Istanbulský dohovor Boj o gender sa neskončil

Bolo to ešte na začiatku marca, nad Slovenskom sa už pomaly sťahovali mračná korona reštrikcií, keď konzervatívcov potešila správa z Prezidentského paláca. Išlo o vyhlásenie hovorcu prezidentky Zuzany Čaputovej, že Rade Európy odoslala list, v ktorom informuje, že Slovenská republika sa nemôže stať zmluvnou stranou Istanbulského dohovoru a dohovor tak nebude prezidentkou ratifikovaný.

Vtedy sa zdalo, že zápas proti kontroverznému dohovoru je spečatený víťazstvom. 

Lenže nedávno Aliancia za rodinu, jeden z hlavných oponentov dohovoru, prišla so zaujímavou informáciou. Chromíkovci skontrolovali krok prezidentky Čaputovej priamo v Rade Európy, kde sa pýtali, akú formu mal jej list z marca. 

„Oznámenie bolo prijaté ako informácia Slovenskej republiky o súčasnom stave ratifikačného postupu Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu bez konkrétnych právnych účinkov a bolo zodpovedajúcim spôsobom spracované,“ reprodukoval odpoveď Rady Európy predseda Aliancie Anton Chromík.

Chromík to interpretuje tak, že prezidentka Čaputová oklamala odporcov Istanbulského dohovoru a úmyselne poslala do Rady Európy list, ktorý nemá právne účinky. Aliancia sa totiž už dlhšie domáha, aby bol proces „vycúvania“ Slovenska z dohovoru spečatený aj stiahnutím podpisu. Ten svieti pod dohovorom od roku 2011, podpis je predpokladom ratifikácie. 

Líder Aliancie na svojom blogu vysvetlil, že nežiadajú doslovné „zmizíkovanie“ podpisu, ale na stránke podpisov a ratifikácií by sa mal objaviť záznam o tom, že podpis Slovenska stratil právne účinky.  

Za ďalšie prekvapenie možno označiť reakciu Prezidentského paláca. Postoj sa prezidentskej kancelárie pýtal, čo hovoria na zistenia a interpretáciu Aliancie. Hovorca prezidentky Martin Strižinec odkázal, že Aliancia žiada precedens a že sa ani raz nestalo, že by niektorý členský štát chcel takýto podpis vziať späť. 

Podľa Prezidentského paláca tak náš podpis pod dohovorom zostáva a nič zásadné z neho nevyplýva. 

Anton Chromík však tvrdí, že z medzinárodného práva vyplýva, že kto dohovor podpísal, má povinnosť zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť predmet a účel daného dohovoru, až kým jasne neprejaví úmysel, že sa nehodlá stať jeho zmluvnou stranou.

Aby sme to odľahčili, poďme na chvíľu do Bulharska.  

Bulhari nepomohli 

Bulhari sa podobne ako my postavili dohovoru chrbtom. Ich Ústavný súd v roku 2018 vyhlásil, že Istanbulský dohovor je v rozpore s bulharskou ústavou, takže sa nemôže ratifikovať. 

Pýtali sme sa preto, či a ako sa táto skutočnosť dostala na vedomie Rady Európy. Odpísali nám, že od Bulharov nedostali k tejto veci žiadnu formálnu ani neformálnu informáciu. 

Naopak, z Ministerstva zahraničných vecí Bulharska prišla odpoveď, že rozhodnutie Ústavného súdu 13/2018 bolo včas komunikované Rade Európy a členským štátom EÚ. 

Postoj zisťoval viac aj v prostredí bulharského pro-family hnutia, no zdá sa, že otázka definitívneho skoncovania s Istanbulským dohovorom tam nebola tak silno prítomná a verdiktom Ústavného súdu bolo vlastne vymaľované. 

To, samozrejme, neospravedlňuje tón reakcie slovenskej prezidentky na zistenia Aliancie, ktorá mohla na požiadavky odporcov dohovoru zareagovať menej arogantne. A hoci ide v tomto bode skôr o priestor na spor právnikov, Istanbul môže ožiť aj medzi verejnosťou. Záležať to bude na aktivite Aliancie a prípadne konzervatívnych politikov na našej scéne.

Mimochodom, Aliancia už ohlásila novú petíciu, ktorou vyzývajú prezidentku, aby Rade Európy oznámila právne účinným spôsobom, že sa nehodláme stať zmluvnou stranou Istanbulského dohovoru. 

Okrem toho, v utorok ohlásili dve slovenské neziskovky podporu celoeurópskej petícii, ktorá odmieta snahu Európskej únie pristúpiť k Istanbulskému dohovoru ako celok. 

Cez koronu síce vládlo v tejto téme ticho, no uvoľňovanie opatrení zrejme otvorilo aj tradičný zápasnícky ring.