Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
08. september 2020

OTO 2020

Keď zábava prekročí hranice

Osobnosť televíznej obrazovky. Galavečer, ktorý patrí do vysielania verejnoprávnej televízie.

Keď zábava prekročí hranice

FOTO – RTVS

Poznáme to: Ľudia sedia v reflektormi osvetlenej sále a prijímajú ocenenie vo forme zlatej sošky a aj úcty. Áno, umelci si zaslúžia úctu. Dokonca aj ľudia zo sveta showbiznisu si zaslúžia úctu. Tak ako si ju zaslúži každý jeden človek, bez ohľadu na povolanie, vek, spoločenský status či čokoľvek iné.

Nestotožňujem sa s tvrdeniami, že celebrity, akými sú mnohí redaktori, moderátori, herci, hudobníci, filmári a iní, netušia, čo je to práca.

Som filmová scenáristka. Respektíve som ešte stále študentkou filmovej scenáristiky a môžem úprimne vyhlásiť, že podieľať sa na umení je nielen prácou, ale doslova tvrdou prácou.

A keď počas štúdia brigádujem v supermarkete, kde dokladám lahôdky alebo sedím za pokladňou desať hodín, je to pre mňa neuveriteľný relax. Síce ma potom bolí celé telo a už po troch hodinách státia sa mi podlamujú nohy, ale aspoň si vyvetrám hlavu od nedopísaných príbehov a postáv, ktoré čakajú na to, ako a kam ich posuniem.

Poznám prácu režisérov, produkčných, tanečníkov, zvukárov, kameramanov, osvetľovačov a obdivujem ich úsilie. Stretávam hercov, ktorí po skúške predstavenia odchádzajú spotení, zničení a so slzami v očiach, lebo zo seba museli vydať maximum. Aby diváci mohli opustiť sálu s umeleckým zážitkom v duši, zasiahnutí katarziou z daného predstavenia.

Tak tí bezcharakterní umelci si žiadajú dotácie, a pritom majú drahé róby!  Zdieľať

Áno. Umenie je práca. Byť súčasťou showbiznisu je práca. Alebo si azda chceme nahovárať, že herec, ktorého vidíme päťkrát v týždni v Slovenskom národnom divadle, zároveň v troch reklamách a dvoch seriáloch, nepozná problémy „bežných ľudí“? Že on nevie, čo je to bolesť, strach, beznádej, smútok, nedostatok peňazí, utrpenie zo straty blízkeho a podobne?

Ako môžeme vedieť, že ten moderátor, ktorý sa na nás z obrazovky usmieva a snaží sa nás rozosmiať, práve neprežíva ťažké obdobie? Ale v televízii musí držať nabrúsený úsmev a hrať svoju rolu, len aby zabavil teba, ktorý si prišiel z práce a na chvíľu si chceš vyložiť nohy pred obrazovkou a oddychovať. 

Seriózne? Tu nie sme v Hollywooode. Ak si umelcom v Hollywoode, tak  za hodinku účinkovania vo filme si kúpiš dom, auto, kolekciu handier od Versaceho a ešte si stihneš odbehnúť na Maltu omočiť si nôžky. Ak však robíš umenie na Slovensku, si rád, že si vôbec zaplatíš bežné účty bez toho, aby si si požičiaval.

Po galavečere OTO 2020 som sa stretla s názormi typu:

Tak tí bezcharakterní umelci si žiadajú dotácie, a pritom majú drahé róby!  

Tieto pseudocelebritky si nezaslúžia žiadne ceny, veď nič nerobia.

A podobné útoky.

Ak pracuješ vo fabrike za 530 eur mesačne a známy ťa pozve na svoju svadbu či oslavu… pôjdeš  tam v rozťahaných teplákoch? Aj za posledné si zadovážiš slušný oblek, len aby si zachoval dôstojnosť danej udalosti.

Samozrejme, večerná róba nestojí dvadsať eur, ale ľudia, ktorí sa dlhodobo pohybujú vo svete showbiznisu, si musia plniť šatníky oblečením určeným na takéto podujatia, ktoré patria k ich práci.

Povedzme si úprimne. Takéto reči sú len formou závisti. Na našom drahom Slovensku, kde sused závidí susedovi aj rozheganú záhradnú hojdačku z bazoša za 15,90 eura, nič výnimočné.

 Apelujem síce na to, aby ľudia z oblasti showbiznisu a umenia neboli terčom výsmechu, ale musím povedať aj to, že program, ktorý sme videli na udeľovaní cien OTO 2020 v nedeľu 5. septembra, bol jednou povrchnou, trápnou, nelogickou a nedôstojnou fraškou.

Ak niečo tvorím, nie som len umelcom, ale aj človekom, ktorý by mal poznať hranice. Zdieľať

A je hanbou slovenskej kultúry a škvrnou na obrazovkách verejnoprávnej televízie. Nemusíme sa vracať k tomu, čo sme videli ‒ nominovaní speváci spovedajúci sa na záchodoch, herci v ženských mníšskych habitoch a tak ďalej. Videli sme, vieme.

Inzercia

Úprimne. Ako niekto, kto sa pohybuje v kultúrnej sfére, som názoru, že cenzúra do umenia nepatrí. Staršia generácia si pamätá obdobia, keď sloboda slova nebola samozrejmosťou. Bohu vďaka, toto tragické obdobie je za nami a Bohu vďaka za slobodu, ktorou môžeme (nielen) v umení, disponovať. Ale nemýľme si slobodu so svojvôľou. Ako umelec môžem prakticky všetko. Ale ak niečo tvorím, nie som len umelcom, ale aj človekom, ktorý by mal poznať hranice.

Nemôžeš sa postaviť na pódium, len preto, že si niekto, že si známou tvárou… a „kopnúť si“ do hodnôt a názorov ľudí, s ktorými ty nesúhlasíš. Samozrejme, že narážam na ústrednú tému galavečera „Boh showbiznisu“.

Z nikoho sa tak ľahko neuťahuje ako práve z kresťanov. Podľa mnohých neveriacich sme len fanatici. Ak neveríš v Boha, ak nemáš s Bohom osobnú skúsenosť… tak je pre teba viera len diagnózou, v lepšom prípade výmyslom starých materí.

A to nie je žiadna výčitka. Ak neveríš v Boha, never. Nie som zástancom toho, aby veriaci silou-mocou presviedčal neveriaceho, aby veril.

Vieru nemôžeš nikomu nanútiť. Pretože viera je dar, a ak niečo smieš, tak to, že ju môžeš ukazovať svojím osobným príkladom. A potom je už  len na každom človeku, či tento dar prijme alebo nie. V tom je krása slobodnej voľby. Ak neveríš v Boha, never. Ale neútoč na tých, ktorí veria. Nevysmievaj sa z tých, ktorí veria.

Nešliap po dôstojnosti tých, ktorí veria, a nevysmievaj sa Bohu, v ktorého veria. Nemáš na to najmenšie právo. Nikto ti ho nedal.

On miluje každého rovnako, bez podmienok a znesie aj odmietnutie. Zdieľať

No ani my veriaci nemáme právo urážať a útočiť na tých, ktorí majú opačný názor ako my. Ktorí sú neveriaci, ktorí sú LGBT, ktorí súhlasia s potratmi, ktorí veria v Budhu, Alaha alebo objímajú stromy. Môžeme vyjadriť svoj nesúhlasný postoj, ale nemáme právo odsudzovať, pretože sme si všetci rovní.

Uverila som v Boha, ktorého láska je rovnako silná voči tomu, ktorý v neho verí a žije milo usporiadaným životom, ako voči tomu, ktorý neverí a každú noc si ustieľa pre iného/inú. On miluje každého rovnako, bez podmienok a znesie aj odmietnutie, lebo sám nám dal slobodnú vôľu.

Verejnoprávnu televíziu si hlboko vážim. A to nielen ako  človek pohybujúci sa vo svete filmu a televízie. Verejnoprávna televízia je pre túto krajinu zdrojom mnohých kvalitných diel. Je najväčším producentom filmov v našej krajine. Skutočne, vďaka Bohu za to, že ju máme. A hoci by ju niektorí premotivovaní politici najradšej ovládli, stále sa ako-tak drží na nohách a snaží sa byť dôstojnou kultúrnou inštitúciou. Potrebujeme verejnoprávnu televíziu. Slobodnú verejnoprávnu televíziu. Nezávislú verejnoprávnu televíziu. Avšak nemôžeme mlčať, ak vidíme, že sa dopustí prešľapov, ktoré urážajú, znevažujú a vysmievajú sa.

Tento druh zábavy nepatrí do programu, akým je Osobnosť televíznej obrazovky.  Zdieľať

Tvorcami scenára galavečera bolo pár komikov z tvorivej skupiny Silné reči. Môžeme si o stand-upe myslieť čokoľvek. Ja osobne som jeho fanúšikom, pretože mám rada humor. Nebránim sa ani tvrdšiemu humoru, irónii či sarkazmu, a hoci sa mu nebránim, mám hranice, za ktoré nie som ochotná prejsť.

Komici, ktorí vytvorili scenár ku galavečeru OTO 2020, sú pre mňa naozaj kvalitnými komikmi. Ale tento druh zábavy nepatrí do programu, akým je Osobnosť televíznej obrazovky. Patrí do klubov, na sociálne siete, blogy, rôzne videokanály, kde si ich môže pozrieť každý, kto chce. Ale nepatrí na obrazovky verejnoprávnej televízie, ktorú sledujú ľudia všetkých vekových kategórií, rôznych náboženstiev, rôznej sexuálnej orientácie, rôznych hodnôt a názorov.

Verejnoprávna televízia má byť objektívna. Dôstojná. Tvorcovia galavečera nemôžu vyslať na pódium moderátora, scénky, dialógy…, ktoré majú jednotný pohľad a ten prezentujú ako fakt, bez toho, aby sa čo i len zamysleli nad tým, že to môže byť nedôstojné či dokonca znevažujúce. Sima Martausová to nádherne vyjadrila azda za všetkých veriacich ľudí: „Nebudem sa z Boha vysmievať ani si z neho nebudem robiť srandu. Boh je pre mňa úplne iný ako ten z dokrútok…“

My veriaci nie sme bezchybní. Mnohí z nás hrešia tisícimi možnými spôsobmi a svojím konaním urážajú Boha, v ktorého veria. Aj ja k nim patrím. Ani ja nie som dokonalým prototypom kresťana, ktorý bol vopred predurčený na spásu len preto, že je pokrstený, a mám toho na svedomí dosť na to, aby som to odčiňovala po zvyšok svojho života.

Ale aj napriek tomu, stále som človekom, ktorý hoci padá, nedovolí, aby Boh, v ktorého verí, bol terčom cieleného, vopred pripraveného výsmechu a pľuvancov vo forme podradnej zábavy, ktorá nie je hodná ani amatérskych scénok v pohostinstve nejakej zabudnutej obce.

Program galavečera urazil, ponížil, pošliapal dôstojnosť viery kresťanov a pošliapal Boha, v ktorého veriaci veria. V ktorého veríme. Bolo to nanajvýš nevhodné, nevkusné a zbabelé. A ak už sa tvorcovia tohto divadielka nechcú alebo nemôžu ospravedlniť, tak v poriadku. Ale mohlo by to byť ponaučením pre ďalšie ročníky, aby sa podobná situácia nezopakovala. Pretože toto nemalo nič s humorom.

Odporúčame