Vy Slováci ste stále normálnejší než Západ

Rakúsky novinár a spisovateľ Martin Leidenfrost žije už jedenásť rokov na Slovensku, v bratislavskej Devínskej Novej Vsi. Neustále cestuje po Európe, píše pre rôzne európske noviny, je novým autorom nášho vznikajúceho denníka. Hovorili sme o tom, prečo ostal žiť na Slovensku, ako vníma Slovákov, čo s nami spravila kauza Bezák či referendum a prečo sa bojí neznášanlivého liberalizmu.

Pre nás na Slovensku je to tak trochu nepochopiteľná vec: ako Rakúšan ste sa sem dobrovoľne nasťahovali, pričom ste na to ako novinár na voľnej nohe nemali žiaden pracovný dôvod. Už tu žijete jedenásť rokov, naučili ste sa jeden pomerne bezvýznamný slovanský jazyk. Prečo vlastne?

Po prvé, odmietam označenie najkrajšieho úradného jazyka Európskej únie za bezvýznamný. Podľa početnosti tvoria Slovania najväčšiu rodinu jazykov v Európe, podľa teórie ústredných jazykov je práve slovenčina ústredný slovanský jazyk, takže kto je tu potom bezvýznamný? To skôr bratia Nemčúri.

"Podľa početnosti tvoria Slovania najväčšiu rodinu jazykov v Európe, podľa teórie ústredných jazykov je práve slovenčina ústredný slovanský jazyk, takže kto je tu bezvýznamný? To skôr bratia Nemčúri."

Zdieľať

Po druhé, na otázku, čo tu vlastne robím, odpovedám vždy rovnako a úprimne: už tu žijem tak dlho, až som zabudol prečo. Kedysi to bol experiment, myslel som si, že tu pobudnem nejaký rok. Potom som si tu našiel témy, prišlo trochu slávy. Neskôr som sa chcel odsťahovať inam, ale bol som lenivý na balenie. Tak som to zobral pragmaticky, povedal som si, načo sa sťahovať, veď veľa cestujem. Devínska Nová Ves je pritom perfektne v strede Európy, všade mám rovnako ďaleko alebo blízko. Navyše, zistil som, že keby som odišiel, chýbala by mi slovenčina. Ale potom ma to zas bralo preč, už som to tu mal vlastne zbalené, no v tom okamihu sa mi zjavila Slovenka mojich snov. Zjavila sa mi na piatom poschodí môjho paneláku, ja bývam na treťom. To som si už ne­ve­del rady, musel som ju požiadať o ruku. Asi som bez­ná­dejný prípad. Už nikomu nerozprávam, že sa odsťahu­jem.

Teda čoskoro bude svadba, rodina a slovenské deti?

Hej.

Kedysi ste sa zvykli označovať za "Rakušáka" na Slovensku. Toto sebaoznačenie už používate oveľa menej, naopak, často sa trápite stavom slovenskej spoločnosti, politiky či médií. Dá sa povedať, že sa už cítite aj myslíte ako jeden z nás? 

Cítiť sa alebo myslieť ako Slovák? To v živote nedoká­žem. Na to som priveľký pôžitkár, na to príliš milujem život, úplne mi chýbajú tie vaše sklony sebabičovania, sebapopierania, sebazničenia. Nie, nemyslím ako Slovák, ale stále myslím na Slovákov, stále musím rozmýšľať o tomto národe. Prečo ste, prečo ste nezanikli, prečo zabúdate na krásu a svedectvo toho, čo ste v minulosti vedeli vytvoriť. O Rakúšanoch, teda svojom národe, nerozmýšľam vôbec, to si ešte viac lámem hlavu nad Moldavskom. A nesvedčí to o nedostatku patriotizmu, som hrdý Rakúšan. Len Rakúsko má takmer všetko za sebou a Slovensko takmer všetko pred sebou.

Je však fakt, že hovoríte výborne po slovensky, čítate slovenské noviny, knihy, chodíte do našich krčiem. Ani vaši slovenskí priatelia vás ešte nevnímajú ako jedného z nás?

Trúfam si povedať, že nikto ma tu nepovažuje za jedného z vás. Ani nemusí, moje šťastie od toho nezávisí. Horšie bude, keď sa mi moje slovenské deti budú raz posmievať za slovenčinu, na ne si ešte budem musieť nájsť nejaké páky.

"Cítiť sa alebo myslieť ako Slovák? To v živote nedoká­žem. Na to príliš milujem život, úplne mi chýbajú tie vaše sklony sebabičovania, sebapopierania, sebazničenia."

