Profesionálny starejší Rodičia už svadby neorganizujú. Celé to robia nevesty a muži už len prikyvujú

Kedysi bol starejším ženatý muž z rodiny svadobčanov, ktorý sprevádzal hostí celou svadbou. Doba sa mení a s ňou i podoba súčasných svadieb. Dnes si mladomanželia už radšej zaplatia za služby profesionála, ktorý sa postará o svadobné zvyky i zábavu. 

„Dnes sa to dosť zmodernizovalo, ľudia si volajú starejšieho ako akéhosi svadobného moderátora,“ vysvetľuje pre Postoj Michal Mišura (29) z Považian. Je učiteľ na základnej škole, vo voľnom čase sa venuje viacerým aktivitám, ale po víkendoch je väčšinou na svadbách. Profesionálneho starejšieho robí už šiesty rok a ako hovorí, je pre neho cťou, keď si ho budúci mladomanželia zavolajú, aby sa stal súčasťou ich svadobného dňa.

Rozprávali sme sa s ním o tom, prečo sa funkcia starejšieho sprofezionalizovala, čo je jeho úlohou, ale aj ako pandémia zmenila naše svadby.

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v septembri 2021.
 

Prečo si dnes mladí ľudia zavolajú na svoj svadobný deň za starejšieho radšej profesionála?

V minulosti si rodiny hľadali spomedzi svojich príbuzných niekoho, kto sa nebál na svadbe prehovoriť, kto by organizoval veci, v jeho réžii bola odobierka či čepčenie. Dnes sa to dosť zmodernizovalo, ľudia si volajú starejšieho ako akéhosi svadobného moderátora. Keby sa obrátili na niekoho z rodiny, mohlo by to dotyčného obťažovať alebo by to bolo pre neho stresujúce. Myslím si, že každý si svadbu viac vychutná, keď sa zbaví takejto zodpovednosti. Preto si radšej zavolajú niekoho, kto to dianie na svadbe koordinuje a nezaťažuje tým niekoho z príbuzných.

Ako dlho túto prácu robíte?

Začínam šiesty rok. Som inak učiteľ a popri škole sa venujem aj iným veciam, ale po víkendoch som najmä na svadbách. Veľmi ma to baví. Som rád súčasťou svadieb a teší ma, keď ma ľudia zavolajú. Je to pre mňa pocta byť súčasťou ich svadobného dňa. Snažím sa vždy riadne pripraviť, aby mali ľudia z toho dobrý pocit a aby nebanovali.

Ako sa to vôbec celé začalo, že pracujete ako profesionálny starejší?

Mamin brat to v mladosti tiež robil a bol aj starejším na svadbe mojich rodičov. Keď som bol dieťa, ich svadba bola moja obľúbená VHS kazeta, ktorú som najčastejšie pozerával, bol to môj obľúbený film. A už vtedy sa mi to veľmi zapáčilo, vedel som naspamäť všetky básničky pri pytačkách.

Raz sme v Považanoch chystali na majáles kultúrny program, v ktorom boli aj pytačky s odobierkou. Mne dali zahrať úlohu starejšieho. Vtedy som si to vyskúšal divadelne. Jedna moja kamarátka mala o pár rokov od majálesu svadbu, vedela, že som to hral a oslovila ma. Ako prvá ma ale oslovila sesternica, kde som si to vyskúšal v rámci rodiny. Kolotoč termínov sa však rozbehol po spomínanej svadbe mojej kamarátky. Myslím, že som sa v tom našiel. Je to pre mňa také príjemné víkendové spestrenie, aj keď je aj únavné, pretože človek je takmer celú sobotu preč.

Ako často takto trávite víkendy? 

Niekedy sa stane, že ťahám šnúru takmer každý víkend. Celé sa to začína po Veľkej noci, vtedy sa to vždy rozbehne a končí až v októbri. V týchto mesiacoch je to taká šnúra. Je toho pomerne dosť, ale snažím sa zariadiť si to tak, aby som si nejaký víkend odpočinul. Aj keď niekedy sa to úplne nedá.

Aj teraz, táto doba svadby poznačila a termíny sú natesno. Každý sa snaží spraviť svadbu čo najskôr, lebo vieme, že keď sa začnú zavádzať opatrenia, tak sa prerušia. Je toho skutočne dosť, z čoho sa na jednej strane teším, na druhej strane si dávam pozor, aby som si stihol aj oddýchnuť.

Spomínate pandémiu, zmenila naše svadby?

Ako som povedal, najväčší posun je v tom, že sa ľudia snažia svadby postíhať čo najskôr. Nikto nevie, dokedy budú dovolené, tak napríklad aj nedávne štátne sviatky boli svadobné dni. Konajú sa bežne už aj cez týždeň.

Po období, keď sme boli zavretí, zrazu všetkým spoločnosť inak chutí. Možnosť byť spolu je človeku teraz vzácna. Aj ja som zažíval, že prvé svadby po izolácii mali úplne inú príchuť. Ľudia boli radi, že sú spolu, začali sa baviť, zostávali dlhšie.

Keď si vás budúci mladomanželia zavolajú, aby ste im moderovali svadbu, máte voľnú ruku alebo dostanete podrobný plán, čo si želajú?

Pred svadbou si dohodneme stretnutie, kde mi predstavia svoju predstavu, potom im ja dám nejaké odporúčania a dohodneme sa. Vypracujem im svadobný harmonogram, mám to rád zorganizované už vopred, aby sme neboli potom prekvapení a hlavne, aby sme boli zjednotení v tom, čo chceme.

Dohodneme sa na tom, čo tam chcú mať a čo nie. Lebo sú páry, ktoré sa napríklad chcú stretnúť prvýkrát v kostole. Ale sú páry, ktoré chcú mať klasické pytačky, vyvádzanie falošných neviest, s odobierkou od rodičov. Všetko závisí od ich predstavy. Snažím sa nikomu nič nevnucovať, ale ponúknem im moju skúsenosť toho, čo ľudí zabaví a, naopak, čo by sme mohli vynechať. Vo výbere im však nechávam voľnú ruku.

Čo všetko počas svadobného dňa robíte?

Mám na starosti organizáciu pred kostolom či pred úradnou sieňou. V kostole usadím ľudí, potom to tam koordinujem. Mnohým párom som dokonca hral u nás v Považanoch v kostole aj na organe. Keď si rodina želá organizované sedenie, teda naľavo nevestina rodina, napravo ženíchova, skoordinujem to.

Ak nemajú živú hudbu, pri gratuláciách pred kostolom hrám na akordeóne. Chcem to spestriť, aby nebolo vtedy ticho. Lebo k svadbe patrí veselosť, zábava aj dobrá nálada. Potom dohodneme spoločnú fotografiu a presúvame sa pred sálu, kde robím privítanie chlebom a soľou, medom a horčicou. Rozbije sa tanier a presúvame sa do sály. Tam mám na starosti oficiality, teda príhovor, prípitok, modlitbu pred jedlom. Pokiaľ je tam niekto z rodiny, kto chce prehovoriť, samozrejme nechám slovo jemu. Keď je tam kňaz, pomodlí sa on. Aj takéto veci máme vždy vopred dohodnuté.

Kto vás zvykne osloviť? Organizujú do všetkých podrobností nevesty alebo delegujú niečo aj na svojich najbližších?

Väčšinou sú to nevesty. Rodičia to už neorganizujú, len v málo prípadoch som sa stretol s tým, že by ma zavolali rodičia. Už na tom prvom stretnutí vidím, že väčšinou nevesty sú tie hlavné koordinátorky a muži pri tom väčšinou len prikyvujú. (Smiech.) Ale nedávno som mal skúsenosť, že ma oslovil aj budúci ženích.

Na menších svadbách zrejme služby starejšieho nepotrebujú. Na aké veľké svadby zvyčajne chodievate?

Od päťdesiat do 130 ľudí. Niektorí, aj keď majú menšie svadby, si starejšieho zavolajú. Je ťažko povedať, čo je veľká a čo malá svadba, lebo každý má inú predstavu o tom, čo je veľká svadba. Asi tá najväčšia, na ktorej som bol ako starejší, mala 130 ľudí. A to je niekedy náročné toľkých ľudí vedieť skoordinovať a vedieť zabaviť a zapojiť do programu.

Je možné za tých vyše päť rokov, čo túto prácu robíte, povedať, či si potrpíme na veľké svadby alebo už sa mení trend k menším hostinám?

Závisí to od rodinného prostredia. Sú rodiny, ktoré sú veľké a veľmi radi sa bavia, a tam to je takmer vždy o veľkej svadbe. Ale taký súčasný štandard je sedemdesiat až osemdesiat ľudí.

Okrem organizácie sa staráte aj o zábavu, robíte hry a súťaže. Nie každý je naladený na takýto program. Darí sa vám odhadnúť ten správny čas, keď hosťom prerušiť tanec či rozhovory?

Je to ťažká úloha vnímať alebo čítať situáciu. Nikdy by som nechcel byť ten, ktorý si povie, že toto je môj priestor, môj výstup a idem urobiť, čo som si naplánoval. Sú svadby, na ktorých si dohodneme nejaké hry. A potom vidíme, že zábava je výborná, ľudia sú stále na parkete a prerušovať takú kontinuálnu zábavu niečím by nemuselo byť fajn. Tak niekedy nezrealizujeme nič.

Ale naopak, niekedy sú situácie, keď ľudia dlhodobo sedia, tak prídem za nevestou a ženíchom a spýtam sa, či spravíme nejakú hru a dohodneme sa. Snažím sa teda prečítať situáciu, kedy áno – urobíme niečo a, naopak, kedy necháme program voľne plynúť.

Ako tieto hry vnímajú starší hostia? Majú pre nich pochopenie? Dokážete ich do nich zapojiť?

Snažím sa robiť to takým rovným dielom. Starším zahrám na akordeóne, tam si zaspievajú. S mladšími robievame hry ako svadobný koč či stoličkový tanec. Tieto známe hry zvyknem oživiť nejakými vlastnými prvkami, ktoré vymyslím. Zvyknem robievať aj topánkový kvíz, ten je všeobecne známy, je to taká štandardná vec na svadbách, keď mladomanželia zdvíhajú topánky podľa toho, na koho tá otázka sedí. Myslím si, že je to taká hra, ktorú si radi pozrú aj starší. Snažím sa klásť slušné otázky, to vždy dopredu už na prvom stretnutí s budúcimi mladomanželmi poviem.

Toto je hra, pri ktorej niektorí zabávači používajú viaczmyselné narážky, ktoré môžu byť prítomným aj nepríjemné...

Toto je presne to, čomu sa snažím veľmi vyvarovať. Radšej ako nasilu vtipný budem slušný. Na tom si najviac zakladám, chcem, aby to bolo slušné. Nielen preto, že na svadbe môže sedieť akákoľvek veková skupina, ale najmä z osobného presvedčenia. Aj deťom v škole hovorím, aby sa snažili byť slušnými. Bolo by to celé úplne pomýlené, keď sa snažím deti viesť k slušnosti a sám by som slušný nebol.

Spomenuli ste, že medzi prvými, ktorým ste robili starejšieho, bola kamarátka, ktorá videla vaše predstavenie. Nemali ste s tým žiadne veľké skúsenosti. Ako to dopadlo?

Bol som určite vnútorne nervózny, aby všetko dopadlo čo najlepšie. Len tými skúsenosťami si človek obrúsi hrany, na neúspechoch či trápnych momentoch, keď sa nikto nesmeje. Človek sa skúsenosťami vyvíja. Teraz to už robím inak, ako som to robieval na začiatku. Ale jedno zostalo rovnaké, že to stále robím zo srdca. Tam nenastal žiadny posun. Posun nastal v tom, že som si vychytal muchy.

Hovoríte o trápnych momentoch, zažili ste chvíle, keď ste si povedali, že toto fakt nevyšlo?

Ako som spomínal, svadba mojej sesternice bola z prvých svadieb, keď som začal robiť starejšieho. Spomínam si, že som mal všetko naučené, čo a ako poviem. Keď som sa jej opýtal, či hlávku sťať alebo vienok sňať, tak som čakal, že povie hlávku sťať, ako sa na to odpovedá bežne. Ona sa ma však opýtala, že prečo? Ja v tej chvíli a v tom počiatočnom strese som na to vôbec nebol pripravený a nedokázal som zareagovať. Keď som začínal, bol som naozaj v strese.

Ako ste sa naučili ten stres prekonávať?

Veľmi mi pomohlo, že som začal moderovať niektoré miestne akcie v Novom Meste nad Váhom. Mali sme tam spevácku súťaž, tanečnú súťaž, na ktorých som robil rozhovory s deťmi. A robiť rozhovory s deťmi, to je skutočne náročná disciplína, človek sa ich niečo pýta a odpovedia vám jedným slovom. To bola dobrá škola, ktorá ma trošku pripravila na to, keby sa niekedy niečo podobné stalo na svadbe. V jeden moment som si uvedomil, že sa na tých svadbám cítim istejšie. Takže tréma tam je naďalej, ale je už oveľa menšia.

Je vás mladých starejších viac?

Sme viacerí, komunikujeme spolu, posúvame si medzi sebou kontakty, lebo so svadbami sa teraz roztrhlo vrece a veľa ľudí chce mať organizáciu svadby zabezpečenú niekým iným ako z rodiny. Sú aj starejší naozaj takí starší, ale je veľa mladých, skôr svadobných moderátorov, niektorí si hovoria aj mladejší. Je ich veľa.

Chystáte sa byť starejším aj v tom plnom význame slova? Ako dlho sa to dá vydržať, tráviť víkendy na svadbách?

Niekedy premýšľam, dokedy to budem robiť a dokedy to budem vládať robiť. Ťažko povedať, asi kým ma to bude baviť. Lebo je to záležitosť na takmer celý víkend. Keď v sobotu odídem, prídem takmer v nedeľu ráno. Mám čo vždy dospávať a predsa len, už sa na druhý deň chystám do práce. A aj pribúdajúcim vekom sa mi horšie a horšie vstáva. Neviem, dokedy by som chcel potiahnuť, uvidím. Zatiaľ plánujem, aj na budúci rok už mám naplánované nejaké svadby.

Baví ma veľmi veľa vecí, preto sa nechcem upnúť iba na svadby. Celkovo to všetko túžim tak rozumne skĺbiť. Aby v tom bola trochu aj harmónia a nie len zhon od jednej aktivity do druhej. Občas sa mi to tak pritrafí a potom doslova meliem z posledného. Takže som si naordinoval, že radšej všetkého menej, ale ešte s väčšou chuťou.

Ako ste prežívali izoláciu počas pandémie? Svadby sa nekonali, ste učiteľ, vyučovalo sa dištančne.

Všetky termíny, čo som mal dohodnuté, mi padli. Padli svadby, pripravovali sme s priateľmi vianočný muzikál, to padlo tiež, zostali mi len niektoré aktivity. Deti som učil cez počítač. Na začiatku ma to bavilo, bola to nová forma, tak som si to užíval. Keď to už trvalo pridlho, začali sa objavovať problémy, motivácia žiakov šla dole, tým aj moja motivácia šla logicky dole, bolo to už také obojstranné trápenie.

Ale priznám sa, že napriek tomu, že to obdobie bolo pre ľudí ťažké, vnútorne som si oddýchol od zložitého rytmu môjho sveta a našiel som vnútorný pokoj v tom, že som sa zastavil.

Boli ste na mnohých svadbách, je z nich nejaká, na ktorú nezabudnete a vyvolala vo vás silné emócie?

Keď sa povie svadba, tak ako prvé mi prejde mysľou spomenutá kazeta mojich rodičov a všetko, čo sa tam odohrávalo. Síce ju poznám len z obrazovky, ale pre mňa je to najúžasnejšia svadba zo všetkých, čo som kedy videl. Svadba mojich rodičov... Je to také skutočne emotívne a veľmi sa mi to celé páči. Významná a emotívna bola pre mňa aj svadba mojej sestry. Tam som bol ako starší brat aj ako starejší. Bola to silná emócia, lebo sestru a švagra mám skutočne veľmi rád. Priznám sa, že na mnohých svadbách mám zimomriavky a občas mi vypadne aj slza. Som citlivý, čiže väčšinou už pri prvých tónoch svadobného pochodu ma to celkom dostane.

Chcem sa zatiaľ tejto práci venovať a robiť ju tak ako doteraz, zo srdca. Chcem sa však v niektorých veciach posunúť dopredu, premyslieť si, čo by sa dalo v programe doplniť. Vo vreckách môjho svadobného saka si však nosím také želanie, viac ako byť dobrým starejším, byť dobrým človekom. Dúfam, že sa mi to podarí.

FOTO: Archív Michala Mišuru, Marián Šicko