Spoločnosť K veci 25. február 2017

Na pamiatku Michaela Novaka

Robert Royal
Robert Royal
Dnes je vo Washingtone, D. C., pohreb Michaela Novaka. Requiescat in pace.
Dnes je vo Washingtone, D. C., pohreb Michaela Novaka. Requiescat in pace.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Robert Royal

Na pamiatku Michaela Novaka
Michael Novak na portréte Igora Babailova. Foto: babailov.com

Predtým, než Michael Novak ráno 17. februára zomrel, znova a znova hovoril každému, kto sa s ním prišiel rozlúčiť: „Boh vás miluje a vy sa musíte milovať navzájom. Na ničom inom nezáleží.“

Bol som s ním predchádzajúci večer asi hodinu: bol pokojný a pripravený stretnúť sa s Bohom (aj s milovanými zosnulými, zvlášť so svojou manželkou Karen). Súhlasil s tým, že sa zverí do hospicovej starostlivosti, doma, kde sa oň naozaj s veľkou láskou starali jeho sestra Mary Ann a deti Jana a Rich.

Väčšina ľudí pozná Michaela len z jeho ohromného literárneho výstupu. Raz som počul, ako povedal istému študentovi v Európe, úplne vecne, bez vystatovania, že človek sa stane spisovateľom tak, že usilovne pracuje na svojom prvom milióne slov, čo mu pomôže naučiť sa vyjadrovať. Usilovnosť je, samozrejme, vždy dobrá rada. Zaznela však v kontexte každoročného letného seminára, ktorý sme spolu viedli v Slovenskej republike, kde študentom kládol na srdce svoju myšlienku Caritapolis, mesta lásky, a trval na tom, aby sme pri každej omši spievali hymnus Ubi caritas et amor („Kde je láska opravdivá, tam Boh prebýva.“)

Možno sa to zdá zvláštne, no jeho dôraz na ústredné postavenie lásky bol v súlade so všetkým, čo počas šiestich desaťročí napísal ako katolícky a verejne činný intelektuál o politike a ekonomike. Hoci som Michaela poznal od začiatku 80. rokov 20. storočia, len nedávno som sa konečne dostal k jeho autobiografii Písanie zľava doprava (Writing From Left to Right; recenziu knihy si v slovenčine môžete prečítať tu), ktorá mi vysvetlila veci, ktoré som o ňom nevedel. Okrem iného najmä to, že jeho politický vývoj od liberála ku konzervatívcovi (to znamená jej názov) bol hnaný predovšetkým tým, o čom napokon usúdil, že skutočne pomáha ľuďom, zvlášť chudobným. Kým liberálni kolegovia o pomoci ľuďom rozprávali, úprimne, konzervatívnejšie myšlienky sa v realite ukázali ako lepšie pre jednotlivcov, rodiny, národy a pre svet ako taký.

Mnohí ľudia ho v tomto nechápali. Duch demokratického kapitalizmu (The Spirit of Democratic Capitalism), pravdepodobne jeho najdôležitejšia kniha, nebola jednoducho len jednostrannou obhajobou politiky v americkom štýle a ekonomiky založenej na trhu. Pokúsil sa tam ukázať, ako by sloboda v politickej a ekonomickej oblasti (ktorú, samozrejme, vedie silný právny a morálny kultúrny systém) mohla vytvoriť úžitok – a, samozrejme, i mnohé problémy, čo sa v padnutom svete deje vždy –, ktorý žiadna iná sústava inštitúcií neukázala, že je ho schopná zabezpečiť.

To bol tiež motív v pozadí inej kľúčovej knihy Naozaj oslobodní? (Will It Liberate?), jeho skúmania teológie oslobodenia. Michael, podobne ako jeho blízky priateľ pápež Ján Pavol II., pozorne študoval marxizmus a marxistické štáty. Niektoré marxistické myšlienky, ktoré si našli cestu do takmer celej latinskoamerickej teológie oslobodenia, zneli dobre, čo je častý prípad jednoduchých myšlienok. Tvrdil však, že ľudia (zvlášť robotníci a chudobní) sa majú preukázateľne lepšie (nie všeobecne dobre, ale lepšie) v slobodných spoločnostiach než v tých, kde politiku a ekonomiku riadi tvrdá a ťažká ruka štátu.

