Maďari si prisvojili uhorské dejiny, my sme sa ich ľahko vzdali

Na úspešných uhorských kráľov sa odvolávame veľmi málo, nechali sme ich takmer úplne Maďarom. A možno je to len tak, ako mi raz povedal významný súčasný slovenský historik Roman Holec – Slováci si z histórie nerobia ťažkú hlavu, rýchlo zabúdajú, a práve preto sú takí životaschopní.

V roku 1923 vydal Milan Ivanka širšiu úvahu na tému Slovákov a Maďarov. Jadro tejto práce vzniklo ešte za monarchie v roku 1910, keď autor sedel vo vácovskom väzení. Odpykával si ročný trest za údajné poburovanie proti štátu v predvolebnej kampani a predtým ho ešte stihli najvyššie úrady zbaviť postu poslanca v uhorskom parlamente. Právnik, politik a neskorší poslanec československého parlamentu Ivanka sa snažil v svojej úvahe dokázať, že Uhorsko bolo už od svojho vzniku mnohonárodnostným štátom a Maďari nemali na jeho vybudovaní dominantnú zásluhu. Ak sa k tomuto útvaru v 19. a 20. storočí tak hrdo hlásili, nemali zabúdať na prínos ďalších národností, Slovákov nevynímajúc.

Ako vidíme, Ivanka sa podujal oprášiť svoju pôvodnú úvahu v čase, keď sa otázka podelenia monarchie medzi nástupnícke štáty zdala byť definitívna. Napriek tomu ešte päť rokov po vzniku Československa považoval za potrebné zdôrazňovať opodstatnenosť rozpadu Uhorska, lebo „Maďari ešte i dnes hovoria o svojej kultúrnej prevahe a o tom, že Slováci, Rumuni a Srbi nie sú schopní vytvoriť vlastné štáty a povznášať kultúru, a aj dnes vykrikujú do cudziny, že v záujme civilizácie treba znova stvoriť bývalé Uhorsko“. Vnímajúc nebezpečenstvo revízie starého usporiadania Ivanka tvrdohlavo presadzoval politiku čechoslovakizmu, lebo práve v pevnom a monolitickom novom štátnom útvare videl záruku povznesenia Slovákov.

Milana Ivanku zbavili uhorského poslaneckého mandátu a zavreli do basy na začiatku 20. storočia v čase vrcholiacej maďarizácie. Vtedy sa glorifikoval podiel Maďarov na vytvorení Uhorska. Od každého uvedomelého občana sa očakávalo, aby vyjadril svoju vernosť vlasti. Mal byť hrdým Uhrom, používať maďarský jazyk, hlásiť sa k maďarským historickým postavám, vyznávať oficiálne doktríny či prijímať polooficiálne legendy.

Maďari si uhorské dejiny privlastnili

Jednou z rozšírených legiend bolo zaujatie územia v 9. storočí. Keď sa na konci 19. storočia v Uhorsku chystali veľké oslavy 1000. výročia príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny, vtedajší významný maďarský maliar Mihály Munkácsy dostal objednávku na monumentálny obraz, ktorý sa mal umiestniť do novej veľkolepej budovy parlamentu. Stavbu nestihli do mileniárnych osláv dokončiť, no Munkáscyho obraz sa tam dostal a visí tam dodnes. Autor na ňom vykresľuje idealizovaný príchod maďarských kmeňov na nové územie. Pred ich vodcom Arpádom hrdo sediacom na bielom koni sa skláňajú vtedajší obyvatelia, ktorí mu symbolicky odovzdávajú vedro vody, hrudu pôdy a otep trávy. Toto staroveké gesto znamenalo, že sa vzdávajú územia v prospech nového panovníka. Tí obyvatelia sú Slovania, teda aj predkovia dnešných Slovákov.

Obraz, ktorý namaľoval v 19. storočí maďarský maliar Mihály Munkácsy, zobrazuje príchod Arpáda po Karpatskej kotliny, kde mu miestni Slovania symbolicky odovzdávajú vedro vody, hrudu pôdy a otep trávy, a tým aj územie. Maďarskí historici sa všeobecne prikláňajú k názoru, že toto územie bolo riedko obývané a miestni obyvatelia tvorili v porovnaní s prichádzajúcimi starými Maďarmi menšinu. Archeologické nálezy však ukazujú, že Slovania neobývali len územie terajšieho Slovenska, ale aj oblasti hlbšie na juh. Napríklad pri Blatenskom (Balatonskom) jazere mal svoje sídlo knieža Pribina, ktorého v 9. storočí vyhnal moravský Mojmír z Nitry.

Predstava o zaujatí riedko obývaného územia s povoľnými Slovanmi ostala živá dodnes. V budapeštianskom kníhkupectve nájde návštevník reprezentatívnu knihu od Istvána Lázára s názvom An Illustrated History of Hungary (Ilustrované dejiny Maďarska). Do takejto publikácie povesti patria, veď ju oživujú rovnako ako reprodukcie obrazov či fotografie významných budov približujúcich minulosť krajiny. Keď sa im však autor podrobne venuje v rozsiahlom úvode opisujúcom pôvod Maďarov, stavia ich pomaly na roveň faktov. Nechýba tu reprodukcia Munkácsyho parlamentného obrazu uhorského zaujatia Podunajska či ďalšia dôsledne citovaná legenda z pera beletristického kronikára Anonyma, napísaná tri storočia po týchto udalostiach. Podľa nej malo vtedajšie moravské knieža Svätopluk odovzdať Arpádovi svoje územie za bieleho koňa. Napokon sa nepohodli, bojovali proti sebe, Svätopluk sa vraj pri úteku dokonca utopil v Dunaji. Legendám sa nevyhol ani renomovaný historik László Konter, ktorého kniha Dějiny Maďarska (Dejiny Maďarska) vyšla už v tomto storočí v rozsiahlej českej edícii dejín jednotlivých štátov. Neobišiel Anonyma, spomína legendu o Svätoplukovi a bielom koni, pričom dodáva, že skutočnosť bola iná – skôr išlo o prejav dočasného spojenectva Moravanov s Maďarmi proti iným obyvateľom Panónie.

Ak sa ešte dnes, storočie po rozpade Uhorska, v renomovaných publikáciách spomínajú tisícročné legendy o jedinečnej zásluhe starých Maďarov na založení Uhorska, uvedomíme si, aký rozmer musela mať táto propaganda v čase vrcholiacej maďarizácie a ako ťažko ju museli znášať slovenskí intelektuáli, ktorí neváhali za svoje presvedčenie pykať v žalári. Milanovi Ivankovi sa pri pokusoch o obnovenie Uhorska musel nožík vo vrecku otvárať, a preto neváhal nasadiť všetku zbroj, aby čitateľom dokázal, že Maďari sa dostali k Uhorskému kráľovstvu ako slepé kura k zrnu.

Ivanka napísal, že „celú stavbu uhorského štátu vykonali Slovania, Nemci a Taliani a že za celých tisíc rokov oni ju naprávali a zdokonaľovali“, „že celú dnešnú maďarskú kultúru dali Maďarom Slovania, Nemci a Taliani“ a že „Maďari k nej len kde-tu malým príspevkom prispeli“. Osobitne si všíma postavu zakladateľa uhorského štátu Štefana. Opierajúc sa o štúdium ďalších súdobých autorov poznamenal: „História pričíta sv. Štefanovi zásluhu o založenie uhorského štátu. Iste mal na tom zásluhy aj on. Ale keď zvážime, že práve on povolával na svoj dvor za vojenských, politických, cirkevných a iných inštruktorov (učiteľov) Nemcov, Čechov a iných cudzincov, že svoje zákony takmer doslovne prevzal zo zákonov francúzskych, že prevzal štátnu organizáciu Slovanov a ponechal župy v pôvodnom stave, v tých istých rámcoch, ako ich stanovili Slováci, musíme konštatovať, že na založení štátu najväčšiu zásluhu mali Slovania a Nemci. Maďari však často i so zbraňou v ruke povstali proti sv. Štefanovi a jeho civilizačným, skultúrňujúcim poriadkom, ktoré nenávideli z celej svojej duše.“

Za hlavného odbojníka voči Štefanovi oprávnene označil Kopáňa, ktorého spája s odporom starých Maďarov proti zriaďovaniu multietnického štátu. Naopak, Štefan si uvedomil nevyhnutnosť stavať na poveľkomoravských základoch a prizýval si ďalších zahraničných pomocníkov, pričom azda najvýznamnejšou bola už jeho manželka Gizela, dcéra bavorského vojvodu Henricha II. V spore s Kopáňom sa mu zišli manželkini nemeckí žoldnieri. Sám Štefan utiekol pred nebezpečenstvom do Nitrianska a odtiaľ aj s pomocou slovanských veľmožov Hunta a Poznana porazil vzbúrencov. Takýmto spôsobom Štefan potvrdil multietnické smerovanie Uhorska.

Štefan vybudoval ríšu aj vďaka Nitranom

Ivanka sedel jeden rok v žalári a mal prístup k literatúre. Dôsledne študoval dostupné diela historikov, hlavne maďarských. Už vtedy sa medzi nimi objavoval aj kritický prístup a svojimi knihami varovali spoločnosť pred bujnejúcim romantickým pohľadom na minulosť, ktorý nezdravo ovplyvňoval reálnu politiku Budapešti. Ak chcelo Uhorsko vyrásť v pevnú stredoeurópsku mocnosť, ako o tom snívali mnohí politici a ako túto víziu s nadšením prijímali mnohí bežní Maďari, malo sa vrátiť tisícročie dozadu a poučiť sa od zakladateľa Uhorska Štefana.

Za Ľudovíta I. (1342 – 1382) dosiahlo Uhorsko historicky najväčší územný rozsah. Na severe získalo načas personálnu úniu s Poľskom. Na juhu a východe sa po predchádzajúcom priamom rozšírení o viaceré susedné krajiny dostali pod vplyv Uhorska viaceré polozávislé útvary, ako boli napríklad Moldavsko a Bulharsko. Maďari hľadia na toto obdobie s nostalgiou. Boli to vraj časy, keď hranice Uhorska omývali tri moria – Jadranské, Čierne a Baltické. Starí Slováci boli pri tom. (Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011)

Štefan skutočne pochopil, že budovať novú a uznávanú ríšu sa mu podarí len rešpektovaním reálií územia, na ktorom sa ocitli jeho staromaďarské kmene. Preberanie civilizačných vzorcov predpokladalo spoluprácu s vyspelejšími miestnymi obyvateľmi. Dôležitý bol prechod ku kresťanskému náboženstvu. Hoci pokrstený bol už jeho otec Gejza, iní staromaďarskí prisťahovalci vrátane vyššie postavených ostávali pri svojom pôvodnom náboženstve. Štefan stratil krstom pôvodné meno Vajk a asi symbolicky sa mal stať nasledovníkom prvého kresťanského mučeníka svätého Štefana, teda mal byť ochotný aj umrieť za presadzovanie novej viery. Určite to nebolo ľahké a bez násilia, čo pravdepodobne dokazuje aj krvavý spor s Kopáňom, no zásluhu mu nemožno odobrať.

Svedčí o tom jeho rýchle blahorečenie. Už 45 rokov po jeho smrti ho spolu so synom Imrichom kanonizoval pápež Gregor VII., pričom jeho hlavnou zásluhou bolo pokresťančenie Uhorska. Aj preto ho Ivanka vyslovene spomína s prívlastkom svätý, čím sa mu zároveň snaží pridať ďalší rozmer symbolizujúci príklon k pomoravským Slovanom, pretože tí už kresťanmi dávno boli.

Štefan naozaj vybudoval multietnickú ríšu. Preberanie západných vzorov a prijímanie prisťahovalcov cudzieho pôvodu rozšírilo mnohojazyčnú štruktúru Uhorska. Popri maďarských, tureckých a slovanských jazykoch sa začala uplatňovať latinčina, nemčina a jazyky iných prisťahovalcov. Štefan vydal prvé uhorské zákony. Na ich roveň možno položiť dielo s názvom Mravné ponaučenie kráľovičovi Imrichovi. Imrich, jediný Štefanov syn, sa mal stať budúcim kráľom, ale tragicky umrel pri poľovačke ešte za otcovho života. Štefan v knihe vyzýva budúceho panovníka, aby rešpektoval reč a zvyky hostí, lebo obohacujú celé kráľovstvo. Možno predpokladať, že sa to týkalo nielen prisťahovalcov zo zahraničia, ale rovnako domáceho slovanského obyvateľstva. Krajina s jedným jazykom je podľa Štefana krehká, preto treba vítať cudzincov s inými jazykmi a zvykmi. 

Vo viedenskej obrázkovej kronike zo 14. storočia je zobrazený svätý Štefan, prvý uhorský kráľ. Na hrudi má znak s dvojitým krížom na trojvrší. Tento znak má s veľkou pravdepodobnosťou starší, nitriansky pôvod, pretože Arpádovci mali v erbe vodorovné strieborno-červené pásy, ktoré sú dnes druhou časťou znaku súčasného Maďarska. Prvou časťou je práve dvojkríž na trojvrší, podobne ako v prípade dnešného Slovenska, len farby sú iné.

V tomto prostredí sa ukazuje, že spôsobom života Moravanov, menovite Nitranov, bolo spolužitie so starými Maďarmi. Vyspelý sever kráľovstva sa postavil za Štefana a v novom útvare videl svoju budúcnosť. Nitriansko si na ďalších viac ako sto rokov zachovalo v kráľovstve osobitné postavenie údelného kniežactva a z jeho sídla prichádzali na trón noví panovníci. Vrcholná politika sa tak nerobila len v Ostrihome, ale aj v Nitre. Neskôr toto postavenie Nitriansko stratilo a panovníci ho rozparcelovali na župy podobne ako zvyšok Uhorska. Neznamená to však, že ríši vládli nejakí rýdzi maďarskí panovníci.

Arpádovci boli spolovice Slovania

Sami Arpádovci vládnuci v Uhorsku tri storočia sa premiešali s okolitými etnikami. Ako sme uviedli, Štefan mal za manželku bavorskú princeznú. Pôvod jeho matky je neznámy, niektorí pozorovatelia ho považujú za slovanský. Ak by sa jeho syn Imrich dožil prevzatia žezla po otcovi, na tróne by sa objavil kráľ maďarsko-nemeckého pôvodu. Po Štefanovej smrti v roku 1038 však bola situácia komplikovanejšia. Nemal priameho potomka a medzi Arpádovcami vznikli spory. Situácia bola premenlivá, až na trón v roku 1046 nastúpil nedávny vyhnanec a navrátilec z Ruska Ondrej. Ten mal v sebe slovanskú krv po svojom otcovi Vazulovi (pomaďarčené slovanské meno Vasilij), synovi slovanskej matky poľského alebo bulharského pôvodu. Vo vyhnanstve sa oženil s dcérou kyjevského veľkokniežaťa Jaroslava Múdreho Anastáziou. Po jeho smrti nastúpil na trón v roku 1060 jeho brat Belo. Tento mal za manželku dcéru poľského kniežaťa Meška II. Adelaidu.

V roku 1063 Belo I. zomrel a na trón nastúpil syn Ondreja I. Šalamún, teda polovičný Slovan. O 11 rokov sa situácia opäť menila, na trón zasadol syn Bela I. Gejza, teda opäť polovičný Slovan. Tieto polstoročné rýchle výmeny na kráľovskom poste zastavil až v roku 1077 Gejzov brat Ladislav I., znovu polovičný Slovan. Vládol osemnásť rokov a po smrti bol vyhlásený za svätého, podobne ako Štefan I. a jeho syn Imrich. Aby sme skončili výpočet z 11. storočia, dodáme, že po Ladislavovi nastúpil Koloman, syn Gejzu I., teda polovičného Slovana a byzantskej kňažnej Synadené, ktorý sa oženil s Predslavou, dcérou kyjevského kniežaťa Sviatopolka II. Z ich manželstva vzišiel neskorší uhorský kráľ Belo II.

Štefan naozaj vybudoval multietnickú ríšu. Preberanie západných vzorov a prijímanie prisťahovalcov cudzieho pôvodu rozšírilo mnohojazyčnú štruktúru Uhorska.

Zdieľať

Tento podrobný výpočet ukazuje, že slovanský živel bol popri dlhodobom vnútornom nitrianskom vplyve a neskôr po pripojení Chorvátska aktívny priamo vo vládnucej dynastii. Možno by sme si ho viac uvedomovali, ak by sa za hlavný jazyk ríše nepovažovalo vtedajšie európske esperanto – latinčina. Keď vymreli Arpádovci, prišli v 14. storočí noví panovníci zvonku, z Neapola. Najskôr Karol Róbert z Anjou a potom jeho syn Ľudovít. Ten dostal neskôr prívlastok veľký, pretože za jeho panovania dosiahlo kráľovstvo najväčší rozsah i najvyšší ekonomický rozmach. Držalo krok s vyspelou Európou, o čo sa potom ešte neskôr pokúsil Matej Korvín v 15. storočí. Mimochodom, Korvín tiež nebol pôvodom Maďar, ale Rumun. Ním sa obdobie veľkých uhorských kráľov končí, pretože v 16. storočí ovládli krajinu sčasti osmanskí Turci a sčasti Habsburgovci.

Práve Štefan I., Ľudovít Veľký a Matej Korvín sú dodnes najuznávanejší panovníci v Maďarsku.

Pritom maďarský pôvod mal len prvý z nich. Sviatok svätého Štefana pripadajúci na 20. septembra je v Maďarsku dodnes považovaný za najvýznamnejší. Po roku 1945 ho vládnuci komunisti chceli zrušiť, no netrúfali si, tak ho najskôr zmenili na dožinkový deň, neskôr na deň ústavy. V 90. rokoch po páde komunizmu kult svätého Štefana znovu nabral na pôvodnej sile. V tom čase vykonali v Maďarsku reprezentatívny prieskum, koho ľudia považujú za najsympatickejšiu postavu dejín. Zvíťazil Matej Korvín, až za ním sa umiestnil Štefan. Elitnú pozíciu zaujal tiež Lajos Kossuth, ústredná postava maďarskej národnej revolúcie z rokov 1848 až 1849. Pritom Matej Korvín bol pôvodom Rumun a Kossuth Slovák. To len ukazuje, že Maďari si nad pôvodom uznávaných historických osobností hlavu nelámu.

Niet dôvodu nehlásiť sa k uhorským kráľom

Slováci akoby svoju históriu začínali od 19. storočia. V prieskumoch sa medzi najvýznamnejšie postavy dejín radia Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik či Alexander Dubček. Márne by ste tam hľadali Štefana I. či Mateja Korvína. Pritom to boli aj naši panovníci a ako sme písali, vyspelí Nitrania, predkovia dnešných Slovákov sa na zrode kráľovstva podieľali významnou mierou.

Štefan mal podporu nitrianskych Slovanov. Rody Huntov a Poznanovcov boli neskôr rešpektované. Vlastnili veľké majetky v oblasti hornej Nitry a juhu stredného Slovenska, ktorý dodnes nesie podľa tohto rodu názov – Hont. Okrem nich dokázali historici vystopovať vtedajšie ďalšie silné slovanské rody – Miškovcov a Bogatovcov-Radvanovcov. Renesančný kráľ Matej Korvín bol známy snahou vytvoriť silnú podunajskú monarchiu, do ktorej by patrili aj Česi, Nemci a ďalší. Rešpektoval miestne zvyklosti a neprekážalo mu používať v úradnom styku češtinu. V tých časoch už nájdeme v úradných listinách čechizovanú slovenčinu. Jeho obľuba sa zhmotnila v povzdychu, ktorý bol bežný v nepokojných časoch po jeho smrti – Zomrel kráľ, zomrela spravodlivosť. V slovenských končinách, rovnako ako inde v Uhorsku, ešte dlhé roky po panovaní spravodlivého Mateja si ľudia rozprávali príbehy, ako sa kráľ v prezlečení objavoval na rozličných miestach a zjednával spravodlivosť.

Slováci by sa mali hlásiť k uhorským kráľom ako k svojim vlastným. Nešlo by o žiadne pokrytectvo ani hanbu. Naši predkovia sa podieľali na spoločnej histórii a do uhorského kráľovstva priniesli proporcionálny vklad. Zaujímavé je, že menší problém je osvojiť si ako súčasť svojich dejín osvieteneckých habsburských panovníkov 18. storočia Máriu Teréziu či jej syna Jozefa II. ako Štefana I. a Mateja Korvína. Pritom podiel Slovákov na fungovaní monarchie bol v čase osvietenstva menší ako v stredovekom Uhorsku.

Dôvody tohto stavu treba hľadať v 19. a 20. storočí. V časoch, keď sa Slováci vyhraňovali voči Maďarom, a to hlavne pre ich násilnú politiku maďarizácie, bol úzkej slovenskej inteligencii bližší cisár vo Viedni ako domáci maďarský pán. Práve v cisárovi hľadali slovenskí národovci poslednú autoritu, ktorá ich vypočuje. Dokonca sa o to platonicky usilovali aj po rakúsko-uhorskom vyrovnaní po roku 1867, keď väčšina právomocí duálnej monarchie prešla z Viedne do Budapešti. Až v 20. storočí definitívne zhasli márne sny, že cisár sfederalizuje monarchiu a jedinou zmysluplnou alternatívou sa ukázal spoločný postup s Čechmi a Moravanmi.

Ľahko zabúdame na dejiny

Práve v tomto čase, keď sa upevňovalo postavenie národných štátov v Európe, ba dokonca niektoré z nich len vznikali, keď sa hľadali či oprašovali historické korene, bolo potrebné staviť na tú správnu kartu. Proti prebúdzajúcim sa národnostiam v Uhorsku sa často používal argument, že národ bez histórie neexistuje. Maďari si za svojho vzali Štefana I. i Mateja Korvína, dokonca mnohí sa vzhliadli aj v hunskom Atilovi a Slovákom nechali iba Jánošíka či s veľkou nevôľou Svätopluka. Habsburskí panovníci, čoby nepriatelia nezávislého maďarského Uhorska, boli neobľúbení až zaznávaní. Je pochopiteľné, že slovenskí inteligenti rezignovali, chceli sa odlíšiť a historické korene hľadali v slepých uličkách, ako bol Matúš Čák, alebo v dávnejšej veľkomoravskej minulosti.

Toto pretrvalo aj po rozpade monarchie a po vzniku Československej republiky v roku 1918. Myšlienka Veľkej Moravy bola veľmi populárna, vykresľovala sa ako prvý útvar, kde žili predkovia obyvateľov tohto územia v spoločnom štátnom útvare. Do slovenskej histórie sa prepašovali predstavitelia, ktorí sa oň v minulosti iba obtreli či dokonca boli v nepriateľskom postavení. Namiesto významného uhorského kráľa a rímskeho cisára Žigmunda sa glorifikovali jeho nepriatelia, českí husti, hlavná slovenská univerzita sa nazvala po Janovi Amosovi Komenskom, do spisovnej slovenčiny sa pretláčali staré české výrazy.

 

Negatívny vzťah k bývalej monarchii živila nová Československá republika, zvlášť keď sa objavili snahy Habsburga Karla IV. o jej obnovenie. V roku 1921 v čase tretieho výročia vzniku republiky, keď sa z budov odstraňovali symboly Rakúsko-Uhorska, vojenskí legionári zničili sochu Márie Terézie umiestnenú na bratislavskom dunajskom nábreží. Dnes na tomto mieste stojí socha Ľudovíta Štúra. Snahy o návrat repliky sochy habsburskej panovníčky na pôvodné miesto nezískali vo verejnosti dostatočný ohlas.

V tomto ovzduší nebolo ani pomyslenia na prihlásenie sa k odkazu Štefana I., Ladislava Veľkého, ale ani Márie Terézie či Jozefa II., lebo tí boli zrazu predstaviteľmi buď šovinistického Maďarska, kde boli Slováci v tisícročnej porobe, alebo spomienkou na nenávidenú monarchiu, ktorá ostala v mysli ako žalár národov.

Milana Ivanku načim pochváliť, ak ako reprezentant nového československého poriadku nepodľahol všeobecnej atmosfére a dovolil si poukázať na prínos starých Slovákov k vzniku a existencii Uhorska. Politika čechoslolvakizmu sa ukazovala ako spôsob na záchranu slovenského národa v nadštandardnom zväzku s väčším bratom. Neskôr sa čechoslovakizmus potvrdil skôr ako pragmatická stratégia prežitia než ako zmysluplná reálna politika. Obdobie spolužitia s Čechmi a Moravanmi, ktoré s prestávkou trvalo sedem desaťročí, malo pre Slovákov mnoho prínosov a patrí do ich histórie, rovnako ako tam patria uhorské dejiny.

Historická pamäť je však na Slovensku krátka. Vidíme to v 21. storočí. Na úspešných uhorských kráľov sa odvolávame veľmi málo, nechali sme ich takmer úplne Maďarom. Zdá sa, že podobný údel čaká Tomáša Garriguea Masaryka či Václava Havla. A možno je to len tak, ako mi raz povedal významný súčasný slovenský historik Roman Holec – Slováci si z histórie nerobia ťažkú hlavu, rýchlo zabúdajú, a práve preto sú takí životaschopní.

Jozef Hajko

Autor pôsobí ako analytik a publicista. Pracoval v médiách ako ekonomický redaktor, naposledy v týždenníku Trend ako šéfredaktor. Je autorom viacerých kníh zameraných na ekonomické, spoločenské témy a históriu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo