Ochrana života Ak život nie je ľudským právom, nie je ním nič

Na budúci týždeň by mal parlament začať diskutovať o návrhu poslancov vládneho hnutia OĽaNO na pomoc ženám, ktoré zvažujú potrat. Ako sme už v Postoji písali, návrh sa týka zväčša sociálnych opatrení a nijako nezasahuje do možnosti žien ísť na potrat.

Z hľadiska ochrany života tak ide len o kozmetické zmeny. Tento text sa chce venovať samotnému právu na život.

A nie, tento text nebude o materniciach. Hoci každý, koho sa týka, v maternici bol. A najviac bude o tých, ktorí nedostali a nedostanú šancu opustiť maternicu živí.

Doba, ktorú žijeme, nás núti zamýšľať sa nad otázkami, ktoré by mali byť civilizovanému človeku takpovediac cudzie. Lepšie povedané – mal by ich mať sám v sebe dávno vyriešené.

Napríklad – kedy sa začína právo na život, kto má právo na život?

Dnes sa o týchto otázkach organizujú snobské diskusie, kde by sa mali predkladať akože argumenty za či proti. Akoby sme boli kdesi pred sto či viac rokmi pri boome eugeniky, darwinizmu a rasovej predispozície na to či ono. Nie sme predsa v 19. storočí, aby sme diskutovali, kto je alebo nie je človekom. Nebodaj do akej miery či na koľko percent.

Poniektorí, ktorí sa tvária ako zástancovia ľudských práv, sa od ich podstaty vzdialili natoľko, že zabudli na ich počiatok. Ten znie jednoducho a jasne: Každý má právo na život.

Ak začneme diskutovať o tom, kto právo na život má a kto nie, tak po prvé nikdy neskončíme a po druhé dostaneme sa na veľmi nebezpečnú pôdu dehumanizácie niektorých konkrétnych ľudí.

A to sme tu už mali a nedopadlo to dobre.

Každý je prosto každý

Existujú len dva nesporné momenty, ktoré môžeme považovať za začiatok života človeka – oplodnenie vajíčka alebo narodenie.

Všetko ostatné sú len akademické debaty. Bez príkras – o tom, kedy možno človeka zabiť a kedy už nie.

A ak sa odvoláme na akýsi spoločenský či judikačný konsenzus, ten bude vždy len výsledkom rozhodnutia konkrétnych ľudí v konkrétnej dobe – ktorá môže byť ochrane života a právu naň naklonená alebo despotická a prudko výberová v otázke toho, kto sa pre život hodí a koho život už nie je hodný žitia. História nám ponúka plno príkladov, keď sa ľudia zo života vylučovali, lebo nespĺňali nejaké kritériá. Nedostatočnú fyzickú zdatnosť, nesprávne pohlavie alebo nie „čistá“ rasa. Prečo potom chceme tentoraz zo života vylučovať ľudí kvôli veku? A to nehovoríme len o potratoch, ale aj o eutanázii – oficiálnej či skrytej.

A nech už sú to ľudské práva ktorejkoľvek generácie, sú bezpredmetné, ak je človeku upreté právo prvé, základné, nevyhnutné. Bez jeho ochrany, bez jeho garancie, človek nemôže uplatňovať žiadne iné zo svojich práv.

Môžeme dlho diskutovať o tom, aké ornamenty si urobíme na streche domu, no táto diskusia bude pôsobiť pomerne bizarne, ak nespravíme základy domu, na ktorom tá vyzdobená strecha môže vyniknúť.

Ak nespravíme človeka človekom, je úplne jedno, či bude niekde v nejakom ľudskom zákone napísané, že každý má právo na základný mesačný príjem.

Áno, môžeme hovoriť aj o právach žien na to, aby im nikto nezasahoval do ich slobodných rozhodnutí, aby nikto tie rozhodnutia nerobil za ne. Ale bez práva na život nie je možné ani právo na súkromie.

A zároveň žijeme vo vesmíre, v ktorom má každý následok svoju príčinu. A človek by mal znášať následky svojho konania, ak nechce na okolie pôsobiť ako rozmaznané dieťa.

V tejto debate sa objavuje ešte jeden mylný argument. Vraj ak zakážeme potraty, nič sa nezmení, lebo sa budú diať nelegálne. V tomto svetle však stráca zmysel celý trestný zákon. Veď sme zakázali vraždy, lúpeže, krádeže, znásilnenia, ba aj daňové podvody, a predsa sa nelegálne dejú.

Prirodzené právo

Právo na život vychádza z prirodzenosti človeka, nie je to blahosklonne udelená výsada od nejakého vládcu ani výmysel zvoleného zákonodarcu. Je to niečo, čo človeku patrí, pretože je človekom. Civilizovaná spoločnosť a civilizovaný štát tu má byť preto, aby chránil a podporoval uplatňovanie ľudských práv.

Právo na život človeku teda nevzniká z rozhodnutia štátu či schválením zákona. Naopak – zákon vychádza z prirodzených práv, ktoré človeku patria.

Ani tá najzvrátenejšia spoločnosť totiž zabitie iného pre vlastný prospech nepovažuje za dobro, ale prinajmenšom za nevyhnutné zlo. A ak sa dnes vyhlasuje takéto zabíjanie za ľudské právo, môžeme sa ešte vôbec nazývať civilizovanými ľuďmi?

Na začiatok by sa obhajcovia potratov mohli zamyslieť nad tým, ako vyhlásenia o potrate ako ľudskom práve vnímajú ženy, ktoré o deti prišli pri spontánnom potrate a kvôli zdravotným problémom.

Aj v globálnom kontexte sa neraz stretneme s tým, že tá či oná krajina porušuje ľudské práva svojich občanov.

Ak by sme však vychádzali z optiky toho, že ľudské práva sú konsenzom spoločnosti, o žiadnom takomto porušovaní by nemohlo byť ani reči. Úplne by totiž postačilo, ak by režim obviňovanej krajiny vyhlásil, že u nich doma život nie je ľudským právom, že jednoducho takýto je miestny konsenzus, rozhodnutie miestnych súdov alebo len názor väčšiny.

Život vs. život

Iste existujú situácie, keď je nevyhnutné rozhodnúť sa medzi životmi dvoch ľudí. Týmto otázkam čelia lekári a záchranári napríklad pri hromadných nešťastiach, keď musia rozhodovať, ktorý pacient má nádej na prežitie a tomu pomáhať v prvom rade. Rovnako však aj pri potratoch, ktoré sa robia kvôli tomu, že je v ohrození život ženy.

Takéto rozhodovanie je však motivované snahou pomôcť tomu, komu sa pomôcť ešte dá. Potrat na požiadanie však do tejto kategórie rozhodovania nepatrí.