Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Rodina
25. september 2020

Ako bolo v škole?

Keď chceme od detí počuť viac než: dobre, normálne, tak ako vždy

To, ako s deťmi nadväzujeme rozhovor o tom, čo v škole zažili, ovplyvňuje náš vzťah aj ich budúcnosť.

Keď chceme od detí počuť viac než: dobre, normálne, tak ako vždy
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

To, ako s deťmi nadväzujeme rozhovor o tom, čo v škole zažili, ovplyvňuje náš vzťah aj ich budúcnosť.

12. januára 1988, osem rokov pred tým, než The New York Times spustili svoje online vydanie, vyšiel v dnes už zabudnutej papierovej verzii krátky list od čitateľa menom Donald Sheff: 

Píše v ňom, že Isidor I. Rabi, laureát Nobelovej ceny za fyziku, ktorý zomrel len deň predtým, raz dostal otázku, prečo sa stal vedcom, a nie lekárom, právnikom či podnikateľom ako ostatné deti imigrantov z jeho štvrte. To, ako odpovedal, bolo inšpiráciou pre neho ako vzdelávateľa, krédom pre jeho syna počas jeho školských rokov a táto odpoveď by mala visieť v kanceláriách všetkých pedagógov, ľudí pri moci a politikov, ktorí sa snažia viesť našu spoločnosť.

Odpoveď Dr. Rabiho znela: „Vedca zo mňa urobila moja mama bez toho, že by to zamýšľala. Všetky ostatné židovské matky v Brooklyne sa svojich detí po škole pýtali: „Tak? Naučil si sa dnes niečo?“ Ale nie moja mama. Vždy mi dala inú otázku. „Izzy,“ hovorievala, „spýtal si sa dnes dobrú otázku?“ Tento rozdiel – klásť dobré otázky – spôsobil, že som sa stal vedcom!

A Donald Sheff zakončil toto krátke zamyslenie: „Dnešný svet, ktorý funguje spôsobom ,Pripraviť, vystreliť, zamieriť‘ by bol oveľa lepším miestom, keby sa všetci svetoví lídri, na čele s naším prezidentom, riadili touto múdrosťou. Je načase prestať dávať odpovede skôr, než pochopíme otázky.“ 

Po mesiacoch domáceho vyučovania a navzdory koronavírusu sa deti v septembri vrátili do škôl. Rodičia, starí rodičia a vôbec všetci, ktorým leží na srdci výchova detí, tak opäť stoja pred dilemou: ako viesť so základoškolákmi aj stredoškolákmi konverzáciu o tom, čo sa dialo v škole. Aj keď v triedach či na krúžkoch trávia deti často viac hodín než doma, môže sa tento čas zdať ako čierna diera. Niekedy to, čo zažili, opíšu jednou vetou. Niekedy z nich nedostaneme ani tú. 

Foto: EASYFOTO TASR – Miroslava Mlynárová

To, ako s deťmi nadväzujeme rozhovor o tom, čo v škole zažili, ovplyvňuje náš vzťah aj ich budúcnosť. Keď deti prídu z vyučovania domov, často je prvou vetou, ktorá nám príde na myseľ: obligátne „Čo ste dnes robili?“. Alebo neraz aj „Akú známku si dnes dostal?“.

Deti tak len vymenujú aktivity, ktorým sa venovali, alebo hodnotenie, čo dostali. Miesto toho, aby sme ich pozvali zdieľať s nami šírku ich sveta – zvedavosť a hľadanie; priateľstvá a prvé lásky; budovanie hraníc aj sebaobrazu, ale tiež neistotu, strach a možno niekedy aj nespravodlivosť či šikanu. Všetko zúžime len na výkon a päť čísel, na ktoré sme zredukovali ich rast. 

Spýtali sme sa preto vzdelávateľov z celého Slovenska: Čo je lepšia otázka, ktorú by sme mohli položiť, keď sa chceme zmysluplne dozvedieť, ako sa dieťa malo v škole.  

Keď máme doma základoškoláka

Učiteľ Dávid Králik zo súkromnej základnej školy Félix má s touto situáciou bohaté skúsenosti aj ako otec. Tu sú jeho postrehy a návrhy:

Poznáte to. Vrátite sa domov z práce, stretnete dieťa, ktoré sa práve vrátilo zo školy. „Ako bolo?“ spýtate sa. „Dobre,“ zaznie odpoveď, po ktorej nie ste nijako múdrejší. „Čo ste robili?“ vystrelíte druhýkrát. „Tak, normálne.“  Ani táto odpoveď nestojí za veľa. Tretí pokus: „Čo bolo v škole?“ „Nič zaujímavé.“ 

Dávid hovorí, že za zlou či nedostatočnou odpoveďou je často zlá alebo nedostatočná otázka. Ak prijmeme fakt, že človek je tvor spoločenský, v ktorom je hlboko zakorenená túžba po dobre, možno by sme mohli skúsiť otázky ako: „Kto ti dnes urobil najväčšiu radosť? Čím?“ A aby to nebolo príliš jednostranne orientované: „A komu si spravil najväčšiu radosť dnes ty? Ako sa ti to podarilo?“ A pokračuje: „Týmito otázkami dieťaťu pomôžeme upriamiť pozornosť na drobné hrejivé momenty a reflektovať vďačnosť, hodnotu človeka a ľudského konania, nesebeckosť, ale hlavne, hlavne radosť. Vlastnú i cudziu. 

Jana Bavoľárová je riaditeľkou základnej školy v obci Budimír pri Košiciach. Má školopovinné dieťa v puberte. Aj ona dobre pozná momenty, keď takmer na každú otázku týkajúcu sa školy bola odpoveď „nič, nikto, nikde“. Po dlhšom období skúšania vytvorila svoj vlastný zoznam typov otázok, ktoré fungujú:

  • Pýtať sa na konkrétne veci: Čo nové si sa naučil dnes na matematike? Čo zaujímavé ste robili na chémii? Naučil si sa dnes niečo užitočné? Potreboval si na niektorej hodine pomôcť? S kým si dnes sedel? Ktorú hodinu z dnešného dňa by si si rád zopakoval? 

  • Pýtať sa cez emócie: Na ktorej hodine si sa dnes cítil najlepšie/najmenej príjemne? Na ktorej hodine si sa dnes najviac zabavil? Kto bol dnes najzábavnejší? Povedz mi jeden moment, ktorý ti zostane z dnešného dňa. Opíš jedným pocitom dnešný deň v škole.

  • Pýtať sa aj na veci mimo vyučovania: Bol dnes v škole tvoj najlepší kamarát? Pomohol si dnes niekomu? S kým si bol na obede? Stále čítaš knihu cez prestávky? Aký krúžok si mal po vyučovaní?

  • Pýtať sa na vzťahy: Kto je tvoj najlepší kamarát? Je v škole niekto, koho by si rád vymenil? S kým by si rád išiel do kina? 

Foto: Flickr/Dilexa

Tomáš Horváth je lídrom tímu pre druhý stupeň na cirkevnej základnej škole Narnia v Bratislave a absolvent programu Teach for Slovakia. Hovorí, že veľa závisí od kontextu, v akom rodič dieťaťu otázku kladie. 

Dieťa vycíti, či ide o autentický záujem o to, ako sa má, alebo či ide len o obligatórnu otázku, ktorú rodič položil, ale mysľou je ešte v pracovných mailoch. Navrhuje toto:

Tá otázka musí byť pre dieťa zároveň aj odpoveďou, ktorá hovorí: „Som tu pre teba a záleží mi na tebe.“ Je preto výborné, ak vie rodič nadviazať na to, čo mu dieťa povedalo už predtým. Napríklad „Ako napreduje váš projekt z geografie?“ či „Oslovil si cez prestávku tú spolužiačku, ktorá sa ti páči?“. Tomáš Horváth zároveň vraví, že niekedy vie byť vhodné gesto viac ako dobrá, no pričasto sa opakujúca otázka. Napríklad chápavé objatie spojené s úsmevom, povzbudzujúce potľapkanie po pleci či neočakávaný burger s hranolčekmi na večeru. „To, čo by však žiadnej otázke a gestu nemalo chýbať, je čas. Nevnucovaný čas na rozhovor, ale ak treba, aj na spoločné mlčanie. V hektickom svete uponáhľaných rodičov a prepodnetovaných detí je to úplná nevyhnutnosť.“ 

Peter Pallo zo Základnej školy s materskou školou Rudolfa Dilonga v Trstenej získal ocenenie Učiteľ Slovenska 2019. Podľa neho je ťažké formulovať otázky všeobecne, pretože každé dieťa a každé zázemie v rodine je jedinečné. No podobne ako ostatní pedagógovia zapojení do ankety si myslí, že rodič by nemal myslieť len na kognitívnu, ale aj na emočnú stránku dieťaťa. Hovorí:

Zvyčajne funguje to, keď otázka zasiahne emocionálnu stránku, vtedy rozhovor prehupne do úprimného podelenia sa o prežité chvíle v škole. Preto by som formuloval otázky typu: „Čo ťa dnes v škole milo prekvapilo? Našiel sa niekto, kto ťa potešil? Na čo si dnes pyšný, čo sa ti podarilo? Je niečo, čo ťa zarmútilo? Chápal si v škole všetko alebo si potrebuješ niečo so mnou dovysvetľovať?“

So stredoškolákmi to môže byť komplikovanejšie

Tak, ako sa s vekom rozvíja vnútorný svet detí, je bohatší aj svet otázok a rozhovorov, ktorý môžeme viesť „o škole“ s našimi stredoškolákmi. A často aj primerane komplikovanejší.

Inzercia

Anna Medvecká, teda sestra Adriána, je riaditeľkou Gymnázia Tomáša Akvinského v Košiciach. Hovorí, že keď sa chceme zaujímať o čas, ktorý stredoškoláci v škole trávia, mali by sme o ňom rozmýšľať ako o súbore aktivít. Mnohé z nich nie sú zamerané len na získavanie nových poznatkov a zručností, ale aj na formovanie študentov v rámci spoločenstva, ktorým je trieda, ročník či celá škola. Sestra Adriána tvrdí:

V období dozrievania mladého človeka je práve vytváranie a udržiavanie vzťahov veľmi podstatné. Kladením otázok zameraných na známky či priebeh hodín sa vo vzájomnej komunikácii môžeme ochudobniť o spoznanie prežívania, obáv, radostí a túžob mladého človeka. Stačí, keď vytvoríme priestor na vzájomný rozhovor v atmosfére dôvery a prijatia. V ňom stredoškolák sám odhalí to, čo je v danom období preňho dôležité. Nie je ani také podstatné vedieť vždy položiť tú správnu otázku, ale nájsť si čas, vypočuť ho a dať mu pocítiť, že je pre svojho rodiča dôležitý.

Matej Sapák je riaditeľom súkromnej strednej školy LEAF Academy, ktorá je zameraná na rozvíjanie líderstva a podnikavosti. Študenti pracujú na konkrétnych projektoch a riešeniach s firmami či neziskovkami a majú aj aktivity zamerané na rozvoj charakteru. Všetky hodiny, aj tie, pri ktorých ide o rozvíjanie akademických zručností, však prenášajú aktivitu na študenta. Ten sa učí klásť dobré otázky, nielen prijímať vedomosti. 

Matej Sapák hovorí, že jedným z paradoxov vzdelávania je takzvaná „fluency illusion“ – teda to, že čím pútavejšie a zrozumiteľnejšie je nové učivo podané, tým väčšie je riziko, že študenti síce budú mať po hodine dobrý pocit a budú si myslieť, že všetkému rozumejú, ale v skutočnosti si prakticky nič nezapamätajú. Aby sme sa totiž niečo nové naozaj naučili, musíme s novými poznatkami aktívne pracovať – riešiť úlohy, diskutovať, prerozprávať novinky vlastnými slovami, použiť poznatky v novom kontexte. Preto pripomína:

Rodičia môžu tomuto procesu tiež pomôcť, ak sa budú pýtať napríklad: „Čo nové si sa dnes dozvedel a prečo to bolo pre teba zaujímavé?“ Môžete spolu premýšľať, ako nové poznatky či zručnosti súvisia s inými vecami, o ktoré sa dieťa zaujímalo v minulosti, a pomôcť im hľadať súvislosti.

