Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Matovičova vláda Politika
23. jún 2020

Matovičova vláda

Stále chceme Slovensko postaviť na nohy

Rozhovor o slovenskej ekonomike s Petrom Kremským, predsedom Výboru NR SR pre hospodárske záležitosti. 

Stále chceme Slovensko postaviť na nohy

Peter Kremský (1968) je poslanec NR SR za OĽaNO a predseda Výboru pre hospodárske záležitosti. Je tiež poslancom Mestského zastupiteľstva v Pezinku. Roky pôsobil ako ekonomický novinár v týždenníku TREND. Bol tiež podnikateľom a riaditeľom Podnikateľskej aliancie Slovenska. Je ženatý a má tri deti.

Krátko pred týmto rozhovorom ste absolvovali poslanecký prieskum v Sociálnej poisťovni. Ako v koronakríze obstála táto inštitúcia, ktorá administruje napríklad OČR a PN-ky?

Vzhľadom na to, v akej situácii sa Sociálna poisťovňa nachádza, to dopadlo ešte celkom dobre. Táto inštitúcia nie je pripravená na prevádzku v 21. storočí, nieto ešte na takúto pandémiu. Informačné systémy Sociálnej poisťovne sú zastarané, je ich až 49, a nie sú poriadne prepojené. Napríklad žiadosti o OČR-ky, ktoré tam ľudia posielali mailom, si najskôr vytlačili a potom ich nahadzovali do nejakého elektronického systému. Pripomínalo to 90. roky. Pandémiu Sociálna poisťovňa zvládla vďaka veľkému nasadeniu svojich zamestnancov, z ktorých mnohí robili aj cez víkendy.

Generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne je ešte stále Ľubomír Vážny zo Smeru. Nechystá sa vládna koalícia vymeniť ho?

Je to na ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Milanovi Krajniakovi. Zatiaľ sa rozhodol, že k tejto výmene nepristúpi. Pýtal som sa ho na to. Hovoril, že to počas prebiehajúcej krízy nechce lámať cez koleno. Vychádzal z toho, že človek, ktorý vedie Sociálnu poisťovňu, zvládne akútne úlohy plniť lepšie než niekto nový, kto by sa len dva-tri mesiace obzeral okolo seba.

A váš názor?

Rešpektujem, že je to v kompetencii ministra práce, zastávam však názor, že by sa aj zákonne malo zamedziť súbehu výkonu funkcie poslanca NR SR a generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Vidím v tom konflikt záujmov. V tomto prípade by malo platiť: „jeden zadok, jedna stolička“. Pán Vážny je navyše členom sociálneho výboru parlamentu. A to je veľká kumulácia funkcií. Do budúcnosti by sme to radi zmenili.

Opakovane zaznieva, že na informatizáciu štátnej správy sa u nás vynaložilo okolo 900 miliónov eur. Ako je možné, že systémy v Sociálnej poisťovni nie sú dobre zladené?

Za dve-tri hodiny sa nedá zistiť všetko. Náš poslanecký prieskum bol začiatkom tlaku, ktorého výsledkom má byť zefektívnenie práce Sociálnej poisťovne a zvýšenie spokojnosti poistenca a občana. Niekedy tie informačné systémy akoby veci skôr komplikovali, namiesto zjednodušovania.

Aj ja mám skúsenosť, keď som si pozastavoval živnosť. Na živnostenskom úrade mi povedali, že je to v poriadku. Vraj to už nemusím nikde inde nahlasovať okrem Sociálnej poisťovne. Išiel som teda na pobočku Sociálnej poisťovne, kde to síce už mali v systéme, no museli vytlačiť nejaký papier, vypísať údaje a ja som to musel podpísať.

Keď som sa úradníčky spýtal, prečo som tam musel ísť osobne, hoci ma majú už v systéme, tak mi povedala, že nejaký zákon to tak vyžaduje. Je to teda mix problémov v podobe informačných systémov, nedotiahnutého riadenia a legislatívnej práce.

Od vašej garnitúry sa očakáva, že presne takéto veci začnete naprávať.

Sme si vedomí tejto výzvy i všetkých ostatných, ktoré sa na nás valia. Smer mal roky väčšinu v parlamente, disponoval funkciou ministra práce i generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne a tie veci nedotiahol. Počítam s tým, že toto si bude vyžadovať úplne nový zákon o sociálnom poistení, ktorý sa prispôsobí modernej dobe a pomôže nám znížiť byrokraciu.

Minulý týždeň ste navštívili viacerých zamestnávateľov na východnom Slovensku. Sú takéto cesty priamo do fabrík štandardnou náplňou práce poslancov pôsobiacich vo Výbore pre hospodárske záležitosti?

Náplňou práce hospodárskeho výboru je, aby vedel, čo sa v hospodárstve deje. Ako inak to najlepšie zistíme než tak, že vybehneme do regiónov a priamo do podnikov? Ako predseda výboru chcem, aby sme aspoň raz za mesiac vyrazili do niektorého regiónu a utvárali si obraz o situácii priamo na mieste.

Asi najviac z tej cesty rezonovala vaša návšteva v košických železiarňach. Spoločnosť U. S. Steel oznámila, že tam chce v nasledujúcom desaťročí preinvestovať 1,5 miliardy eur. To je celkom prekvapujúca správa, vzhľadom na to, že ešte pred tromi rokmi sa hovorilo o predaji košickej huty Číňanom. A chýry o predaji sa šírili aj v posledných týždňoch.

Práve tieto chýry boli aj pre nás podnetom, aby sme sa tam vybrali. Som zvyknutý overovať si veci na mieste a rokovať s firmami priamo. Iniciovali sme teda návštevu v Košiciach. Aj pre mňa bolo príjemným prekvapením, čo pán James Bruno, prezident U. S. Steele Košice, jasne deklaroval. Teda že túto fabriku považujú za strategickú a chcú ju dlhodobo rozvíjať. Majú s ňou jasné zámery. Pýtal som sa aj na predaj, o ktorom sa v Košiciach šušká.

Čo odpovedal?

Hovoril, že ak by bol vážny záujemca na kúpu podniku, ako firma, kótovaná na burze, by to museli zverejniť. Ak nič také nezverejnili, znamená to, že takýto vážny záujemca nie je. Táto informácia ma potešila, rovnako ako zámer Američanov investovať v Košiciach aj do ekologizácie výroby, do elektrolytickej ocele, čo má nadväznosť na automobilový priemysel.

Mali by tiež začať vyrábať takzvané dynamo-plechy. To sú plechy, ktoré sa uplatňujú hlavne v elektrotechnickom priemysle a výrazne tiež pri výrobe elektromobilov. Sú to oblasti s budúcnosťou.

U. S. Steel dlho hovorí, že ich trápi bremeno dekarbonizácie ekonomiky, ktoré musia niesť, a celková tendencia v EÚ vytláčať takúto priemyselnú výrobu. Hovorili ste aj o tom?

Trápia ich drahé energie, emisné povolenky a tiež organizácia nášho energetického trhu. Časť energie si v Košiciach vyrábajú sami, ale napriek tomu musia platiť tarifu za prevádzku systému, čo je nezmysel, ak elektrina neopustí areál závodu. Neporiadok v energetiku budeme musieť upratať, lebo sa na to sťažuje veľa firiem.

Mnoho sa hovorí o impulzoch pre rozprúdenie našej ekonomiky po korone. Jeden zo spôsobov by mohol spočívať v lacnejšej elektrine pre firmy i domácnosti.

Áno a radi by sme to urobili. Jeden krok k tomu sme už spravili: Ľubomír Jahnátek bol odvolaný z čela Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Samozrejme, toto je len začiatok.

V Európe je dnes tlak v rámci boja proti klimatickým zmenám jednak obmedzovať výrobu elektriny z uhlia, jednak po Fukušime bola opäť spochybňovaná aj jadrová energetika. V prípade Slovenska a Mochoviec sa k tomu ešte pridáva preverovanie zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Odkiaľ príde v budúcnosti „šťava“ pre slovenskú ekonomiku?

Myslím, že silnou základňou slovenskej ekonomiky je jadro. V tomto štádiu už treba dostavať Mochovce, ale dostavať ich naozaj bezpečne. Pokojne nech tam aj Rakúšania spravia audit, aby sa presvedčili, že je to bezpečné, a ak tam niečo bezpečné nie je, treba to vymeniť.

