Viera a rozum Michaela Novaka

Viera a rozum Michaela Novaka

Americký katolícky filozof slovenského pôvodu Michael Novak. Foto: michaelnovak.net

V sobotu uplynie rok od úmrtia amerického katolíckeho filozofa slovenského pôvodu Michaela Novaka.

Spomienkové modlitebné kartičky rozdávané na jeho pohrebe mali neobvyklý dizajn: popri siluete krucifixu na nich dominovala kresba lukostrelca, ktorý sa s natiahnutou tetivou sústreďuje na výstrel.

Autorkou kresby je Karen Laub Novak, umelkyňa a Michaelova milovaná manželka. Michael rád vysvetľoval, že inšpirácia tohto zobrazenia pochádza z Aristotelovej Nikomachovej etiky a súvisí s dosahovaním praktickej múdrosti. Tú možno získať dlhou skúsenosťou spojenou s cieľavedomým intelektuálnym úsilím.

Strelec získava prax tisícmi výstrelov, ktoré vyhodnocuje, a učí sa správne posúdiť a zladiť veľké množstvo parametrov: pevnosť luku a tetivy, silu natiahnutia luku, gravitáciu, vietor, vzdialenosť a pohyb cieľa, hladkosť a operenie šípu a ďalšie. Existuje veľké množstvo spôsobov, ako pokaziť výstrel, a len málo, ako presne trafiť cieľ.

V časoch Aristotela to znamenalo zasiahnuť šípom býka priamo do oka. Zásah cieľa môže byť metaforou pre úspešné zavŕšenie každého väčšieho ľudského počínania, ale i projektu celého ľudského života.

Život a dielo velikána kalibru Michaela Novaka, filozofa, katolíckeho teológa, profesora, diplomata, autora kníh, poradcu amerických prezidentov, ťažko možno spravodlivo vtesnať do jedného článku. Obmedzím sa len na zopár u nás azda menej známych čriepkov týkajúcich sa jeho vnímania a prežívania viery. Viera v Boha bola osou a spojivom takmer všetkého jeho počínania, ale tiež cnosťou, ktorú v spojení s poznaním v sebe kultivoval, podobne ako Aristotelov lukostrelec pestoval svoje majstrovstvo.

Obdobie Druhého vatikánskeho koncilu

Malý Michael sa viere viac priúčal od matky, od otca získaval skôr kritické myslenie. Hlboký náboženský dojem v ňom zanechal starý otec, ktorý denne sedával v kuchyni pod obrázkom Ježiša v Getsemanskej záhrade a intenzívne sa slovensky modlieval ruženec. Michael sa v ôsmej triede rozhodol stať kňazom. Študoval na americkom Stonehill College a na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme, no tesne pred ukončením štúdia dospel k záveru, že nie kňazský stav je jeho povolaním, ale písanie kníh. Neskoršie autorstvo viac než štyridsiatich kníh rozličného zamerania svedčí o tom, že nešlo o výhovorku.

Michael miloval Rím a rovnako i jeho umelecky založená manželka Karen, s ktorou sa oženil v čase zasadania Druhého vatikánskeho koncilu. Obaja s nadšením prijali možnosť odísť do Večného mesta, kde Michael pracoval ako korešpondent na koncile.

Celý (nielen) katolícky svet vtedy so záujmom pozoroval zápas medzi progresívcami a konzervatívcami, tiež s pejoratívnym nádychom prezývanými tradicionalisti či strana strachu. Michael mal oproti iným dopisovateľom výhodu, že predstavitelia oboch prúdov boli ešte nedávno jeho profesormi.

Sympatie tridsaťročného Michaela Novaka boli na strane progresívcov. V knihe Otvorená Cirkev (The Open Church, 1964) „strnulú a abstraktnú“ teológiu konzervatívcov nazval „nehistorická ortodoxia,“ čím narážal na ich príliš úzke chápanie tradície v ponímaní Tridentského koncilu a nasledujúcich storočí. George Weigel o tomto istom období píše ako o dobe „protireformačného katolicizmu“, keď v silnej reakcii proti protestantizmu boli potlačené niektoré zdravé prvky duchovného života. Progresívci na koncile sa podľa Michaela snažili o návrat k počiatkom, aplikáciu pomalých evolučných krokov pri hľadaní odpovedí na otázky novej doby, a preto v danom zmysle boli pravými tradicionalistami.

Po koncile priestor „nehistorickej ortodoxie“ v americkej cirkvi zaujal iný typ progresívcov, ktorí nadšením pre všetko nové narobili obrovské škody. Michael Novak sa stále častejšie dostával do situácií, v ktorých musel čoraz negatívnejšie reagovať na veľkú časť „progresívcov“, nechápajúcich konzervatívny rozmer koncilu. Ku koncu života sa na ich adresu vyjadril: „Dnešní progresívci nedokážu pochopiť, že biskup Karol Wojtyla či kňaz-teológ Jozef Ratzinger patrili medzi najhlbších a najvplyvnejších progresívcov na koncile.“

V tomto zmysle Michael nadobudol isté uznanie pre „stranu strachu“ na koncile, pretože, ako čas ukázal, bola predvídavá. Spätne sa za niektoré svoje súdy hanbil. Napriek tomu považoval koncil a jeho závery za dielo Ducha Svätého.

Dodajme, že obdobie po skončení koncilu sa prekrýva so zmenami v americkej a západnej spoločnosti, ktoré s koncilom nesúvisia. Od polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia sa začína v USA čas študentských nepokojov, hippies, drog a sexuálnej revolúcie. Moderný svet sa začal preklápať v postmoderný svet.

Michael Novak úmysel pápeža Jána XXIII. otvoriť okná Cirkvi voči modernému svetu prirovnal k otvoreniu okien vlaku „práve vo chvíli, keď vlak vošiel do tunela plného toxických plynov“. V tomto čase Michael adresoval do nábožensky ľahostajného a stále viac nihilistického akademického prostredia poctivú analýzu základných filozofických otázok v publikáciách Viera a neviera (Belief and Unbelief, 1965) a neskôr Skúsenosť ničoty (Experience of Nothingness, 1970).

Príspevok ku katolíckej sociálnej náuke

Americkú katolícku cirkev nepriaznivo poznačila historicky podmienená, no neprimeraná blízkosť k Demokratickej strane. Platí to najmä po prudkom obrate strany doľava od sedemdesiatych rokov a po jej prijatí silne proaborčnej a pro-LGBT politiky. Katolícka hierarchia sa stále častejšie dostávala do veľmi čudných polôh.

Ako ilustráciu možno uviesť argument kardinála a arcibiskupa Chicaga (1982 – 1996) Josepha Bernardina, predsedu pro-life komisie americkej konferencie biskupov, o „nezošívanom rúchu“, ktorý mal vyjadrovať integrálny pro-life postoj každého katolíka. Podľa kardinála byť pro-life okrem odporu k potratom znamenalo mať i správny postoj voči vojenským výdavkom, zdravotnému poisteniu, minimálnej mzde, znečisťovaniu životného prostredia a ďalším bodom, ktorých výpočet len tak mimochodom kopíroval volebný program Demokratickej strany. Do tejto kategórie patril i negatívny postoj kardinála k hrozbe použitia jadrových zbraní.

Kardinál Bernardin s týmto postojom nebol v biskupskej konferencii sám. V atmosfére, keď zoči-voči sovietskemu nukleárnemu zbrojeniu viacerí liberálni politici požadovali jednostranné americké nukleárne odzbrojenie, americká biskupská konferencia začiatkom osemdesiatych rokov dala na verejnú diskusiu návrh pastierskeho listu O vojne a mieri, ktorý spochybňoval americké jadrové odstrašenie, politiku prezidenta Reagana a preukazoval pacifistické a porazenecké tendencie.

Michael Novak reagoval na výzvu biskupov k diskusii, ale poukázal i na koncilové dokumenty splnomocňujúce laikov vyjadrovať sa k otázkam, ktoré sú v ich kompetencii. Jeho dva zásadné texty na tému národnej bezpečnosti dosiahli celonárodný ohlas a boli následne publikované v knihe Morálna jednoznačnosť v jadrovom veku (Moral Clarity in Nuclear Age, 1983). Názov je azda ozvenou Michaelom často citovaného výroku Blaise Pascala: „Prvoradou morálnou povinnosťou človeka je myslieť jasne.“

Michael v spolupráci s odborníkmi mnohých špecializácií a náboženských vyznaní zostavil dokument, ktorý v otázkach morálky a teórie spravodlivej vojny vyznel kompetentnejšie ako návrh biskupov, ani nehovoriac o vojensko-politickom a geopolitickom kontexte. Dokument podpísalo okolo stovky katolíckych laických osobností.

Biskupi na jeho základe korigovali svoje návrhy do takej miery, že po zverejnení tretieho návrhu pastierskeho listu pacifisti, ktorí dovtedy zbierali podpisy na podporu biskupov, a tradicionalisti, ktorí zbierali podpisy proti listu, si takmer vymenili strany. Vatikán diskrétne podporil postoje vyjadrené v Novakovom dokumente.

Stojí tiež za zmienku, že Michael v dokumente uprednostnil strategickú obranu pred ofenzívnym odstrašovaním. Bolo to ešte predtým, ako prezident Reagan ohlásil svoju Strategickú obrannú iniciatívu, známu tiež ako Hviezdne vojny, ktorá prinútila komunistov k rokovaniu a výrazne prispela k víťazstvu Západu v Studenej vojne.

Veľmi podobná situácia nastala i pri koncipovaní ďalšieho pastierskeho listu americkej biskupskej konferencie „Ekonomická spravodlivosť pre všetkých“ v rokoch 1984 – 1986. Paralelne s prácou biskupov začala pracovať i Laická komisia pre katolícku sociálnu náuku založená v roku 1984 Michaelom Novakom a bývalým ministrom financií, podnikateľom a filantropom Williamom E. Simonom.

Laická komisia súhlasila, že biskupi majú hlásať morálne princípy, ktoré riadia ekonomický život, spochybnila však múdrosť presadzovania konkrétnych praktických hospodárskych krokov zo strany biskupov. Michael sa neskôr pri pohľade späť vyjadril, že „klérus je často taký neznalý v ekonomických otázkach, že je až utrpenie ich počúvať.“

K návrhu pastierskeho listu, chtivého kritizovať americký hospodársky systém a osobitne Reaganovu ekonomickú politiku, ktorá sa mimochodom čoskoro ukázala ako mimoriadne úspešná, sa Michael Novak vyjadril: „Žijeme v krajine, ktorá pozdvihla z chudoby viac ľudí ako akákoľvek iná krajina v dejinách ľudstva. Ako môže byť niekto slepý ku skutočnosti, že americký kapitalizmus je nesmierne úspešný v boji proti chudobe?“

Michael Novak sa s predsedom komisie biskupov arcibiskupom Weaklandom dohodol, že laici text publikujú skôr, aby nevyznel ako priama kritika pastierskeho listu. Laická komisia ocenila, že záverečný návrh biskupskej konferencie vzal na vedomie mnohé jej návrhy, na druhej strane, ešte stále mu vytkla príliš veľké očakávania od vládnej intervencie.

Najväčší prínos Michaela Novaka v oblasti katolíckej sociálnej náuky nesporne súvisí s encyklikou Jána Pavla II. Centesimus Annus (1991). Táto encyklika k 100. výročiu Rerum Novarum (1891), v ktorej pápež Lev XIII. prorocky varoval pred dôsledkami komunistických bludov, bola všeobecne očakávaná. Michael sa na ňu pripravoval už zhruba desať rokov vopred. Viedol semináre na túto tému a kládol na nich otázku: „Ak by ste boli oslovení poradiť, čo by ste navrhli zaradiť do encykliky?“

Michael Novak sa viackrát vyjadril, že nie je celkom slobodný hovoriť o svojom príspevku k Centesimus Annus. Avšak medzi ním a sv. Jánom Pavlom II. existoval priamy osobný vzťah. Pápež Michaela nazýval „priateľom,“ večerali spolu asi tucetkrát, pápež čítal Michaelove diela publikované v poľštine a existoval i nepriamy vzťah cez tretiu stranu.

Keď pápež v roku 1991 vyslal do USA emisára, aby prerokoval hlavné tézy encykliky s katolíckymi mysliteľmi, Michael Novak s ním absolvoval dva dlhé rozhovory. Podľa Michaelovho vyjadrenia jeho tri pripomienky k bodom, ktoré mohli vyvolať nepochopenie v USA, boli v encyklike plne akceptované.

Najmä však encyklika zreteľne odrážala trojzložkovú definíciu slobodného systému (postaveného na pilieroch: demokratickom, tržno-hospodárskom a kultúrno-nábožensko-hodnotovom) z najslávnejšej knihy Michaela Novaka Duch demokratického kapitalizmu (1982). Americkí liberáli myšlienky encykliky len ťažko predychávali a obviňovali neokonzervatívcov z jej „únosu“.

Týmto sa Novakov prínos v oblasti sociálnej náuky Cirkvi nekončí. Študenti katolíckej sociálnej náuky si môžu prečítať jeho knihu Katolícka etika a duch kapitalizmu (The Catholic Ethic and the Spirit of Capitalism, 1993), v ktorej analyzuje okolnosti vzniku a obsahu pápežských dokumentov za sto rokov od Rerum Novarum. Mohli by sme pokračovať Michaelovými dielami kritizujúcimi latinskoamerickú teológiu oslobodenia, jeho rozvíjaním tém obsiahnutých v encyklike Centesimus Annus ako právo na „ekonomickú iniciatívu“ a „ľudský kapitál“ či tém podnikateľského étosu, morálky a spoločenstva, ktoré sa nachádzajú napríklad i v slovenčine vydanej knihe Biznis ako poslanie (1998).

Na dvoch krídlach

Po nadobudnutí uznania na poli sociálnej náuky, početných titulov a vyznamenaní, po absolvovaní mnohých a intenzívnych prednáškových turné, v neposlednom rade i na Slovensku, Michael začal pociťovať únavu a túžbu vrátiť sa viac späť k otázkam viery a vzťahu s Bohom.

Michael veril v biblického Boha, s ktorým mal živý osobný vzťah. Žil v plnom spoločenstve s Cirkvou a čerpal z jej veľkého intelektuálneho a kultúrneho dedičstva. Svoju vieru neustále podroboval hĺbavému skúmaniu, korigovaniu a spresňovaniu. Bola mu cudzia slepá viera niektorých kresťanov, ktorí si nikdy nekladú otázky a len prijímajú hotové odpovede. Podobne mu však boli cudzí tí, čo „zmýšľajú vedecky... a nevidia dôvod pýtať sa, odkiaľ všetko pochádza, kam svet smeruje, aký má zmysel“.

Michaela dobre charakterizuje úvodná veta encykliky Fides et Ratio (1998): „Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde.“ Odtiaľ si požičal i názov knihy Na dvoch krídlach (On Two Wings, 2002), v ktorej analyzuje racionálnu a hlbokú kresťanskú motiváciu zakladajúcich otcov USA – oproti rozšírenému presvedčeniu, že títo boli prevažne deisti. 

Michael Novak a William E. Simon Jr. (syn vyššie spomínaného ministra) v knihe Žiť svoje povolanie (Living the Call, 2011) konštatujú radikálnu zmenu vnímania poslania laikov v pokoncilovej Cirkvi. Postavenie laikov v Cirkvi pred koncilom trefne vyjadroval slogan „modli sa, plať a poslúchaj“ (anglicky pray, pay and obey).

Novak a Simon konštatujú pokles počtu kňazov v USA od čias koncilu o takmer 30 000, kým v tom istom období sa zamestnalo vo farnostiach a cirkevných inštitúciách viac ako 30 000 laikov. Odbremenili kňazov od mnohých administratívnych povinností, ale uplatňujú sa i vo funkciách spojených s katechézou či duchovným vedením.

Laici a diakoni menia demografiu americkej katolíckej cirkvi. V roku 1965 v nej nefungoval ani jediný stály diakon (dnes ich je vyše 18 000) a takmer žiadny laik zamestnaný na plný úväzok v evanjelizačnej práci. Aktívne zapojenie laikov do života farností podľa Michaela lepšie zodpovedá ich ľudskej a kresťanskej dôstojnosti a povolaniu používať Bohom dané talenty.

Michael Novak vo viacerých knihách volá po civilizovanej diskusii medzi ideologickými protivníkmi. Sám si užil dostatok invektív po svojej politickej konverzii z ľavičiara na neokonzervatívca, ale i z radov súvercov, keď plával proti prúdu. V závere svojej autobiografie Písanie zľava doprava (Writing from Left to Right, 2013) smutne konštatuje, ako málo ľudí  sa snaží skutočne porozumieť motivácii oponenta, napríklad pro-life aktivisti pro-choice aktivistov a naopak.

Michael takéto myšlienkové cvičenie podstúpil viackrát, v neposlednom rade i voči „novým ateistom“ v knihe Boha nikto nevidí – Temná noc ateistov i veriacich (slovenská verzia – 2014). V doslove knihy žiada ateistov, aby prestali „s pohrdlivou literatúrou“, ktorou sa snažia vylúčiť veriacich z akejkoľvek serióznej diskusie, ale prosí i veriacich, aby ateistov uznali za svojich bratov a sestry, ktorí niekedy „vyjadrujú myšlienky skryté v zákutiach našej duše“.

Takáto výzva vyplývala z jeho vízie Caritapolis, society lásky. V súlade s ňou bol i Michaelov odkaz, ktorý v posledných hodinách pred smrťou opakoval všetkým návštevníkom: „Boh vás miluje. Aj vy sa musíte milovať. To je jediné, na čom záleží!“

Tento článok som uviedol odkazom na dizajn spomienkových modlitebných kartičiek na pohrebe Michaela Novaka. Na ich druhej strane sa nachádza modlitba kardinála Johna Henryho Newmana: „Kiež [Pán] je našou oporou po celý deň, až kým sa tiene predĺžia, príde večer, zhon sveta utíchne, vzrušenie dňa pominie a naša práca bude dokonaná. Kiež nám vo svojom milosrdenstve poskytne bezpečné útočište, sväté spočinutie a konečne pokoj.“  

Pri čítaní slov tejto modlitby sa v mojom vnútri ozýva: „Skvelá práca, Michael! Plný zásah! Dobrý a verný sluha, vojdi do radosti svojho Pána!“


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo