Odporučiť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
07. apríl 2020

Nemala rúško, chodila v nikábe. Slováci reagovali dokonale

Ako na tmavý závoj reagovali Slováci v čase koronavírusu, keď si musíme tvár zakrývať úplne všetci.
Nemala rúško, chodila v nikábe. Slováci reagovali dokonale
Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako na tmavý závoj reagovali Slováci v čase koronavírusu, keď si musíme tvár zakrývať úplne všetci.

„Choď sa tety spýtať, kde to kúpila,“ pobáda pani svojho syna, kým SBS-kar zo ženy v čiernom nespúšťa oči.

Ten nápad sa zrodil celkom prirodzene.

Na Slovensko dorazil vírus, rúška neboli a mnohí ľudia si so zakrývaním tváre pomáhali, ako vedeli. Kým niektorí začali šiť, iní čakali na donášku od rodiny, ja som siahla do krabice s reportérskou výbavou a vytiahla nikáb – teda závoj, ktorým si tvár zahaľujú moslimské ženy.

Používala som ho v irackom Mosule a jeho okolí, keď som tam minulý rok skúmala jeho povojnový stav. Úloha reportéra je splynúť s okolím a aj vďaka nikábu sa mi to v arabskom svete viac či menej darilo.

Ako však budú na tmavý závoj reagovať Slováci? A ako budú reagovať Slováci v čase koronavírusu, keď si musíme tvár zakrývať úplne všetci?

Situácia s pandémiou sa menila. A s ňou aj reakcie Slovákov na ženu v čiernom závoji.

Radšej koronu

Vchádzam do malých potravín na rohu ulice. Už pri vchode vidím, že bezpečnostný pracovník znehybnel. Pozoruje ma, ženu v tmavom nikábe – burke, ako to volá Slovensko – a vykročí za mnou.

Je ešte len krátko po tom, čo do krajiny dorazila pandémia a tvár má v obchode zakrytú len zopár ľudí. SBS-kar nič nehovorí, len ticho kráča za mnou. Môj osobný strážca, pomyslím si a cítim sa vznešene, takmer dôležito, keď spolu prechádzame regálmi a vyberáme jogurty a pečivo.

Na moment mi napadne, či sa ho nestrasiem pri regáli s vínom, moslimovia predsa nepijú, možno tak pochopí, že v čase korony si mnohí zakrývame tváre, ako vieme, keď okolie odrazu prerazí ostrý hlas: „To nech ma zabije radšej korona než islam,“ hovorí staršia pani svojej kamarátke na celý obchod a nástojčivo pozrie na SBS-kara.

„Mrzí ma to,“ vraví predavačka, keď jej podávam nákup a lakťom takmer drgnem do svojho strážcu. Usmejem sa ňu, keď si uvedomím, že to vzhľadom na závoj zrejme nikdy nezistí, a opúšťam potraviny.

Je večer, na zastávke stoja dve postavy, muž s veľkými ramenami a ktosi v šiltovke. Muž zrazu čosi povie, rozpráva po arabsky, rýchlo a takmer nadšene a hlas sa mu na konci monológu dvíha až kamsi do nebies – „selfie?!“ zakončuje vo výšinách, nečaká, vyberá mobil a otáča sa ku mne chrbtom.

Neodolám a dvíham ruku vo víťaznom geste, keď chalan v šiltovke vyhlási do svojho rúška: „Mňa j*bne z tejto republiky“ a odchádza do druhej sklenenej zastávky.



Niekto ťa dobije

„Opatrne, ľudia sú nervózni.“

Píše mi kamarát po tom, ako sa z facebooku dozvedel, akú formu ochrany tváre proti pandémii som zvolila. „Niekto ťa dobije,“ oznamuje mi brat po druhýkrát a na sieťach posiela správu neznámy človek, že mi prinesie rúško.

Viete, madam, kým vám v tom ktosi nerozbije hlavu.“

Ozýva sa aj sused, mal by mať čoskoro nejaké kvalitnejšie rúška, dá ešte vedieť, nech len takto nechodím po vonku... Poľská Solidarność by sa hanbila, keby toto videla. Ale ono to vôbec, vôbec nebolo také zlé.

Where are you from?

Na reakciách okolia som si hneď v úvode všimla niekoľko vecí. Mnohí vás hodnotia nahlas, akoby ste boli zo zahraničia, alebo majú pocit, že ste jednoducho hluchý. Že ten nikáb má špeciálnu podšívku, cez ktorú neprenikne mužský pohľad, korona ani žiaden zvuk. Žiaden a nikdy.

„Prečo tá burka nejazdí autom?“ pýta sa mladý chalan svojho kamaráta, keď sa stretávame v zadnej časti autobusu. „Ony majú zakázané šoférovať,“ vysvetľuje vážne a obaja hľadia na ženu v nikábe ako na veľký druh zaujímavého insektu.

„Cash or creditcard?“ hľadí mi do závoja uprene pokladník a prikloní sa tak blízko, že ak má koronu, tak mi ju práve odovzdal, „you have beautiful eyes.“

„Where are you from?“ pýta sa pán, keď spolu čakáme na prechode a po chvíli počujem otázku znova. „... wheere...“ vidím, ako špúli pery, „aree...“, delí slabiky, „youuu...“ a pridáva hlas. Ako si zrejme myslí, že som včera prišla z Rijádu a navyše som nedoslýchavá, „frooom,“ kričí, keď sa zakláňam dozadu a ukazujem na cestu oproti:
„Z Ružinova. Z Ružinova, dva bloky odtiaľto.“



Rádová sestrička

Výbeh von, nakúpiť a následne domov. Rutina, v ktorej momentálne žije celé Slovensko, kde je najväčší pohyb vychádzka po múku, mäso a tri vrstvy toaletiaku. No niečo sa mení. Adaptácia okolia na zakryté tváre.

„Dobre ste to vymysleli,“ sleduje ma predavačka v potravinách, keď sa vraciam na miesto činu, „ani česať sa nemusíte,“ vraví a s kolegyňou spočinú v tichej závisti.

Košík mám plný, bodyguard nikde, presúvam sa teda platiť sama, keď sa predo mnou z uličky vynorí drobná rádová sestra. Čierny závoj s bielym pásom jej ladí s rúškom cez pol tváre, keď ma rezko predbieha a na pult vykladá svoj tovar.

Predavačka mechanicky blokuje chlieb, mäso a zemiaky a náhle si uvedomí, že sa jej pri pokladni vytvoril malý ekumenizmus. „No pozrite!“ ukazuje pred seba a oči sa jej rozžiaria. Rehoľná sestra sa otočí, pozrie na mňa a nežne sa usmeje:

„Jej, aj vy ste sestrička?“
„... hej. Taká – iná.“

Čipka z tangáčov

Kým sa rúška šili a objednávali z Číny, ulice zaplavila kreativita. Na chodníku bolo vidieť muža v potápačských okuliaroch, človeka v kukle a paniu s vlneným šálom, ktorý jej strojnásobil hlavu.

Premýšľam, čím tí ľudia dýchajú, kým odborníci, médiá i silnejúce slnko pripomínajú, že si treba chrániť aj oči.

Vchádzam do svojej obľúbenej optiky na kraji mesta, keď sa v miestnosti nasiaknutej dezinfekciou postupne zjavuje prvá, za ňou druhá a potom tretia predavačka a priestor zaplavuje veselie. Keď stojíme oproti sebe a porovnávame si výstroj.

„Ja mám čipku z tangáčov,“ ukazuje mi výzdobu nad svojím rúškom jedna z nich a podáva mi vyleštené okuliare, „a ja nikáb z Iraku,“ vravím jej, keď si nasadzujem okuliare a otáčam sa do zrkadla.

„Dokonalé,“ hovorí.
„Dokonalé,“ odvetím.

Sociológia Slovenska v pohybe.



Dobré moslimské dievča

Je druhý týždeň, čo premiér vyhlásil núdzový stav. Čo sa práca natrvalo presunula do štyroch stien a my sa učíme fungovať v novom režime. Na piaty deň sme sa viacerí zhodli na slove „les“ a o pár hodín už všetci kráčali cez Malé Karpaty.

Päť rúšok, jeden nikáb a dvojmetrové odstupy, keď družný rozhovor ľudí z karantén pretlo moje zvonenie. „Počkajte,“ zastavuje Juro skupinu a tíši hlas, „volá Al-Káida,“ zašepká a náhle rozpaží ruky: „Vúú, kam to bude najbližšie...?“

Čakám, kým Juro preletí, keď sa z lesa pred nami vynára rodina vo farebných rúškach a s veľkým hnedým vlčiakom.

„Nebojte sa, ona je naša,“ vravia im kamaráti a ukazujú mojím smerom, „je to dobré moslimské dievča – drží si len odstup,“ vysvetľujú zmäteným turistom, „... v najbližších voľbách bude voliť Submisívne Slovensko.“

Otec to nevydrží a vybuchne. Manželka sa pridáva a obaja sa nahlas bavia, kým deti stoja nehybne a pes šteká na celý les.

Bázeň a život

„Prečo to robíš?“ pýta sa okolie.

Neviem. Viac sa bojím ľudskej hystérie než vírusu. Toho, že prepadneme zdeseniu a úzkosti, kde sa kúpa toaletného papiera strojnásobí a pri regáloch s múkou sa objavia prvé bitky.

Strach človeku zabraňuje myslieť. Oberá nás o nadhľad, ten, ktorý dnes tak veľmi potrebujeme.

„Je teraz čas na humor a smiech?“ pýtajú sa viacerí a scrollujú nové a nové správy. „Teraz, keď svet zasiahla pandémia a každý deň počúvame o stovkách mŕtvych?“

Pripomenulo mi to scénu z Mosulu, z mesta, ktoré si prešlo vojnou a dosiaľ je v troskách. Kde nám kamarát hral na gitare, podišla k nemu pani a prstom mu mávala tesne pred očami – „prestaňte hrať, neviete, že vôkol sú stále mŕtvi?“

On na ňu pozrel a odvetil: „Viem, madam. Ale my živí musíme žiť ďalej.“



Mier s tebou

Reportérska duša je zvedavá, skúma človeka, jeho reakcie na svet. Jeho schopnosť adaptácie na situáciu, ktorá sa mení. A mnohé z nás odhaľuje.

Boli aj nepríjemné momenty, samozrejme – „tak toto nám tu ešte chýbalo,“ začula som viackrát a videla, ako si pán v parku stiahol psa k sebe, až mu trhlo hlavou. Ako bolo v taxíku ticho, pretože šofér sa so mnou odmietol rozprávať, a v potravinách som mala sprvu okrem bodyguarda pre seba takmer celé oddelenie.

No omnoho, omnoho viac bolo tých pozitívnych reakcií.

„Aké praktické!“ volali dámy v trolejbuse, kým šofér mával a kričal Allahu akbar a pani na zastávke nabádala svojho syna, aby sa šiel „tety spýtať, kde to kúpila, vezmú také aj tatinkovi“.

Boli momenty, keď som kráčala cez park, kostol a najstaršie pútnické miesto na Slovensku a mladý párik i slečna volali „assalam alaikum“, keď sme na seba mávali a usmievali sa do svojich rúšok a nikábov.


***
Je sobota večer, mesto je prázdne. Počuť len hlas dvoch mužov na zastávke. Rozprávajú sa, občas nadvihnú rúško a glg vodky zapijú pivom.

„Nedáte si s nami, slečna?“ pýta sa po chvíli jeden z nich, keď sa k nim pridávam a spolu vyzeráme trolejbus.
„Moslimovia nepijú, ty ch.j,“ oznámi mu druhý cez rúško.
„Tak nám aspoň viac zostane,“ vraví muž v okuliaroch a nazrie do svojej bundy. „... ale keby ste predsa len chceli,“ žmurkne, „máme aj neotvorenú plechovku.“

Usmejem sa a s vďakou odmietnem. Predsa len, nech nerobím tým moslimom hanbu.

Inzercia

Odporúčame