Druckerova choroba

Druckerova choroba

Absurdistan, kde mal Gašpara riešiť Drucker, kde Kiska tvorí opozíciu voči Kaliňákovi, kde podnikateľov kritizujú podnikatelia. Uzol, ktorý sa nedá rozpliesť.

Fotka Tomáša Druckera by mala visieť na Pribinovej ulici, na chodbe ministerstva vnútra neďaleko vchodu. Ak to teda úradníci stihli, možno ju tlačili už s obidvomi dátumami (od-do). Tá stena je azda najviac výpovednou správou o slovenskom postkomunizme, nájdete tam Čiča, Mečiara, Tuchyňu, Hudeka, Krajčiho či Kaliňáka, ale aj Andráša, Pittnera, Šimka, Palka, Lipšica.

Drucker tam priniesol nový rozmer. Nielen kvôli tomu aprílovému dátumu a spôsobom, Drucker reprezentuje slabé miesto systému, hneď dvojakým spôsobom. Jeho odchod a nepochopiteľné zdôvodnenie vlastného odstúpenia, kariéra v Smere, ale aj jeho staré väzby a minulosť (Drucker je kádrovým pozostatkom SDKÚ) či nové väzbičky na Kisku (bol mu najbližší z členov vlády), to všetko ilustruje, čo sa stalo v slovenskej politike: ako ju ovládli podnikatelia.

Je to choroba Smeru, zakódovaná od počiatku v jej DNA, neliečená a pravdepodobne nevyliečiteľná. Ak ale chceme rozumieť problému, musíme priznať, že tento vírus tu bol už pred Smerom a tiež, že metastázoval ďaleko za hranice Smeru.

Napokon presne o tom bola Gorila a presne preto by Ivan Mikloš nemal moralizovať na adresu Ficovej vlády (vždy si pritom spomeniem na pani Bubeníkovú a Miklošove spory s Radičovou). Oligarchizácia slovenskej politiky je širší problém, aj keď platí, že vláda Smeru ho doviedla do znepokojivo pohoršujúcej podoby.

Nie je tiež dôvod prepadať rusofóbii. Oligarchizácia politiky je globálny fenomén, nie sme nijakým ostrovom, oligarchizácia má rôzne podoby, už Aristoteles rozlišoval štyri formy oligarchie.

Aj dnes je niečo iné systém v Rusku, kde Putin môže z večera do rána oligarchu vytvoriť alebo zničiť, preto sa v angličtine používa na ruský systém vlády slovíčko cronyism, kde rozhoduje vzťah priazne či priateľstva (crony). Niečo iné platí pre Ameriku, kde sa v poslednom období vytvorili silné rodinné dynastie, ktoré dominovali demokratom aj republikánom, opreté a tvoriace veľký biznis, ale kde aj revolta voči tomuto systému prišla zo strany veľkopodnikateľa. Tretiu podobu predstavuje Nemecko s jeho inštitucionalizovanými formami oligarchie, reprezentované firmami ako Siemens či záujmami ako NordStream. Najčistejšiu podobu oligarchie dnes zastupuje Ukrajina, prezidentom štátu je oligarcha, ktorý vo funkcii bohatne viac ako jeho rivali, a o moc sa delí s inými oligarchami, reprezentovanými v parlamente či v médiách, stále je otázka, kedy na Ukrajine vznikne centrálna autorita štátu a či sa to dá docieliť demokraticky.

Poďme k Slovensku a nášmu špecifiku.

Nikde v strednej Európe nevidíme v politike toľko podnikateľov ako u nás. Chorobu našej politiky, ako ukazuje Andrej Babiš, aj exportujeme. Respektíve Babišov úspech poukazuje na istú podobnosť medzi Českom a Slovenskom. Potvrdzuje to aj prítomnosť Okamuru, či nedávna minulosť krstných otcov v ODS. Na Slovensku je ale problém pri pohľade na politickú triedu širší a hlbší. Politiku oveľa viac ovládli podnikatelia, zdá sa však, že slabšia je aj spoločnosť, ktorá tejto chorobe nateraz nedokáže čeliť, dokonca ju ani vidieť a pomenovať.

Na oligarchii je zvrátené to, že je to forma vlády, kde niekoľkí vládnu v svojom vlastnom záujme. Je to ako v starom komunistickom vtipe, prerobenom na Fica, keď rečnil v parlamente a v rukách držal dva papiere, na prvom boli zákony, ktorých schválenie urobí život ľuďom lepší, na druhom bol zoznam tých ľudí.

Drucker bol pred mesiacom považovaný za najslušnejšieho ministra, dnes odchádza ako nepodarený Počiatek, Kaliňákov učeň, ktorý má problém vysvetliť podnikanie svojej ženy a – ako si trefne všimla Eva Čobejová – kľúčom do jeho sveta je, ako rieši svoju uveriteľnosť. (To slovo treba slabikovať.)

Je to poňatie politiky, kde sa stratil pojem spoločného dobra, zanikol rozmer služby, z ktorej je odvodené aj slovo minister. Za to ide o svet rozvinutého marketingu, technologických zručností, v ktorom je sebavedomie funkciou majetku, opiera sa oň a ťaží z neho. Tak ako bola kedysi vládna trieda neopálená na dôraz urodzenosti, teraz je opálená mesiac a viac skôr. Spočítajte si Kiskove dovolenky, alebo pochopte logiku apartmánov iných v cudzine. Títo ľudia myslia ekonomicky, aby sa oplatil, niečo to predpokladá.

Tento náš slovenský svet naplno odhalila Gorila, ktorá ukázala, čo bolo dlho pod povrchom, ako si mnohí politici osvojili záujmy podnikateľov za záujmy štátu. Je to príbeh mnohých, napríklad Zajacovej reformy zdravotníctva z ktorej najviac ťažila Penta, príbeh, kde voliči pravice prišli o ilúziu, že ich politici sú morálne nadradení bývalým komunistom. Ku Gorile patrí Antigorila, reakcia, ktorá sa ukázala byť horšia ako choroba. A choroba sa stala epidémiou: slovenskú politiku ovládli podnikatelia.

Tento svet pomohlo stvoriť HZDS aj SDKÚ, k tomu sa ešte vrátim, ale pre tento moment je dôležité, ako všetci, ktorí do politiky začali vstupovať, boli podnikatelia. Sulík s Miškovom, Matovič s Hlinom, ale aj Danko, Kollár, Kiska a ďalší. Na koniec patria tri bodky, pretože aj nové strany (tuším s jednou výnimkou) zakladajú podnikatelia.

Podnikatelia sa stali politikmi, čo – keď vládnu - len praje ich podnikaniu, niektorí politici sa po ich vzore stali novými podnikateľmi, videli príležitosť a chopili sa jej. Opozičnú alternatívu voči svetu Smeru s r.o. tak začali tvoriť iní podnikatelia, postupne ovládli všetky pravo-stredové strany, prezidentský palác, aj strana, ktorá po voľbách sublimovala, zahynula na túto chorobu.

Ale ani tam to nekončí.

Foto: screenshot z FB stránky M. Beblavého, fotka bola staršou PR kampaňou ministra Druckera.

Ešte aj polícia, prokuratúra, súdy či tajná služba trpia týmto vírusom. Vidieť to nielen na policajnom prezidentovi Gašparovi a vedení NAKA, ale aj na policajtoch na nižších úrovniach. Policajti videli, ako to robia ich nadriadení, napodobňovali model a rastúci počet z nich túžil podnikať, cez manželky napríklad. Je to úplne v protiklade s poslaním služby policajta, ktorý dostáva aj príplatok za to, že podnikať nemôže, ale tento argument akosi nemá kto vysloviť.

Možno je čas, aby som povedal, že nič z toho nemyslím ako kritiku podnikania ako takého, to by bolo príliš banálne, podnikateľ ale sleduje (a má sledovať) súkromný prospech, politika má však vyšší cieľ. A keď sa to zmarí, dopadne to ako súkromná vysoká škola, ktorej cieľom je zarábať na študentoch.  

Hĺbku slovenského problému si uvedomíme pri pohľade za hranice, do Poľska či Maďarska, kde tento jav nehrá význam alebo je marginálny. V Poľsku reprezentovaný politickou kariérou Janusza Palikota napríklad, v Maďarsku Ferenca Gyurcsánya, kedysi dôležitého premiéra, dnes okrajového opozičného politika. Orbán je iný fenomén, je to suverén, ktorý určuje podnikateľom pravidlá, nezávisí od nich. Kaczynský je ešte niečo iné a patrí medzi najmenej skorumpovaných politikov v Európe.

Najbližšie nám je Česko, potvrdzuje to nielen Babiš a Okamura, ale najmä do istej miery spoločná transformácia po roku 1990, ktorá nesie významný diel zodpovednosti za stav, v akom sme sa ocitli. Klaus bol ešte politický suverén, ktorý formoval zásadné politické otázky, vrátane distribúcie štátneho majetku, podobne ako Mečiar však stvoril nových podnikateľov, ktorí mocneli aj vďaka tomu, ako sa dokázali vyhýbať zákonom a presadiť si svoju „akcionársku“ vôľu. U nás bol tento proces podstatne kriminálnejší a celkovo hrubší. Previazanosť s Českom ale pokračuje, už preto ako sa darí Pente, J&T a ďalším v Prahe, ako sa presadil Babiš, alebo ako dnes hľadajú v českom právnom systéme azyl oligarchovia Fiľo či Poór.

Pre postkomunizmus nie sú dôležité zákony, ale osobné väzby, zákony sa tomu prispôsobujú, prvý predpoklad právneho štátu sa prehliada. Mečiar fantazíroval o slovenskej kapitálotvornej vrstve, zrodil vrstvu, ktorá sa naučila zarábať najmä vďaka napojeniu na štát a výhody zabezpečené štátom. A spôsoby (známosti) tejto vrstvy deformujú celé desaťročia naše podnikateľské prostredie. Veľké kauzy majú spoločný menovateľ v tomto postkomunistickom vzorci, od rezešovcov po bödörovcov, od podvodov s DPH po pozemky, menia sa len kulisy.

Majetok sa stal distribučným princípom, aj cieľom moci. Odlišná je miera, to áno, veď rozdiel bol aj medzi Ficom a Kaliňákom. Je to však miera, nie princíp. Majetok je – obstojí to aj pri pohľade na naše dejiny - bezprecedetne spojený s politickou mocou.

To je dnešný slovenský svet. Absurdistan, kde mal Gašpara riešiť Drucker, kde Kiska tvorí opozíciu voči Kaliňákovi, kde podnikateľov kritizujú podnikatelia. Je to uzol, ktorý sa nedá rozpliesť. A dnes ani vymeniť.

Práve to považujem za najhlbší prejav politickej krízy nášho štátu. Rozpor medzi nedostatkom zdrojov na opravené nemocnice či vyššie platy učiteľov a vznikom plutokratickej triedy.

Všimnite si ten rozdiel: kedysi vznikali strany okolo časopisov, okolo ideí, neskôr pribudli záujmy a predstavy o štáte, v poslednej fáze o reformách štátu, ale stále rozhodovala formulácia, stále to bolo slovo. Dnes sú to peniaze. Politický podnikateľ nepotrebuje časopis (pokojne sa zasmejte), podnikateľ nepotrebuje ani diskusiu a polemiku, potrebuje sa – a vie ako nato – predávať. Dnešné strany sú funkčným vyjadrením tohto princípu, preto tak málo osobností, preto tak málo tém, preto nemajú strany kádre, od Smeru cez SaS po KDH.

Druckerova fotka na ministerstve vnútra je toho dokonalý symptóm.

Ak má mať táto fáza nejaký zmysel, vidím ho najmä v tom, aby sa odhalil systém až na kosť. Preto je dobre, že sme za tých pár dní zistili ako podniká pani Druckerová, za uplynulé týždne sme sa dozvedeli veľa o Krajmerovcoch a bude len dobre, ak sa čo najviac dozvieme aj o Kiskovcoch. Odstúpenie Druckera je vítaným povzbudením. A budúcoročné prezidentské voľby tiež.

Platí však aj bé. Ak chceme nápravu, nemali by sme ju nechať formulovať ľuďom, ktorí nás do týchto pomerov zaviedli, viď ochrancu pani Bubeníkovej. Ostražití musíme byť aj voči podnikateľom, ktorí si zakladajú nové strany alebo ovládli tie staré. Na starej výstrahe, že pre demokratickú politiku sú nebezpeční vojaci a kupci, totiž niečo je.

V tejto krajine nie sme všetci podnikatelia. A pri všetkej úcte k poctivým podnikateľom, ani nimi nechceme byť. A vieme, že záujmy firmy a záujmy štátu sú dve odlišné veci. Nič nové od Aristotela, viem, ale súčasne najužitočnejší zápas od porážky Mečiara pre náš štát.

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo