O výstave v SNG s názvom Plody sváru Užitočná výstava, ale niečo tu mierne vyrušuje

Pozornosť si výstava vyslúžila najmä tým, že pri jej vernisáži sa zamestnanci galérie a s nimi aj mnohí návštevníci otočili chrbtom počas príhovoru riaditeľa SNG Jaroslava Niňaja.

Chvíľku zabudnime na politické konštelácie v rezorte kultúry a na vzbury „zamestnanectva“.

Pán Niňaj stále vedie SNG, ale návštevníci chodia do galérie aj naďalej. Aj na výstavu o osmanskej prítomnosti na Slovensku. Výstava bude v SNG až do mája a určite je hodná pozornosti.

Je to téma, ktorá by možno viac patrila do múzea, ale keďže to obdobie, keď sa Uhorsko bránilo útokom Osmanskej ríše (1526 – 1699), bolo dlhé, zasiahlo mnoho sfér života, aj umenie, architektúru, umelecké remeslá.

Za výstavou v SNG je šesťročný výskum trojice kurátorov a do Bratislavy priniesli exponáty z mnohých múzeí najmä v strednej Európe, lebo pre ňu boli protiturecké boje významnou historickou érou.

Odborne túto výstavu musia posúdiť znalci, historici – čo nové priniesla, čím posunula náš pohľad na túto éru.

Toto je iba pohľad novinára, laika a aj priaznivca SNG.

Či je tu na mieste slovo svár

Ambície kurátorov výstavy boli vysoké. Nešlo im iba o to, vystaviť zaujímavé exponáty alebo poskytnúť rôzne multimediálne doplnky, aby to bol plastickejší pohľad na jedno neľahké obdobie uhorských dejín.

Pri výstavách spojených s historickými udalosťami má galéria už dlhší čas vyššiu ambíciu. Chce ponúknuť nielen prehodnotenie pohľadu alebo nové uhly pohľadu, ale aj vlastné výklady. 

Autori aktuálnej výstavy hovoria, že pri jej koncipovaní stavali na „kritickom zhodnotení zhromaždeného materiálu“ a že ich zaujímajú témy ako historická pamäť, kultúrny transfer a dokonca aj výtvarné umenie ako nástroj spravodajstva a mocenskej propagandy.

A tu je aj miesto na polemiku.

Prekvapujúci je už názov Plody sváru. Mám isté pochybnosti, či vzhľadom na viac ako 150 rokov bojov Uhorska s Osmanskou ríšou, keď bola veľká časť Uhorska spustošená, ľudia zabíjaní či odvliekaní, celé regióny sa vyľudňovali, je na mieste slovo svár.

Krátky slovník slovenského jazyka hovorí, že svár znamená „hádku, zvadu, škriepku, nezhodu“. V tomto prípade, keď išlo o imperiálne ambície Osmanskej ríše, o získanie veľkej časti európskeho územia, ale aj o veľký boj medzi kresťanstvom a islamom, je možno príliš eufemistické použiť slovo svár.

SNG je tradične veľmi citlivá na jazyk, dôrazne sa tu používajú oba rody alebo sa používajú výrazy ako zamestnanectvo. Aj tentoraz prejavila galéria ambíciu meniť zaužívané jazykové pravidlá.

Dôsledne sa to prejavilo v tom, že sa striktne používa výraz Osman, Osmanská ríša a namiesto slova moslim, ktoré je v slovenčine zaužívané, sa používa slovo muslim, pretože sa v SNG pridŕžajú „pôvodného znenia v arabčine“.

Slová ako Turek, Turci, protiturecký sa tu nevyskytujú, asi s jedinou výnimkou, keď sa cituje báseň od Sama Chalupku „Jajže, bože, strach veliký: padli Turci na Poniky“.

Kurátorka Jana Švantnerová vysvetlila, že „samotná Osmanská ríša bola nábožensky aj etnicky veľmi rozmanitá, netvorili ju len etnickí Turci, aj preto sa už v súčasnosti hovorí o Osmanoch a nie Turkoch“.

My starší si budeme na tom trochu lámať jazyk, priznávam, akosi nám to ostalo v hlave, že sa tu bojovalo proti Turkom. A napríklad v banskoštiavnickom múzeu v Novom zámku je stále expozícia pripomínajúca obdobie „tureckých výbojov“, „protiturecké pevnosti“ či boje proti Turkom.

Asi tam ešte nie sú takí uvedomelí ako v SNG. Ale to možno nie je až také podstatné.

Neoverené predsudky?

Ešte iné veci sa tu objavujú.

Kurátorka Jana Švantnerová povedala v denníku SME k tejto výstave aj toto: „Dôležité je uvedomiť si už len ten dvojaký meter, ktorým sme naučení myslieť a rozprávať. Pokiaľ hovoríme o Osmanoch v Európe, používame výraz expanzia, no nepoužívame ho pri rovnakých aktivitách Európanov v zámorí. Objavovanie Nového sveta sa mylne vníma ako odborný termín, a pritom ide o len o zaužívanú formuláciu, ktorej vyhovuje vnímať Európu a Európanov ako tých v centre diania, hýbateľov dejín.“

Predsudky sa podľa nej na obraze osmanského sveta, ktorý si projektovala Európa, podieľali do veľkej miery. „Vlastne rovnako ako aj dnes. Množstvo správ o inovercoch, teda moslimoch a ich zvykoch, bolo chybných, prípadne poloprávd, ktoré v tom období nebolo možné overiť.“

To by znamenalo, že nemáme hovoriť, že Turci, pardón, Osmania expandovali do Uhorska? Máme predsudky, keď hovoríme, že Turci sem neprišli objavovať nový svet, ale podmaniť si krajinu a kresťanov brali ako menejcenné bytosti?

Výstava teda mala za ambíciu aj rozbitie „stereotypov“, ktoré o týchto bojoch alebo o interakcii medzi Uhrami a Osmanmi máme. A oceniť aj kultúrne transfery.

Napríklad sa tu pripomína, že z Osmanskej ríše k nám prišla káva a za kaviarenský život vďačíme Osmanom. Vďačíme im aj za papuče, tulipány a špeciálne druhy výšiviek alebo za anatolské koberce, ktoré sa sem v tomto období dostali buď cez obchodovanie, alebo si ich sem vozili európski diplomati, podobne ako kaftany, ktoré si tu potom prešívali na odevy európskej módy.

Najväčšou kuriozitou výstavy sú asi osmanské tkaniny, rôzne modlitebné koberce, prikrývky na turban a podobne, ktoré sa neskôr využívali v katolíckych či protestantských kostoloch, dokonca aj v synagógach. Tieto luxusné tkaniny si totiž prispôsobili miestni ľudia svojim potrebám. Napríklad ich prerobili na kňazské rúcho alebo slúžili ako oltárna prikrývka (zaujímavé exponáty poskytol Cirkevný zbor ECAV v Štítniku).

Je to pekný dôkaz toho, že krásne predmety, ktoré sa sem z Osmanskej ríše dostali, našli svoje nové uplatnenie. Nepálili sa či neničili, ich krása tu bola docenená. A dokonca pekné výšivky či keramika inšpirovali aj miestnych tvorcov, vidno to napríklad na niektorých vzoroch habánskych majstrov. 

Ale tieto záležitosti napokon na výstave pôsobia ako milé kuriozitky a hovoria aj o nepredpojatosti či otvorenosti miestnych ľudí prijímať od Osmanov dobré veci.

Zaujímavé sú aj rôzne pamiatky na osmanské vpády či predmety používané Osmanmi, ktoré neskôr zbierali aristokratické rody, lebo pochopili ich muzeálnu hodnotu.

Vďaka tomu sú v európskych múzeách rôzne pamiatky na bojovníkov, ktorí prišli z Osmanskej ríše. Vidíme aj tu na výstave čabraku, janičiarsku čiapku, reflexné luky, lampáše a je tu aj osmanský stan z majetku českého šľachtica Heřmana Černína z Chudeníc.

Vášnivo horieť za svoju vlasť

Ale z tejto výstavy človeku najhlbšie ostanú v mysli celkom iné veci, nie tie tulipány, šípy, meče či luxusné textílie.

V hlave zostanú viac tie exponáty, ktoré pripomínajú, ako sa musela celá krajina prispôsobiť tomu, že žije pod veľkou hrozbou a v neustálej príprave na boj či v boji.

Jedna miestnosť je venovaná slávnej bitke pri Vozokanoch v roku 1652, v ktorej zahynuli štyria príslušníci rodu Esterháziovcov.

Vidíme veľký obraz, ktorý predstavuje kľúčový moment drámy pri Vozokanoch. Naozaj nešlo o žiadnu nezhodu či šarvátku.

Pri Vozokanoch utrpeli Turci porážku, hoci boli v presile, bola to slávna udalosť uhorských dejín. Ale štyria príslušníci významného esterháziovského rodu tu zahynuli.

Ich príbuzní potom dali vyhotoviť obrazy a rôzne spomienkové predmety na túto bitku, ako aj na svojich blízkych.

Vidíme obraz, na ktorom je pohrebný sprievod v Trnave. Pohreb sa chystal tri mesiace a stál veľké peniaze. Svorne sa na ňom zúčastnili bojovníci so svojimi veliteľmi, učitelia a žiaci Trnavskej univerzity, členovia mariánskej kongregácie, predstavitelia mesta, trnavskí františkáni, členovia bratislavskej i ostrihomskej kapituly, zahraniční vyslanci aj široké príbuzenstvo. Pohrebný sprievod so štyrmi truhlami išiel cez celé mesto od Modranky až do trnavského univerzitného kostola, kde boli mŕtvi pochovaní.

Vidíme aj portréty uhorských šľachticov, ktorí museli ísť do boja. Na obrazoch sú vyparádení v odevoch, na ktorých dominuje výrazná červená farba. Nešlo o rozmar, červená farba bola, ako kurátori výstavy pripomínajú, „symbolickým naratívom vizuálnej identity uhorských protiosmanských bojovníkov“.

Tá červená jednoducho znamenala, že títo ľudia sa zúčastňujú aj na veľmi krvavých bojoch. A kurátori ešte dopĺňajú, že červenú farbu na ich odevoch možno čítať aj ako odhodlanie ‚vášnivo horieť za svoju vlasť‘“.

A potom je tu ďalšia silná časť výstavy – rôzne mapy, náčrty bitiek a plány pevností, ktoré sa na našom území budovali.

Najdôležitejším prínosom tohto obdobia zrejme nebol rozvoj tých remesiel, ktoré skvalitňovali bežný život. Najdôležitejšia bola obrana krajiny. Bojové oddiely, pevnosti, hradby, to boli veľké náklady. A aj všetky tvorivé sily sa museli sústreďovať na obranu krajiny.

Kurátori pripomínajú, že sa v tom čase rozvíjala geometria, balistika, nové technológie v oblasti palných zbraní či taktiky vedenia bojov, išlo vlastne o „vojenskú revolúciu“. Umeleckí remeselníci sa zas mohli prejaviť pri zdobení mečov, pošiev či brnení.

Vidíme podrobné nákresy a plány pevností, je to aj výtvarne pekné, ale nebolo to tvorené primárne pre krásu.

Významné pokroky boli v obrannej architektúre. Budovali sa opevnenia hradov, mestské hradby, signalizačné veže (vartovky) a rozsiahle mestské pevnosti, napríklad v Nových Zámkoch, Leopoldove, Komárne.

Ak má návštevník čas, môže sa na výstave pohrať s digitálnymi vymoženosťami a prezrieť si jednotlivé pevnosti, ako boli vybudované, čím boli vybavené, ako sa v nich bojovalo. Sú to digitálne oživené kresby a človek môže tú situáciu obrancov pevností lepšie pochopiť.

Aj vďaka tomuto zážitku si uvedomíme, aké kruté boli tieto boje. Vidíme to aj na obrazoch a kresbách. Muž proti mužovi, šable, delá, luky.

Autori výstavy nám však pripomenú, že „výtvarné umenie bolo obľúbenými nástrojom propagandy všetkých zúčastnených strán“.

Dômyselná marketingová stratégia?

Tvrdia, že táto propaganda zahŕňala „hanobenie nepriateľa a kontroverznú heroizáciu vrátane sebaštylizácie monarchie ako ,bašty kresťanstva‘ pred ,barbarskými hordami‘.“

Iste, víťazi si budujú aj kult. Z rakúskych múzeí vieme, že Rakúšania majú v obdive svojho cisára Leopolda I., ktorý sa počas bitky o Viedeň diskrétne vzdialil. Ale za jeho panovania sa Viedeň ubránila a Leopoldovi poddaní ju veľmi statočne bránili.

Víťazstvu pomohol najmä odvážny poľský kráľ Ján III. Sobieski. My Slovania si zase radi budujeme jeho kult a sme pyšní, že pritiahol k Viedni, hoci jeho kráľovstvo nebolo priamo ohrozené. Ale bol predvídavý a rozhodujúcou mierou sa zaslúžil o to, že Osmanská ríša nedosiahla svoje imperiálne ambície a „bašty kresťanstva“ sa ubránili.

Autori hovoria aj to, že v prípade smrti štyroch Esterháziovcov išlo aj o „dômyselnú marketingovú stratégiu, ktorej cieľom bolo vyťažiť zo zmarených životov čo najväčší spoločenský kapitál“.

No iste, ale tí muži mohli žiť pohodlný život v luxusných hradoch, umreli však na bitevnom poli. A umreli ako víťazi, zachránili mnoho odvlečených ľudí, ktorí by skončili niekde na otrockých robotách v Osmanskej ríši.

Vtedy neboli fotografie, filmy, tak rodina použila obrazy, kresby či strieborné misy, aby spomienka na jej hrdinov pretrvala aj vďaka umeniu.

Možno sa mýlim, ale autori výstavy akoby nám chceli napovedať, že tie kresby či obrazy treba brať s nadhľadom, lebo vojnová propaganda, lebo marketing. Ktorá vojna však nepotrebovala propagandu či marketing?

A po každej vyhratej bitke sa buduje kult hrdinov. A prečo nie? Najmä keď išlo o bitky, ktoré boli pre budúcnosť Európy kľúčové.

Z tých obrazov na výstave v SNG ide možno niečo iné, ako autori zamýšľali.

Nie celkom sa človeku žiada oceňovať kultúrny transfer, teda súčasti „osmanskej odevnej či bytovej kultúry“, ktoré sa tu zachovali či uchytili. Ani sa človeku nežiada pohoršovať sa nad tým, ako vizuálna kultúra slúžila propagande či marketingu. Nie je to nič výnimočné, veď také veci vidíme aj v súčasnej rusko-ukrajinskej vojne.

Iné je na tej výstave dôležité. Vďaka obrazom, kresbám, náčrtom pevností človek viac precíti hrôzu tej doby, keď krajina musela neustále bojovať o svoju existenciu, o svoje územie, o svoju vieru.

A ten boj proti Osmanskej ríši bol úspešný. A mal aj svojich hrdinov.

Propaganda-nepropaganda.