Ak sa sloboda začne chápať ako svojvôľa, ovládne nás nihilizmus

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ak sa sloboda začne chápať ako svojvôľa, ovládne nás nihilizmus

Michael Novak, americký filozof slovenského pôvodu. Foto: juicyecumenism.com

Michael Novak dobre chápal, že sloboda sa nutne viaže na cieľ konania a na morálnu pravdu. Jeho pohľad dnes veľmi chýba.

Tento týždeň si pripomíname výročie smrti nášho milovaného priateľa Michaela Novaka, jedného zo zakladateľov stránky The Catholic Thing (z ktorej sa prekladá rubrika K veci, pozn. prekl.) a mnohých iných hodnotných iniciatív. Jeho hlas ako spisovateľa v oblasti teológie, politiky, umenia a športu vždy dokázal preniknúť cez nevraživosť a zmätok v rámci toho, čo zostalo z našej verejnej diskusie.

Chýba mi na každom kroku a ešte viac potrebujem jeho spojenectvo dnes, keď zisťujem, že sa nezhodnem – dokonca ani s priateľmi medzi konzervatívnymi sudcami – na otázke očistenia práva od morálneho posudzovania, pokiaľ ide o obsah verejných prejavov a zábavy.

Na obranu mojich priateľov na súdoch sa dá povedať, že jasne chápu tendenciu, ktorá je v tejto zemi rozšírená, označovať konzervatívny a náboženský pohľad na manželstvo a sexualitu ako druh „nenávistných výrokov“. Niektorí z nich sú akoby momentálne presvedčení, že najistejší spôsob, ako ochrániť výroky morálnych konzervatívcov, je plošne uprieť možnosť vysloviť morálny súd nad akýmikoľvek výrokmi, že sú škodlivé alebo protiprávne a právom si zasluhujú obmedzenie.

Michael Novak chápal, že „sloboda“ sa nedá oddeliť od morálnej pravdy. Sloboda sa vždy musí zameriavať na nejaký cieľ, a preto musí smerovať k otázke, či sa táto sloboda v každom jednom prípade zameriava na dobré alebo na zlé ciele. Zdieľať

Nazvime to spásny dotyk „relativizmu“.

Pred tromi rokmi vec ešte väčšmi vyostrili dvaja moji obľúbení sudcovia (v prípade Matal proti Tamovi), keď sa odvolali na pravidlo nebohého sudcu Brennana a (s novým akcentom) vyhlásili za dokonca až „úplný základ“ prvého dodatku, že „nemožno zakázať prejavy z dôvodu, že vyjadrujú pohoršlivé myšlienky“.

Jednoduchou novinkou tu je chápať „pohoršlivé“ ako čisto subjektívnu záležitosť. Akékoľvek ublíženie či škoda závisí čisto od pocitov ľudí, ktorí dané slová počúvajú, a rôznorodosť zranených pocitov nemusí mať hraníc. Vylučuje sa však uznanie, že sa dajú vykonať veci, či už pomocou výrokov, alebo akýchkoľvek iných nástrojov našej slobody, ktoré môžu byť naozaj principiálne pohoršlivé a protiprávne.

Samozrejme, právo dlho chápalo, že ústne prejavy sa môžu rovnako ako akékoľvek iné časti našej slobody stať nástrojom, ktorým sa dá spôsobiť neoprávnená, protiprávna ujma. Prísne vzaté, „napadnutie“ si nevyžadovalo, aby sa útočník dotkol tela a spôsobil materiálnu ujmu. Výhražný telefonát uprostred noci predstavoval napadnutie rovnako ako akýkoľvek fyzický útok. Tento telefonát by mohol spôsobiť šok, rovnako ako telefonát, ktorým sa oznamuje úmrtie v rodine. Jeden telefonát však môžeme posudzovať ako oprávnený a druhý ako neoprávnený pomocou rovnakých noriem, aké používame pri posudzovaní akýchkoľvek iných skutkov spôsobujúcich ujmu.

Ján Pavol II.: „Ak nejestvuje žiadna posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele.“ Zdieľať

Radikálny zlom nastáva vtedy, keď oddeľujeme „slobodu“ prejavu od morálneho súdu, ktorý ju náležite obmedzuje. A to je problém, ktorému sa Michael Novak venoval v samotnej jeho podstate. Chápal totiž, že „sloboda“ sa nedá oddeliť od morálnej pravdy. Sloboda sa vždy musí zameriavať na nejaký cieľ, a preto musí smerovať k otázke, či sa táto sloboda v každom jednom prípade zameriava na dobré alebo na zlé ciele.

Pojem slobody vo veľkej časti našich dejín sprevádzalo vedomie „svojvôle“: zneužitia slobody v snahe o protiprávne či nemorálne ciele. Novak chápal, že v jadre slobody je výzva, ktorú jej dáva nihilizmus. Odkazoval na neslávne známu „pasáž s tajomstvom“ od sudcu Anthonyho Kennedyho: „V jadre slobody je právo definovať si svoj vlastný pojem existencie, zmyslu, vesmíru a tajomstva ľudského života.“ Toto, povedal Novak, je „čistý nihilizmus“:

mám slobodu vymyslieť si svoj vlastný vesmír, neviaže ma žiadny zákon. Nihilizmus znamená, že nikdy nemusím byť súdený, a v tomto dáva ilúziu úplnej slobody a nespútanej autonómie.

A ako chápal Ján Pavol II., „ak nejestvuje žiadna posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele“. Keď sa vylúčia morálne pravdy, rozsudok závisí od hrubej vôle alebo od moci, ktorá ohýba charaktery.

Tento posun sa v skutočnosti začal v roku 1971 prípadom Cohen proti Kalifornii a slávnou axiómou sudcu Harlana: „To, čo je pre jedného vulgárne, je pre druhého poézia.“ Význam morálnych výrokov sa chápal ako úplne emotívny, bez možnosti posúdiť, či je pravdivý alebo nepravdivý. Preto povedal, že posúdenie toho, aké vyjadrovanie je legitímne na verejnom mieste, „ústava ponecháva… vo veľmi mnohých prípadoch na jednotlivca“.

Predtým prevažoval pocit, že ľudia majú povinnosť sa na verejnom mieste obmedzovať z ohľadu voči iným. Potom sa predpoklad preklopil v prospech slobody predvádzať na verejnosti hoci aj nechutnosti. Bremeno padlo na ostatných, aby odvrátili zrak. Zdieľať

Predtým prevažoval pocit, že ľudia majú povinnosť sa na verejnom mieste obmedzovať z ohľadu voči iným. Potom sa predpoklad preklopil v prospech slobody predvádzať na verejnosti hoci aj nechutnosti. Bremeno padlo na ostatných, aby odvrátili zrak, vytvorili si hrubšiu kožu alebo sa jednoducho úplne vyhýbali verejným miestam.

Okrem jednej skupiny rečníkov: pro-life demonštrantov. Len ich bolo možné potláčať alebo im brániť oslovovať iných ľudí, ak by sa samotná ich prítomnosť mohla pociťovať ako osteň výčitky voči ženám, ktoré idú na potrat.

Výsledkom toho bolo postupné zhrubnutie našej verejnej diskusie a zábavy, pričom posun k „ochrannému relativizmu“ nepriniesol konzervatívnym rečníkom na akademickej pôde žiadnu bezpečnosť. Dokonca aj odstránil morálny dôvod brániť „slobodu“ ako dobro, ktoré treba zachovať.

Hadley Arkes
Autor je emeritný profesor právnej vedy v Amherst College. Je aj zakladateľom a riaditeľom James Wilson Institute on Natural Rights and the American Founding (Inštitútu Jamesa Wilsona pre prirodzené práva a amerických zakladateľov) so sídlom vo Washingtone. Jeho posledná kniha je Constitutional Illusions & Anchoring Truths: The Touchstone of the Natural Law (Ústavné ilúzie a základné pravdy: Kritérium prirodzeného zákona). V súčasnosti je možné stiahnuť si druhý diel jeho audioprednášok z The Modern Scholar: First Principles and Natural Law (Prvé princípy a prirodzený zákon).

 

Pôvodný text: Liberty and the Claims of Truth.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo