Učí na východnom Slovensku. Keď zatvorili školy, išiel pomáhať do Gabčíkova

Prečo sa učiteľ z východného Slovenska stará o Slovákov, ktorí sa vrátili zo zahraničia a išli do karantény v Gabčíkove?

Som bývalý záchranár a hoci už niekoľko rokov pracujem ako učiteľ na základnej škole v Starej Ľubovni, chodím občas pomáhať slovenským samaritánom. Trochu mi práca zdravotníka chýba.

Ako ste sa dostali do Gabčíkova?

Pred dvomi týždňami nám riaditeľka oznámila, že škola sa bude musieť zatvoriť. Dostali sme pár dní voľna s tým, že po ich uplynutí budeme pracovať a vyučovať z domu. Povedal som si, že nechcem iba nečinne sedieť doma, a ozval som sa doktorovi z asociácie samaritánov, že som k dispozícii. Zakrátko mi zavolal a povedal, že potrebujú pomoc v ubytovni v Gabčíkove, kde sa otvára karanténne centrum. Povedal som, že na štyri dni mám priestor, aby som im pomohol.

Boli ste tam teda v prvých dňoch?

Áno, prišli sme s ďalšími zdravotníkmi neskoro v noci, počas ktorej potom dorazili prvé autobusy so Slovákmi zo zahraničia.

Čo bolo konkrétne vašou úlohou?

„Povedal som si, že nechcem iba nečinne sedieť doma, a ozval som sa doktorovi z asociácie samaritánov, že som k dispozícii.“

Prvou bola elektronická registrácia ľudí, ktorí prichádzali do karantény. Okrem toho sme obsluhovali telefonickú linku, na ktorú odkazovali prichádzajúcich Slovákov všetky operačné strediská. Dávali sme im informácie o tom, ako majú postupovať. Vysvetľovali sme im tiež, že v ubytovni ostanú štrnásť dní a budú dostávať stravu.

Ako to vyzeralo, keď dorazili ľudia do centra v Gabčíkove?

Pri vstupe sme im merali teplotu. Samozrejme, dôsledne sme dodržiavali hygienické opatrenia a mali sme, našťastie, kvalitné ochranné pomôcky. Vydezinfikovať sme museli aj občiansky preukaz, ktorí nám podávali. Najprv sme zisťovali základné informácie, z akej krajiny prišli a kontakt na príbuzných. Potom sme ich ubytovali. Nosili sme im stravu – raňajky, obed, večeru. Každý z nich mal na nás číslo a keď niečo potrebovali, mohli nám zavolať.

S čím sa ozývali?

Jedna pani mi trebárs volala s tým, že je vegánka a dali sme jej na obed klobásu. Tak sme jej potom stravu upravili. Všetkým sme ju museli nechávať pred dverami. Keď sme ju priniesli, tak sme im iba zaklopali a oni si ju zobrali.

Neskôr sa ozývali aj kvôli zdravotnému stavu. Jeden pán mal napríklad cukrovku a potreboval lieky, tak sme to riešili.

Karol Špes (prvý zľava) spolu s ďalšími zdravotníkmi v karanténnom centre v Gabčíkove. Foto – archív K.Š.

Čítal som blog jednej z ubytovaných, ktorá písala, že meranie teploty pri vstupe sa nerobilo dostatočne dôsledne.

Za ten čas, čo som tam bol ja, sme nikomu zvýšenú teplotu nenamerali. Všetko sa to aj zapisovalo.

Písala aj o tom, že po príchode museli na ubytovanie dlho čakať.

Keď ľudia prichádzali cez deň priebežne, dalo sa to zvládnuť. V prvú noc však prišli tri autobusy naraz. Bola to viac ako stovka ľudí a my sme boli spočiatku len dvaja, ktorí ich kontrolovali a registrovali. Až neskôr nám prišli pomôcť ďalší. Chápem, že z toho neboli nadšení zvlášť tí, ktorí tam nešli dobrovoľne. Tí, čo prišli sami od seba, to celé brali trochu inak. Dokonca nám ďakovali, že tam môžu ostať, pretože nechcú ohroziť svojich blízkych doma.

Ďalším problémom vraj bol – a asi ešte stále je – nedostatok informácií, ktoré dostávajú.

„Chápem, že z toho neboli nadšení zvlášť tí, ktorí tam nešli dobrovoľne.“

Áno, aj tým, ktorí v prvých dňoch prišli, bolo najprv v telefóne povedané, že karanténa bude dobrovoľná, a potom sa dozvedeli, že musia ostať všetci.

Je tiež pravda, že už keď boli v izbách a nemali internet, ťažko sa k nim informácie dostali. Postupne prichádzalo stále viac ľudí a nemali sme kapacitu všetkým volať. Škoda, že tam nefungovalo niečo ako rozhlas v internáte, to by pomohlo.

Ako dlho čakali na testovanie?

V deň, keď som odchádzal, robili testy prvým štyridsiatim ľuďom. Bolo to teda štyri dni po ich príchode. Neviem povedať, ako to bolo v ďalších dňoch.

V médiách sa objavili informácie, že niektorí sa sťažovali na podmienky v ubytovni.

Je pravda, že v prvých dňoch tam bolo chladno, pretože budova ešte nebola dostatočne vykúrená. Hovorili sme im, že si zatiaľ môžu vziať viac paplónov, ktoré boli na posteliach v izbách. Doniesli sa im potom tiež asi tri stovky diek. Veľa vecí sa riešilo za pochodu, takže je jasné, že nie všetko bolo dokonalé.

Bolo to pre vás náročné skôr psychicky alebo fyzicky?

Po tých štyroch dňoch som bol maximálne vyčerpaný, pretože som toho veľa nenaspal. Ale vedel som, do čoho idem, a robil som to dobrovoľne. Nesťažujem sa. Ak by mi manželka dovolila, išiel by som niekam pomáhať znova (úsmev).

Pred odchodom ste tiež absolvovali test?

Áno, odišiel som domov a prvú noc a deň doma som pre istotu strávil v záhradnom domčeku. Test bol negatívny.

Teraz už fungujete znova ako učiteľ?

Už zo záhradného domčeka som posielal žiakom prvé zadania. Učím náboženstvo a biológiu.

Zvládate online vzdelávanie?

Je to iné, pretože ak v škole žiak nepochopí zadanie, môžem mu to vysvetliť. Teraz sú tie možnosti obmedzené. Treba najmä odhadnúť správnu mieru, príliš ich nezaťažovať, ale nebyť ani úplne benevolentní. Zatiaľ to však zvládam v pohode.