Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
13. 05. 2020, 18:08

Osady v pandémii

Prišla vlna solidarity, no je to stále tenká hrana

Rozhovor s Veronikou Poklembovou o komunitnej práci na Luníku IX a v osadách počas pandémie.

Prišla vlna solidarity, no je to stále tenká hrana
Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s Veronikou Poklembovou o komunitnej práci na Luníku IX a v osadách počas pandémie.

Veronika Poklembová je novou riaditeľkou neziskovej organizácie ETP Slovensko, ktorá viac ako 20 rokov pracuje so znevýhodnenými skupinami najmä na východnom Slovensku. Pôsobia v štyroch komunitných centrách v osadách a na košickom sídlisku Luník IX. Organizujú mikropôžičky a svojpomocnú výstavbu, mentorský program aj rozvojové aktivity pre deti a mladých. Tvoria živú knižnicu príbehov rómskych starkých, ktorí zažili druhú svetovú vojnu.

Po doktorantúre na Slovenskej technickej univerzite a dvoch rokoch učenia v rámci programu Teach for Slovakia Veronika Poklembová prevzala vedenie organizácie tesne pred začiatkom koronavírusovej epidémie. V rozhovore hovorí, ako mladí na Luníku prežívali túto situáciu, ako fungovalo domáce učenie a či tento výpadok ovplyvní deti v týchto komunitách. Hovorili sme o hoaxoch, zatváraní osád, letnom vzdelávaní a ceste z generačnej chudoby, ale aj o zrkadle a príležitostiach, ktoré nám korona ako spoločnosti dáva. 

Organizáciu ste začali viesť v turbulentnom čase pred koronavírusom. Ako vás to ovplyvnilo?

ETP som prebrala v januári. Prvý marcový týždeň som bola vo Viedni na vzdelávaní pre ľudí z neziskoviek a zrazu prišli správy o prvom prípade korony na Slovensku. A tak som z vlaku domov písala kolegom mail o nových opatreniach a že na najbližšom stretnutí potrebujeme vyriešiť, ako ďalej.

Čo ste riešili najskôr?

Ťažké bolo, že sme nevedeli, ako dlho budú veci trvať. Najskôr sme riešili bezpečnosť, dezinfekciu a režim na najbližšie dni. Kto pomôže Slovensku nám poslalo zásielku rukavíc, rúšok, dezinfekčných prostriedkov a teplomery. Tie sme distribuovali medzi rodiny, ktorým pomáhame. Alebo sme ich posunuli na obec alebo mestskú časť, keď mali nedostatok. Postupne sme rozbehli aj šitie rúšok. Šili klienti a ich rodiny aj zamestnanci. Opravili sme šijacie stroje a kúpili nové, pomohli nám aj dobrovoľníci.

Foto: Andrej Horský

Máte aktivity v Rankovciach, Starej Ľubovni - Podsadku, Veľkej Ide a na Luníku IX v Košiciach. Ako sa pretransformovali vaše aktivity počas korony?

So zatváraním škôl sme postupne zatvorili aj naše komunitné centrá a prešli na prácu z domu a komunikáciu online. Tvorili sme pracovné listy pre deti z komunít, no nevedeli sme, kedy ich budeme vedieť bezpečne rozdať. Postupne sa to podarilo. Potrebovali sme oprášiť všetky typy kontaktov s deťmi, s mladými a ich rodinami a pravidelne komunikovať aj s obcou, mestskou časťou. 

Luník IX je známe sídlisko. Ako prežívali toto obdobie jeho obyvatelia?

Najviac som v kontakte práve s mladými z Luníka, keďže som tu predtým pôsobila. Asi ako všetci, prvé týždne sa tešili, že na chvíľu nie je škola. Teraz sa jej už nevedia dočkať. Žiaci na prvom stupni dostávali vytlačené pracovné listy. Starší mali výučbu online. Sú z rôznych škôl – niekde to v rámci možností fungovalo, no niektorí sa ani nevedeli dostať do platformy Edupage, cez ktorú sa mali učiť. Pomáhali sme im prihlásiť sa a rozbehnúť online učenie. Asi desiatim sme požičali telefóny a tablety. Vymýšľali sme, čo sa dalo, v rámci možností, aby sme ich zapájali.

Najmä pre deti v nultom a prvom ročníku je táto situácia kritická. No je to aj príležitosť.  Zdieľať

Čo ste vymysleli?

Deti z novinárskeho krúžku pomáhali s prípravou letákov o tom, čo je to korona, ako si ušiť rúško a čo znamená domáca karanténa. Prekladali ich do rómčiny. Začali sme robiť vedomostné kvízy, neskôr si ich pripravovali navzájom. Mladí hudobníci si vybavili skúšobňu a počas karantény tvoria pesničky. Iní roznášali pracovné listy deťom alebo pomoc rómskym starkým. Neskôr sme už s rúškami, dezinfekciou a meraním teploty mohli zájsť dva dni do týždňa do komunitných centier a obnovili doučovanie aj ďalšie aktivity.

Ako tento výpadok vzdelávania podľa vás dlhodobo ovplyvní tieto deti?

Najviac budú zasiahnuté deti z prvého stupňa. Tí starší sú samostatnejší a ak im to dovoľuje situácia doma, k podnetom sa dostanú cez internet alebo papierovou formou sami. Najmä pre deti v nultom a prvom ročníku je táto situácia kritická. No je to aj príležitosť.

V čom je táto situácia príležitosť?

Zrazu mnoho ľudí funguje online a spoznáva realitu vzdelávania doma. Všetci vidia, čo a ako sa učí, a pýtajú sa, či to takto má zostať alebo máme našliapnuté na zmenu, ktorá dlho visela vo vzduchu. Teraz má šancu vzniknúť oveľa väčšia požiadavka od širšej verejnosti. 

Šitie rúšok vo Veľkej ide. Foto: ETP Slovensko

Vnímate otvorenie škôlok a škôl ako prioritu pri uvoľňovaní opatrení v najbližších dňoch?

Otvorenie škôlok a škôl prvého stupňa je dobrý krok. Tam môže dlhý výpadok znamenať, že treba začať prakticky od začiatku. 

Podporujete návrh letného vyučovania pre tých, ktorí počas mesiacov mimo školy nemohli učivo ďalej preberať a budú tak oproti bežným deťom opäť v nevýhode?

Aj keď letné školy asi nebudú celoplošné, vnímam ich ako dobrú cestu. Podľa reakcií okolia usudzujem, že to nebudú len ojedinelé pokusy. Týchto iniciatív bude viac. Rozmýšľame nad vlastnou formou letnej školy v kombinácii s metódou tzv. Feuersteinovho inštrumentálneho obohacovania. Sú to aktivity, ktoré vychádzajú z princípov vývinovej a kognitívnej psychológie a špeciálnej pedagogiky.

Bude o ne záujem zo strany rodičov? Uvedomujú si rodičia, čo ich deti zmeškali?

Naše skúsenosti ukazujú, že o letné aktivity je zo strany rómskych rodičov veľký záujem aj bežne. Aj keď sa deti učia, vzdelávanie je urobené interaktívnou a zábavnou formou, deti tu stretnú nových ľudí. Záujem vychádza od detí aj rodičov zároveň. 

Máme na Slovensku ľudí, ktorí žijú bez prístupu k tečúcej vode. V kontexte koronakrízy sa ešte viac ukázalo, aký je to obrovský problém.  Zdieľať

Posuňme sa trochu od témy vzdelávania. Podpísali ste výzvu „Spájame sa pre ochranu zraniteľných pred Covid 19“, v ktorej ste na riešení tejto situácie žiadali spoluprácu štátu, firiem a neziskoviek. Diala sa?

Oživili sme spoluprácu s inými organizáciami a vymieňali si skúsenosti. Každý sa venoval niečomu inému. Potrebovali sme sa skoordinovať, aby sa veci neduplikovali, a učiť jeden od druhého. Spojili sme sa so štyrmi ďalšími neziskovkami a diskutovali sme s ministerstvom vnútra, aby bol online mentoring uznaný za relevantnú formu podpory v bežiacich projektoch. Spolupracujeme s platformou Mosty z generačnej chudoby. Zrýchlila sa spolupráca, ktorá by inak trvala dlhšie.

Napríklad?

V spolupráci s mestom Košice sme už od jesene pracovali na koncepcii riešenia bytovej núdze v meste. Vďaka korone sme rozbehli stretnutia online a skôr než sme mali naplánované, lebo jednoducho bolo treba. Stretávame sa online každý týždeň, teda oveľa intenzívnejšie ako za bežných okolností. Korona pridala veciam na urgencii. Táto kríza poukazuje na veci, ktoré sú dôležité a dlho sme ich neriešili; dáva nám zrkadlo. 

V čom nám táto kríza dáva zrkadlo?

Odhaľuje problémy a pýta sa nás, čo s tým. Máme na Slovensku ľudí, ktorí žijú bez prístupu k tečúcej vode. V kontexte koronakrízy sa ešte viac ukázalo, aký je to obrovský problém. Podobne aj ľudia bez domova. Bežný človek sa môže izolovať v karanténe doma. Človeka z ulice síce môžeme dať otestovať na koronu, no ak nemá bývanie, už zajtra je znovu vonku a môže sa nakaziť. Niektoré krajiny počas tohto obdobia prenajali internáty a hotely, kde na toto obdobie ubytovali ľudí z ulice. 

Po obnovení komunitných aktivít vo Veľkej Ide. Foto: ETP Slovensko

Ako sa pozeráte na rozhodnutie dať do karantény celé osady?

Ani jedna z našich lokalít nebola v karanténe. Aj v našich komunitách prebehli testovania na menších vzorkách obyvateľstva, no našťastie boli negatívne. Vývoj inde sme však sledovali. Šírilo sa veľa hoaxov, najmä pred prvým testovaním v Jarovniciach.

Čo si obyvatelia osád hovorili?

Boli tu rôzne teórie o tom, kto stojí za príchodom armády a čo sa tým sleduje. „Čo keď nás idú nakaziť, kam nás vezmú a zavrú.“ Kolega musel večer pred testovaním telefonovať klientom a vysvetľovať. 

Chýbala pri zásahu a hľadaní riešení ľudskosť, ako tvrdili niektorí, alebo sa prikláňate k pohľadu, že vzhľadom na podmienky bolo uzavretie celých osád primerané?

Na to nie je jednoduchá odpoveď. V krízovej situácii sa rozhodnutia robia rýchlo a s dostupnými zdrojmi. Z informácií, ktoré mám, sa zdá, že sa už nedalo jednoducho oddeliť ľudí, ktorí boli zdraví a bez kontaktov, a tých, ktorí boli nakazení alebo mali kontakty s nakazenými. No to, že neexistovalo zónovanie a všetci boli zavretí spolu, nie je ideálne riešenie. Aj v Žehre vidíme, že to spôsobilo ďalšie šírenie a situácia ešte nie je pod kontrolou.

„Čo keď nás idú nakaziť, kam nás vezmú a zavrú.“ Kolega musel večer pred testovaním telefonovať klientom a vysvetľovať.  Zdieľať

Čo je prevládajúca emócia ľudí v osadách?

Cez Veľkú noc sme boli zaviezť materiálnu pomoc do jednej z lokalít na Spiši. Miestny terénny pracovník nám vravel, že z ľudí ide pocit nespravodlivosti. „Keby sa to stalo niekde inde, pri takomto počte nakazených by sa neuzavrela celá bytovka ani celá ulica.“ Pýtali sa, či to naozaj bolo potrebné alebo sa veci riešili takto, pretože to bola osada. 

Medzi klientmi máte aj skupinu rómskych seniorov, ktorí zažili druhú svetovú vojnu, dnes majú 75 rokov a viac. Ako táto situácia zasiahla ich?

Títo starkí žijú vo viacerých obciach. Miestni terénni pracovníci monitorovali ich zdravotný stav, nosili im nákupy. My sme počas tohto obdobia doručili materiálnu pomoc, rúška a vitamíny do trinástich obcí. V projekte, ktorý sa venuje špeciálne tejto skupine, bol náš cieľ aj prepájať týchto seniorov s miestnou školou alebo komunitným centrom, aby prišli porozprávať o tom, čo zažili. Ich príbehy sú silné a jedinečné, preto sme sa rozhodli zaznamenať ich vo forme videí. Ešte pred koronou sme ich stihli vytvoriť päť. Budú slúžiť ako živá knižnica. 

Čím si títo rómski seniori prešli?

Jeden zo starkých na nás pri natáčaní začal hovoriť po nemecky; testoval, či vieme. Vravel o svojom živote hudobníka v kapele. Ďalšia zo žien hovorila, ako musela robiť v kameňolome, iná o tom, ako vlastnými rukami stavala svoj dom. Niektorí rozprávali, ako im susedia počas vojny pomáhali. Deti, a nielen deti, to potrebujú počuť. 

Mladí pomáhali na Luníku IX. Foto: ETP Slovensko

ETP dlhodobo poskytuje mikropôžičkový program na rekonštrukciu bývania alebo svojpomocnú výstavbu. Odhaduje sa, že ekonomický dosah súčasnej situácie bude náročný pre všetkých, najmä však pre ľudí z najnižších príjmových skupín. Prejavila sa už teraz nižšia schopnosť klientov splácať tieto pôžičky? 

Ozvali sa niekoľkí, ktorí požiadali o odklad či podporu pri riešení svojej situácie. No odklad je dvojsečná pomoc. Museli by splácať dlhšie alebo zvýšiť svoje splátky. Snažili sme sa ich povzbudiť k tomu, aby si zachovali súčasný režim. Na Luníku IX po náročných prípravách začíname so svojpomocnou výstavbou, čiže ak všetko pôjde dobre, prvá rodina začne stavať svoj domov už v priebehu pár mesiacov.

Ako funguje program svojpomocného bývania?

Rodina, ktorá prejaví záujem, si najskôr musí rok sporiť minimálnu čiastku mesačne. Aby ukázali, že si rok dokážu odkladať a z týchto peňazí nebudú bezdôvodne vyberať. Po splnení úvodnej sporiacej fázy majú nárok na mikropôžičku. Popritom vybavujeme pozemok, stavebné povolenie a projektovú dokumentáciu. Pôžička sa postupne využíva priamo na nákup materiálu, nevypláca sa rodine. 

Akékoľvek pôsobenie v komunitách, ak má mať dosah, musí byť dlhodobé. To je a zostáva výzvou.  Zdieľať

Naozaj klienti stavajú vlastnými rukami?

Áno. Do tej miery, do akej to umožňuje stavebná technológia, sa do stavby zapája samotná rodina a ďalší pomocníci. Toto vie, samozrejme, výrazne znížiť náklady. Popritom ľudia získavajú pracovné zručnosti. Na konci procesu dom vlastnia, čiže pracujú na svojom. 

Čo boli najväčšie výzvy práce so znevýhodnenými skupinami a obzvlášť rómskymi komunitami pred touto situáciou pandémie a čo nimi bude po nej?

Akékoľvek pôsobenie v komunitách, ak má mať dosah, musí byť dlhodobé. To je a zostáva výzvou. Aj kvôli financiám či nastaveniu systému. Pripravujeme nový projekt mobilnej únikovej hry o tom, aké sú výzvy života v generačnej chudobe. 

Nie všetci budeme mať možnosť zažiť váš escape room. Čo je cesta z generačnej chudoby?

Výzvou je nájsť riešenia, ktoré budú stáť na viacerých pilieroch naraz. Vieme, že aby sa jednotlivec či rodina dostala k sebestačnosti, riešiť iba jednu oblasť väčšinou nestačí. Tém, ktoré potrebujeme podchytiť paralelne, je viac. Je tu otázka vzdelávania, zamestnanosti a bývania, teraz nám vyskočila výrazne otázka zdravia. Sú lokality, kde nie sú žiadni detskí lekári, nie je tam dostatočný prístup k zdravotnej starostlivosti, vode a hygiene. 

Letné aktivity v Košiciach. Foto: ETP Slovensko

Ako ovplyvní táto situácia vzťahy medzi majoritou a rómskou menšinou?

Vnímam realitu, ktorá nie je jednoduchá, ale snažím sa v nej vidieť aj tie dobré veci a príležitosti. Prišla aj veľká vlna solidarity. Ozvali sa nám z jednej prevádzky, že mali prebytok pečiva a potravín. Vďaka nim sme počas Veľkej noci odviezli pomoc do rodín, ktoré na tom boli zle. S priateľmi sme zorganizovali priebežnú zbierku na pomoc ľuďom v núdzi, ktorá beží doteraz. Nie sú to systémové riešenia, no dejú sa veci. Zároveň je to stále tenká hrana. 

Čo tým myslíte?

Keď chce niekto hľadať vinníka, je jednoduché povedať, že šíriteľmi nákazy budú napríklad ľudia z osád. Pri komunikácii opatrení potrebujeme vhodným spôsobom povedať, čo sa bude diať a prečo. Sociálne siete si žijú svojím životom, no treba to minimálne vyvažovať. 

Ako k tomu môžu prispieť tí, čo bývajú na druhej strane republiky?

Môžu sa stať online mentormi v našom programe. Ide o podporu pri učení, kamarátsky vzťah a rozvíjanie talentov. Niekto na diaľku nacvičuje divadlo alebo sa učí hrať na hudobnom nástroji, alebo dokonca šiť. Človek často nemá zdroje dlhodobo a sám čeliť situácii, v ktorej sa ocitol. Pomoc mentora, učiteľa či iného človeka, ktorý sprevádza, je kľúčovým impulzom. Naše deti sa o mentorov „bijú“ a dohadujú sa, kto si koho zoberie (úsmev). Základ je budovať vzťah a byť v kontakte.

Odporúčame