Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
20. júl 2020

Slováci v maďarskom mori

Na haluškách s Pali báčim

Slovenské jazykové ostrovy v Maďarsku postupne zanikajú.

Na haluškách s Pali báčim
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Slovenské jazykové ostrovy v Maďarsku postupne zanikajú.

Príbeh Slovákov v Maďarsku je v mnohom odlišný od histórie Maďarov na Slovensku. Zhodujú sa však v jednej veci – nad obidvoma visí hrozba asimilácie.

Na Pali báčiho ma upozornil môj maďarský kamarát Márk. Márk je učiteľ hudobnej výchovy v maďarskom mestečku Tököl na juh od Budapešti. Je otvorený a vnímavý človek, rád spoznáva ľudí s príbehom. Pali báčiho objavil cez muzikologičku Kláru Erdélyi-Molnár, ktorá sa ako Maďarka naučila po slovensky, aby mohla skúmať slovenské ľudové piesne.

Klára sleduje osud Pali báčiho už dlhé roky. Zoznámili sa vo Veňarci, keď tam Klára chodievala ako hudobníčka sprevádzať miestnych folkloristov. Odkedy je Pali báči sám, pravidelne ho navštevuje a stará sa oňho. Pomáha jej v tom aj mladý študent Zoltán Havas.

Zoli je Maďar z Budapešti, ktorý sa k slovenčine dostal vďaka tomu, že býva v 13. obvode, kde funguje slovenská základná a stredná škola (jedna z najväčších slovenských škôl v Maďarsku). Rodičia ho tam zapísali s tým, že je dobré vedieť nejaký jazyk navyše. Zoliho to chytilo natoľko, že teraz študuje slovenčinu a angličtinu v Nitre.

Pali báči sa oficiálne volá Lászka Pál, čiže Pavol Láska. Je maďarským Slovákom, narodil sa vo Veňarci, v slovenskej dedinke v maďarskej časti Novohradu.

Doma sa rozprávalo po slovensky. Malý Paľo sa s maďarčinou stretol prvýkrát v škôlke. Chodil do maďarskej základnej a strednej školy. Po slovensky sa rozprával už iba s mamou, ktorá mu v detstve spievala aj veľa slovenských ľudoviek a cirkevných piesní.

Dodnes rád spieva, hoci kvôli chorobe mu to už vraj nejde tak ako kedysi. Ale keď nám predviedol malú ukážku na chodbe, steny zarezonovali od jeho mocného hlasu.


Foto: Pavol Láska/Diána Marosz

Keď vo Veňarci vymrie slovenčina...

Pali báči už vyše dva roky býva v domove dôchodcov v Tököli. Zvykol si. V útulnej izbičke má nad posteľou nástenku s fotografiami svojej milovanej manželky, ktorú stratil pred desiatimi rokmi.

Jutka néni, rodená Judita Špániková, bola známou osobnosťou vo Veňarci. Bola – podobne ako Pali báči – iniciátorkou a aktívnou členkou miestnej slovenskej organizácie. Dlhé roky šila šaty pre miestny folklórny súbor Rozmarín. Vďaka jej šikovným rukám a umeleckému citu vznikla zbierka krojovaných bábik, ktorá predstavuje vývoj veňarského kroja a je umiestnená v ľudovom dome.

S Márkom sme sa dohodli, že keď budem najbližšie v Maďarsku, pôjdeme spolu za Pali báčim. Klára zaangažovala aj Zoliho, aby ma navigoval. A tak sme sa v jeden júlový deň vybrali so Zolim z Budapešti do Tökölu.

Dvaja páni učitelia a jeden budúci učiteľ: zľava doprava Zoltán Havas, Pál Lászka, Márk Göttinger/Diána Marosz

Keď Márk oznámil Pali báčimu, že ho navštívi niekto, kto dlhší čas žije na Slovensku, Pali báči sa veľmi potešil. Na jeho pleciach leží totiž veľká úloha: miestny evanjelický pán farár ho poveril preložením starej slovenskej zápisnice kanonickej návštevy do maďarčiny. Takých totiž, ktorí vedia ešte dobre po slovensky a poradia si aj s prečítaním starého rukopisu, je v dedine veľmi málo.

Pán farár chce zachrániť staré slovenské spisy pre budúcnosť. Aby ich vedeli potomkovia niekdajších slovenských osadníkov prečítať aj v časoch, keď slovenčina vo Veňarci úplne vymrie.

Vyzerá, že tie časy, žiaľ, nie sú až tak ďaleko. O pár rokov pôjde do dôchodku posledná pani učiteľka, ktorá v miestnej škole vyučuje slovenčinu.

Zánik hrozí nielen slovenčine, ale celej škole. Detí je stále menej. „Môžu ju rovno prestavať na starobinec,“ poznamenáva napoly žartovne Pali báči. V jeho hlase však cítiť smútok.

Pali báči mal nevšednú životnú dráhu. Po strednej škole išiel na dva roky do východnej časti Nemecka ako robotník – bola to výmena medzi socialistickými štátmi. Jeho organizačné schopnosti sa naplno prejavili, keď tam zostavil futbalové družstvo, ktoré hralo na veľmi vysokej úrovni.

„Niektorí chlapci sa tam vyžívali v záľubách ako nočný život, zábava a ženy. Ja som sa zas ponoril do futbalu. To bola moja zábava,“ spomína. Láska k futbalu ho neopustila ani v ďalších rokoch života.

Pán učiteľ

Keď sa vrátil do Maďarska, dostal pracovnú ponuku v rodnej dedine: zavolali ho do miestnej školy učiť. Najskôr pôsobil ako učiteľ na prvom stupni, potom začal vyučovať slovenčinu vo všetkých ročníkoch.

V tom čase už miestne deti väčšinou nevedeli jazyk. Rodičia stratili motiváciu rozprávať so svojimi deťmi po slovensky. Veľa z nich chodilo robiť do okolitých miest, aj do Pešti, sami strácali kontakt s rodným jazykom. Ovládali len miestne nárečie. Po istom čase im začali chýbať slová, niektoré veci vedeli pomenovať už iba po maďarsky.

V dedinskej škole sa vyučovala slovenčina štyri hodiny týždenne. Pali báči v tom čase ešte nemal vyštudované učiteľstvo, ale to nebránilo jeho pedagogickej činnosti – bola to éra takzvaných učiteľov bez kvalifikácie. Potom paralelne s učením študoval na učiteľskom ústave.

„Ja som bol vtedy ešte zástancom pruskej metódy: poriadok musel byť. Tie nové alternatívne trendy prišli oveľa neskôr. Na začiatku každej hodiny sme spievali. Slovenské piesne. Boli aj také hodiny, keď sme celú hodinu iba spievali. Naučil som ich 150 ľudoviek, mal som ich zaznamenané v zošite. Aj žiaci mali takýto zošit, kde tiež museli mať napísaných všetkých 150 pesničiek. Hrali sme sa takú hru – každý žiak musel vybrať jednu pieseň, ktorú sme zaspievali. Fungovalo to.“

Pali báči s láskou pripravoval deti na rôzne spevácke aj recitačné súťaže, aj na štátne jazykové skúšky zo slovenčiny. Organizoval tiež jazykové tábory na Slovensku.

Okrem miestnej základnej školy učil slovenčinu aj v okolitých dedinách. Bol činný aj v miestnych slovenských kruhoch. S folklórnym súborom Rozmarín často chodievali na Slovensko – získal tak mnohé krásne priateľstvá.

„Veru, veľa priateľov už odišlo... však čoskoro sa aj ja poberiem za nimi,“ konštatuje.

Folklórny súbor Rozmarín v r. 1983. Pali báči je druhý sprava. (sulinet.hu/Teréz Nedeliczki)

Jedným z jeho najkrajších spomienok bolo vystúpenie na folklórnom festivale v Detve, kde predniesli svoj najobľúbenejší program: veňarskú svadbu.

Archívne zábery tejto svadby z r. 1988 sú prístupné aj na internete, na stránke venovanej Slovákom v Maďarsku. Pali báči je neprehliadnuteľný, určite ho nájdete.

Slovenčinu vyštudoval Pali báči až neskôr – získal učiteľský diplom zo slovenského jazyka v Segedíne. Po prevrate bol jedným z tých, ktorí iniciovali založenie miestnej slovenskej samosprávy. Dlhé roky bol aj jej poslancom. Teraz je už na dôchodku, ale občas navštevuje svoju rodnú dedinu. Volajú ho na rôzne podujatia.

Inzercia

Spolu s manželkou dostali viaceré ocenenia. V roku 2010 im bolo udelené vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy „Za národnosť“. Jutka néni sa, žiaľ, odovzdania ceny nedožila, krátko predtým podľahla ťažkej chorobe. Pamiatku na ňu uchováva nielen Pali báči, ktorý ju má v mnohých podobách na stene svojej izbičky, ale aj Ľudový dom vo Veňarci, ktorý je zariadený čiastočne podľa jej inštrukcií.

Dedinka v pohorí Cserhát

Veňarec sa preslávil hlavne svojím haluškovým festivalom, ktorý sa koná od roku 2004 každý rok v druhú septembrovú sobotu. V rámci festivalu sa súťaží vo varení halušiek. Súťažiace skupiny prichádzajú často aj zo Slovenska.

Súperí sa nielen vo varení, ale aj v jedení halušiek. Žiaľ, tento rok sa z dôvodu neistej a nepredvídateľnej situácii spôsobenej koronavírusom festival neuskutoční...

Foto Veňarec dnes (Facebook/Vanyarc/ON)

Ako sa dostali Slováci do Veňarcu? Tak, ako do ostatných obcí na území dnešného Maďarska: prišli z územia dnešného Slovenska po tom, ako po Turkoch ostali mnohé južné obce vyplienené a spustošené.

Podľa záznamov miestnej evanjelickej cirkvi do Veňarcu prišli prví kolonisti v roku 1705. Noví Veňarčania prichádzali zo severnej časti Novohradskej župy a takisto zo Zvolenskej župy – z obcí Badín, Brusno, Nedelište, Tisovec, Lehota, Cerovo, Poniky atď. Boli evanjelického vierovyznania.

Miestne priezviská dodnes svedčia o slovenskom pôvode obyvateľstva: Brusznyiczki, Szlovák, Lehoczki, Skulteti, Hrncsjár, Vrbicki, Mrkva, Bagyinszki, Tiszovszki, Nedeliczki, Vravuska, Ponyiczki, Sziráczki.

Pali báči má tiež slovenské priezvisko: Lászka. „To moje priezvisko je také zaujímavé, dlho som o ňom rozmýšľal. Mám takú teóriu, že niekto z mojich predkov musel byť asi obrovský záletník, keď mu prischlo takéto meno. Alebo možno bol nejaký veľmi krásny. Raz som pátral v telefónnom zozname po ďalších Láskovcoch. Našiel som samých advokátov, právnikov. Jednému som aj zavolal, ale nechcel sa so mnou baviť.“

Podľa sčítania obyvateľstva v roku 2011 sa za Slovákov hlásilo už len 15 percent Veňarčanov. Obyvateľov, ktorí majú slovenský pôvod, je však viac. Podľa odhadov 20-30 percent. Mnohí z nich sa realizujú vo folklórnych aktivitách obce.

Môže za to aj cirkev?

Prečo je asimilácia taká výrazná a prečo prebehla tak skoro? Podľa Pali báčiho niektoré blízke obce sú na tom trochu lepšie. Dôvod? Nevie to jednoznačne posúdiť, ale myslí si, že v tom hrala veľkú rolu aj miestna cirkev. Vo Veňarci bol v medzivojnovom období kňaz, ktorý sa chválil tým, koľko Slovákov sa mu podarilo asimilovať. Písal o tom hlásenie.

Bohoslužby sa kedysi konali striedavo: každý druhý týždeň v slovenčine. Teraz slovenské služby Božie bývajú už len raz za mesiac – odbavuje ich putovná farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy Hilda Gulácsiová Fabuľová, veľmi sympatická a statočná pani, o ktorej som sa už raz zmienila v súvislosti so smutným osudom budapeštianskeho slovenského kostola. Navštevuje ich však len veľmi málo ľudí, väčšinou staršie ženy.

Miestny pán farár ovláda slovenčinu, ale v kostole ju nepoužíva. Záleží mu však na zachovaní slovenskej minulosti. Práve preto poveril Pali báčiho preložením starej cirkevnej zápisnice z roku 1877.

Pali báči sa k úlohe postavil zodpovedne – zobral to ako poslanie. Starostlivo prešiel všetkých 26 strán dokumentu. Preklad zapisoval do zošita svojím krásnym rukopisom. Bolo však pár vecí, s ktorými si nevedel dať rady. Niet divu, veď jazyk zápisnice je slovakizovaná čeština.

Podrobne informuje o vnútornom stave cirkvi, vymenuje všetkých duchovných, zmieňuje sa o finančných záležitostiach, o materiálnom majetku, o mravnom stave veriacich, o povinnostiach učiteľov atď. Zaujímavosťou je, že text na dvoch miestach prechádza do maďarčiny – ide totiž o doslovný odpis vokátora (povolávací dekrét pri nástupe do úradu) učiteľa, ktorý zapisovateľ očividne prebral z oficiálnych spisov a nepovažoval za potrebné preložiť ho.

Foto: Detail zo zápisnice/Archív Pavla Lásku/Diána Marosz

Preklad musí byť hotový do jesene. Prvých päť strán sme si prešli spolu – Pali báči mi čítal maďarský preklad, ja som ho porovnávala s originálom.

Času však bolo málo. Preto sme to vyriešili tak, že som si od neho požičala celý text aj s prekladom. S tým, že to doma skontrolujem a potom mu to všetko vrátim, keď najbližšie budem v Maďarsku. Aspoň bude príležitosť, aby som ho znovu navštívila.

Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane

My Maďari radi hovoríme o sebe, že žijeme v slovanskom mori. Skoro z každej strany nás totiž obklopujú slovanské národy. Slováci v Maďarsku majú opačný problém – ich malé jazykové ostrovy obklopujú z každej strany Maďari.

Príbeh Slovákov v Maďarsku je v mnohom odlišný od histórie Maďarov na Slovensku. Slováci na území dnešného Maďarska vždy žili v diaspórach, netvorili homogénne spoločenstvo. Prišli ešte pred vznikom moderného slovenského politického národa, pred vytvorením spisovnej slovenčiny.

V rámci svojich uzavretých jazykových komunít verne zachovávali nárečie, ktoré ich predkovia priniesli so sebou zo svojej severnej vlasti. Väčšina týchto spoločenstiev dlho nemala žiadne inštitucionálne možnosti na rozvíjanie svojej národnej kultúry.

Zánikom Uhorska sa tieto komunity úplne odtrhli od slovenského národa. Ich situácia sa ďalej zhoršila po druhej svetovej vojne, keď v rámci výmeny obyvateľstva Maďarsko opustilo približne 73-tisíc Slovákov. Na ich miesta prišli Maďari z južných území Československa. Tým sa rozbili pomerne uzavreté komunity Slovákov, ktoré boli stáročia nositeľmi jazyka a kultúry.

Foto: Náhrobný kameň na veňarskom cintoríne/sulinet.hu/Teréz Nedeliczki

Od roku 1948 sa začali zo strany štátu snahy o vytvorenie rozsiahlej koncepcie na zachovanie jazyka a kultúry slovenskej menšiny – výsledkom toho bol aj vznik siete slovenských škôl. O tom, aké problémy museli riešiť tí, ktorí tieto školy zakladali, a ako sa neskôr stala z väčšiny týchto slovenských škôl dvojjazyčná škola, prípadne maďarská škola s vyučovaním slovenčiny, by sa dal napísať samostatný článok.

Zmena spoločenského systému (kolektivizácia, industrializácia, rozpad tradičných roľníckych spoločenstiev, migrácia do miest) však bola natoľko silná, že sa už nedalo zabrániť postupnej asimilácii, ktorá trvá dodnes. Trvá napriek tomu, že po prevrate vznikli aj menšinové samosprávy a mnohé iné možnosti rozvíjania národnostnej kultúry.

Slováci v Maďarsku napriek všetkým ťažkostiam a útrapám stále žijú. Mladšie generácie však vo väčšine prípadov už nepovažujú slovenčinu za svoj rodný jazyk, aj keď sa ku kultúre predkov istým spôsobom hlásia.

Teraz je čas vyspovedať staršiu, ešte žijúcu generáciu, ktorá sa po slovensky naučila ešte doma, nielen v škole, na hodinách slovenčiny. Dúfam, že sa mi v budúcnosti podarí priniesť vám ďalšie svedectvá od ľudí podobných Pali báčimu.

Odporúčame