Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
28. september 2020

Slovenkami v Maďarsku

Poháňala nás skôr chudoba ako národné povedomie

Obidve majú slovenský pôvod. Obidve bývajú v obci s chorvátskou menšinou na juh od Budapešti.

Poháňala nás skôr chudoba ako národné povedomie

V Maďarsku žijúce Slovenky Katalin Dubiczki Versicsová (vľavo) a Anna Szentesi Tominová. FOTO - Diána Marosz

Učia na miestnej škole, jedna maďarčinu, druhá dejepis. Ich priateľstvo má však oveľa hlbšie korene. Začalo sa písať na internátnej slovenskej škole, kam obidve odišli z domu ako šesťročné dievčatá.

Ich rozprávanie podáva svedectvo o tejto nezvyčajnej škole, ale aj o životných podmienkach maďarských Slovákov spod Pilíša. Kati a Anna.

V článku sa dozviete okrem iného:

  • ako sa žilo na slovenskej dedine v Maďarsku v polovici 20. storočia,
  • aký bol motív rodičov, keď svoje malé deti posielali do školy do hlavného mesta,
  • ako dievčatá prežívali školské roky na slovenskej škole,
  • ako sa dostali počas vysokej školy na jeden semester do Československa,
  • čo spája miesto, kde teraz žijú, s ich rodnými dedinami.

Pred dvomi mesiacmi som vám priniesla reportáž o osude maďarských Slovákov skrze príbeh jedného z nich. Dnes vám ponúkam ďalší kúsok do mozaiky.

Panie učiteľky Katalin Dubiczki Versicsová a Anna Szentesi Tominová sú kolegyne môjho kamaráta Márka na základnej škole v Tököli. Stačí sa s nimi rozprávať päť minút a človek má pocit, že ich pozná už roky.

Sú bezprostredné, veselé a úprimné. Stále sa doberajú. Stretla som sa s nimi v jeden horúci letný deň u Márka. Rozprávali sme sa po maďarsky, aby aj Márk rozumel, ale niekedy sme spontánne prepínali do slovenčiny.

Bolo nás veľa v jednom dome

Kati a Anna sa narodili v dvoch susedných dedinách pohoria Pilíš: v Santove (Pilisszántó) a v Mlynkoch (Pilisszentkereszt). Tieto obce, ako aj ďalšie v okolí, založili slovenskí osadníci zo severozápadnej časti Horného Uhorska v 18. storočí.

Zoznámili sa na budapeštianskej slovenskej škole. Táto škola bola založená v roku 1949, keď v Maďarsku vznikla sieť slovenských škôl. Najskôr to bola internátna základná škola spojená s učiteľským ústavom, neskôr s gymnáziom. Stala sa almou mater mnohých maďarských Slovákov. Kati a Anna ju navštevovali celých dvanásť rokov.

Po maturite išli obdive študovať na vysokú školu do Segedína. Kati kombináciu slovenčina-maďarčina, Anna odbor slovenčina-história.

„Raz v lete prišiel do našej dediny riaditeľ internátnej školy a verboval do školy deti“, začína svoje rozprávanie Kati. „Slovenské deti. Aj mne povedali, že mám rodný jazyk slovenský, pretože bývam v slovenskej dedine, rodičia sú Slováci. Tak som teda poslušne povedala, že mojím rodným jazykom je slovenčina, hoci to nebola pravda. So mnou totiž rodičia nerozprávali po slovensky, aj keď medzi sebou používali slovenčinu.

Riaditeľ hovoril rodičom o škole, že sa tam deti učia v slovenčine a je tam aj internát. Bola chudoba, moji rodičia chodili do práce, my sme boli zverení väčšinou len Pánu Bohu, ako to hovorievala moja mama. Mysleli, že na tej škole sa budú o nás aspoň starať, budeme sa učiť, nie flákať sa po ulici. Tak sa nakoniec rozhodli, že nás tam dajú.

Prv než som odišla, mama mi hovorí: ,Povedz aspoň niečo po slovensky, aby som videla, čo vieš. Povedz po slovensky, ako sa voláš.‘ Ja som rozmýšľala a napadlo mi, že keď som bola malá a išla som po dedine, tak babky sa pýtali: Čije je to ďifča? A odpovedali si: Katka Undrgalová. To bolo naše prímeno – ale nikdy sa mi nepodarilo vypátrať, odkiaľ a kedy sme ho získali. Myslela som, že teda toto je zrejme moje slovenské meno. Tak som odpovedala mame, že sa volám Katka Undrgalová. Prask! – hneď som dostala zaucho. ,Ty hlupaňa! Aké máš priezvisko?‘ ,Dubiczki.‘ Ale ja som si myslela, že keď babky hovorili Undrgalová, tak to je moje slovenské meno. Takže takto vyzerala moja slovenčina. Moja mailová adresa je dodnes Katka Undrgalová.

Bývali sme v dlhom sedliackom dome so sesternicami. Oni na začiatku, my na konci. Taká teta z dediny nás chodila každé ráno obliekať do škôlky. Starí rodičia to totiž nechceli robiť. Rodičia zas chodili skoro do práce, prípadne mali nočnú a nestihli ešte prísť. Mama robila v Pešti vo fabrike na obväzové materiály. Chodievala prvým autobusom o 4.05. Otec robil pri peci na pálenie vápna, niekedy aj v kameňolome. Neskôr aj on pracoval v Pešti v závode na textilný priemysel.

Môj starý otec choval kedysi kravy. Aj sa tak volal, Ján Kravár. Vyháňal ich hore na pažiť, pod kopec Pilíš. Ale vtedy som bola ešte veľmi malá. Potom už aj on chodil do Pešti, robil v plynovom závode. Stále viac ľudí chodilo robiť do mesta. Do Budapešti je to od nás asi na tridsať kilometrov.“

Anna na rozdiel od Kati vyrastala v slovensky hovoriacej rodine: „V Mlynkoch všetci rozprávali medzi sebou len po slovensky“ hovorí.

„Tak odkiaľ si vedela po maďarsky?“ Pýta sa jej Kati.

„Čo ja viem. Nepamätám si. Neviem, ako sa na mňa tá maďarčina nalepila, lebo všetci hovorili len po slovensky.“

Aj ona rozpráva, ako sa dostala do slovenskej školy. „Možno si niekto bude myslieť, že naši rodičia ma dali do tej školy, aby som sa mohla vzdelávať v slovenčine, ale žiaľ musím povedať, že najväčším hnacím motorom tohto rozhodnutia nebolo nejaké silné národné povedomie, ale chudoba“, pokračuje Anna. „Moja babka porodila 16 detí. Ako Mária Terézia.“

„Dejepisárka, viete!“ Zasmeje sa Kati.

Piataci na slovenskej základnej škole v Budapešti. Kati je v druhom rade tretia zľava, Anna stojí za ňou v treťom rade.

Anna: „Z tých šestnástich detí ostalo nažive sedem, veľa nás bolo v jednom dome. Aj my sme bývali v takom dlhom sedliackom, viaceré rodiny. Napriek tomu môžem povedať, že to bolo čarovné. Všade boli tri-štyri deti, rodičia odišli do práce a my sme si robili, čo sme len chceli. Babka však mala ešte jednu dcéru, ktorú chcela presťahovať do našej dediny z lazov, kde bývala. Tak nám dali pozemok a postavili nám jednoizbový dom s kuchyňou. Iba kuchyňa bola hotová, keď sme už museli z toho starého domu odísť, ale piati sme sa nezmestili do tej jednej kuchyne. Toto bolo konkrétnym dôvodom, že ja s mojím mladším bratom sme sa dostali do slovenskej internátnej školy. Neviem, kto to mame odporučil, odkiaľ sa dozvedela o tejto možnosti. Faktom je, že veľa detí tam chodilo z môjho okolia, aj sesternice.

Vidím, že ste z toho prekvapení a máte pravdu – aj moja dcéra, keď som jej rozprávala, že som odišla z domu ako šesťročná, skoro odpadla. Nepamätám si, ako som to vtedy prežívala. Dostali sme zoznam, čo všetko treba brať so sebou, aké šaty. My sme nemali peniaze ani na to, aby sme to všetko kúpili. Mama mala jednu bezdetnú tetu, ktorá nám požičala peniaze.“

Kati: „Aj u nás to bola núdzová situácia. Otec nám prerobil takú komoru na kuchyňu, v ktorej bola posteľ, šparhelt, šteláža a stôl. Štyria sme spávali v jednej posteli. Rodičia hore, my s bratom pri nohách. Rodičia si stiahli nohy, aby sme sa zmestili. Až neskôr si kúpili kuchynský nábytok.

Ale my sme sa najviac tešili z lavičky na vodu – viete, čo to je? To bola taká lavica s dvoma veľkými smaltovanými vedrami a s hrnčekom. Táto lavička sa zmestila medzi posteľ a stenu a mohli sme na nej spávať na striedačku s bratom – jednu noc on, jednu noc ja. Cítila som sa ako kráľovná.

Do kredencu sa zmestili šaty aj riady. Neskôr nám babka dala k dispozícii aj druhú komoru – pretože to bol jej dom, v prednej časti bývala teta s rodinou. Otec prerobil komoru na izbu, dali tam vyrobiť nábytok a zmestil sa tam aj šijací stroj, lebo mama aj šila, z rôznych handier na prach pyžamá, košele...

Pec sa už nezmestila, to by bolo nebezpečné. Okno sme nemali, iba dvere boli hore presklené. Do izby sme sa dostávali cez gánok. Potom v šesťdesiatom prvom nám predali kus babkinho pozemku a začali sme stavať. Nosili sme vodu z potoka, všetko, čo bolo treba na stavbu. Ja som práve v tom roku išla do školy a veľmi som túžila spať predtým aspoň jednu noc v novom dome. Rodičia mi predtým, ako sa bolo treba nasťahovať na internát, preniesli posteľ do nového domu, aby som tam mohla tráviť jednu noc, lebo to bola pre mňa veľká senzácia. Neskôr aj môj brat išiel do tej istej školy.“

Mali sme spolužiakov z celého Maďarska

Anna: „Dostali sme sa teda do tej školy a musím povedať, že boli tam veľmi-veľmi dobrí učitelia a výborné vychovávateľky, ktoré sa starali o malé deti. Ku každej z nás pridelili aj takzvanú malú mamu – staršiu žiačku gymnazistku, ktorá nám pomáhala.“

D. M.: „Ako často ste chodievali z internátu domov?“

Anna: „Nechodievali sme. Iba na prázdniny. Moja mama ma každý týždeň prišla navštíviť, niekedy aj viackrát, lebo v blízkosti pracovala. Doniesla koláče, pamätáš?“

Kati: „Slivkový koláč, áno!“

Anna: „Ale musím povedať, že v porovnaní s domácimi chalupami sme sa dostali do hotovej tanečnej sály – naša spálňa na internáte bola obrovská.“

Kati: „Bolo nás tam tridsať.“

Anna: „Ale bol tam veľký priestor.“

Kati: „Aký veľký priestor? Akurát poschodové postele sa tam zmestili, stoličky a kachľová pec.“

Anna: „No dobre, ale ja som bola vtedy ešte malá, mne sa to zdalo obrovské.“

Kati: „Prichádzal ujo kurič zakúriť...“

Anna: „Áno, boli dvaja kuriči, zbožňovali sme ich. V celej budove boli kachľové pece a títo dvaja kuriči ich vykurovali. Boli veľmi priateľskí, vždy sa s nami pekne porozprávali. Škola bola na dnešnej Orczyho ceste. Veľká budova s vežičkou. Aj internát, aj škola boli v jednej budove. Predtým tam bývali nejaké sestričky. Riaditeľ školy býval spolu s nami. János Dankó sa volal. Jeho žena bola Irénke néni.“

Kati: „Prezývali sme ju Kobra. Ale nebola zlá, iba taká zamračená.“

Anna: „Ona nebola až taká milá povaha. Boli tam však ešte Margitka néni a Juci néni, švagriné. No, ony boli výborná dvojica.

Juci néni mala krátke čierne vlasy, trochu taký mužný typ. Margitka néni zas mala také krásne blonďavé vlasy – ako z hollywoodského filmu. Ony tvorili perfektnú dvojicu a zbožňovali nás deti. Ich úlohou bolo napríklad kúpanie. Po jednom nás kúpali. Potom, keď sme už boli väčšie, sme sa sprchovali samy v suteréne, viedli sme boje o teplú vodu. Raz na mňa vyskočil odtiaľ veľký potkan.“

Kati: „Bol tam skutočne dobrý personál. Ani na Kobru nemôžem povedať zlé slovo.“

Anna: „Nie, naozaj. My sme boli jej miláčikovia. Dávala nám kľúče od ich bytu, aby sme jej vyniesli obed a povedala nám, že v chladničke nájdeme jahody s cukrom.“

Kati: „Tridsať dievčat spávalo v jednej miestnosti. Ráno prišla Kobra – ,Dobré ráno, budíček!‘ Otvorila okno, museli sme vyskočiť z postele, ísť von, umyť si zuby, potom ustlať. Plachtu kontrolovala, či je dostatočne pevne natiahnutá... A raz, keď takto prišla, otvorila dvere a vykríkla: ,Och, aký otrasný smrad tu je!‘ Za ňou prišla ďalšia vychovávateľka, Jutka. Kobra jej hovorí: ,No povedz Jutka, úprimne, aký je tu smrad?‘ A ona ňuchá a hovorí: ,Božský, Irénke, božský!‘"

D. M.: „Vychovávateľky sa medzi sebou rozprávali teda po maďarsky?“

Anna: „Áno, po maďarsky. Lebo Margitka néni a Juci néni nevedeli po slovensky. Ani Kobra nevedela. Ostatní vedeli, aj riaditeľ Danko. Ale vychovávateľky nie.“

Kati: „Potom bola vizita. Stáli sme pri posteli, vreckovku sme museli ukazovať, pozerali nám nechty, či sú dostatočne krátke a čisté, či máme učesané vlasy. Na posteli sedieť bolo zakázané.“

Anna: „Po vyučovaní sme išli na obed, potom nás vychovávateľky zobrali von – buď do Népligetu, na Rezsőho námestie alebo na ihrisko. Boli sme tam do pol štvrtej, potom bolo silencium, museli sme sa učiť, potom večera, umývanie sa. Sobota bola najlepšia, lebo poobede sme sa nemuseli učiť, iba v nedeľu doobeda. V sobotu nás okúpali už popoludní a potom sme sa hrali spoločenské hry.“

Kati: „Varili nám výborne, skutočne. Neskôr doma som koľkokrát hovorila mame: ,Mama, toto nie je také dobré ako na intráku! Tam to pripravovali inak!‘

Na chodbe bol vandlík plný chleba – keby sme boli hladní aj mimo obeda. Mama nám zabalila masť a papriky v oleji a jedávali sme chlieb s masťou.“

Anna: „Natierali sme ho pravítkom, lebo v triede sme nemali nôž. Mali sme veľmi dobrých učiteľov. Niektorí boli výraznými osobnosťami. Napríklad učiteľ matematiky. Keď niekto niečo vyviedol, on si nerobil starosti s pátraním po vinníkovi. Rozbehol sa medzi lavicami, popoťahoval nám vrkoče, vylepil nám pár faciek a bolo. ,To som nebola ja!‘ Kričali sme. ,Nevadí, rozdeľte si to medzi sebou!‘ Takto to riešil.“

Kati: „No, ale keď sa otočil, tak sme jeho plášť poriadne ošpliechali atramentom. Na gymnáziu to bolo už horšie. Tam sme dostali učiteľa, pred ktorým sme sa triasli ako osika. Bol to starý mládenec. Priznajme sa, my sme boli hlúpe z matiky. On bol veľmi múdry, ale nevedel vysvetľovať. Keď nás vyvolával, dával samé jednotky (v Maďarsku je jednotka najhoršia známka).“

Anna: „Stále hovoril: ,Vy určite nezmaturujete!‘ V Maďarsku je totiž povinná maturita z matematiky.“

Kati: „Chodili sme na záchod fajčiť. Samozrejme, dostávali sme za to svoje. Raz ma vyvolal učiteľ matematiky. Nevedela som, odpovedala som nejakú hlúposť. ,No tak, Dubiczki!‘ Povedal: ,Ty teda nezmaturuješ! Fajčiť, to sa ti páči, však? Čo fajčiť, cumľa ti treba do úst, nie cigarety!‘ Robil aj iné veci. Keď bol nervózny, zdvihol žiaka zo zeme a utrel ním tabuľu.“

Anna: „Mne sa o maturite z matiky snívajú dodnes nočné mory...“

Maturitné tablo slovenského gymnázia v Budapešti.

D. M. „Všetky predmety ste sa učili po slovensky?“

Anna: „Nie, ale dejepis áno. Potom, keď som robila prijímacie skúšky na históriu v maďarčine, mala som problém s niektorými výrazmi. Okrem dejepisu sme mali po slovensky aj zemepis a slovenský jazyk a literatúru. Z ostatných predmetov sme sa učili po slovensky len odbornú terminológiu."

Kati: „Veľmi často sme chodievali do divadla, to bolo výborné.“

Inzercia

Anna: „A každý víkend sme chodili na túry. Mali sme rušný život – tancovali sme v ľudovom súbore, chodili na dramatický krúžok, spievali v spevokole...“

Kati: „Hrali sme divadlo, rôzne hry v slovenčine. Chodili sme ich hrávať do slovenských dedín po celom Maďarsku.“

Anna: „Aj Gregor Martin Papucsek s nami chodil – možno ho poznáte, redaktor v rozhlase.

Škola sa potom neskôr presťahovala k Arpádovmu mostu. Ale pre nás tá stará budova ostala tou pravou. Ani neviem, prečo sa vlastne presťahovali. V deväťdesiatom štvrtom bolo výročie, také trojdňové slávnosti, obrovská oslava. Pozvali tam všetkých bývalých žiakov, aj učiteľov, ktorí ešte žili. Zažili sme veľké prekvapenie, keď sa tam objavila naša pani učiteľka z prvej triedy, o ktorej sme si mysleli, že je už dávno na druhom svete, lebo už vtedy bola veľmi stará, keď nás učila.“

Kati: „A viete, to bolo také zaujímavé, že oni si nás všetkých pamätali. Aj ona – pozrela sa na nás a hovorí: ,Počkaj, počkaj – ty si Kati Dubiczki, ty si Anna Szentesi.‘“

Anna: „Inak, aj dnešná riaditeľka slovenskej školy, Júlia Marloková, je z našej dediny, z Mlynkov.“

D. M.: „V škole ste sa medzi sebou ako rozprávali? Museli ste po slovensky, bolo to povinné?“

Kati: „Nie, nebolo. Po maďarsky sme sa rozprávali. Boli tam deti z celého Maďarska. Tá úroveň slovenčiny nebola u každého rovnaká.“

Anna: „Boli aj takí, ktorí vôbec nevedeli jazyk. U nás doma sa hovorilo západoslovenským dialektom. V škole sme mali takú zábavu: Ako sa to povie u vás? Mali sme spolužiakov z rôznych oblastí Maďarska, z Novej Huty (Bükkszentkereszt), Pitvaroša, Orošházy, a vždy sme sa chichotali na tom, aké rozdiely sú v jazyku. Keby som išla do Novej Huty za spolužiačkou, niektorým slovám by som ani nerozumela, lebo u nás sa volali úplne inak.“

D. M.: „Na hodine slovenčiny ste sa teda učili spisovnú slovenčinu. Nebol to pre vás šok? Predtým ste poznali iba miestne nárečie. Niekde som čítala, že keď po vojne zavádzali v Maďarsku vyučovanie v jazykoch národnostných menšín, tak narazili na to, že miestne slovenské komunity rozprávali nárečím a spisovná slovenčina im bola cudzia.“

Anna: „Nebol to až taký veľký problém. Možno na začiatku áno, ale postupne sme si zvykli.“

Kati: „Keď sme na začiatku školského roka prichádzali do školy, tak sme mali taký papundeklový kufor a v ňom všetky veci. Išli sme električkou 24. Jeden chlapík ma zahriakol, že ho pichám tým svojím kufrom. Totiž môj kufor bol už taký starý, že bol deravý na rohu a konce nožničiek mi tam z neho trčali a pichali ho do nohy.“

V Československu bol oveľa väčší teror ako u nás

Anna: „Neskôr, keď sme na vysokej škole išli na jeden semester do Nitry, tak sme mali tie isté staré kufre. Vyzerali hrozne. To bolo v sedemdesiatom piatom.“

Kati: „Vtedy nás vo vlaku napomenuli, aby sme sa nerozprávali po maďarsky.“

Anna: „Nie, to bolo neskôr!“

Kati: „Ale kdeže! To bolo vtedy. Sprievodca nás vyzval, aby sme sa nerozprávali po maďarsky, lebo sme na Slovensku.“

Anna: „Colníci nás vo vlaku kontrolovali, museli sme im otvoriť kufre. Bola tam taká fešná colníčka. My sme mali všetko v poriadku. Chlapec, ktorý sedel oproti, otvoril svoj kufor a na vrchu boli smradľavé ponožky. ,Fúj, zavrite‘, zavelila colníčka a odišla. Chlapec sa usmieva a ja sa ho pýtam: ,No, čo je také zábavné?‘ Pochválil sa, že pod ponožkami má orechový likér.“

Kati: „Vtedy bol taký známy hit, ty ho už asi nepoznáš. Učiteľka tanca je môj sen.“

Anna: „Ozývalo sa to z reproduktorov.“

Kati: „A ešte Blonďák s červenou bugatkou...“

Anna: „Veľmi sa nám to páčilo. Dostali sme sa na taký moderný internát. To bol výmenný pobyt – my sme išli zo Segedínu do Nitry a z Nitry do Segedínu išiel rovnaký počet študentov.

Povedali nám, že dostaneme štipendium. Nemali sme veľa peňazí so sebou. Trochu jedla sme doniesli ešte z domu, ale po čase sme všetko pojedli a štipendium nikde. Nemali sme čo jesť.

Bola tam taká Želmíra, ktorá sa o nás mala starať. Išla som za ňou a hovorím jej: Nehnevajte sa, ja si nemyslím, že v Segedíne slovenskí študenti hladujú. Nemáme tu čo jesť, ideme domov.

Hneď sa zľakla, zavolala nás na študijné oddelenie, kde nám na svoje meno vypýtala po 200 korún, aby sme si zaplatili aspoň obedy na menze.“

Kati: „My sme už vtedy väčšinou len ležali na posteli, aby sme sa čím menej hýbali, lebo sme boli také hladné.“

Anna: „Štipendium prišlo potom až na konci septembra. Musím povedať, že to bol iný svet. Síce bol socializmus aj u nás v Maďarsku, ale v Československu bol oveľa väčší teror. My sme boli také otvorené. Mysleli sme si, že sa môžeme rozprávať o všetkom. Chceli sme ísť do Prahy, povedali sme Želmíre, že však si sadneme na vlak a už sme tam. Ona hneď zbledla a zobrala nám pasy. Potom nás zobrala na výlet ona. Do Bojníc.“

Kati: „Raz sme si potrebovali kúpiť otvárač na konzervy. Tak som poslala Annu do obchodu. Lenže sme nevedeli ako sa povie otvárač. Však vysvetli to, ukazuj, ako sa to robí – hovorím jej.“

Anna: „Áno, a ona stála pred obchodom a rehotala sa.“

Kati: „Anna vošla a skúšala, ukazovala, vysvetľovala. Predavačka vedela po maďarsky, ale neprezradila sa. Na konci však už nevydržala bez smiechu. Otvoriť, chceli by sme otvoriť... No čo by ste chceli otvoriť?... Vedeli po maďarsky, ale nepovedali ani slovo.“

V Maďarsku žijúce Slovenky Katalin Dubiczki Versicsová (vľavo) a Anna Szentesi Tominová. FOTO - Diána Marosz

Na začiatku nami pohŕdali

Anna: „Keď sme sa po gymnáziu dostali na vysokú školu do Segedína a povedali sme tam niekomu, že študujeme slovenčinu, tak sa na nás nemilo pozerali… Ale to ešte ušlo – keď však niekto študoval rumunčinu – no toho by najradšej zaživa zakopali.”

Kati: „Mali sme takého profesora, ktorý prednášal politickú ekonómiu. Na prvú prednášku som meškala, lebo som zablúdila. Každá prednáška bola totiž v inej budove. ,Ako sa voláte?’ Pýtal sa. ,Katalin Dubiczki’.

,Čo študujete?’

,Slovenčinu-maďarčinu.’

,Taaak. Takých som minulý rok vyhodil ôsmich zo siedmich.’

Veľmi som sa ho zľakla, hneď som začala baliť kufor, že idem domov.”

Anna: „Takže, na začiatku nami pohŕdali. Aj učitelia. Myslelo sa totiž, že národnostné školy majú nižšiu úroveň – čo nebola pravda.”

D. M.: „Po skončení vysokej školy ste začali hneď učiť v Tököli?”

Anna: „Ja áno, ale Kati ma opustila, išla učiť na dva roky do Pišpeku (Püspökhatvan – obec v Peštianskej župe so slovenskou menšinou) a písala mi odtiaľ listy. Potom sme už učili spolu. Až dodnes. Hoci sme už na dôchodku, ešte stále vypomáhame.”

Prečo si ma nenaučila po slovensky?

Zaujímavosťou osudu je, že Kati a Anna sa ako Slovenky dostali do obce, kde žije chorvátska menšina. Obidve sa vydali za potomkov Chorvátov.

Ako som sa dozvedela od Márka, pred sto rokmi v Tököli skoro nikto nevedel po maďarsky. Všetci rozprávali po chorvátsky. Po „rácsky”, ako sa to tu hovorilo. Dnes je tých, čo vedia po chorvátsky na úrovni rodného jazyka, asi tridsať. Skoro úplne prebehla výmena jazyka. Chorvátsky pôvod obyvateľov pripomínajú náhrobné kamene na cintoríne, vyučovanie chorvátčiny v škole a slávny tanečný súbor.

Kati: „Aký je ten osud zaujímavý. Aj ja aj Anna máme z minulosti spomienky, ktoré nás spájajú s Tökölom. Keď zomrela moja babka, tak dedo poslal svoje deti preč z domu, lebo vraj nová žena ich nechce. Moja mama mala desať rokov, keď išla do sveta slúžiť a zhodou okolností sa dostala práve sem, do Tökölu, kde slúžila u farára.“

Anna: „Tie súvislosti sú naozaj zaujímavé. Môj otec mal dvoch koníkov, ktorými vozil vápno, čo u nás pálili. Takto to vápno v tom čase predávali, z voza. Kričali: ,Vápno! Vápno!‘

Môj otec konkrétne chodil sem, do Tökölu. Aj tu prespával na hlavnej ulici. Raz som veľmi plakala, že chcem ísť s ním. Mama ma nechcela pustiť. Bola som maličká, a to bola veľká cesta. Jedným smerom 50 kilometrov. Nakoniec mi to mama dovolila. Pamätám si, že sme tu nocovali. Aj tú tetu, ktorá nám dala jesť. Neskôr, keď sa otec dozvedel, že idem učiť do Tökölu, bol veľmi šťastný.”

Kati: „Keď som sa vydávala a moji rodičia navštívili svokrovcov, môj otec zastal na dvore u mužových rodičov a hovorí: ,Ja som tu už bol!’

Ukázalo sa, že manželov starý otec bol kováč a môj otec uňho nechával podkúvať kone, keď chodil s vápnom."

Anna: „Tie vápenné pece sa u nás volali binder – to je asi z nemčiny. Ja som raz prešla cez takú pec. Mala som tri roky. Ponožky sa mi pripálili k chodidlám. Potom som behala cez dedinu a kričala som: ,Mama, horím, mama, horím!’”

D. M.: „Ako je to so slovenčinou vo vašich rodinách?”

Kati: „So svojimi deťmi sme sa rozprávali iba po maďarsky. Teraz to už ľutujem, ale človek v mladosti na mnohé veci nemyslí. Svojim vnúčatkám som vždy spievala po slovensky, keď som ich uspávala. Druhá vnučka má teraz desať rokov. Nevesta ma prosila, aby som vnučku učila po slovensky. Aj sme sa začali učiť, ale má toho tak veľa, že nestíhame. Aj vnuk ma prosil: Babka, naučíš ma po slovensky? S radosťou – hovorím. Uvidíme, či sa to podarí. Kedysi, keď som robila v Pišpeku, tak som učila slovenčinu prváčikov. Takých, čo ešte nevedeli po slovensky. To bol veľký zážitok, krásne spomienky. Veľa sme s nimi spievali, recitovali.“

D. M.: „Piesne, ktoré si spievala, si sa naučila doma?“

Kati: „Nie, skôr v škole. Ale aj od otca som sa veľa naučila. On, keď sa holil, tak spieval slovenské ľudovky. Aj v krčme, aj na svadbách po slovensky spievali.“

Anna: „Aj moja mama rada spievala. Pri varení, pri práci... Čo sa týka slovenčiny: moja dcéra robila istý čas v medzinárodnej firme, ktorá mala sídlo v Bratislave. ,Mama, prečo si ma nenaučila po slovensky?‘ pýtala sa ma viackrát. ,Aké dobré by bolo, keby som vedela!‘ Nuž áno, teraz som už aj ja múdrejšia...“

Na konci rozhovoru nám Kati a Anna ešte zaspievajú zopár slovenských ľudoviek. Niektoré poznám aj ja a pridám sa k nim. Je nám spolu dobre, ale Anna sa už zbiera. Musí ísť. Stará sa o mamu. Lúčime sa.

„Neviem, či si s nami spokojná“, hovorí Kati na konci nášho rozhovoru.

„Asi si si myslela, že v tomto veku sme už trochu vážnejšie, nie také uletené“, dodá Anna.

Uletené? Nie, nemyslím si. Kati a Anna si zachovali mladíckeho ducha a schopnosť tešiť sa zo všetkého, čo život prinesie. A ja som im vďačná, že mi dovolili nazrieť do svojich nevšedných spomienok.

Odporúčame