Podľa mojich informácií sa spustenie odkladá práve kvôli tomu, že nové vedenie ministerstva hospodárstva tlačí na bezpečnostné previerky. Na druhej strane, teraz je elektrina relatívne lacná a nič nás nenúti do unáhleného spustenia. Samozrejme, pokiaľ sa v Mochovciach kradlo, polícia to má vyšetriť a súdy vyvodiť trestnoprávne dôsledky.

No jadro je len jednou časťou slovenského energetického mixu.

Vodné elektrárne nejdú na plnú kapacitu aj z dôvodov zanedbanej údržby a zanesených vodných nádrží. Tam je čo naprávať. A pokiaľ ide o uhoľnú elektráreň Nováky, tú treba odstaviť čo najskôr a bane prestať cez ňu dotovať. Jej fungovanie nemá ekonomickú ani ekologickú logiku.

Na hnedouhoľné baníctvo na Hornej Nitre je naviazaných asi 11-tisíc pracovných miest. Ťažba uhlia sa má utlmiť už v tomto volebnom období. Tých ľudí nebude ľahké zamestnať inde.

Verím, že zastavenie dotácií sa podarí čo najskôr. Slovenské elektrárne majú projekt, ako nahradiť výrobu tepla pre región, čiže tam by sa pracovné miesta zachovali. V Prievidzi máte investorov ako Brose a je tu tiež Land Rover v Nitre a pracovné príležitosti okolo Trenčína, čo si však bude vyžadovať zlepšenie dopravných spojení. Z EÚ je záujem o podporu zelených projektov.

Hospodárska transformácia Hornej Nitry je spôsob, ako tieto prostriedky využiť. A chystá sa vymenovanie vládneho splnomocnenca pre transformáciu tohto regiónu, čo tiež ukazuje, akú prioritu tomu vláda prisudzuje.    

Ste predsedom parlamentného výboru pre hospodárske záležitosti a poslanec OĽaNO. Na vládnej úrovni sú pre vás partnermi politici SaS: minister hospodárstva Richard Sulík a jeho štátni tajomníci Ján Oravec a Karol Galek. Medzi OĽaNO a SaS chvíľu boli napätia. Ako sa vám spolupracuje s vedením ministerstva hospodárstva?

Spolupráca je tam veľmi dobrá. Poznáme sa už roky a myslím, že na mnohé ekonomické otázky máme podobný pohľad, rozprávame sa, spolupracujeme. Cítim rešpekt zo strany Richarda Sulíka i jeho štátnych tajomníkov a rovnako ja rešpektujem ich.

Vaša návšteva v U. S. Steele trochu zatienila, že ste sa v rámci tej cesty zastavili aj v spoločnosti Embraco v Spišskej Novej Vsi. Tá firma oznámila už v máji hromadné prepúšťanie dvesto zamestnancov. Pre Spiš je to veľká rana.

Táto firma má smolu v tom, že jej najväčším odberateľom je Taliansko, ktoré bolo tri mesiace ochromené. Vyrábajú kompresory, produkujúce chlad. Spolovice pre domáce chladničky a mrazničky, spolovice pre chladiace pulty, aké poznáme z cukrární alebo reštaurácií. To je sektor, ktorý bol dosť postihnutý krízou. Očakávajú posun v odbyte a začiatkom budúceho roka by mali nabehnúť opäť na pôvodné objemy výroby.

A potom vezmú tých ľudí naspäť?

Pokiaľ im to pôjde, tak áno. Zatiaľ uvažujú, že by časť zamestnancov požičali Whirlpoolu do Popradu, prípadne ďalším miestnym firmám. Nechcú ich totiž úplne stratiť.

Popradský Whirlpool nečelil prepadu odbytu?

Inzercia

Zaujímavé je, že tam to ide, naopak, hore. Oni vyrábajú práčky. Ľudia boli veľa doma. Možno prali viac a pokazili sa im práčky, takže ich viac teraz nakupujú. V Poprade dokonca naberali nových ľudí. Vidíme teda, že koronakríza mala veľmi diferencovaný dosah na rôzne odvetvia.

Situácia Embraco je však v niečom symptomatická pre širšiu časť slovenskej ekonomiky závislej od exportu, ktorá zaznamenala prepad odbytu na našich zahraničných trhoch. Môže s tým politika niečo robiť alebo nám zostáva ako exportne orientovanej ekonomike len čakať, kým sa ekonomiky našich partnerov opäť nenaštartujú?

Vláda už aj niečo spravila. Systémom „kurzarbeit“ pomohla firmám, aby nemuseli prepúšťať, a kým sú ľudia doma, časť ich mzdových nákladov nesie štát. Ďalšími opatreniami boli odklad daňových priznaní a záruky na úvery. Keď sme boli v týchto väčších firmách, všade oceňovali pomoc štátu, aj to, že bola veľmi rýchla, jednoduchá a peniaze prišli relatívne rýchlo – aj v porovnaní s okolitými krajinami.

Toto hodnotenie dramaticky kontrastuje s hodnotením malých a stredných podnikateľov i mnohých ekonomických analytikov, ktorí, naopak, vláde vyčítajú, že jej pomoc ekonomike bola byrokraticky komplikovaná, pomalá a nedostatočná.

Uznávam, že je rozdiel medzi živnostníkmi či malými firmami na jednej strane a väčšími firmami na strane druhej. Veľké firmy majú tú výhodu, že disponujú administratívnymi oddeleniami s právnikmi a účtovníkmi, ktorí sa v rôznych formách pomoci vedia rýchlo zorientovať a spracovať príslušné žiadosti. Dovolím si tvrdiť, že v týchto firmách vládna pomoc účinkovala.

No veľkú časť pracovných miest tvoria malí podnikatelia a oni sa v tej pomoci strácali. Uvažuje sa vo vládnej koalícii o ďalšom zvýšení súm na osobu v rámci pomoci podnikateľom?

Ten limit sa už zvyšoval. Schéma sa tiež o niečo predĺžila. Na druhej strane, nemožno očakávať, že štátna pomoc zaplatí všetky náklady, ktoré súkromnému sektoru vznikli. Nemožno ani očakávať, že ak človek ako manažér zarába 3-tisíc eur, celú výplatu mu štát vyplatí namiesto jeho zamestnávateľa. To nie je reálne.

Úlohou štátnej pomoci je podporiť súkromnú firmu, aby človeka nemusela prepustiť, a pomôcť človeku, aby vyžil, kým sa ekonomika znovu nenaštartuje. Síce nedostane 3-tisíc eur, možno len tisíc, no v kombinácii s vlastnými úsporami a odkladmi splátok to bude aj pre neho únosné, kým sa situácia nezlepší.

Jedna z výčitiek voči súčasnej garnitúre je, že sa sťažovala na prázdnu špajzu po Pellegriniho vláde, pritom vám na stole ležali 3 miliardy eur z eurofondov, ktoré ste mohli vložiť do pomoci ekonomike. Slovensko má tiež dostať ďalších 8 miliárd v rámci novej pomoci.

V tejto sfére nie som úplne doma, ide o parketu úradu Veroniky Remišovej, no myslím, že s eurofondmi je to náročnejšie, než sa zdá. V každom prípade, veľa uvažujeme, ako dostať európske peniaze do ekonomiky, aby v tejto situácii nezamrzla.

Uvažuje sa o niekoľkých scenároch. Jeden sa odvíja od predpokladu, že mestá a obce mali na tento rok naplánovaných mnoho investičných projektov, ale z obáv, čo prinesie koronakríza, ich zastavili. Ak by sme im tie peniaze požičali alebo dokonca dali, tak by tie projekty, napríklad na opravu ciest, mohli zrealizovať, lebo už majú všetko pripravené. Čiže jedna možnosť je vpustiť peniaze do ekonomiky relatívne rovnomerne do každého regiónu cez mestá a obce.    

Debata o vládnej pomoci ekonomike sa dá zredukovať do hesla: Fajn, že sme jednou z najmenej postihnutých krajín, čo sa týka obetí koronavírusu, ale sme tiež jednou z hospodársky najpostihnutejších krajín. Čo hovoríte na výčitku, že vláda chránila krajinu pred epidémiou až tak, že „prizabila“ ekonomiku?

Pozrime sa, čo skutočne zastavila vláda: Obmedzila obchody a zastavila služby. No odvetvia, ktoré boli zatvorené, tvoria len malú časť našej ekonomiky. Najväčšiu časť tvoria veľké priemyselné podniky, ktoré exportujú svoje výrobky do zahraničia a nikto ich nezatváral. Tieto podniky utlmovali výrobu z dvoch dôvodov: Jednak preto, že nemali odbyt a často sa im prerušili aj dodávky vstupných surovín alebo polotovarov, jednak kvôli tomu, aby sa chránili pred pandémiou. Báli sa, že sa im v podniku objaví koronavírus, rozšíri sa medzi pracovníkmi a ich výroba bude ochromená ešte dlhšie, než si vyžiadala karanténa. Radšej teda utlmili výrobu sami od seba na pár týždňov a potom sa vrátili do práce.

Môžete dať konkrétny príklad?

Napríklad Peugeot nevyrábal 55 dní. A nie preto, že by ho zavrela vláda. Urobil tak kvôli ochrane zamestnancov, nedostatku dielov a prepadu odbytu. Na druhej strane teraz, keď sa po dvoch mesiacoch rozbehol, má zabezpečené objednávky do konca leta a ide na štyri zmeny.  

Keď je reč o automobilovom priemysle, už niekoľko rokov zaznievajú obavy, ako je Slovensko pripravené na zmeny v odvetví typu prechod na elektromobilitu. Boli obavy, ako nás ovplyvní škandál Volkswagenu s emisiami. Ako vidíte po korone perspektívy automobilového priemyslu u nás?

V podstate už všetky štyri automobilky bežia takmer naplno. Príjemne som prekvapený z Land Roveru v Nitre. Veľký dopyt je po Defenderi, ktorý začali vyrábať len koncom minulého roka a má veľmi veľa objednávok. Vždy záleží na modeli a automobilke. Dnes sme v situácii, keď automobilky u nás majú zabezpečený odbyt na niekoľko rokov a dobrý výrobný program.

Určité riziko vidím v prípade Volkswagenu pri Bratislave, kde končí výroba malých modelov a treba ju niečím nahradiť. Viem, že sa na tom tvrdo pracuje, aby fabrika mala modely, vďaka ktorým bude prosperovať ďalších desať rokov. Na podobnej súťaži o modely sa pracuje aj v Trnave, kde to bude aktuálne o tri-štyri roky. Myslím, že Slovensko je silný hráč v tejto celoeurópskej súťaži, čo vláda môže napomôcť svojím programom zlepšovania podnikateľského prostredia, ale tiež reformou vzdelávania či ústretovosťou pri riešení hromadnej dopravy.

Čo tým myslíte?

Napríklad v Trnave sa dopravu zamestnancov do fabriky podarilo skoordinovať s regionálnymi autobusmi a vlakmi. Ľudia chodia do práce verejnou dopravou, a nie firemnými autobusmi. Aj toto sú spôsoby, ako štát či samospráva môžu pomáhať automobilkám.

Takže automobilovej monokultúry a hrozby, že Slovensko dopadne ako Detroit Európy, sa neobávate?

Ponosy na veľký dôraz kladený na automobilový priemysel znejú, akoby som povedal, že mám v záhrade priveľa jabloní. Lebo tam mám štyri jablone, ale len jednu čerešňu a jednu marhuľu. Riešením však nie je vyťať jablone, ale zasadiť ešte jednu čerešňu alebo jednu hrušku, aby sme záhradu mali pestrejšiu. A to je aj filozofia našej koalície. Nechceme automobilky obmedzovať, ale chceme pomôcť ekonomike, aby sa tu rozvíjala aj ďalšia výroba.

V podstate ste opísali, ako jednotlivé automobilové fabriky na Slovensku súťažia o pridelenie výroby modelov v rámci svojich koncernov. No k vyšším platom by prispelo, keby sme boli nielen montážnou halou, ale rozvinul sa tu tiež výskum a vývoj.

To sa čiastočne už deje. Existuje aj procesný vývoj, teda ako vylepšovať pracovné procesy vo výrobe. Robí sa tiež aplikačný vývoj. Napríklad Adient v Trenčíne má testovacie centrum, kde vyvíjajú a testujú určité diely, na ktoré dostanú zákazku. Chceme to podporiť, aby toho bolo viac a aby sa podobné ostrovčeky rozvíjali.

Minulý mesiac ste vstúpili ako mediátor do komplikovaného obchodného sporu dvoch firiem v Humennom, ktorý ohrozoval 400 pracovných miest. Po tom, ako ste pomohli sprostredkovať medzi firmami Chemes a Nexis Fibers dohodu, ste vyhlásili, že skúsenosti pre takéto situácie máte z manželského poradenstva. Žartovali ste?

(Smiech.) S manželkou sme skutočne robili poradenstvo v rámci neziskovky, ktorú sme kedysi založili. Radili sme ľuďom v rámci prípravy pred vstupom do manželstva a radili sme tiež ľuďom, ktorí mali v manželstve problémy. V rámci toho sme absolvovali aj kurz mediácie. Veľa som sa tam naučil, lebo som človek, ktorý nemá rád spory.

Aj v politike sa snažím obrusovať hrany a pôsobiť ako mierotvorca. Keď som sa dozvedel o spore dvoch firiem v Humennom, ponúkol som sa ako mediátor.

Čo im bránilo v dohode?

Tie dve firmy boli už úplne rozhádané. Robili si zle a obe strany považovali dohodu za nemožnú. Najskôr som sa s obidvomi stranami stretol samostatne. Nechal som ich, nech zo seba dostanú tú frustráciu. Potom som sa ich spýtal, ako by si predstavovali, aby to fungovalo v ideálnom prípade. Spísal som si s obidvomi stranami ich požiadavky. Potom som sa snažil ich zladiť. A následne sme si všetci sadli za jeden stôl. Zapôsobilo na nich, že ako poslanec som naozaj za nimi prišiel z Bratislavy do Humenného a dva dni sme intenzívne rokovali. Snažil som sa upriamiť ich pozornosť na hľadanie cesty k riešeniu, nie na hľadanie zodpovednosti za minulé krivdy. Ku koncu už v tom bol aj humor. Chvalabohu, dohodu sa nám podarilo podpísať a zatiaľ sa plní.

Ste praktizujúci kresťan a svoju vieru žijete v Bratskej jednote baptistov, dokonca v rovnakom cirkevnom zbore ako minister zdravotníctva Marek Krajčí. Ako ste vnímali spoločenskú debatu o jeho videách o duchovných zážitkoch?

V prvom rade si nemyslím, že tu ide o vieru. A o Mareka ide len do tej miery, že práve on je ministrom zdravotníctva, ktorý začal svoj rezort riešiť od podlahy. Začal sekať korupčné prepojenia, ktoré tam dlhé roky fungujú. Je veľká hanba, ako vyzerá zdravotníctvo na Slovensku v roku 2020. Myslím, že to netreba vysvetľovať nikomu, kto bol na tento systém odkázaný.

Ako poznám Mareka, je to človek zásadový, tvrdohlavý a za štyri roky v parlamente sa veľa naučil o fungovaní zdravotníckeho systému. Som presvedčený, že vie, čo má robiť, aby to začalo fungovať, a aj sa do toho pustil. Toto je pravý dôvod kampane, ktorá sa voči nemu rozbehla. Jeho viera bola ľahký terč, lebo v spoločnosti je veľa ľudí alergických na kresťanstvo, ktorí možno zakúsili v kresťanskom prostredí zranenie alebo sa stretli s pokrytectvom.

Pohoršenie u nich spúšťa čokoľvek kontroverzné, čo sa o kresťanoch objaví. Aj duchovná prax, ktorá v charizmatických a letničných spoločenstvách funguje dlhé obdobie.

Vláda, ktorá má reformné ambície, by tieto mala zrealizovať v prvej polovici svojho volebného obdobia alebo najlepšie ešte v prvom roku vládnutia. Vám situáciu skomplikovala koronakríza, ale predsa len, môže sa Slovensko od 1. januára 2021 tešiť na reformný reštart?

Nie som úplne marketingový človek, takže sa nechcem upínať na dátumy a slogany, no je pravda, že chceme postaviť Slovensko z hlavy na nohy. Nevzdali sme sa ambície, aby štát slúžil občanom, a nie naopak.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame