Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
10. marec 2020

Nájomné byty: Konzervatívne varovanie

Ešte jeden rozmer, na ktorý sa nesmie zabudnúť.
Nájomné byty: Konzervatívne varovanie

Ilustračné foto: Dano Veselský/TASR

Nájomné byty sú aspoň podľa doterajšieho priebehu najväčšou témou rodiacej sa vlády. Po včerajšku je zrejmé, že vládna koalícia s výstavbou nájomných bytov súhlasí (vyhlásil to Sulík), otázka je, ako to financovať.

Možnosti sú viaceré, štyri základné závery včerajšieho zasadnutia možno kombinovať: (1) Rakúsky model, kde sa však čaká na súhlas EÚ, Eurostat túto otázku preveruje a do konca roka uzavrie, ak to prejde rakúskej firme Asfinag, prejde to aj slovenskej firme. (2) Vznik slovenskej štátnej spoločnosti, ktorá by mohla reagovať na výhrady voči Asfinagu zo strany Eurostatu a predstaviť nejaký adaptovaný model vrátane PPP schém a verejno-súkromných dohôd. (3) Financovanie kapitálom z druhého dôchodkového piliera, čo by malo vyššiu výnosnosť pre dôchodcovské spoločnosti a nulové riziko pre rast deficitu, a napokon (4) využitie rezervy, ktorú štát má po hranicu dlhovej brzdy.

Možno očakávať nevôľu časti koalície s bodom štyri, na čo sú dobré dôvody. Ale v zásade sa zdá, že Kollár doniesol do novej vlády mimoriadne silnú tému, ktorá môže zmeniť politickú mapu, pomôcť vláde získať širšiu spoločenskú podporu a vôbec zadefinovať raz jej politické dedičstvo.

Možné, samozrejme, je, že sa to nepodarí, že to dopadne ako s Ficovými diaľnicami „do roku 2010“, že je to väčšie sústo, ako sa dnes zdá. To všetko uvidíme.

Cieľom tejto poznámky je však niečo iné.

Po prvé ukázať, že téma nájomných bytov sa líši od zvyšku agendy novej vlády. Či už ide o podporu podnikania, zmeny s DPH či iné business-friendly návrhy, či pôjde o prokuratúru, možno súdy, a teda vážne aj kozmetické zmeny vo fungovaní štátu, všetky tieto zmeny fungovania štátu, ktoré môžu mať značný prínos, sú de facto sanovaním súčasného stavu.

Nijako tým neznižujem ich význam, naopak. Téma spravodlivosti a korupcie je tou témou, ktorou sa bude merať ne/splnenie sľubov voličom, je to obdoba toho, čo Robert Fico nazýval sociálny štát a čo táto téma znamenala pre jeho voličov. Táto vláda nesie zodpovednosť za spravodlivý štát. Prokuratúra, súdy, polícia a podnikateľské prostredie (najmä odpočty a podvody s DPH) sú rozhodujúce oblasti.

Lenže ani Ficovi napokon nestačili balíčky a trináste dôchodky, teda tzv. sociálny štát, nestačilo to ani jeho kmeňovým voličom. Podobne to bude aj s Matovičovou vládou.

A práve to je predpolie k téme nájomných bytov. Táto téma sa líši od vyššie spomínaných, pretože môže priniesť hlbšie zmeny vo fungovaní našej spoločnosti.

V dobrom aj zlom. Na jedno aj druhé treba myslieť a zďaleka pritom nejde len o otázku financovania a vzniku nekontrolovaného dlhu.

Začnime pozitívne: Masívna výstavba nájomných bytov má vplyv na demografiu, na Slovensku máme problém s odloženými sobášmi, v dôsledku toho aj neskoršími prvými pôrodmi matiek, často sa pritom uvádzajú sociálne dôvody, jedným z kľúčových je otázka bývania. Samozrejme, môže ísť tak trochu aj o generačnú výhovorku, očakávania sa nemusia naplniť, detí sa nemusí narodiť viac. Ale je povinnosťou štátu pokúsiť sa tento problém zvrátiť.

Po druhé, máme problém s vnútornou migráciou obyvateľstva, najmä presun východniarov na západ krajiny, ale nielen to. Časť územia trpí generačnou nerovnováhou, v časti územia sa mení pomer Rómovia: Nerómovia, čo je zlé pre obidve komunity. Opäť: s vnútornou migráciou sa tu celé desaťročia nič nerobilo, je najvyšší čas to zmeniť. Je to téma, ktorú riešia viaceré krajiny, musíme aj my. V zásade ide o to, aby metropolizácia, resp. idealizácia veľkomesta so všetkými možnosťami, ktoré ponúka, a vplyv kapitalizmu nedeformovali krajinu a jej vnútornú spoločenskú rovnováhu. Je to hodená rukavica pre štát.

Neodpustím si: Hoci sa naše elity posmievali Kollárovej strane za všeličo, túto bez preháňania progresívnu tému priniesla práve jeho strana.

Treťou témou je niečo, čo by sme mohli starým jazykom nazvať triednou rovnováhou. Ide o to, že Bratislava (resp. v menšej miere Košice, možno Žilina) majú istú atraktivitu pre vzdelanejšie a kvalifikovanejšie vrstvy spoločnosti, Bratislava má absolútny primát pre tzv. kreatívnu triedu, čo je do značnej miery prirodzené a nemožno s tým nič urobiť. Zároveň však treba myslieť na to, že pre zdravý rozvoj spoločnosti je potrebné, aby stredná trieda bola prítomná rovnako v Trenčíne či Zvolene ako v menších mestách po celej krajine. Nemôžete chcieť riešiť nezamestnanosť, vzdelávanie ani rómsku otázku, ak na tieto výzvy nebude v danom regióne dostatok ľudí. A opäť platí, že diaľnice ani veľké automobilky to za štát neurobia, treba prísť s niečím väčším – a to sa podarilo Štefanovi Hollému.

Inzercia

A teraz k tomu varovaniu, ktoré spomínam v názve textu.

Poznáme skúsenosti s masívnou výstavbou nájomných bytov napr. vo Francúzsku. V druhej polovici 20. storočia postavili Francúzi okolo päť miliónov nájomných (sociálnych) bytov, čo mimochodom tvorí šestinu francúzskych domácností (!). Základným definičným znakom je, že sú finančne dostupné. Francúzi majú k téme čo povedať, pristupujú k nej z rôznych perspektív. Výsadné miesto v súčasnej francúzskej diskusii má Christophe Guilluy, ktorého knihy berie vážne celá politická trieda, mimochodom vrátane Marine Le Penovej. Rieši totiž nielen sociálne otázky, ale aj spojitosť bývania a imigrácie, resp. volebného správania.

Ako v jednej svojej eseji napísal Christopher Caldwell, ktorý výdatne čerpal z kníh Christopha Guilluyho, „tri štvrtiny francúzskych absolventov univerzít žije tri roky po ukončení štúdia samostatne; naproti tomu tri štvrtiny ich rovesníkov bez vysokoškolského vzdelania stále žijú s rodičmi. A umierajú predčasne.“ To je jeden rozmer debaty, sociálny. Tomuto problému rozumieme aj my doma, aj keď dáta nemáme.

Druhým a vážnejším problémom je, že nájomné byty sa do významnej miery zmenili na imigrantské banlieues. Oblasti, kde žijú obyvatelia s cudzím pôvodom, ktorých neúspešná integrácia do spoločnosti je dnes jednou z hlavných tém západných multikultúrnych štátov. A práve systém nájomných bytov istým spôsobom túto imigráciu sťažuje.

Na Slovensku nemáme relevantný počet imigrantov plus máme spoločensko-politický konsenzus, že si to ani neželáme zmeniť. A to vrátane kultúrne blízkych krajín. Napriek tomu musíme na túto námietku myslieť, jednak kvôli tomu, že nepoznáme vlastnú budúcnosť, a jednak kvôli tomu, aby sme nesplodili chorobu, ktorá môže byť horšia ako liečenie súčasného stavu.

Tretím faktorom je problém veľkomiest. V Paríži, Londýne a ďalších mestách je nájom bytov často drahší ako priemerný plat. Štát má v tomto probléme určujúci význam, pretože kapitalisti sledujú iba zisk. Ten však spôsobuje, že trieda Anywehere (tí, ktorí dokážu uspieť hocikde – nemusia, ale môžu to byť napr. vzdelaní alebo zruční imigranti) sa dokáže presadiť lepšie ako významná časť domácej populácie. Štátna regulácia má preto zásadný význam.

Ďalší problém opísal pred časom americký sociológ Robert Putnam v knihe Our Kids, rovnako bravúrne aj Charles Murray v Coming Apart: V Amerike sa za uplynulé desaťročia pred ekonomickou krízou stala nepríjemná vec: tamojšia spoločnosť sa rozdelila podľa tried, a nejde len o najbohatšie percento, o to je problém vážnejší. Zhruba 40 percent bohatších žije v iných štvrtiach, iných častiach miest, navštevuje iné školy, dokonca iné kostoly (výnimkou sú podľa sekulárneho Putnama len rímski katolíci) ako zvyšok spoločnosti. Dôsledok je katastrofálny: Amerika zažíva bezprecedentný experiment, ktorý oslabuje vnútornú solidaritu spoločnosti, keďže bohatší a chudobnejší sa takmer nikde nestretajú, a teda ani sa nepoznajú.  

Týmto smerom idú návrhy na škôlky v rómskych osadách a týmto smerom môžu ísť za istých okolností aj nájomné byty. Isté riešenie ponúka Scrutonova komisia, o tom za moment.

Ešte veta k Amerike – tento systém tam nevytvoril štát, ale americký kapitalizmus a fungovanie ich spoločnosti. Má to, samozrejme, aj rasový podtón. U nás, ak sa nepoučíme z toho, čo sa stalo za uplynulé desaťročia na Západe, takýto systém môže vytvoriť v dobrej viere štát.

A napokon posledná vec, aj keď jej význam zďaleka nepatrí na koniec.

Jednou z posledných tém, ktorej sa pred smrťou venoval Roger Scruton, bola štátom zriadená komisia s názvom Lepšie stavať, krajšie stavať – Building Better, Building Beautiful. Scruton a spolu s ním významná skupina expertov upozorňuje na to, že charakter našich miest a obcí, našich budov a architektúry, pokojne to vyslovme – verejnej estetiky, má zásadný spoločenský význam. Nejde len o bytové jednotky, ale aj o to, ako vyzerajú, to všetko formuje spoločnosť, výchovu, vzťah k prostrediu.

Roger Scruton je už po smrti, na Slovensku sme nenašli spôsob, ako jeho prínos pre našu spoločnosť oceniť, možno by sme to mohli urobiť aspoň posmrtne a jeho odporúčania brať vážne.

Téma nájomných bytov je veľká téma. O to opatrnejší pri jej presadzovaní treba byť. Máme luxus, ktorý mnohé národy nemali – skúsenosti iných. Oplatí sa poznať ich. A nie je to len výzva pre politikov, je veľkým nedostatkom, že sa do tejto témy zatiaľ zapájajú len ekonómovia, a nie architekti a spoločenskí vedci.

Odporúčame