Michael Novak so slovenským prezidentom Michalom Kováčom. Foto: michaelnovak.net

S prezidentom USA Ronaldom Reaganom. Foto: michaelnovak.net

Michael Novak a jeho manželka Karen s pápežom Jánom Pavlom II. Foto: michaelnovak.net

Žiaden dobrý skutok neostane nepotrestaný a Michaela za tieto závery napádali jeho bývalí spojenci, že vlastne obhajuje to, čo sa v Európe nazýva „divoký kapitalizmus“. Z podobných dôvodov ho však napádali i niektorí jeho prirodzenejší spojenci v Cirkvi a medzi kultúrnymi konzervatívcami: zdalo sa im totiž, že kapitalizmus – pojem, ktorý vymysleli marxisti, no Michael trval na tom, že ho treba prispôsobiť a pokúšal sa ho predefinovať na systém založený na caput, hlave, čiže rozumových schopnostiach človeka – vytvára príliš mnoho „kreatívnej deštrukcie“ a príliš málo konzervovania.

Tieto sťažnosti úplne neodmietal. Skôr bol presvedčený o tom, že „morálny kultúrny systém“ slobodných spoločností by mal väčšmi formovať politiku a ekonomiku humánnymi náhľadmi. V tomto vnímal seba samého ako dediča Adama Smitha (pri ktorom ľudia zabúdajú, že to bol najprv morálny filozof a až neskôr ekonóm), ako i celej tradície moderného katolíckeho sociálneho učenia, ktoré sa začalo varovaním pred socializmom v encyklike Leva XIII. Rerum novarum o kapitáli a práci z roku 1891.

Vlastne bol presvedčený, že staré cnosti (kardinálne cnosti, ako i mnohé iné, ktoré sme zdedili z rozličných západných tradícií) akokoľvek sú podstatné, treba ďalej rozšíriť o myšlienky ako podnikavosť, iniciatíva a tvorivosť (v umeleckej i praktickej oblasti).

Tieto staršie cnosti boli v poriadku, no keďže pochádzali takmer výlučne od filozofov a klerikov, zanedbávali tak trochu veľmi reálne požiadavky ekonomického a politického života.

Michael bol od svojej mladosti vynikajúcim študentom a rýchlo postupoval z miestnych katolíckych škôl v Pennsylvánii na Notre Dame do seminára v Ríme, na Harvard a Stanford. Jeho vzdelanie mu umožnilo absorbovať úžasné množstvo poznatkov z filozofie a teológie, ktoré s ním zostali a prejavovali sa vo všemožných situáciách. No dokonca už ako mladý profesor sa vždy zaoberal i svetskými otázkami.

Vo svojej liberálnej mladosti bol blízkym spolupracovníkom, autorom príhovorov a myšlienok Roberta Kennedyho, Eugena McCarthyho a Sargenta Shrivera – všetko katolíkov vo verejnom živote.

Boli to časy, keď boli katolícki demokrati zástancami sociálnych programov, no vždy so zreteľom na to, čo môžu reálne spraviť pre rodiny a robotníkov, nie pre autonómne, radikálne individuálne bytosti, ktoré dnes podľa nás vytvárajú Ameriku. Cesta, ktorú demokrati prešli od týchto vznešených, aj keď občas pomýlených záväzkov, až po stranu potratov, gejov a morálnej povoľnosti, ho tiež priviedla k novým smerom, ako i k objavom toho, ako by staršie americké cnosti mohli prispieť k riešeniu súčasných otázok.

Michael Novak vo Westminsterskom opátstve počas prejavu po prevzatí Templetonovej ceny v roku 1994. V pozadí britská premiérka Margaret Thatcherová. Foto: michaelnovak.net

Bol veľmi aktívny na medzinárodnej úrovni, no i tam zostal verný niektorým starším demokratickým tendenciám, dokonca i keď slúžil republikánskym lídrom.

V 1981 ho prezident Reagan a jeho poradkyňa pre zahraničnú politiku Jeane Kirkpatricková – obaja bývalí demokrati – presvedčili, aby sa stal veľvyslancom USA pri Komisii OSN pre ľudské práva v Ženeve. Nechceli len ďalšieho diplomata či vyjednávača. Kirkpatricková, ktorá tiež slúžila za Reagana ako veľvyslankyňa USA pri OSN, mu povedala: „Potrebujeme, aby ste prezentovali našu teóriu ľudských práv a demokracie. Počula som, ako ste to robili už mnohokrát. Vy ste na to ten pravý.“ A na krátkom stretnutí Reagan povedal: „Takmer všetci Američania prišli do tejto krajiny chrániť ľudské práva. Preto sa táto krajina nikdy nesmie odvrátiť od ľudských práv. Neodpustite žiadne porušovanie ľudských práv. Žiadne.“

Jeho chápanie ľudských práv sa v mnohom odvíjalo od myslenia Jacqua Maritaina, asi najväčšieho a najvplyvnejšieho tomistického filozofa moderných čias.

Táto zmena lojality ho však i niečo stála. Na Michaela zúrivo útočili najmä starí liberálni kolegovia. Raz mi bez akejkoľvek trpkosti povedal, že hoci som si ja osobne užil dosť kritiky z istých kruhov, nezažil som si navyše aj zlomyseľnosť od ľudí, ktorí ma považovali za zradcu, tak ako liberáli považovali jeho. Na jeho prístupe k týmto ľuďom prekvapovalo okrem iného aj to, že hoci ho veľa napádali, on ich stále pozýval, aby boli súčasťou diskusie.

Keď pôsobil na katedre v American Enterprise Institute, neustále pozýval na konferencie ľudí s liberálnymi názormi. Práve na niektorých z nich som sa prvýkrát stretol s osobami ako páter Brian Hehir (pastiersky list biskupov o jadrových zbraniach) a dokonca aj s arcibiskupom Rembertom Weaklandom (list o ekonomike). Hoci bol voči druhej strane zdvorilý, táto veľkorysosť sa mu často nevracala.

Michael však nepoznal len samú prácu a žiadnu zábavu. Kto chce oceniť celú jeho druhú stránku, nech si pozrie jeho knihu Radosť zo športu (The Joy of Sports). Pri bejzbale bol ako 10-ročný. Večierky z príležitosti Super Bowl (finále ligy amerického futbalu, pozn. prekl.) uňho doma boli úžasné.

A okrem všetkých týchto ostatných záujmov mal Michael tiež záujem o umenie a hlboké pochopenie preň. Mali sme spoločnú vášeň pre jednu z najúchvatnejších kníh 20. storočia, Maritainovu Tvorivú intuíciu v umení a v poézii, ktorá jedinečným spôsobom skúma súvis medzi dušou a krásou, aj keď sme ju čítali nezávisle od seba a pravdepodobne s 25-ročným odstupom. Jeho žena Karen bola nadaná a hlboká maliarka – a on priťahoval skladateľov, básnikov a umelcov. Vlastne dal Michael v poslednom roku svojho života dohromady niekoľkých z nás a vytvorili sme novú organizáciu: Americkú akadémiu katolíckych mysliteľov a umelcov (The American Academy of Catholic Thinkers and Artists (AACTA)). Čoskoro sa o nej verejnosť dozvie viac.

Urobil veľmi veľa v mnohých oblastiach a veľmi mnohým bude chýbať. No my, čo sme ho poznali, nikdy nezabudneme, čo nám vlastne chcel povedať: ubi caritas et amor, Deus ibi est.

Robert Royal
Autor je zakladateľ a prezident Inštitútu pre vieru a rozum (Faith and Reason Institute) vo Washingtone a šéfredaktor webovej stránky The Catholic Thing.

Pôvodný text: In Memoriam: Michael Novak.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0