Nástupkyňa Pietruchovej Nevyvesím si dúhovú, ale ani vatikánsku vlajku

V diskusných príspevkoch na liberálnom denníku ju posielali, aby išla radšej domov k deťom. Hovorí, že tak ešte pred nástupom do novej práce pochopila, že pôjde o veľa.

Chce ukázať, že týraným ženám sa dá reálne pomôcť aj bez Istanbulského dohovoru. Vysvetľuje, čo plánuje robiť inak ako Oľga Pietruchová, prečo nechce používať pojem rodová rovnosť aj to, v čom zlyháva linka pre obete násilia. Odpovedá tiež na otázku, či by podporila pochod za život a naznačuje, že kresťania vo verejnom živote by mali ukázať, že vedia argumentovať a viesť inšpiratívny život. 

Nová riaditeľka odboru rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí na ministerstve práce Zuzana Brixová. 

Keď sa objavila informácia, že budete nástupkyňou Oľgy Pietruchovej, skloňovalo sa najmä to, že ste „právnička biskupov.“ Čo by sme o vás mali vedieť? 

Príde mi zvláštne, že práve moje najkratšie trvajúce zamestnanie vzbudilo najväčšiu pozornosť. Ako právnička pre Konferenciu biskupov Slovenska som pôsobila asi len desať mesiacov. Bolo to úplne nové oddelenie, jeho činnosť sa v tom čase len profilovala. 

Čo ste robili na KBS?

Venovala som sa hlavne medzirezortným pripomienkovým konaniam, snažila som sa vybudovať vzťahy s právnymi oddeleniami iných biskupských konferencií a venovala sa judikatúre. 

Práve voči pripomienkovaniu legislatívy zo strany konferencie biskupov zaznievala z liberálneho tábora kritika. 

Pripomienkovať legislatívne návrhy môže každá nezisková organizácia a v podstate aj každý jednotlivec. Keď má konferencia biskupov možnosť tak urobiť, prečo by to nemohla využiť? KBS zastupuje Katolícku cirkev na Slovensku, čo je obrovské množstvo ľudí. 

Predtým ste pôsobili v Bruseli v právnej organizácii ADF International, ktorá obhajuje konzervatívne hodnoty. Čo bolo vašou náplňou práce? 

V bruselskej pobočke sme sa zameriavali hlavne na európske inštitúcie. Venovala som sa primárne právu na život, zosúladeniu rodinného a pracovného života, surogátnemu materstvu a európskemu právu.  

Išlo o konkrétne právne spory alebo to boli skôr záležitosti súvisiace s európskymi inštitúciami?

Naša kancelária ADF sa venovala čisto európskym inštitúciám, spolupracovali sme s europoslancami, ktorí o to prejavili záujem, zúčastňovali sme sa na rôznych konferenciách, niektoré sme aj sami organizovali. Snažili sme sa vydávať stanoviská k rôznym hlasovaniam a odporúčaniam, ktoré boli v európskom parlamente. V podstate to, čo je bežné pre neziskovú organizáciu so sídlom v Bruseli.

Bol to teda konzervatívny lobbing?

V prípade smernice o rovnakom zaobchádzaní, ktorá ešte stále nie je schválená, by sa možno dalo hovoriť o lobbingu. Táto smernica mala regulovať nediskrimináciu v oblastiach, ktoré ešte nie sú pokryté právom EÚ. Kolegyne sa stretávali s rôznymi ľuďmi a snažili sa im vysvetliť, prečo považujeme návrh tejto smernice za nevhodný. 

Vráťme sa k momentu, keď sa verejnosť dozvedela, že budete novou riaditeľkou odboru rovnosti žien a mužov a rovnosti príležitostí. Ako ste vnímali reakcie, ktoré sprevádzali túto správu? 

Zo začiatku som na niektoré komentáre odpovedala. Neskôr som si uvedomila, že to nemá zmysel. Najmä keď som sa dočítala, že ako matka dvoch detí mám byť doma a radšej variť. Prekvapivo to písali čitatelia liberálnejšieho denníka. Potom som však celú diskusiu prestala sledovať. Spätne však uznávam, že bolo mediálne šikovné označiť ma ako právničku biskupov. Ľudia sa viac zľaknú. (úsmev). 

Ale chápete aj možné obavy ľudí s opačným názorovým nastavením, že úrad má viesť niekto z cirkevného prostredia?

Iste, ja by som bola tiež vyplašená z dojmu, ktorý vytvorili médiá. Právnička od biskupov nám tu bude niečo nakazovať. Ľudia, ktorí videli Príbeh služobníčky, si zrejme predstavujú, že im tu chcem zaviesť Gileád – pochmúrny svet príkazov a zákazov alebo sa im podsúva dojem, že sa vraciame späť do stredoveku a podobne. 

Dobre, ale čo im poviete? 

Každý máme nejaké hodnotové presvedčenie, ktoré nás sprevádza, ale naša pracovná minulosť nás predsa nemôže diskriminovať. Ak by prišla do podobnej pozície osoba z nejakej, pre mňa úplne opačnej názorovej strany, možno by som tiež musela v sebe prekonať predsudky, no rada by som sa nechala prekvapiť. 

Čiže váš odkaz opačnému táboru je, že sa majú nechať prekvapiť?

Nebudem nútiť ľudí chodiť na duchovné obnovy či v nedeľu na omšu. Každý by sa mal dokázať odosobniť od svojich vnútorných presvedčení. Ak je niekto v pozícii štátneho úradníka, tak reprezentuje záujmy ministerstva a v konečnom dôsledku aj voličov. Nie som aktivistka, ale štátny úradník, ktorý sa musí vedieť odosobniť. Chápem, že ľudia majú predsudky a jednou z náplní mojej práce bude tieto stereotypy búrať. 

„Nie som aktivistka, ale štátny úradník. Chápem, že ľudia majú predsudky, no jednou z náplní mojej práce bude tieto stereotypy búrať.“ Zdieľať

Bude to však možné v tomto odbore, s ktorým sa spája ideologický rozmer?

Dúfam, že áno. Rovnosť mužov a žien je ideál, ktorý existuje možno na papieri, ale v praxi až tak nie. Odbor je tu na to, aby sa táto rovnosť stala realitou.

Ako ste sa k tejto pozícii dostali? Oslovil vás niekto z ministerstva? 

V čase, keď bola zverejnená ponuka na tento post, som si hľadala prácu mimo právnej oblasti. Ani by mi nenapadlo sledovať pozície na stránke ministerstva. Povedala mi o nej jedna známa a povzbudila ma, nech sa prihlásim do výberového konania. 

Poznali ste sa predtým s ministrom Krajniakom?

Áno, stretávali sme sa na ulici. Istý čas sme totiž bývali kúsok od seba.

S akou víziou idete do čela tohto odboru? 

Mám tri hlavné priority: domáce násilie a násilie páchané na ženách. Ďalej pomoc pracujúcim matkám alebo tým, ktoré sú nútené pracovať, aj keď by radšej ostali doma s deťmi. Teda zosúladenie pracovného a rodinného života. A do tretice boj za to, aby ženy a muži, ktorí pracujú na rovnakej pozícii a podávajú rovnaký výkon, mali aj rovnakú výšku mzdy. 

Skúsme si to postupne rozobrať. Téma domáceho násilia sa pred vaším príchodom na odbor silno spájala s presadzovaním Istanbulského dohovoru. Vy ste vo viacerých textoch napísali, že ide o nebezpečný dokument. Ako teda chcete zvyšok názorového spektra presvedčiť, že to myslíte s touto témou vážne? 

Násilie na ženách je celospoločenský fenomén, ktorý sa objavuje tak v krajinách, ktoré sú prudko kresťanské ako v krajinách, ktoré sú silno ateistické. Je škoda, že na Slovensku pri debate o téme domáceho násilia a násilia na ženách, ktorá by nás mala spájať, sme dospeli do bodu, že sa nevieme na seba ani poriadne pozrieť.

Čo je na vine?

Pre niektorých ľudí sa Istanbulský dohovor stal tak silnou mantrou pomoci týraným ženám, že si ani nevedia predstaviť, že by sme im mohli reálne pomôcť aj bez prijatia Istanbulského dohovoru. Možno bude mojou úlohou presvedčiť ich, že sa to dá.  

V čom vidíte najväčší problém dohovoru? 

Podľa môjho názoru je to ideologický nástroj, ktorý považuje za jedinú príčinu násilia na ženách nerovnomerné rozdelenie moci medzi mužmi a ženami. Ja si myslím, že je to oveľa komplexnejší problém. Patrí tam alkoholizmus, žiarlivosť, osobnostné charakteristiky partnera, ekonomický stres, chudoba, duševné poruchy a choroby. Ak nevezmeme do úvahy aj tieto príčiny domáceho násilia, tak ho neodstránime a ženám v konečnom dôsledku nepomôžeme.

Pani Pietruchovej treba uznať, že tému domáceho násilia spopularizovala. Ľudia sú si viac vedomí, že niečo také existuje. To je silné plus. Mínusom je, že táto téma je silne spolitizovaná a obe strany sa nevedia na seba pozrieť. Musíme si v tejto téme podať ruky. 

Keď hovoríte, že pre niektorých je mantrou a jediným riešením násilia na ženách Istanbulský dohovor, konzervatívna strana často tému odbije, že všetko je vyriešené v legislatíve. Je to naozaj tak? 

Netvrdím, že naša legislatíva je dokonalá, ale najväčší problém vidím skôr v tom, že sa nedostatočne presadzuje v praxi. 

Čo s tým môžete robiť vy a váš odbor? 

Minimálne môžeme pôsobiť cez školenia pre policajtov, sociálnych pracovníkov a ďalších ľudí, ktorí s týranými ženami pracujú. Aj keď možno nebudem mať v tejto oblasti silné právomoci, existujú ďalšie formy ako články v novinách, prednášky, pomocou ktorých je možné vzdelávať spoločnosť. Hoci je domáce násilie pomerne rozšíreným fenoménom, málokto mu rozumie. Ľudia si často myslia, že sa dá vyliečiť párovou terapiou, prípadne modlitbou. Žena je často obviňovaná z toho, že si to vymýšľa. Ani si neuvedomujú, aké neuveriteľne ťažké je pre ženu vyjsť s niečím takým von. 

„Je škoda, že pri debate o téme domáceho násilia, ktorá by nás mala spájať, sme dospeli do bodu, že sa nevieme na seba ani poriadne pozrieť.“ Zdieľať

Mám tiež záujem zvýšiť počet azylových domov, lebo je ich zúfalo málo. Zabezpečiť dostupnú a bezplatnú právnu pomoc, nielen v rámci špecializovaného poradenstva, ktoré existuje. Ďalej dostupnú psychologickú a psychoterapeutickú pomoc. V neposlednom rade by som bola rada, aby organizácie, ktoré sa venujú týraným ženám a iným týraným osobám, finančne neživorili. Dobré by takisto bolo, keby sme mali fungujúcu linku pomoci pre týrané ženy. 

Veď linku zriadili za vašej predchodkyne.

Áno, ale táto štátna linka pre obete domáceho násilia nefunguje ideálne. Keď tam zavoláte, zodvihne vám asi študentka, ktorá pôsobí pomerne bezradne a nechá vás štyri hodiny čakať. Dokonca, keď telefonuje mužský hlas, myslia si, že si robí žarty. Podľa mojich informácií si počas telefonátu overujú, či ide skutočne o ženu. Neviem si predstaviť, ako by u nás dopadol muž, ktorý skutočne potrebuje pomoc. Pretože aj muži môžu byť týraní, hoci skôr emocionálne a psychicky. Čiže máme čo zlepšovať, o tom som presvedčená. 

Posuňme sa k ďalšej priorite, ktorú ste spomenuli: rovnosť platov mužov a žien. Aj nový šéf Inštitútu pre výskum práce a rodiny Roman Joch v rozhovore pre Postoj priznal, že v súkromnom sektore výška platov závisí od dohody zamestnávateľa a zamestnanca, alebo zamestnávateľky a zamestnankyne. 

Iste, súkromná sféra sa musí sama regulovať. Faktom však je, že ženy s deťmi majú reálny problém nájsť si prácu, a keď ju už nájdu, sú také šťastné, že neriešia, či má ich kolega vyšší príjem ako ony. A to už nehovorím o matkách samoživiteľkách, ktoré idú z jedného zamestnania do druhého. 

Zosúladenie pracovného a rodinného života bude možno priechodnejšia téma než platy, nemyslíte? 

Uvidíme. Riešenia bude potrebné hľadať veľmi citlivo aj v spolupráci so zamestnávateľmi. Rozumiem, že majú problém zamestnať mladú ženu, ktorá sa každú chvíľu môže vydať a mať deti. A keď už detí má, tak pravdepodobne každú chvíľu bude doma, lebo sú choré. U nás je to stále väčšinou žena, kto nesie gro starostlivosti o domácnosť. 

Existuje nejaký model, ktorý považujete za ideál, ako by to u nás mohlo vyzerať? 

Páčilo by sa mi, keby sa žena, ktorá má dieťa, mohla slobodne rozhodnúť, či s ním ostane doma alebo pôjde do práce. Bohužiaľ, realita je taká, že často jeden rodičovský plat nestačí a žena musí ísť do práce, aj keď nechce. Nevidím v tom žiadnu slobodu. Ešte lepšie by bolo, keby si v takom prípade mohla sama vybrať, či chce plný pracovný úväzok, polovičný, home office a podobne. 

Na to sa však nabaľujú ďalšie problémy ako nedostatok miesta v jasliach či materských škôlkach, ich zlá dostupnosť či finančná náročnosť. To je už trochu široká agenda.

Samozrejme, ak žena chodí do práce, či už chce alebo musí, potrebuje dieťa niekde umiestniť. Tieto inštitúcie by mali byť dostupné, nielen vzdialenosťou, ale aj cenou. Bežná rodina si nemôže dovoliť zaplatiť za jedno dieťa každý mesiac štyristo eur, aby mohlo ísť do súkromnej škôlky či jaslí. A už vôbec nie za dve a viac detí. 

Keď sa bavíme o rodine či škôlke, človek má pocit, že ide o úplne iný odbor. Súvisí to s tým, že po nástupe ministra Krajniaka sa zmenil jeho názov, keďže pôvodne to bol odbor rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí? 

Rovnako ja aj pani Pietruchová máme spoločný cieľ, a to pomôcť ženám. Moja predchodkyňa vychádzala z odlišných východísk, rodových a feministických teórií. Tie chápu nerovnosti medzi mužmi a ženami ako dôsledok nerovnomerného rozdelenia moci. Na základe toho volila aj prostriedky, ako tieto nerovnosti odstrániť. Napríklad zvyšovaním povedomia o rodovej rovnosti. S tým ja nesúhlasím. 

Máte problém s pojmom rodová rovnosť? 

Osobne by som ho preložila ako rovnosť medzi mužmi a ženami. Keď sa pozrieme na európske dokumenty, napríklad rodová stratégia na roky 2020 až 2025 hovorí o pár riadkov nižšie o rovnosti medzi mužmi a ženami, teda tieto dva pojmy podľa môjho názoru môžeme úplne bezpečne používať ako synonymá. 

Navyše, rovnosť medzi mužmi a ženami nevyvoláva také kontroverzie ako slovo rodová rovnosť. Pretože slovo rod nemusí byť chápané len ako synonymum pohlavia, ale často je vnímané ako sociálny konštrukt nezávislý od biológie. S takýmto chápaním rodu sa podľa mojej mienky drvivá väčšina slovenskej spoločnosti nestotožňuje. 

Asi sa zhodneme na tom, že každá spoločnosť či kultúra má nejaké vžité predstavy o tom, ako majú mužské či ženské roly vyzerať, len neviem, či by som to nazývala rodom. 

Čiže podľa vás je lepšie nepoužívať pojem rodová rovnosť z dôvodu, aby nevzbudzoval vášne? 

Ak viem búrku trochu utíšiť tým, že budem používať termín rovnosť medzi mužmi a ženami, tak to urobím. Hoci termín rodová rovnosť nemusí znamenať v princípe nič zlé. Máme Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu, kde je vysvetlené, že rod je synonymum pohlavia. V tomto zmysle je to doteraz jediná, medzinárodne uznaná definícia rodu a ak sa používa v takomto zmysle, ja s tým súhlasím. Problém mám s tým, aby sa rodu pripisovali iné významy, ktoré ho oddeľujú od pohlavia, niečo, čo sa nanucuje spoločnosti zhora.

So zmenou názvu vášho odboru môžu mať isté skupiny ľudí pocit, že ich prestal zastupovať.

Náš odbor zastupuje každého člena našej spoločnosti a v rámci svojich kompetencií bude bojovať proti každej neoprávnenej diskriminácii, či už sa týka bieleho kresťana heterosexuála alebo trebárs transrodovej osoby. 

Vaša predstava o zastupovaní sexuálnych menšín bude zrejme odlišná do toho, ako vnímali svoje práva a očakávania za pani Pietruchovej, nemyslíte?

So zástupcami týchto menšín sa plánujem stretnúť a verím, že sa dohodneme na spolupráci. Zmena názvu odboru neindikuje, že títo ľudia zrazu medzi nami neexistujú. Pripúšťam, že spolupráca bude vyzerať trošku ináč ako za predchádzajúcej éry, ale za seba môžem povedať, že si spoluprácu a diskusiu želám a budem sa o ňu usilovať. 

Čo je pre vás prípustné z hľadiska ich požiadaviek? Manželstvá nepredpokladáme, registrované partnerstvá asi tiež nie.

Úplne všetky zmeny v občianskom zákonníku, ktoré osobám rovnakého pohlavia uľahčia čo najviac spoločný život. Od otázky dedenia až po informácie o zdravotnom stave. S tým nemám vôbec problém.

Lenže čo ak je pre nich rovnosť v uznaní zväzku, napríklad životného partnerstva? 

Vedela by som si to predstaviť v situácii, keby sme ako Slovenská republika neboli signatármi rôznych medzinárodných zmlúv, spoločenstiev a podobne. Lebo v zmysle judikatúry štrasburského súdu platí, že ak dnes umožníme registrované partnerstvá, tak sa budú k nim viazať rovnaké práva ako pri manželstvách, vrátane adopcií detí. 

To, že od registrovaných partnerstiev je len krok k manželstvám homosexuálov, dokazuje aj súdny aktivizimus. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, videli sme to v susednom Rakúsku.

„Všetky stanoviská, deklarácie a odporúčania budem brať do úvahy, ale nebudem ich prezentovať ako záväzné pre Slovensko. Tobôž nie, ak budú kontroverzné.“ Zdieľať

Viete povedať jednu konkrétnu vec, čo budete robiť inak ako pani Pietruchová? 

Niektoré odporúčania, správy, či rozsudky boli prezentované ako záväzné pre Slovensko, pričom neboli. Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva sa mi zdali často dezinterpretované. Napríklad v tom, že niečo má platiť aj u nás, no pritom to z textu nevyplývalo. 

Čo spravíte s týmito materiálmi vy? 

Všetky stanoviská, deklarácie a odporúčania budem brať do úvahy, ale nebudem ich prezentovať ako záväzné pre Slovensko. Tobôž nie, ak budú kontroverzné. Takisto nebudem zavádzať ani sa pridŕžať žiadnych extenzívnych výkladov medzinárodných zmlúv. Rovnako nebudem tvrdiť, že existujú nejaké nové práva, ktoré nie sú na medzinárodnej scéne uznané. 

Budete to presadzovať na odbore len vy alebo aj vaši spolupracovníci? Predpokladáme, že majú videnie sveta bližšie k svojej bývalej šéfke.

Sú to šikovní ľudia, profesionáli a odborníci. Nevidím dôvod, prečo by spolupráca s nimi nemohla pokračovať. Prípadné názorové rozdiely sa môžu objaviť, možno nás čaká živá diskusia, ale aspoň vymyslíme riešenia, ktoré pokryjú celé názorové spektrum, nielen nejakú bublinu. 

Koľko ľudí je vlastne pod vami? Spomínalo sa 16 ľudí... 

Pôvodný útvar sa rozdelil na odbor rovnosti mužov a žien, druhý sa volá horizontálne princípy. V mojom odbore je, myslím, päť ľudí. Ak zistím, že je nás tam málo, tak sa stavy doplnia podľa zaužívanej praxe ministerstva. 

Uvažujete nad zhodnotením, ako odbor narábal s finančnými prostriedkami a grantami? 

Nie je to úplne v mojich kompetenciách, ale uvítam audit v tejto oblasti. Rada by som videla, či je všetko v poriadku.  

Máte nejaké podozrenie alebo skôr preventívne?

Spoločnosť má právo vedieť, kam peniaze išli, kam idú a tiež kam pôjdu. Už len z dôvodu, že ak sa stali nejaké chyby, aby sme sa ich vyvarovali. 

Oľga Pietruchová sa v rozhovore pre Denník N vyjadrila, že kresťanskí a konzervatívni aktivisti používajú namiesto vecných argumentov hrubé klamstvo a demagógiu. Váš názor? 

Nesúhlasím. Sama som určitú dobu pripravovala pripomienky k legislatívnym návrhom za KBS a neodvolávala som sa na Bibliu, ani Kódex kánonického práva či pápežove encykliky. Používala som existujúcu legislatívu, európske či medzinárodné právo.

Ten dojem si v liberálnom prostredí skôr vytvárajú z prejavov niektorých aktivistov, pričom často vytiahnu príklad jedného kňaza z východného Slovenska, ktorý sa postaví pred parlament s ružencom alebo na kázni hovorí, čo všetko spôsobí gender.

Chápem. Je to výzva, tak pre mňa, ako aj pre vás v Postoji, aby sme ukázali, že náš svet vie používať argumenty, dokáže diskutovať a nikomu nič nenútime. Poviem to ako kritiku do vlastných radov: Prečo si ľudia často myslia, že život, ktorí vedú kresťania či konzervatívci zodpovedá tomu, ako je vykreslený v Príbehu služobnice? Prečo nevieme ukázať, že náš život je slušný, krásny a rozumný? Nerobíme niekde chybu? 

Kde podľa vás? 

Možno treba zapracovať len v obyčajných medziľudských vzťahoch. Aby v tejto krajine každý poznal aspoň jedného kresťana konzervatívca, ktorého nebude môcť označiť za demagóga či konšpirátora. S ktorým sa možno poháda v diskusii, ale ktorého život bude pre neho inšpirujúci. 

Chcete byť v tomto aktívna?

Nechcem vyvolávať kontroverziu. Ako štátna úradníčka nejdem nikoho presviedčať, ani jedných, ani druhých. Idem plniť agendu štátneho úradníka, ktorá je presne stanovená. 

Išli by ste na najbližší pochod za život?

Ešte som sa nad týmto typom otázky hlbšie nezamýšľala, ale v tejto chvíli to vidím tak, že ak pôjdem na pochod za život, tak ako súkromná osoba, nie z titulu riaditeľky odboru. Pretože môj úrad tu bude tak pre tých, čo chodia na pro-life či pro rodinné pochody, ako aj tie dúhové. 

Takže oficiálnu podporu napríklad pochodu za život vylučujete?

Momentálne to vidím tak, že vylučujem. Neplánujem si vyvesiť z okna úradu dúhovú vlajku, ale rovnako môžem povedať, že si nevyvesím ani vlajku Vatikánu. 

Podobne ako pani prezidentka v prípade dúhového Pride nebola priamo na podujatí, ale podporila jednu zo sprievodných akcií, tak si viem predstaviť niečo podobné v mojom prípade pri pochode za život. 

Je v niečom Zuzana Čaputová váš vzor?

Je to nepochybne najkrajší prezident, akého sme mali. (úsmev) Myslím si, že reprezentuje našu krajinu veľmi dôstojne. Nebudem sa vyjadrovať ku konkrétnym krokom, myslím, že mi to neprináleží. 

Aliancia za rodinu prezidentku Čaputovú kritizuje pre Istanbulský dohovor, že neposlala Rade Európy list s právnymi účinkami, ktorý by stiahol podpis Slovenska pod dohovorom. Ako to vnímate?

Slovensko by nebolo prvým štátom, ktorý odmietol ratifikovať zmluvu, ktorú už podpísal. Napríklad v minulosti to boli Spojené štáty, kde vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi OSN napísali, že už podpísanú zmluvu – myslím, že to bol rímsky štatút medzinárodného trestného tribunálu –, neratifikujú, a teda nie sú viazaní povinnosťami z nej vyplývajúcimi. Čiže hoci takýto postup nie je úplne bežný, nie je zase absolútne neobvyklý. 

Podľa vás ten podpis treba ešte riešiť?

Ako Slovenská republika potrebujeme vyslať jasný signál, podobane ako spomínané USA. 

Dnes ste prvý deň v práci. Máte pred funkciou rešpekt? 

Silný. Vidno, že ľudia považujú tento post za veľmi dôležitý a zaujímajú sa, kto bude na jeho čele.

Z čoho najviac pramení ten repšekt? Z mediálnej pozornosti alebo agendy? 

Ide o vážne témy, s ktorými sa spája veľká zodpovednosť, no aj príležitosť. Ukázať, že niektoré témy sa netýkajú iba liberálneho videnia sveta, ani nezapadajú do určitého politického spektra. Môžem ukázať, že aj opačné názorové spektrum má k tomu čo povedať a vie tieto problémy efektívne riešiť.

Verte mi či nie, skutočne som si hľadala celkom iný typ práce, najmä niečo emocionálne nenáročné. Teraz mi to príde až paradoxné, veď som ešte ani nenastúpila do práce a už som prudko pocítila, že pôjde o veľa. 

Foto – Pavol Rábara