Zdieľať

Povedali ste, že Rakúsko má všetko za sebou, kým my pred sebou. Ale naozaj? Obe krajiny sme poslušnými členmi eurozóny, obe nás kvári a bude kváriť korupcia, rozdiel je len v tom, ze my chceme Rakúšanov dobehnúť v blahobyte a sociálnom štáte.

Ste však v inej historickej etape. V Rakúsku už dávno nie sú zásadné debaty. Napríklad o sociálnom štáte vládne v Rakúsku konsenzus, ale nezdá sa mi, že sa to dá povedať o Slovensku. Z dôvodu, že slovenská pravica sociálny štát nechce, že Fico ho nebudoval a tým, že mnohí slovenskí voliči ho chcú, je táto otázka stále otvorená. Ide pritom o charakter štátu, takže tieto zásadné rozhodnutia vás ešte len čakajú. A Rakúšania? Je to starý národ, riešime už len dôchodok.

Čo si vlastne o nás Slovákoch po tých jedenástich rokoch myslíte?

Táto otázka je čistá provokácia. Ale dobre. Vraj ste boli kedysi spevavým národom. Dnes už nespievate a necháte sa celý deň otravovať akustickým humusom slovenských rádií. Čo sa stalo? Stali ste sa nesmierne nešťastným, smutným národom. Z toho mám smútok aj ja.

Je však niečo, čo by nám mohli závidieť aj Rakúšania?

Aj keď poldecák pomaličky vymiera, Rakúšania vám môžu závidieť kvalitnú a cenovo dostupnú pijatiku.

Inak si vážim, že je tu ešte stále viac normálnosti, akýsi zdravý ľudský základ. Rakúšania a Západoeurópania vôbec sú nakazení všetkými možnými neurotickými poruchami: hysterickou korektnosťou, osamelosťou, úchylkami, bludným hľadaním šťastia, sociopatickou láskou k zvieratám, skrátka odklonom od prirodzeného. To tu ešte trvá. Na Slovensku sa dokonca smiem hlásiť ku Katolíckej cirkvi. V Rakúsku a na Západe sa už nestretávam s pochopením.

Cítite sa tu teda lepšie, než by ste sa cítili doma v Rakúsku?

Na to neviem odpovedať, v každej dobe, v každej situácii by som odpovedal inak. A po tom, čo sa mi objavila najnepravdepodobnejšia Slovenka tejto Mliečnej dráhy, neočakávajte odo mňa žiadne vecné hodnotenie.

Na Slovensku ste sa stali pred šiestimi rokmi známy svojou investigatívou, keď ste pátrali po záhadných okolnostiach smrti slovenskej opatrovateľky v Rakúsku Denisy Šoltísovej. Vyvolali ste mediálny rozruch v Rakúsku, o prípade ste napísali aj knihu. Napriek tlaku, ktorý ste vytvorili, hornorakúske orgány prípad tak trochu ututlali. Je niečo nové?

Niet nových informácií, kauza je uzatvorená, pachuť zostane.

Aj Rakúsko je podobne ako Slovensko krajinou regionálnych bratstiev, kde sa inštitúciám nedá príliš dôverovať? 

Regionálne bratstvá v Rakúsku sú veľmi silné, sú aj také, ktoré sú posvätné. To všetko je hrozba pre krajinu. No aj keď mám v tomto prípade veľmi zlú osobnú skúsenosť konkrétne s hornorakúskou justíciou, musím sa svojej vlasti zastať: rakúske súdnictvo funguje oveľa lepšie než slovenské, za celý život som nepočul, že by rakúsky sudca zobral úplatok. Aj keď mám ťažké srdce na konkrétnu hornorakúsku prokuratúru, zároveň tam neexistuje, aby prokurátor figuroval v nejakom Glance House. To isté sa týka aj policajtov, učiteľov, úradníkov, tuším aj lekárov. Neberú úplatky, to by ich urazilo. Korupcia v Rakúsku je viac distingvovaná, korporatívna, inštitucionalizovaná, bezhotovostná, pritom ide o skutočný peniaz. Toto si, prosím, neberte ako vzor!

Cíti sa aj rakúsky novinár podobne bezradne ako ten slovenský?

„Bezradne“, to je moje druhé meno.

V posledných rokoch cestujete veľa po Európe, píšete pravidelné stĺpčeky pre rôzne európske noviny. Za tie roky sa dala na vás pozorovať istá premena, najskôr ste sa z pozície klausovského eurospektika vysmievali z bruselskej mentality, potom ste však EÚ omilostili. Prečo ste zmenili svoje zmýšľanie?

"Ako mladší chalan som inklinoval k tomu, že celú EÚ treba zbúrať a znova postaviť. S gréckou a inými krízami sa to zrútilo samo od seba. EÚ zúfalo potrebuje nápady a toto hľadanie sa mi už páči viac."

Zdieľať

Nevnímam to ako ktovieakú premenu, v podstate len dozrievam. Ja som bol vždy vášnivým Európanom, Európa vo svojej rozmanitosti je láska a téma môjho života. Ja som napríklad nikdy nebol v New Yorku, hoci by ma to raz určite zaujalo. Len nemám na to čas, musím sa ísť dvanástykrát pozrieť do Lučenca. Tam sú tiež mrakodrapy, skrachované.

Takže ja som sa nezmenil. Od tohto postoja ako vášnivého Európana ma pred krízou odpudzovala bruselská technokracia, najmä taký ten dusivý pocit, že je to zabetónované na desaťročia. To ma ako ešte mladšieho chalana štvalo, a tak som inklinoval k tomu, že to celé treba zbúrať a znova postaviť. Lenže krátko potom sa už nikto nemusel starať o búranie, s gréckou a inými krízami sa to zrútilo samo od seba. Zmenila sa situácia, nie ja. Odvtedy Európska únia zúfalo potrebuje nápady a toto hľadanie sa mi už páči viac. Tá kríza je strašná a produktívna.

Čo sú tie nové nápady, ktoré sa vám páčia? Sen eurofederalistov o centrálnej európskej vláde?

Čakám na nápady Davida Camerona, ako reformovať bruselské inštitúcie. Zatiaľ len trpezlivo čakám. Každý možný výsledok bude prospešný: Ak presadí niečo rozumné, budeme mať z toho všetci radosť. A ak mu nenapadne nič, čo predpokladám, lebo na to nie je vybavený, tak Angličania konečne vypadnú z EÚ. To nám bude ľahšie, veď ako správne predvídal generál De Gaulle, robia len zle.

Teda akú EÚ si vlastne želáte?

Zatiaľ iba zúfalo hľadám odpovede. Čo s problémovým štátom EÚ? Čo s nedobrovoľným hegemónom, čo nie je schopný viesť Európu, čo pri tom nedobrovoľnom vedení Európy ani nie je schopný učiť sa z vlastných chýb? Zatiaľ neviem, čo s tým Nemeckom. V každom prípade znovu platí Heine: Denk ich an Deutschland in der Nacht, bin ich um den Schlaf gebracht.

Máte bohaté skúsenosti s takzvanými profesionál­ny­mi Európanmi, ktorí zasvätili svoj život v Bruseli či Bruselom dotovaných mimovládkach budovaniu novej Európy. Eurokríza tento typ ľudí trochu zmenila?

Títo ľudia práveže "nezasvätili" svoj život budovaniu niečoho, to sú chladní arciracionálni profesionáli. Nevšimol som si, že by sa zmenili.

Čo si má počať s Európou slovenský konzervatívec? Z bruselských inštitúcií naňho vanie agresívny seku­larizmus, podľa ktorého ak nezdieľate novú ľudskoprávnu agendu, ste pomaly za fašistu a agenta Putinovho Ruska.

Slovenský konzervatívec tam má bojovať. Mnohí práve v západnej Európe čakajú na autentických kresťanov a konzervatívcov, niečo také v živote možno ani nevideli. Europoslanci Záborská a Škripek tam už sú, to je fantastické, treba tam viac takých ľudí. Nepovažujem za alternatívu, aby sme si na Slovensku budovali skanzen. Ani by to nevyšlo, aj na Slovensku sú veriaci v menšine. 

Roky sledujete slovenské verejné dianie. Ako na vás v rámci Európy pôsobí stav našej spoločenskej diskusie?

Ako to väčšinou býva, Slovensko je v strede. Nie ste najlepší ani najhorší.

Na Slovensku boli v posledných rokoch veľmi živé niektoré témy, ktoré sú už vo väčšine západoeuróp­s­kych krajín vyriešené. Začnime registrovanými part­nerstvami - ako vidíte tunajšiu čoraz ostrejšiu debatu medzi konzervatívcami a liberálmi?

"Práve slovenskí liberáli medzičasom padli tak hlboko, že nevedia so mnou debatovať bez podrazov, keď ako obyčajný hriešnik zastávam katolícke pozície."

Zdieľať

Verejne som sa k tomu nevyjadril, ale s hrôzou som neveriacky sledoval, ako sa v podstate všetky slovenské médiá preklápajú do jednofarebného mainstremu, aké­hosi jedného média. Nepoznáte ten pocit, ktorý poznám dôverne z Bruselu a Rakúska, keď je niekto s kresťan­ský­mi pozíciami od začiatku vylúčený z verejného dis­kurzu. Aj ja mám teplých priateľov, mával som s nimi bolestivé diskusie až do rána, vôbec mám viac neveria­cich, evanjelických, pravoslávnych a židovských kama­rá­tov než katolíckych. Ale tá osamelosť, že už nemôžeš pozdvihnúť svoj hlas, toto nechcem zažiť ešte aj na Slovensku.

Vidím, že sa už aj na Slovensku presadzuje niečo, čo označujem ako neznášanlivý liberalizmus. Sloboda je a bola pre mňa vždy ústrednou hodnotou, teraz sú to však liberáli, ktorí na Západe a Východe proti nej bojujú čoraz častejšie. Práve slovenskí liberáli medzičasom padli tak hlboko, že nevedia so mnou debatovať bez podrazov, keď ako obyčajný hriešnik zastávam katolícke pozície. Dám vám za príklad Michala Havrana mladšieho, zaujímavého človeka, brilantného blogera, no, žiaľ, aj moderátora vo verejnoprávnej STV. S katolíkmi zaob­chádza tak opovržlivo, ako je to bežné v starej Európe. Minule mal reláciu o "Kresťanstve v 21. storočí", a neveril som vlastným očiam: Ani jeden hosť nereprezentoval katolicizmus, všetci štyria sa opájali radosťou zo zavedenia homosexuálnych manželstiev v Írsku. V pre­sad­zovaní totalitného liberalizmu Slovensko dobieha Západ zrejme rýchlejšie, ako som si vedel predstaviť.

Keby ste mali slovenské občianstvo, išli by ste vo februári k referendu?

Áno, na pôvodné otázky by som odpovedal štyrikrát „áno“.

Druhá slovenská veľká téma - odvolanie Roberta Bezáka. Ako ste to vnímali?

K tejto kauze som sa nikdy nevyjadril, keďže som v tejto krajine asi jediný, ktorý si nemyslí, že pozná pravdu o jeho odvolaní. Viem len, že žiadna z dvoch strán túto nemilosrdnú skúšku nezvládla s bravúrou. Zbytočne sa roz­tvorila trhlina medzi najvýraznejšími ľuďmi tejto krajiny. Ostáva len hromada črepov.

Myslíte si, že sa slovenskí katolíci z tejto traumy niekedy vyliečia?

"O Bezákovom odvolaní sa tu drvivou väčšinou hádajú ľudia, ktorí v tejto veci určite nie sú na vine."

Zdieľať

Za to sa môžem len modliť. Zatiaľ však nevidím náznaky zmierenia. Pritom sa tu drvivou väčšinou hádajú ľudia, ktorí v tejto veci určite nie sú na vine. Práve to by mohlo byť základom pre zmierenie. Zároveň som si vedomý, že konflikty na Slovensku nevypuknú medzi znepriatelenými ideológiami, ale medzi blízkymi ľuďmi v rámci jedného klanu, jednej rodiny. A hádka v rodine, to je to najhoršie.

Tretia téma - ako študovaný rusista intenzívne sledujete našu diskusiu okolo Ruska a Ukrajiny. Je podľa vás Putinovo Rusko hrozbou pre Slovensko?

Hrozbu pre územnú celistvosť štátu nevidím. Inak vidím rôzne hrozby, ktoré sa často vzájomne podmieňujú, dopĺňajú a umocňujú: Z ruskej strany zmätočné šírenie antizápadných "alternatívnych právd", zo strany Západu neznášanlivé presadzovanie nového hodnotového sys­té­mu s akýmsi nadľudským homosexuálnym ro­dičov­ským pá­rom ako ikonou, k tomu ešte nanajvýš reálne bez­peč­nostné ohrozenie vraždiacim islamizmom na európskej pôde. Nemôžeme sa tým všetkým dať zblbnúť, z opráv­ne­nej opozície k jednému extrému by sme nemali spad­núť do druhého extrému. Treba si zachovať chladnú hla­vu a stáť si za svojím.

Čo pokladáte v tejto téme za dva extrémy?

Samozrejme, to, čo robí Putin na Ukrajine, pokladám za zlo, je to vražedná a rovnako samovražedná bludná cesta jedného veľkého kultúrneho národa. Hysterická rusofó­bia, ktorá zaznieva u popredných slovenských mysliteľov napríklad vo výzve „Zastavme nočných vlkov!“, sa však číta tak, akoby boli vo vojne. Som slovanofil, mám rád Slovanov, zdráham sa byť účastníkom tejto vojny. Keď sa navzájom vraždia slovanskí bratia, neaplaudujem žiadnej strane.

O čom budete písať v našom novom denníku?

O všetkom, o čom ma necháte písať. (Úsmev.)

Martin Hanus

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo