Patrím do skupiny tých, ktorí teraz mnohým lezú na nervy. Tábory sú zapálené, jedni sa už vezú na eufórii, guľa sa nabaľuje, iní dúfajú, že niečo ubránia. Na ihrisku vrcholí zápas, v hľadisku sa máva šálmi. A nám, ktorých mužstvo na tomto turnaji nehrá, neostáva iné, než všimnúť si hru, ako sa nám pred očami mení politika a jej pravidlá.
Vidím tri zmeny, ktorých význam – zdá sa mi – narastie ešte viac po voľbách.
Najskôr východisko. Časť spektra (progresívci, Kiska, liberálne médiá) dlho bubnovali do rytmu, že nám hrozí vláda Fica s Kotlebom. Videli na Slovensku Weimar, báli sa o režim. Ak to niekto spochybnil, ak si niekto myslel, že to s hrozbou fašizmu vôbec nie je také jednoduché, bol považovaný nie za skeptika, ale hneď za Kotlebovho spojenca.
Je to absurdné od momentu, keď začal spor, či možno podporiť hlasovaním zákon, s ktorým niektoré strany súhlasili predtým, než sa nejaký Kotleba stal známym. Odvtedy sme to videli na iks spôsobov, najviac z tohto kocúrkova vyťažil Matovič.
Myslím, že aj vďaka tomu je dnes jasné, že žiadny Weimar na Slovensku nehrozí, že máme úplne iné problémy. V zásade ide o najpozitívnejšiu zmenu končiacej sa kampane. A každý, kto stavil na opačnú kartu, stratil.
Druhá zmena je vážnejšia a dlhodobejšia.
Ide v nej o médiá a ich prerastanie s politikou. Hoci sa tu dva roky hovorí o pozitívnej zmene v médiách, o väčšej slobode a odvážnejšej investigatíve, mám skôr iný pocit. Médiá sú až neznesiteľne stranícke. Nie je to len slovenský trend, skôr tým dobiehame Západ aj okolité krajiny.
Vidieť to napríklad na tom, ako píšu jednotlivé médiá o kauzách, ktoré sa týkajú strán a politikov, ktoré volia čitatelia a novinári daného média. Výnimiek je ako šafranu.
Vlastne je to ešte horšie, končiaca sa kampaň ukázala, že ak nemáte „svoje“ médium, môžete ľahko skončiť mimo hru. Videli sme to už počas prezidentskej kampane, keď to boli médiá, kto namiesto niektorých kandidátov robil antikampaň, kto strašil rôznymi scenármi a donekonečna vyzýval na odstúpenie toho či onoho. To všetko na voličov funguje, sú to naše osvedčené podtatranské manipulácie.
Teraz sa to posunulo ďalej. Už niekoľko týždňov si kladiem otázku, čo by bolo s progresívnou koalíciou, keby za sebou nemala červené denníky. Čím viac politici z PS/Spolu strácali kontakt s vývojom, tým viac ich podržali „ich“ denníky, vytrvalo o nich písali, udržiavali kontakt medzi voličmi a straníkmi, čím im pomáhali. Podobné vzorce sa viažu aj na iné politické tábory a médiá.
Myslím, že nie je prehnané tvrdiť, že sú dnes dve kategórie politikov: tí, ktorí dokážu s voličmi komunikovať priamo (Matovič, Kollár, Fico, Sulík), a tí, ktorí potrebujú médiá, závislosť rastie priamo úmerne k tomu, ako sa blížite k piatim percentám, resp. ako je politik nevýrazný. Ak nie ste líder prvej kategórie, bez média v zázemí do politiky v podstate už nepatríte.
Keďže kampane už nie sú iba pred voľbami, ale prebiehajú neustále, obávam sa, že problém straníckych médií len vzrastie. Vplyv má na to aj fakt, že médiá sú v podstate ideovo či hodnotovo úzko vymedzené, majú „táborový“ charakter. Rozdiely ešte existujú, lakmusom je počet textov, ktoré polemizujú s politikmi, ktorých volia čitatelia a novinári daného média.
A potom je tu tretí problém, týka sa samotných politických lídrov.
Prvým problémom je proces plutokratizácie politiky, vidieť to na tom, že takmer všetci lídri strán sú dnes podnikatelia (samostatne som sa tomu venoval tu). Pozor, u nás to nie sú oligarchovia ako Babiš, ani magnáti ako Berlusconi či Bloomberg, sú to podnikatelia nižšieho rangu, ale stále viac a viac sú rozhodujúce peniaze. Prvou obeťou plutokratizácie politiky sú samotné strany, de facto sa z nich stali politické firmy, kde sa nepolemizuje, nediskutuje.
Existuje aj ďalší neblahý jav, tým je integrita politických lídrov.
Všimnite si to: pre dnešnú politiku nie je rozhodujúce, k čomu sa formálne hlási líder alebo strana. Platilo to pre odvekého kritika privatizácie Roberta Fica (v prípade privatizácie SPP), platilo to pre Andreja Danka a Bélu Bugára, ktorých účasť v jednej koalícii predsa popierala pôvodná raison d'être ich strán. Platí to aj pre dnešnú opozíciu, ktorá smeruje k moci. Nazval by som to otázkou integrity, morálnej aj ideovej.
Akú integritu má Igor Matovič? Bude platiť to, čo povedal včera aj zajtra? Pán Matovič je najvypuklejší problém toho, čo sa črtá za 1. marcom, pričom neustále dokáže prekračovať hranice. Posledným dôkazom je video s vlastnou dcérou. Každý politik doteraz chránil svoje nedospelé deti pred politikou, každý jeden. Dôvod? Je to trochu tabu, verejnosť vo všeobecnosti nepozná a ani nevníma tlak, akému sú v svojom prirodzenom prostredí vystavené deti čelných politikov. Napríklad svojho času syn Roberta Fica, keď hrával futbal s rovesníkmi, čelil nenávisti a pokrikom aj za svojho otca. Hovorili mi o tom rodičia jeho spoluhráča, že Fico-otec vraj radšej nechodil na synove zápasy, pretože keď prišiel, tak to bolo ešte neznesiteľnejšie. Podobne sa správali všetci čelní politici.
Igor Matovič práve urobil úplný opak. Sám dobrovoľne využil svoju dcéru v kampani, čím z nej do budúcnosti urobil politický terč. Všetko pre to, aby oznámil banálnu vec: že ak vyhrá voľby, chce byť premiér. Ak dokáže ísť za hranicu toho, čo je legitímne v prípade vlastne rodiny, čo všetko dokáže?
Samozrejme, nejde len o Igora Matoviča. Problém s integritou majú pre svoju minulosť aj Boris Kollár či Alojz Hlina. Kollárova osoba sa rieši už viac ako štyri roky. Pokiaľ ide o Hlinu, naposledy to pripomenul bývalý poslanec KDH, keď zverejnil kópiu rozhovoru Alojza Hlinu z novín podporujúcich HZDS z roku 2000. Kto z KDH na to zareaguje? Obávam sa, že odpoveď poznáme. Ďalším problémom sa stali kontakty a biznis spôsoby Andreja Kisku. Mohli by sme pokračovať.
Postupne sa nám črtá pôdorys viacerých budúcich problémov. Jeden problém sa vyrieši, iné vznikajú, taký je život.
Ale keď sa pozriete, ako sa nám pred očami mení politika, budú to divoké časy.