu nemôžeme predsa stanovovať takú významnú položku, akou je nájom. Ja trvám na tom, že nájom by mal vychádzať z bonity pôdy. To je jediný relevantný ukazovateľ, ktorý odráža skutočnú hodnotu poľnohospodárskej pôdy. Čiže ja som sa nepostavil ani na stranu komory, ani na stranu proti farmárom, ja som proti tomu, aby obvyklá výška nájmu bol ukazovateľ hodnoty poľnohospodárskej pôdy, lebo je nesprávny.

Ide podľa vás o zásadný spor, alebo je to len takpovediac vrchol ľadovca, vyvrcholenie nezhôd, ktoré možno začalo pri presune peňazí na podporu poľnohospodárov?

Nemyslím, že to je zásadná vec. Čo ich najviac rozčúlilo, bolo to, že ten nájom je so spätnou platnosťou od začiatku roka. Ide väčšinou o zvýšenie, ale sú aj prípady zníženia nájmu. Je pravda, že tí veľkí poľnohospodári, ktorí sú združení v SPPK a sú najväčšími užívateľmi pôdy z SPF tak mali nájmy nižšie, ako bola trhová cena. Problém bol skôr v tom retrospektívnom počítaní nových nájmov. Keby to bolo od budúceho roka, tak si myslím, že by nemali problém si nové ceny zakalkulovať.

Čiže to bolo akoby nejaké vyvrcholenie komunikačných sporov s ministerstvom?

To je asi vyvrcholenie v tom, že ministerstvo s komorou nekomunikuje, čo ja tiež nepovažujem za správne. Ja nedelím farmárov na veľkých, malých, východných, západných, severných, južných. Máme len dve skupiny. Tých, ktorí skutočne prispievajú k potravinovej sebestačnosti, ku krajinotvorbe a rozvíjajú vidiek. A potom je druhá skupina, ktorá zneužíva systém a vykráda verejné zdroje cez dotácie a neprináša žiadnu hodnotu. Ja byť na mieste Mičovského, tak by som komunikoval so všetkými združeniami, samosprávami a organizáciami, ktoré sú v poľnohospodárstve alebo na vidieku.

Ministra, naopak, podporujú niektorí malí poľnohospodári, ktorí sa snažili aj neúspešne dostať do politiky, ďalšia skupina zase kritizuje jeho manažérske schopnosti. Ako vy chcete zladiť ten sektor z pozície predsedu výboru, ak sú medzi jednotlivými skupinami aj osobné animozity?

Najprv musíme mať jasné ciele. Momentálne to, čo vnímam ako chybu na ministerstve, je, že v podstate nemáme stanovené žiadne ciele. Ani na štyri roky, ani na sedem, ani na desať rokov. To považujem za zásadný problém.

A aké by tie ciele mali byť?

Moja predstava je taká, aby Slovensko o desať rokov malo štruktúru 60 ku 40, to znamená 60 percent veľkovýroba alebo priemyselná výroba poľnohospodárska a 40 percent malé, stredné a rodinné podniky. Pozor, rodinný podnik nie podľa veľkosti, ale podľa vlastníckych vzťahov, to znamená, že aj troj- alebo päťtisíchektárový podnik, keď viac ako 51 percent je v rodinnom majetku, tak je to rodinný podnik.

Druhým cieľom je dosiahnuť ekonomické a produkčné ukazovatele za desať rokov tak, že budeme na úrovni priemeru EÚ. To je splniteľné. Tretia vec je potravinová sebestačnosť na úrovni 70 percent, to znamená, to je spodná hranica potravinovej bezpečnosti.

O potravinovej sebestačnosti rozpráva každá vláda. Ako ju chcete dosiahnuť?

Tvrdiť dnes, že máme veľa repky alebo máme veľa pšenice bez toho, aby som vedel, koľko potrebujem vyprodukovať mäsa – hovädziny, bravčoviny a hydiny, je nezodpovedné. Možno prídeme na to, že nakoniec tej pšenice nemáme veľa, pretože keby sme mali minimálne 1,6 milióna ošípaných a keby sme mali napríklad aspoň milión kusov hovädzieho dobytka a primerané počty hydiny, tak možno by sme prišli na to, že my toho obilia nemáme veľa. Čiže my si tú dnešnú produkciu musíme udržať.

Takže hovoríte, že repky nemáme dosť?

Otázka repky je totálne spolitizovaná. Pokiaľ by sme mali sebestačnosť v repkovom oleji na úrovni aspoň 70 percent, na čo máme predpoklady, a nie 9 percent, ako to máme dnes, tak tým pádom repky by nebolo veľa. Čiže ide o nastavenie systému. Stanovím si ciele a k tým cieľom prispôsobím všetky procesy, či už legislatívne, alebo ekonomické, hospodárske, aby som tie ciele dosiahol.

A potom zistím, že ja potrebujem aj veľkých poľnohospodárov. Potrebujem aj malých na krajinotvorbu. Potrebujem špeciálnu rastlinnú výrobu – teda ovocie a zeleninu. Ten, čo má 10-tisíc hektárov, nebude na jednom hektári robiť cesnak.

Pre toto všetko potrebujete komunikovať s celým sektorom. S veľkými aj s malými. Rozdeľme peniaze tak, aby sme všetkých uspokojili, a dá sa to. Teraz máme pred sebou posledné mesiace na zostavenie strategického plánu. Je ideálna šanca, ktorá nebude osem rokov, najbližšie v roku 2028, keď môžeme tieto veci nastaviť tak, aby aj jedna, aj druhá skupina bola spokojná. Čiže netreba nadávať na veľkých a malých, treba pozerať na ciele, tie musia byť stanovené reálne, ale to nám, bohužiaľ, dnes chýba.

A ako vyzerá vaša komunikácia s ministerstvom pôdohospodárstva? Vy ste spokojný s tym ako ministerstvo pracuje na tých výzvach – či už z fondu obnovy alebo spoločnej poľnohospodárskej politiky? 

Keby som povedal, že som spokojný s komunikáciou, tak to by som klamal. Ja som sa stretol s ministrom niekoľkokrát, bolo to, bohužiaľ, stále na môj popud. Osobne nemám s ministrom žiaden problém. Normálne komunikujeme, stretneme sa, rozprávame sa, nie sú medzi nami nejaké animozity, že sa hádame a nemôžeme sa na seba ani pozrieť, to nie. Pán Mičovský je čestný človek, to myslím, že nikto nespochybňuje.

Čo mi chýba, je komunikácia pri príprave legislatívnych a teraz už aj strategických nástrojov. Ja si myslím, že komunikácia nemôže byť na úrovni úradníkov, že musí byť na úrovni všetkých zainteresovaných strán, ktoré vstupujú do procesu poľnohospodárstva.

Nejde o to, či komunikujem ja. Musia navzájom komunikovať všetci, ktorí v agrosektore pôsobia.

Čo sa týka plánu obnovy, tam, budem úprimný, informácie nemám, takže neviem, čo sa chystá do plánov, to ma veľmi neteší.

A stihne minister do konca roka tie výzvy vypracovať, tak ako to sľúbil?

On to nie že môže, on to musí urobiť. Totiž podľa harmonogramu všetkých európskych nástrojov, ktoré sú zverejnené, my si musíme vo februári vo vláde a v národnej rade odsúhlasiť strategickú pozíciu Slovenskej republiky, ktorú odošleme už viac-menej ako finálnu verziu do Bruselu.

Máme pred sebou päť mesiacov. A to nie je iba jeden materiál, to je niekoľko materiálov. K tomu nám teraz pribudla biodiverzita. Pribudla nám pozícia Z farmy na stôl. Nové ekoschémy, ktoré boli prednedávnom zverejnené. Čiže za päť mesiacov je toho strašne veľa a ja sa len budem modliť, aby sme to stihli.

Sme dosť pozadu oproti ostatným štátom. Dnes keď si otvoríte stránku českého ministerstva pôdohospodárstva, tam nájdete materiály v rozsahu 150 až 300 strán v každej pozícii. Klimatické zmeny, biodiverzita, ekológia. Všetko sú to stovky a stovky strán.

A vy sa nechystáte z pozície predsedu výboru zorganizovať nejakú verejnú odbornú diskusiu o týchto veciach, aby sa dospelo k nejakému riešeniu?

V pondelok bol minister v Bruseli, tam prezentoval svoje predstavy a som rád, že bojoval za navýšenie viazaných platieb, pretože to bola moja myšlienka. V piatok je veľké stretnutie s poľnohospodármi na strednom Slovensku. Na budúci týždeň budem na ministerstve a budem žiadať – a je to aj v zápise z rokovania výboru pred dvoma týždňami –, aby minister predložil menný zoznam pracovných komisií.

A najneskôr do polovice októbra, aby na úrovni zástupcov samospráv a združení bolo stretnutie – tam už musia byť tie ciele jasné. Už je najvyšší čas, v októbri už musíme vedieť, čo chceme dosiahnuť. Strategické pozície má minister výboru predložiť do konca septembra, tam už ich budeme vyhodnocovať.

Vyšetrovanie kauzy Dobytkár naznačuje, že korupcia pri rozdeľovaní dotácií tam fungovala systematicky. Že ten, kto chcel dostať dotáciu, musel podplácať. Nie je časť odporu voči ministrovi motivovaná aj tým, že ľudia, ktorí z tohto systému profitovali, stále v rezorte pôsobia?

Nemám taký pocit, že by tam bol nejaký osobný odpor preto, že sa im pretrhli nejaké finančné toky. Aj keď na druhej strane nepoznám ľudí zo skupiny audítorov, kontrolných orgánov ministerstva a Poľnohospodárskej platobnej agentúry. Ale čisto z morálneho hľadiska – kým na oddelení kontroly, ktoré muselo potvrdiť oprávnenosť čerpania týchto prostriedkov aj v kauze Dobytkár, sedia tí istí ľudia, tak asi to nie je správne.

Inzercia

Vrátim sa k potravinovej sebestačnosti, ktorú ste naznačili v úvode rozhovoru. Hoci v podstate každá vláda hovorí, že chce dosiahnuť potravinovú sebestačnosť, stále viac potravín dovážame ako vyvážame. Z celkovej sumy obchodnej výmeny poľnohospodárskych a potravinárskych produktov tvorí dovoz zhruba 60 percent. Dovážame bravčové mäso, jablká, zeleninu – teda to, čo by sme si mohli dopestovať aj sami. Ako chcete podporiť chovateľov a pestovateľov zeleniny a ovocia? Konkrétne.

Keď som začal o potravinovej sebestačnosti rozprávať v roku 2016 a 2017, veľa ľudí sa mi smialo, že stále točím o tej sebestačnosti a že je to politická vec. Mal som veľa stretnutí, konferenciu o sebestačnosti, o ekonomike vidieka, kde som ukazoval, ako na tom sme. A argumentoval som tým, že v roku 1918 bola španielska chrípka, vírus, ktorý sa môže kedykoľvek vrátiť. A ako keby som bol zlým prorokom, prišiel Covid a aj obmedzenia medzinárodného obchodu.

Dnes na Slovensko prúdi každý deň 800 kamiónov s potravinami. Sebestačnosť si musíme vybudovať sami.

Čo pre vás znamená potravinová sebestačnosť?

Ja som vychádzal z toho, aby to odrážalo výživové potreby ľudí. Svetová zdravotnícka organizácia stanovila nejakú doporučenú spotrebu jednotlivých potravín – zjednodušene – od jabĺk a hrušiek až po mäso a cestoviny. Zrátal som si, koľko toho vyrábame my. Otázka potravinovej bezpečnosti je otázka splnenia výživových potrieb, nie množstva. A prišiel som na to, že sme na tom veľmi zle.

Znova by som hľadať spoluprácu v sektore a dohodu, že trebárs za 4 roky chceme Slovensko dostať na také a také produkčné čísla. A určite to nezmeníme tým, že budeme robiť viac pšenice, čiže musíme diverzifikovať, zmeniť štruktúru výroby. Potrebujeme o 500 percent zvýšiť produkciu zeleniny. To nie je až taký problém. Len musíme vytvoriť infraštruktúru. Odbytové združenia, sklady, logistiku. A na základe týchto vyrátaných potrieb by som rozdeľoval aj peniaze.

Ako by vyzeralo v praxi to zvýšenie produkcie?

Každý rok by sme si sadli a povedali by sme si napríklad, že tento rok dáme 50 percent na ovocie a zeleninu, 20 percent na hovädzinu, 20 percent na bravčovinu a desať na hydinu, povedzme. To by bol odborný konsenzus. A chovatelia a pestovatelia by sa vedeli vopred pripraviť.

My na zvýšenie špeciálnej rastlinnej výroby, zemiakov, zeleniny a ovocia potrebujeme maximálne 50-tisíc hektárov. To je zanedbateľné množstvo, ak máme takmer 2 milióny hektárov poľnohospodársky využívanej pôdy.

Do tohto celého procesu ale vstupujú aj obchodníci. Ako sa vy pozeráte na viaceré pokusy z minulosti, ako diktovať tým obchodom, koľko percent slovenských výrobkov majú ponúkať svojím zákazníkom?

Všetky pokusy nasilu niečo robiť úplne prirodzene vyvolajú opačnú reakciu. To je aj v bežnom živote, keď niekto na vás tlačí, tak to vyvolá odpor. Ja som so zástupcami reťazcov v kontakte a nemám pocit, že by nemali záujem navyšovať podiel slovenských potravín.

Čo nám chýba na to, aby sme mohli predávať, je v prvom rade mať ten sortiment. Lenže my ho nemáme. Keby sme dnes zavreli hranice, tak tých 800 kamiónov s dovezenými potravinami denne nám bude chýbať. A tým, že dovážame také veci, ako je mrkva, cibuľa, jablká – veci, ktoré si vieme sami dopestovať, tak asi ten systém je zle nastavený.

Čiže v prvom rade mať sortiment, v druhom rade mať porovnateľné ceny s výrobkami, ktoré sa dovážajú zo zahraničia. A nemôžeme sa len nečinne prizerať, musíme tým farmárom vytvoriť ekonomické nástroje.

Takým účinným nástrojom sú výrobno-odbytové združenia. Jednoduchý model, ktorý funguje v Poľsku, v Nemecku, v celej Európe. V Poľsku štát odmeňuje tieto združenia vo výške desiatich percent z tržieb. A tieto peniaze môžu poľnohospodári ďalej investovať. A keď je zároveň viac producentov v jednom združení, môžu predávať viac a celoročne a získajú aj lepšie zmluvy s obchodníkmi a môžu predávať lacnejšie.

Mäso aj zelenina, aj ovocie sú náročnejšie na prácu. Čiže pomohlo by to aj zvýšiť zamestnanosť?

Určite. My sme z hľadiska zamestnanosti na tom veľmi zle. Máme 2,2 pracovníka na sto hektárov pôdy. Zoberme si Poľsko, to má 11,7, priemer únie je 5,6. My sme si postavili za desať rokov, že zamestnanosť na pôde bude 5,6 človeka na sto hektárov pôdy. A to neurobíte pri pšenici. To sa dá pri špeciálnej rastlinnej výrobe.

Len pri ovocí máme deficit zhruba 3,5 až 5-tisíc hektárov pôdy na to, aby sme boli v ovocí sebestační. To máte 5-tisíc ľudí. Čo hektár, to človek. Čiže nič ste neurobili, len ste postavili ovocné sady a máte 5-tisíc. Postavíte produkciu zeleniny na nohy, máte ďalšie tisíce. Čiže my keď zvýšime produkciu podporou špeciálnej rastlinnej a živočíšnej výroby, tak sa dostaneme zhruba na úroveň 5,5 – 5,6 človeka na sto hektárov pôdy, a keď zoberiete v hrubom čísle dva milióny hektárov pôdy, máte 110-tisíc ľudí zamestnaných, nie ako dnes keď je 40-tisíc. Tým, že ste podporili produkciu, automaticky zdvihnete zamestnanosť.

Ale existuje záujem ľudí robiť v poľnohospodárstve?

Dnes už ľudia nechcú pracovať vo veľkých poľnohospodárskych podnikoch. Zamestnanosť sa dá zdvihnúť jedine tak, že budeme podporovať malé, stredné a rodinné podnikanie. Lebo rodinné podnikanie, to je viacgeneračnosť. Už to malé dieťa vie, že on bude ten budúci farmár. A aj vidiek zmení svoju tvár, zmení svoje poslanie a bude plniť nielen ekonomické, ale aj sociálne, klimatické, environmentálne a ďalšie funkcie a vidiek začne konečne živiť mesto.

Ale musíme sa vrátiť k schéme rodinných fariem, lebo to je schéma, ktorá funguje na celom svete. To nie je náš výmysel. U nás v podstate stále prebieha kolektivizácia. S tým rozdielom, že v 50. rokoch tu bola kolektivizácia do družstiev, kde boli spoluvlastníci majitelia pôdy a zvierat, a dnes sa kolektivizuje do súkromných rúk.

Vy ste predsedom výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, ste vyštudovaný veterinár, skôr máte prirodzene bližšie k tomu pôdohospodárstvu. Ako sa dá skĺbiť životné prostredie s pôdohospodárstvom, keď sú tam neraz protichodné záujmy?

Ja tam nevidím protichodný záujem. Ak chceme skĺbiť pôdohospodárstvo a životné prostredie, tak si musíme uvedomiť, že jednou z najväčších chýb od 50. rokov minulého storočia bola masívna podpora priemyselnej poľnohospodárskej produkcie. To sa bije so životným prostredím.

Začali sa používať enormné množstvá chémie, antibiotík, pesticídy, herbicídy len preto, aby sme dosiahli zisk. Čiže poľnohospodárstvo a potravinárstvo prestalo plniť funkciu zabezpečenia výživy obyvateľstva, ale bol to štandardný priemyselný biznis.

Teraz, chvalabohu, po dlhých rokoch sa to mení. Program biodiverzita, Z farmy na stôl nám hovorí o tom, že musíme znížiť pesticídy, hnojivá, antibiotiká, prijímame legislatívu na ekologickú výrobu, budeme prijímať nariadenia, ktorými sa zaviažeme k ekoschémam, ktoré budú financované pomerne slušnými peniazmi.

Dnes keď chceme transformovať náš vidiek na poľnohospodársku výrobu s podporou hlavne rodinných fariem, aby poľnohospodári kultivovali krajinu, aby neboli likvidátormi životného prostredia, tak sa určite podarí skĺbiť poľnohospodárstvo so životným prostredím.

Minister Mičovský vyzval poľnohospodárov, aby znížili výmeru svojich jednotlivých polí. Zatiaľ je to v rovine výzvy. Vy si viete predstaviť, že by aj v rozpočte boli viazané peniaze na nejaké odmeny pre tých, ktorí tak urobia? Že by dostávali väčšiu podporu alebo mali nejaké iné úľavy?

Nevidím dôvod na to, aby sme odmeňovali poľnohospodárov za to, že zmenšia z 200, 300, 400 hektárov plochu na 50 hektárov. To je falošné. My sme kolektivizáciou a spriemyseľňovaním poľnohospodárskej produkcie zničili historické dedičstvo, my sme zničili cesty, ktoré mali pamäť 100, 200 rokov, my sme zničili remízky, ktoré existovali stovky rokov, my sme zničili vidiek, zrušili sme krajinotvorbu.

V minulosti sa síce sceľovaním pozemkov a priemyselnou výrobou získali nejaké ekonomické výhody. No musíme sa vrátiť naspäť.

A aké vidíte riešenie?

Ja som zástanca toho, aby sa – na vysporiadaných pozemkoch – podporilo budovanie alejí. Aby sa podporovali remízky, aby sa podporovali biopásy. My inštitút biopásov nevyužívame vôbec, čo je obrovská hanba. Bežne sa to využíva, je to veľmi silne dotované a má to obrovský význam z hľadiska environmentálneho a ekologického.

Veľké plochy nechceme znižovať preto, aby sme poškodili veľkým poľnohospodárom. My chceme zachrániť pôdu ako neobnoviteľný prírodný zdroj. K tomu nás zaväzuje ústava, ktorá priznáva pôde zvláštnu ochranu. Nechceme deliť všetky plochy na malé 20 – 30 hektárové lány, ale vidíme, čo sa deje s pôdou, strácame udržateľnosť a produkčnú schopnosť tej pôdy a u silne a stredne erózne poškodených pôd to musíme urobiť. Jednak kvôli ústave, ale aj kvôli tomu, aby sme si nezničili to najcennejšie, čo máme, a to je pôda.

Podporujem aj vodozádržné opatrenia. Tlačím na nášho podpredsedu vlády, teraz keď sa bude robiť nový stavebný zákon, aby sa umožnilo budovanie vlastných jazierok do jedného hektára na vlastnom pozemku bez stavebného konania, na základe územného rozhodnutia. To je trend vo svete, Česi tak idú stavať sedemtisíc jazierok. Touto cestou poďme. Podporujme tieto environmentálne a klimatické prvky, ale neplaťme za to, že niekto rozdelí pôdu, ktorá niekedy bola násilne scelená. Nepovažujem to za správne.

Foto – Postoj/Andrej Lojan

 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame