O knihe Scotus Viator Tichý škótsky historik, ktorý sa zastal Slovákov, keď už išlo do tuhého

Bol známy na Slovensku aj pod prezývkou či pseudonymom Scotus Viator. Takto sa aj volá elegantne a originálne pripravená kniha.

Scotus Viator znamená Cestujúci Škót. To presne vystihuje pána Setona-Watsona. Hoci sa narodil a žil v Londýne a povolaním nebol ani cestovateľ či diplomat, ale historik.

Lenže historik pozoruhodného typu. On dejiny nielen študoval, analyzoval, ale aj aktívne ovplyvňoval.

K niektorým národom mal veľmi blízko. A Slováci patrili medzi jeho vyvolených.

Môžeme ho nemilovať, keď nás pán Seton-Watson verejne označil za „jedno z najnadanejších od prírody a najsympatickejších plemien slovanských“?

Kniha ako pestrá skladačka

Tohto roku v auguste uplynulo 145 rokov od jeho narodenia a traja páni by považovali „za viac ako nedôstojné“, ak by si Slováci tohto veľkého priateľa Slovákov nepripomenuli. Tak v tomto smere niečo urobili. Ide o Antona Baláža, Stanislava Valla a Jána Juráša.

Ján Juráš je čestným predsedom Spolku Martina Rázusa a je aj zostavovateľom knihy Scotus Viator.

Na jej vydaní sa však podieľali aj tí, ktorí ju finančne podporili vo verejnej zbierke. Nespoliehali sa teda na štát, neburcovali, prečo verejné ustanovizne platené z daní nič v tomto smere nerobia.

Urobili to sami, vydali veľmi reprezentatívnu slovensko-anglickú knihu. Našli firmy a ľudí, ktorí sa chceli na vydaní knihy podieľať. O to je tá kniha vzácnejšia. Vznikla z nadšenia a zo silnej potreby desiatok ľudí, ktorí chcú aj po rokoch vzdať úctu a prejaviť vďaku nášmu škótskemu priateľovi.

Nová kniha, ktorú vydal Spolok Martina Rázusa. Zodpovedným redaktorom je Ján Juráš.

Vďaka tomu, že kniha vznikla z občianskej iniciatívy, môže si dovoliť vyzerať inak, ako sme možno zvyknutí pri vedeckých štúdiách či beletrizovaných životopisoch. Jej zostavovatelia mali voľnejšie ruky.

A tak knihu poskladali aj z troch odborných štúdií, ale pútavá je najmä historickými dokumentmi, fotografiami, ukážkami z dobovej tlače, zo súkromných listov či z osobných spomienok. Tak vzniká mimoriadne plastický obraz a Scotus Viator sa nám ukazuje v rôznych uhloch pohľadu. Nielen ako historik, ktorý vďaka svojim vedomostiam, skúsenostiam, talentu či kontaktom ovplyvňoval politický vývoj v strednej Európe.

Vidíme tu aj človeka, ktorý cestuje so svojou manželkou, v roku 1938 dokonca odlieta už zo Slovenska lietadlom Čs. aerolínií, čítame svedectvo o Watsonovej rodine od jeho vnučky alebo od rôznych mladých evanjelických teológov, ktorým Seton-Watson daroval financie na štúdium v Edinburghu. Sú tu aj osobné postrehy ľudí, ktorí sa s pánom Setonom-Watsonom stretli alebo pobývali uňho doma, lebo nejeden Slovák dostal pozvanie, aby navštívil rodinu Setonovcov-Watsonovcov.

A čítame oslavné články, ktoré o tomto Škótovi vychádzali v medzivojnovom období v slovenskej tlači, ale dozvieme sa aj o jeho sporoch s niektorými slovenskými politikmi.

Je to veľmi pestrá skladačka, ale prekvapivo dobre funguje.

Historik a vášnivý cestovateľ

Základné údaje sú možno známe, ale pripomeňme aspoň, že škótsky historik Seton-Watson sa vášnivo zaoberal strednou Európou, najmä rakúsko-uhorskou monarchiou, a skúmal, ako sa v Uhorsku žije slovanským národom.

A keďže to bol historik, ktorý bol zároveň vášnivým cestovateľom, nestačili mu knižnice, archívy či tlač, zvyčajne krajiny, o ktorých písal, aj dôkladne precestoval a stretol sa s množstvom ľudí. Vďaka znalosti viacerých jazykov dokázal získavať informácie priamo. Po slovensky síce nevedel, ale používal nemčinu, ktorú ovládali v tom čase mnohí Slováci, vedel po rusky aj po chorvátsky, takže časom vraj rozumel niečo aj v slovenčine. Jazykovo bol veľmi nadaný.

Od roku 1907 pravidelne cestoval do Uhorska a zistil, že politika uhorskej vlády je voči nemaďarským národom krutá a jej cieľom je zničenie národnostnej pestrosti Uhorska.

Vydal o tom dôležitú knihu, ktorá sa čítala aj medzi politikmi. Osobne sa poznal nielen s Masarykom, Benešom a so Štefánikom, ale mal mnohých priateľov aj na Slovensku, poznal sa s Andrejom Hlinkom, Vavrom Šrobárom, Pavlom Blahom, Milanom Hodžom, Martinom Rázusom, ale aj s umelcami, napríklad s Vajanským či architektom Jurkovičom. Celoživotné priateľstvo ho spájalo s Fedorom Ruppeldtom.

Seton-Watson zohral veľmi dôležitú rolu pri vzniku Československa, s Masarykom viedol dlhé rozhovory pri formovaní jeho programu a potom vďaka svojim kontaktom na britskú vládu dokázal ovplyvňovať názorové prúdy v Británii aj u jej spojencov. Aj jeho zásluhou sa napokon monarchia na Dunaji rozpadla a v roku 1918 vzniklo Československo a o niečo južnejšie zase vznikla samostatná krajina, ktorú tvorili Srbi, Chorváti a Slovinci.

To sú základné fakty, ale také učebnicové.

Kniha ukazuje Setona-Watsona oveľa zaujímavejšie.

Náhoda a dôležité stretnutie

Robert William Seton-Watson pochádzal zo škótskej rodiny, otec bol úspešným podnikateľom a matka doniesla do rodiny slávne meno a predkov z aristokratického rodu, ktorý zohral v dejinách Škótska viackrát veľmi dôležitú úlohu.

Aj preto používal Robert William aj rodné meno matky (Seton), nielen meno otca. Pamätníci spomínajú, že svoje krstné mená vlastne nepoužíval, že stačili mená Seton a Watson. A priatelia ho oslovovali menom Seton.

Rodina žila v Londýne, ale neskôr si kúpila v Škótsku panstvo. Mladý muž bol finančne dobre zabezpečený, a tak si mohol vybrať štúdium, ktoré by uspokojovalo jeho záujmy.

Na Oxforde vyštudoval históriu, získal tam titul bakalára a potom pokračoval v ďalších štúdiách v Európe, študoval v Paríži, Berlíne, vo Viedni.

Vraj sa chcel pôvodne ako historik sústrediť najmä na dejiny renesančného Talianska a postreformačného Nemecka. Ale neskôr jeho pozornosť pritiahlo Uhorsko, presnejšie maďarský liberalizmus, ktorý údajne imponoval jeho otcovi.

A to je ten najväčší paradox, ktorý sa tomuto historikovi stal.

V roku 1905 prišiel študovať do Viedne, ale cítil silné sympatie k Maďarom ako k národu, ktorý horlí za svoju slobodu a vie za ňu aj bojovať. Bol očarovaný Lajosom Kossuthom a hneď sa začal učiť po maďarsky. Vybral sa aj na cesty po Uhorsku. V Pešti boli jeho záujmom poctení, mladý historik veril všetkému, čo mu vysoké kruhy v Pešti rozprávali. Ale trvalo to len pár mesiacov.

Potom sa udiala zvláštna náhoda. Rozhodujúca, kľúčová, všetko meniaca.

Mladý historik chodieval často študovať do parlamentnej knižnice a v júni 1906 mu tam miestny knihovník, mimochodom, bol to Karl Renner (neskorší rakúsky kancelár aj prezident), predstavil slovenského študenta filozofie Antona Štefánka. Mal pocit, že títo dvaja muži by sa mali spolu porozprávať.

Štefánek bol neskôr významnou osobnosťou slovenskej sociológie aj členom agrárnej strany a ministrom.

Ale v roku 1906 bol ešte len študentom a zaoberal sa podobnými historickými udalosťami ako Seton-Watson. A títo dvaja mladí muži sa začali rozprávať.

V jednom z novinových článkov, ktorý je v knihe vytlačený, Dr. Štefánek spomínal na ich prvé rozhovory. Hovoril mu o tom, ako sa žije v Uhorsku Slovákom. Seton-Watson mu najprv nechcel uveriť a problémom bolo, že neovládal ani slovenčinu, ani maďarčinu.

Ale nebol to čisto akademický historik, mal v sebe aj prirodzenú zvedavosť a potrebu overiť si veci na mieste. A tak sa do toho pustil.

V uhorskej politike sa vtedy maďarizácia pritvrdzovala, začali platiť drastické Apponyiho školské zákony, Hlinka bol zbavený kňazského povolania a potom aj uväznený, do väzenia sa po politickom procese dostali aj Vavro Šrobár a poslanec Ferdinand Juriga.

Kľúčová cesta za Slovákmi

A práve v dramatickom roku 1907 sa Seton-Watson vybral na svoju dlhú cestu po slovenskom území. Precestoval veľa miest, bol až v Podkarpatsku a postretal sa s mnohými ľuďmi, na ktorých dostal kontakt od Štefánka, stretal sa aj s druhou stranou, bol obozretný, pýtal sa, overoval si veci.

Škótsky historik videl, ako primitívne boli manipulované krajinské voľby, a šokovalo ho, keď z viedenského Pazmanea boli vyhodení traja dobrí študenti len preto, že sa hlásili k slovenskému pôvodu.

Aj on sa pričinil o to, že sa táto „kauza“ dostala aj do britskej tlače.

A potom na jeseň 1907 sa udiala tragédia v Černovej, proti ktorej sa ozval ďalší veľký priateľ Slovákov, nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson. Ten už bol v tom čase slávnym spisovateľom, nositeľom Nobelovej ceny za literatúru. A tak jeho kritika Apponyiho zákonov aj černovskej tragédie mala svoju váhu.

Seton-Watson mal vtedy 28 rokov, završoval svoje dlhoročné štúdiá a práve zisťoval, že jeho študijné zámery sa zmenili.

Scotus Viator v Liptovskom Mikuláši. Sediaci zľava Andrej Hlinka, vedľa neho Seton-Watson. Foto: archív Múzea Janka Kráľa

V roku 1908 vydal v Londýne knihu, ktorá na Západe zásadne menila pohľad na Uhorsko. Volala sa Národnostná otázka v Uhorsku (po slovensky vyšla až v roku 1994).

Vládnuce kruhy v Pešti to vnímali ako zradu. Ale aj vláda v Londýne bola prekvapená, lebo britskí diplomati v Budapešti im takýto obraz nesprostredkovávali. Referovali iba to, čo sa písalo v oficiálnej tlači.

Štúdia talentovaného vzdelaného historika z váženej rodiny, ktorý precestoval Horné Uhorsko, sa nedala brať na ľahkú váhu.

Maďari už neboli len národom, ktorý v jeho slobodnom rozlete dusili Habsburgovci, ale zároveň aj oni svojou vnútornou politikou utláčali slovanské národy a snažili sa urobiť z Uhorska čisto maďarský štát.

Masaryk, Štefánik a ČSR

Seton-Watson síce stále vystupoval ako historik, písal odborné štúdie, články, prednášal, ale vzhľadom na to, že pestoval úzke vzťahy so Slovákmi, s Čechmi, Chorvátmi i Rumunmi, o jeho pohľad na vývoj v strednej Európe sa zaujímali novinári, diplomati aj politici.

Ako finančne zabezpečený človek si mohol dovoliť úplnú nezávislosť a veľa cestovať, ako aj pestovať rôzne kontakty. Mohol si dovoliť to, do čoho by sa diplomati či politici neboli púšťali a čoho by sa akademickí historici boli báli. Ale on bol odhodlaný pomôcť k zmene v strednej Európe, kde hrozila niektorým národom totálna skaza.

Keď ho po odchode do exilu v roku 1914 kontaktoval Masaryk a pozval ho do Rotterdamu na stretnutie, mohol sa dištancovať. Veď Masarykov protihabsburský odboj a sny o česko-slovenskom štáte vyzerali vtedy veľmi utopicky.

Ale Seton-Watson do Rotterdamu prišiel a dva dni strávil s Masarykom v dlhom rozhovore a napokon prijal aj jeho ideu o vzniku štátu na historickom práve a na slovenskom území podľa etnického zloženia obyvateľstva.

Masaryk očakával, že mu škótsky historik pomôže, aby sa jeho idea objavila v tlači. Ale Seton-Watson urobil viac, využil svoje kontakty, vplyv a napísal o tomto stretnutí rozsiahle memorandum pre britské ministerstvo zahraničných vecí. Moderným jazykom by sme povedali, že to bol veľmi zdatný lobista za vznik nového štátu Čechov a Slovákov. Mal na toto poslanie vážnosť, vedomosti, aristokratickú charizmu aj bohatú sieť kontaktov.

Poznal sa aj so Štefánikom, viedol s ním rozhovory a v roku 1919 mu osobne prišiel do Bratislavy na pohreb. V roku 1937 bol aj na pohrebe Masaryka v Prahe.

Podiel Setona-Watsona na vzniku Československa je dostatočne známou kapitolou jeho života.

No kniha vydaná teraz na jeho počesť pripomína aj menej známe udalosti.

Napríklad fakt, že sa Seton-Watson zriekol honoráru za svoju knihu Národnostná otázka v Uhorsku a aj vďaka nemu vzniklo štipendium pre slovenských teológov. Viacerí mladí evanjelici tak strávili akademický rok v Edinburghu.

Takto sa do Škótska dostal Fedor Rupppeldt, ale aj Ľudovít Šenšel, Vladimír Roy či Martin Rázus (toto štúdium je zachytené aj v knihe Maroško študuje) a ďalší.

V ich spomienkach, ktoré sa v knihe nachádzajú, vidno, že Seton-Watson sa o Slovákov v Edinburghu osobne staral, záležalo mu, aby sa naučili angličtinu, aby zvládli základy bontónu, aby sa jednoducho stávali elitou, ktorá bude kultivovať a viesť svoj národ.

Návraty na Slovensko

Nie je to tak, že by bol Seton-Watson splnil svoju historickú úlohu pri vzniku Československa a potom už sa venoval iným historickým témam. Pravidelne do Československa a aj na Slovensko chodieval, stretával sa s množstvom ľudí, sledoval, ako sa vyvíja politika, verejný život, školstvo, kultúra, životné podmienky ľudí.

Keď sa mu niečo nepáčilo, ozval sa. Napríklad si všimol, že sa zhoršuje postavenie maďarskej menšiny, odhalil Tukove falošné hry, s Hlinkom si vymieňal otvorené listy, pritom rozumel aj nespokojnosti Slovákov v novej vlasti. Veril však, že sa veci dajú riešiť umiernenou cestou, aj preto v roku 1938 vyzýval autonomistov, aby nehrotili svoje požiadavky. Českých učiteľov na Slovensku varoval pred tým, aby v školách nepresadzovali ateizmus a aby neopovrhovali náboženským cítením slovenských žiakov. 

Bol to škótsky protestant, ale mal pre Slovákov empatiu aj preto, že sa hrdo hlásil k škótskemu národu, no oceňoval, že je začlenený do Veľkej Británie.

Hospodárska kríza zasiahla rodinu Setonovcov-Watsonovcov, rodina schudobnela, no napriek tomu sem stále cestoval, často aj s manželkou, potom aj s niektorým zo svojich synov. Stále ho zaujímalo, ako sa tento historický pokus osvedčil a či sa nemýlil vo svojom presvedčení o vysokom nadaní Slovákov.

Novinové články zachytené v knihe ukazujú, že tu vznikol až akýsi kult tohto škótskeho historika. Triumfálna bola najmä jeho cesta po Slovensku v roku 1928, keď mladý štát oslavoval desať rokov.

Robert William Seton-Watson s manželkou v Skalici, 1938. Foto: archív Záhorského múzea v Skalici

Seton-Watson prišiel vtedy aj s manželkou. Médiá ich pobyt podrobne sledovali. Kniha tieto novinové články poctivo zmapovala a sú skvelým priblížením atmosféry osláv, ako aj úprimného obdivu a vďaky, ktorí Slováci k škótskemu historikovi pociťovali.

Seton-Watson dostal čestný doktorát na Univerzite Komenského, čestné občianstvo Turčianskeho sv. Martina a aj v malých mestečkách pozdravovali manželov zástupy ľudí, vítali ich spevom, kyticami, prejavmi vďaky.

Jeho manželka neskôr v jednom liste opísala ich príchod do Bratislavy 24. mája 1928: „Keď sme prišli na stanicu, boli tam ľudia z Bratislavy, v tisícoch, aby nás privítali. Po prejavoch a odovzdávaní kvetov odstrojili kone z nášho koča a rozhodli sa nás sami ťahať po uliciach. Pritom skandovali a spievali ich národné piesne. Ulicami sa ozývalo: ,Nech žije Scotus Viator, nech žije priateľ Slovákov!‘“

Trvalo to vraj celú hodinu, dostali množstvo kvetov a pani Seton-Watson skonštatovala: „Bolo to ako skutočný kráľovský sprievod.“

Slovenský denník zase 25. mája 1928 referoval: „Počas večeri shromaždili sa pred hotelom Carlton vysokoškolskí študenti, ktorí za dirigovania dr. Jozefa Milľu zaspievali niekoľko národných piesní a pripravili vynikajúcemu hosťovi dr. Setonovi Watsonovi búrlivé ovácie. Dr. Seton Watson vyšiel z hotela, načo ho študenti vzali na ramená a tak prehovoril k nim.“

Prešiel mnoho miest či obcí a napríklad vo Vranove ho vítala sedliacka jazda. Na moste medzi Hodonínom a Holíčom umiestnili pamätnú tabuľu pripomínajúcu príchod Setona- Watsona v roku 1907 na slovenské územie.

Príjemný, váhavý, vážny

To boli ešte krásne časy. Ktovie, ako takéto verejné pocty prežíval samotný historik.

V knihe sa dočítame aj spomienku Karla Čapka, ktorý Setona-Watsona navštívil uňho doma na škótskom ostrove Skye, kam chodieval na leto. „Je to príjemný a váhavý muž, oveľa prívetivejšia tvár, než akú by ste čakali od striktného a spravodlivého škótskeho pútnika,“ zaznamenal Čapek.

Je tu aj spomienka evanjelického farára J. Ďuroviča v Skalici, uverejnená v roku 1937 v Slovenskom denníku. Seton-Watson mal rád tento kraj, osobitne Hodonín a Skalicu, kde mal veľa priateľov. Spomínal naňho ako na tichého človeka, ktorý však zmäkol pri veselom speve či dobrom skalickom červenom víne. „Jeho pamätníci poznajú ho ako telesne vysokého, pekného, urasteného pána, s príjemným úsmevom, s vážnym pohľadom, spytujúcim zrakom, ale s málo hovorom.“

Je zjavné, že Scotus Viator nechodieval na Slovensko hlavne poučovať, ale počúvať. A potom zvažoval a písal, či už štúdie, novinové články, politické memorandá, alebo listy.

Koncom tridsiatych rokov, keď bol kritickejšie naladený voči slovenským autonomistom, snažil sa ich umierňovať, zažil na Slovensku aj opovrhnutie či kritiku. Pamätná tabuľa na jeho počesť bola v Ružomberku odstránená 30. októbra 1938, vraj na želanie Andreja Hlinku, ktorý zomrel v auguste toho roku. No Seton-Watson neskôr informáciu vyvrátil, tvrdil, že tabuľa bola odstránená na jeho žiadosť po mníchovskej zrade. Gardisti v Holíči zas odstránili pamätnú tabuľu z mosta, pripomínajúcu prvý príchod Setona-Watsona z Hodonína do Holíča.

V tajných službách a posledná návšteva

Seton-Watson zažil aj rozpad Československa a v novej spomienkovej knihe je aj faksimile zaujímavého dokumentu. Je to zoznam ľudí, ktorých gestapo plánovalo zatknúť v prípade úspešnej invázie do Británie. V tom zozname je aj meno Setona-Watsona.

Ten vo vojnovom čase na krátky čas opustil akademickú pôdu a pre tajnú službu analyzoval tajné dokumenty a spravodajské informácie. Opäť spolupracoval s československým exilom, pomáhal jeho zjednoteniu, postavil sa za Beneša. Ale nesedela mu asi celkom práca v tajnej službe, lebo nemohol publikovať či verejne presadzovať svoje postoje.

V októbri 1942 bol z neho opäť akademik, prednášal na londýnskej Škole slovanských a východoeurópskych štúdií.

Ešte v roku 1946 pricestoval do Československa, zažil teda obnovenie štátu, ktorý pomáhal kedysi utvoriť. Ale dožil sa aj komunistického prevratu v roku 1948. O tom, ako tento čas prežíval, veľa nevieme. Vieme však, že sa stiahol do ústrania a odsťahoval sa natrvalo na ostrov Skye. Tam v roku 1951 umrel.

Jeho meno bolo nasledujúce desaťročia v Československu zabudnuté.

Úloha osobnosti nemala v komunistických dejinách veľký význam.

Busta R. W. Setona-Watsona v Ružomberku. Foto: Wikipedia

Britský veľvyslanec na Slovensku Nigel Baker v úvode novej knihy o R. W. Setonovi-Watsonovi napísal, že tento muž podporoval Slovensko v malých aj veľkých veciach. Počnúc podporou pre študentov na štúdiách v Edinburghu až po navigovanie politiky britskej vlády k podpore vytvorenia Československa v roku 1918. „Až do svojej smrti bol najväčším priateľom Slovákov a Slovenska v anglicky hovoriacom svete. Napriek tomu bol vymazaný zo slovenskej histórie fašistami aj komunistami.“

No predsa len Slováci na tichého Škóta, ktorý históriu študoval aj tvoril, nezabudli.

Aj preto teraz vnikla reprezentatívna kniha, ktorá muža s prezývkou Scotus Viator pripomína dôstojným a vzrušujúcim spôsobom.