Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
20. august 2020

Antikoncepcia

Ako tabletka proti otehotneniu zmenila spoločnosť

Hormonálna antikoncepcia má 60 rokov. Gratulujeme?

Ako tabletka proti otehotneniu zmenila spoločnosť

Myšlienková pôvodkyňa hormonálnej antikoncepcie Margaret Sangerová na fotografii z mája 1961. FOTO – TASR/AP

Pred 60 rokmi, uprostred augusta 1960, sa na trhu objavila prvá hormonálna antikoncepčná tabletka. Prípravok nemal vplyv len na fungovanie individuálneho ženského organizmu. Omnoho väčšie boli dosahy tejto udalosti na spoločnosť ako celok.

Prípravok s názvom Enovid bol výsledkom dlhodobej snahy potratovej aktivistky Margaret Sangerovej. Tá o hormonálnej antikoncepcii snívala už od 20. rokov minulého storočia, krátko po tom, čo rozbehla svoju sieť potratových kliník Planned Parenthood. Od začiatku spolupracovala s majetnou biologičkou Katharine McCormickovou, ktorá projekty financovala.

Chýbal im však niekto, kto by viedol základný výskum. V roku 1950 sa spojili s Gregorym Pincusom, americkým endokrinológom, ktorému však na výskum chýbali peniaze. Tie poskytla práve McCormicková.

Najdôležitejšou úlohou bolo skombinovať ženské hormóny estrogén a progestín takým spôsobom, aby bolo čo najmenej vedľajších účinkov. Tieto hormóny zabraňujú ovulácii ženy a bránia spermiám v ich vstupe do maternice. V roku 1957 bol liek oficiálne schválený ako liek na menštruačné kŕče. Pincus sa však netajil tým, že v skutočnosti ide o prostriedok na zabránenie tehotenstva.

Ďalšia história

Ešte pred Pincusom, Sangerovou a McCormickovou sa však výskumu hormónov aj ich vplyvu na možnosť otehotnenia zaoberali výskumníci v Rakúsko-Uhorsku. Už na začiatku 20. storočia začal profesor fyziológie Ludvig Haberland v spolupráci s viedenským gynekológom Otfriedom Ottom Fellnerom podávať myšiam a iným cicavcom potravinový doplnok s cieľom znižovania ich plodnosti – extrakt z vaječníkov.

V roku 1931 profesor Haberland oficiálne predstavil preparát s názvom Infecundin, čo bol vlastne prvý prípravok na znižovanie plodnosti. Priemyselná výroba však bola prakticky nemožná – na 12 mg hormónu estradiolu bolo treba 80-tisíc prasacích vaječníkov. Na masovú produkciu hormonálnej antikoncepcie by tak nestačili ani všetky bitúnky Európy.

Zároveň sa skúmal aj hormón žltého telieska – progesterón. Aj jeho výroba však bola spočiatku ekonomicky neefektívna – 1 gram stál 200 dolárov, čo bola na vtedajšie pomery nie práve malá suma.

Cestu k lacnej masovej produkcii a rozšíreniu hormonálnej antikoncepcie otvorili až objavy rastlinných zdrojov potrebných hormónov.

Chemický spôsob antikoncepcie však ľudstvo používalo v podstate už od praveku. Práve skúsenosti pôvodných obyvateľov Mexika viedli k objavu spomenutých rastlinných zdrojov potrebných hormónov. Rastlinné extrakty sa používali nielen na priamu konzumáciu, ale aj na výplachy. Ľudia sa pre vidinu „bezpečného“ sexu často neváhali (nevedomky) otráviť tým, že si pred stykom natierali pohlavné orgány olovom.

Toľko teda stručný populárno-vedecký prehľad histórie hormonálnej či chemickej antikoncepcie.

Revolúcia

So zmenou, ktorú priniesla hormonálna antikoncepcia pre individuálny partnerský život mužov a žien sa však spája aj omnoho širšia – spoločenská zmena.

Vo všeobecnom povedomí sa dnes 60. roky 20. storočia spájajú aj so sexuálnou revolúciou, ktorú hormonálna antikoncepcia odštartovala. Uvoľnila sa zdržanlivosť pred náhodným stykom, pretože „riziko“ otehotnenia sa výrazne zredukovalo. Toto riziko znášali prirodzene ženy, muži sa mohli k náhodnému otehotneniu ženy, s ktorou zdieľali lôžko, postaviť zodpovedne alebo od „problému“ ujsť. Pravda, aj pri nezodpovednom postoji sa s tým pre muža spájala vyživovacia povinnosť.

Ženy hormonálnou antikoncepciou získali možnosť uvoľnenia svojho sexuálneho správania. Muži sa na druhej strane zbavili veľkej časti zodpovednosti. Zabezpečenie antikoncepcie sa presunulo takmer výlučne do „kompetencie“ žien.

To sa spojilo aj s menším využívaním dovtedy najpoužívanejšej formy antikoncepcie – kondómov. Uvoľnenejšia sexuálna morálka v kombinácii s nechráneným stykom otvárali cestu masívnejšiemu šíreniu pohlavných chorôb (hoci fatálne dôsledky rozšírenia HIV boli v 60. rokoch otázkou vzdialenej budúcnosti).

Zároveň s nástupom hormonálnej antikoncepcie nastáva v desaťročiach po druhej svetovej vojne aj postupná legalizácia potratov v Európe a Severnej Amerike. (Hoci v hlbokom závese za pokrokovým Sovietskym zväzom Leninových čias.)

Inzercia

Spoločenský posun

Hoci železná opona čiastočne bránila prieniku globálnych trendov medzi Západom a Východom, od 60. rokov nastáva sociálny posun aj vo východnom bloku. Nakoniec, potraty boli v Sovietmi ovládanej časti sveta legalizované skôr ako v západnom svete. A hormonálna antikoncepcia bola napríklad v Československu dostupná od roku 1965.

Idealizovať si dnes bývalý východný blok ako garanta tradičného či konzervatívneho vnímania sveta (napriek vládnucej pokrokárskej ideológii) by bola chyba. Prenikanie trendov, najmä medzi príbuznými ľavicovými ideológiami Východu a Západu, bolo obojstranné.

Niektoré sociologické pohľady na spoločenské zmeny

Výsledkom spoločenských zmien v 60. a 70. rokoch minulého storočia je podľa viacerých autorov to, že spoločnosť dnes stavia subjektivizmus jednotlivca nad všetko, nad akúkoľvek objektívnu realitu, ktorá nás obklopuje. Ustupuje sa od trvania na faktoch, rozhodujúcim motivátorom pre konanie sa stáva osobné prežívanie a emocionálne pohnútky. Argumentom prestáva byť „čo si myslím“, nahrádza ho „ako to cítim“. Rozvíja sa tzv. moderné kočovníctvo. S rozvojom globalizácie a technológií prestáva byť relevantné fyzické miesto pobytu a príslušnosť k menšej či väčšej komunite.

Napríklad podľa Francisa Fukuyamu postmoderná spoločnosť, ktorá je výsledkom tejto kultúrnej revolúcie, spôsobila veľký rozvrat v oblasti spoločenského poriadku a morálky, ktorý viedol v týchto krajinách k nárastu kriminality, oslabeniu inštitúcie rodiny, erózii dôvery v spoločenské inštitúcie a interpersonálnej dôvery, čo sa prejavilo na poklese ich sociálneho kapitálu.

Britský historik Mathew Fforde, ktorý sa venuje moderným dejinám, vo svojom diele Desocializácia opisuje relativistické chápanie pravdy a požívačný prístup k láske, útek od spoločenskej zodpovednosti v politických stranách, dezintegráciu rodiny, stúpajúci počet singles, násilnosti a depresívne stavy, nárast kriminality.

Holandský sociológ Dirk Van de Kaa hovorí, že „postmodernu – vzhľadom na to, že transformuje základné normy vládnutia, politiky, práce, náboženstva, rodiny a sexuálneho správania – možno definovať ako avantgardnú hodnotovú orientáciu“.

K tomu pridáva aj tzv. druhú demografickú revolúciu. Tú možno definovať ako „komplex zmien v správaní a hodnotovom systéme spoločnosti. Druhá demografická revolúcia má tri hlavné dimenzie:

1. ideová dimenzia: šírenie hodnotovoavantgardnej postmodernej kultúry sebeckého individualizmu; 2. technologická dimenzia: ľahká dostupnosť vysokoúčinných prostriedkov regulácie pôrodnosti – hormonálnej a vnútromaternicovej antikoncepcie, sterilizácií a umelého potratu; 3. behaviorálna dimenzia: šírenie „alternatívnych životných štýlov“ – mimomanželského spolužitia (tzv. kohabitácií) a „singles“.

Náš priestor

Sociologický výskum spoločenských zmien sa robil aj vo vtedajšom Československu. A venovali sa napríklad aj vnímaniu manželstva a jeho stabilite. Prierez jednotlivých zistení sumarizuje aj táto slovenská sociologická štúdia. Ak bol v minulosti manželský zväzok viac výsledkom rozumovej úvahy (kam možno zaradiť aj tzv. dohadované zväzky alebo aj manželstvá ako dôsledok neželaného otehotnenia), boli podľa výskumov stabilnejšie.

Naopak, zväzky zakladané v modernej a postmodernej spoločnosti zakladané skôr na emocionálnej a citovej príťažlivosti medzi mužom a ženou sa z výskumu javia ako krehkejšie.

Výskum naopak v tomto kontexte nehodnotí kvalitu samotného manželstva. V minulosti napriek vyššej stabilite nemusela byť kvalita vyššia ako v neskorších krehkejších zväzkoch. Stabilita manželstva bola však v minulosti do veľkej miery podmienená aj vyššou spoločenskou kontrolou, tlakom širšej rodiny a nižšej možnosti ekonomického zabezpečenia rozvedených žien.

Zvyšuje sa aj pomer párov, ktoré nevstupujú do formálneho manželského zväzku. A ako ďalej píše spomenutá štúdia: „Ale aj časť jedincov, ktorí vstupujú do manželského zväzku, sa prejavuje nižšou toleranciou akceptovať obmedzenia, ktoré sú stavebným kameňom rodinného života. Aj preto v rodinných štatistikách zaznamenávame stúpajúcu krivku rozvodovosti či pokles podielu viacdetných rodín, ktorý sa prejavuje v slovenských podmienkach najmä ako nárast podielu jednodetných rodín.“

V súvislosti so spoločenskými zmenami nie je možné obísť encykliku pápeža Pavla VI. Humanae vitae. Napísal ju v roku 1968, keď v mnohých častiach sveta vrcholili revolučné nálady. Dodnes je pre túto encykliku terčom kritiky, hoci už v nej predvídal následky širokodostupnej antikoncepcie aj na iné aspekty spoločenských vzťahov:

„Predovšetkým nech si uvedomia, aká široká a ľahká cesta sa takýmto konaním môže otvoriť pre manželskú nevernosť a všeobecný pokles mravnosti. Nie je na to ani potrebná dlhá skúsenosť, aby sa mohol každý presvedčiť o slabosti ľudskej prirodzenosti a aby pochopil, že ľudia – najmä mladí, tak ľahko podliehajúci náruživostiam – potrebujú povzbudenie na zachovávanie morálneho zákona a že sa im nesmie uľahčovať cesta k jeho porušovaniu. Treba sa obávať aj toho, že muži, čo si zvykli používať prostriedky na zamedzenie počatia, stratia k ženám úctu, nebudú brať do úvahy ich telesnú a duševnú rovnováhu, urobia si z nich nástroj pre svoju žiadostivosť a nebudú ich považovať za životné družky, ktoré majú ctiť a milovať.“

Inzercia

Inzercia

Odporúčame