Foto: Flickr/Scott McLeod

Miroslava Duranková je riaditeľka programu Akadémia veľkých diel. V ňom sa stredoškoláci učia diskutovať o veľkých dielach literatúry, hudby, filmu a výtvarného umenia s pomocou učiteľa. Ten vedie seminár takmer výlučne prostredníctvom otázok, ktoré pomáhajú študentom ísť do hĺbky. 

Vraví, že tak ako vytvorenie atmosféry spoločného pátrania a rešpektujúcej diskusie trvá v skupine celé týždne či mesiace, aj hovoriť spolu o tom, čo bolo v škole, sa treba učiť a chce to čas. To platí aj doslovne, keď niekedy potrebujeme stredoškoláka nechať, aby „vychladol“, a spýtať sa ho neskôr. Napríklad pri spoločnej večeri, ktorú si vyhradíme ako čas, keď si rozprávame o tom, čo kto zažil. 

Miroslava Duranková po skúsenostiach z diskusií so stredoškolákmi pripomína, že vzťahy sú obojstranné a pri hlbokých rozhovoroch nemôžeme iba klásť otázky ako na výsluchu, a pritom nepovedať nič o sebe. Jej odporúčanie znie:

Začnite hovoriť o sebe vy sami, samozrejme, veci primerané vekovej kategórii svojich detí. Tým dáte príklad a urobíte z rozhovoru prirodzenú vec. Posunúť rozhovor od faktov na hlbšiu rovinu môžete konkrétnejšími otázkami, napríklad: „Ako sa má tvoj spolužiak, ktorého si minule spomínal?“ Tým ukážeme deťom, že sa zaujímame, že si pamätáme, čo nám povedali, a že veci, ktoré riešia, sú relevantné. Aj keď vy možno máte jednotlivé témy v hlave dávno vyriešené, je fascinujúce pozorovať, ako ich rieši vaše dieťa a zamýšľa sa nad nimi.

Keď otázkou dobre mienime, no míňame cieľ

Niekedy sa trápime s tým, že nevieme vymyslieť tú správnu otázku. O alternatívnom spôsobe, ako sa priblížiť k vnútornému svetu dieťaťa, hovorí pre Postoj Katarína Martišová, lektorka prístupu Rešpektovať a byť rešpektovaný. 

Vysvetľuje, že čas tesne po škole, ktorý sa opakuje každý deň, nesie v sebe nezanedbateľný potenciál. Prvým dôvodom je, že spôsob, akým komunikujeme s deťmi, má priamy dosah na ich sebaúctu. „Tá, keď dozreje, im poslúži ako imunitný štít osobnosti.“ Druhá vec je, že potrebujeme vedieť, čím deti naozaj žijú. Pretože len tak môžeme byť tu pre ne, keď potrebujú naše sprevádzanie. 

„Keď sa na kurzoch rešpektujúcej komunikácie pýtame účastníkov, čo boli dve otázky, ktoré sa ich rodičia pýtali po škole, zborovo odpovedajú: ‚Čo bolo v škole?‘ a ‚Čo bolo na obed?‘ Zhodne si spomínajú aj na svoje odpovede: ‚Nič‘ a ‚Už neviem‘. Rodičia chceli vedieť všetko a nedozvedeli sa nič. Ako je to možné?”

Katarína Martišová hovorí, že v našich končinách sa otázka považuje za prejav záujmu, akýsi štartér komunikácie. Niektoré deti po otázke začnú hovoriť a nevieme ich zastaviť. Iné potrebujú dlhšiu pauzu, kým sa preladia zo školského prostredia na to domáce. Často sa stane, že deti nasadnú do auta, my sa tešíme, aká vhodná situácia na pohodový rozhovor, a im sa úplne nechce. No podobne ako dospelí, aj deti niekedy nevládzu. 

Oveľa častejšie však môžeme pozorovať, že naša otázka síce rozhovor začne, no jeho pokračovanie viazne. „Ten, kto sa pýta, určuje, o čom sa budeme rozprávať. Tak sa niekedy stane, že to, čím chceme otvoriť priestor pre komunikáciu, ho práveže zúžime či obmedzíme. Skrátka, triafame inam, než sme mierili. My sa môžeme pýtať, čo bolo na vlastivede, ale dieťa je myšlienkami práve pri konflikte so spolužiačkou. Môžeme sa spýtať, či sa jej po včerajšej hádke podarilo udobriť s kamarátkou, ale ona možno rozmýšľa, že zase nevie, kde má tenisky na telesnú a ako mi to má povedať.“

Niekedy môže otázka so sebou niesť dokonca nádych výsluchu. Vtedy dieťa hoci aj podvedome zvažuje, aká odpoveď obstojí. Typická otázka tohto druhu je „Prečo?“. Napríklad: „Prečo ideš neskoro?“. Alebo „Prečo si si vybrala práve španielčinu?“. Tu sa môže spustiť mechanizmus, pri ktorom dieťa premýšľa, aká odpoveď mu zaručí, že bude dosť dobré. Alebo čo má povedať, aby zostal pokoj. Kam sa však takouto otázkou v našom vzťahu dostávame? 

A pokračuje: „K paradoxu otázok niekedy patrí aj to, že čím menej sa pýtame, tým viac sa dozvedáme. V rámci konceptu Rešpektovať a byť rešpektovaný ponúkame alternatívu k otázkam, a tou je neutrálna nedokončená veta. Akoby veta s troma bodkami na konci. Keď vidíme, že sa dieťa zo školy ledva vlečie, môžeme povedať: ‚Nejako ťažko sa ti kráča...‘ alebo ‚Vyzerá, že dnes to bol celkom náročný deň...‘ Naopak, keď k nám dieťa energicky pribehne, môžeme otvoriť: ‚Celá žiariš...‘ alebo ‚Vyzeráš nadšene...‘. A dieťa možno tri bodky dokončí a možno nie.“

Foto: Flickr/Rainer Hungershausen

Ak sa dieťa rozhodne nepokračovať, môžeme podľa tohto prístupu ďalej zareagovať: „Asi sa ti nechce rozprávať...“ Alebo môžeme dieťa iba ticho sprevádzať. Ako hovorí Katarína: „Ani to nie je málo. Keď má dieťa už aj tak celkom ‚naložené‘, je dobré byť preň človekom, ktorý mu neprikladá ďalšiu požiadavku vo forme otázky.“  

Keď potrebujeme niečomu v živote dieťaťa porozumieť, môžeme klasické „prečo“ s jeho nezamýšľanými vedľajšími účinkami nahradiť alternatívou: „Na výber bola nemčina, ruština a španielčina, u teba to vyhrala španielčina...“ Takto zvyšujeme pravdepodobnosť, že môže zaznieť napríklad: „Áno, aj Maťa si ju vybrala a ja chcem s ňou byť v krúžku.“ Alebo niekedy aj: „Áno, lebo je vraj najľahšia a ja sa nerada učím cudzie jazyky.“ 

Tri bodky vytvárajú priestor, aby dieťa mohlo povedať to, na čo sa nepýtame: „Keď dieťa počuje, že ‚Dnes cesta zo školy trvala dlhšie ako obvykle...‘, je väčšia šanca, že sa rozhovorí o tom, že pri chodníku zbadalo dvoch slimákov a ono chcelo vidieť, čo budú robiť, keď sa stretnú. Sami uznáte, že také niečo chvíľu trvá. Jedna mamička sa s nami podelila so skúsenosťou, že raz miesto automatickej otázky, ktorá sa jej drala na jazyk v podobe: ‚Prečo si neupratala tú jednu papučku?‘ sa zastavila a povedala: ‚V strede izbičky je ešte jedna papučka...‘ Dievčatko doplnilo: ‚Áno, hrám sa na Popolušku.‘ Možno by k tomuto zdieľaniu vnútorného sveta došlo aj tak, ale nemusíme si znižovať šance.“

Tento spôsob pýtania sa, ktorý neobsahuje otázku, môžeme aplikovať aj vtedy, keď predsa len potrebujeme vedieť, ako na tom dieťa je so známkami. Môžeme tak použiť neutrálnu nedokončenú vetu „Dnes bola tá písomka z vlastivedy....“ Ak dieťa neodpovie, môžeme dodať: „Rada by som vedela, ako to dopadlo...“ A Katarína Martišová zakončuje: „Ak vám to znie príliš jednoducho alebo vo vás hlodajú pochybnosti, dá sa to vyskúšať.“

Odporúčame