Rozprávkový poklad nielen pre východniarov

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozprávkový poklad nielen pre východniarov

FOTO – autorka

Pri Vichodňarskich rozpravočkach Jožka Jenča žiadne dieťa nezaspí. Sú nasiaknuté folklórom, modernosťou a zároveň sú prudko humorné.

Naše deti dostali pod stromček dve zaujímavé knižky. Rozmýšľam, či môžem použiť prívlastok „cudzojazyčné“, ale asi by to nebolo úplne namieste. Volajú sa Vichodňarske rozpravočki a autor Jožko Jenčo ich napísal východoslovenským dialektom.

Zemplínske a šarišské nárečie sú pre ľudí, ktorí vyrastajú v spisovnom prostredí, vtipné samy osebe. Niekedy si stačí prečítať len názov rozprávky a už človeku trhá kútikmi: O princeznoj, co guľala zos očami, Klaun bordeľar, Ta ti si čort, ja tvojoho aňďela?, Bul raz dzedo z babu... Ale tieto príbehy majú ešte ďalšie pridané hodnoty: sú vtipné – a boli by také aj v rýdzej slovenčine – a každá jedna vyúsťuje do nečakanej pointy. Autor si mnohé hlavné postavy vymyslel (veľki veľk a malki malk, čort Rohipňak, bľichi ochotňički...), ale nejednu si požičal zo známych príbehov, filmov či rozprávok (Superman, Betmen, Aironmen, Červena Chustočka...). Dokonca sa občas v texte mihne aj reálna osobnosť typu Donald Trump či Peter Sagan.

Malí aj veľkí čitatelia určite ocenia aj nápadité slovné hračky. Zdieľať

Knižky sú písané moderným a dynamickým štýlom, takže sa pri nich nenudia deti ani dospelí. Vlastne sú tam mnohé vsuvky určené predovšetkým pre pobavenie dospelého čitateľa:

No a kedz už to šicko vipatralo plano-ňedobre a už i Donald Trump začal veric na globalne ocepľovaňe, ta prave tedi priplaval ku princeznoj taki mali bitang.

„A dze bivaju tvoja stara dobra babča? Dze???“ konverzoval daľi medvedz. „Za ľesom, Na Pokošenej lučke 18, okres Mihaľovce, Košicki samospravni kraj, štat Slovensko, člen EU a...“ rozhutorila še Chustočka, no medvedzoj to starčilo.

Malí aj veľkí čitatelia určite ocenia aj nápadité slovné hračky:

Dzeň še štridal zos nocu. Slunko zos mešacom a vec zaš, mešac zos slunkom i ľudze pristaľi na mešačku, zapľi peršu mišačku i pobudľi tam das i mešac...

Cudzí jazyk?

Budú tomu naše deti rozumieť? rozmýšľali sme doma, keď sme knižku otvorili prvý raz. A budem to vôbec vedieť tým deťom prečítať? Tento problém som zasa riešila ja, mestské dievča, čo nevie hutoric, vyrastalo len so spisovnou slovenčinou, ktorá ho dnes dokonca živí. Skúsime a uvidíme, povedali sme si. Usadila som si okolo seba všetky tri deti a začala som čítať. Náš prvý pokus dopadol na jednotku. Zistili sme, že prostredie, v ktorom žijeme, nás jazykovo ovplyvňuje viac, ako sme si mysleli. Deti rozprávkam rozumejú. Niektoré slová im musím vysvetliť, ale v zásade chápu, o čom príbehy sú, a keďže humorom je naštepená každá jedna veta, naozaj sa na nich (spolu so mnou) dobre zabávajú. Ak niečomu nerozumieme alebo aj keď rozumieme, len sme zvedaví na to, ako autor podáva vysvetlenia ťažších slov či slovných spojení, otočíme na koniec knižky, kde sú vložené Višvetľivki, a smejeme sa ďalej. Malá ukážka:

Rucac kompľimenti – to znamena, dzeci, že še vam dachto barz ľubi, ta mu mažece med okolo piskoch...

Fontana di Trevi – taka slavna fontana, že ku ňej vedu šicke drahi jak do Rima, no su take prepchate turistami, že totu fontanu cez ňich ňevidno, taže bohzna či naisto existuje.

Seknuc u križoch – to še hutori, dzeci, tedi, kedz vas tak zaboľi u chribce nad ricu, že še ňemožece aňi hnuc.

Moje druhé zistenie bolo rovnako prekvapujúce a rovnako pozitívne ako to prvé. Čítať po východniarsky nielenže dokážem, ale je to pre mňa dokonca príjemnejšie ako spisovná slovenčina. Verím, že každá mamička (alebo ocko) z východného Slovenska si rovnako ako ja užije chvíle, keď pri čítaní netreba dodržiavať dĺžne a umelo sa trápiť s prízvukmi na prvej slabike. Konečne môžem „čitac, jak mi gambi narošľi“ a prirodzene prízvukovať predposlednú slabiku, dokonca ju aj zvýrazniť, aby to lepšie znelo. Je to skutočný východniarsky pôžitok.

Úspešne zaplátaná diera

Tieto rozprávky sú pre čitateľov natoľko záživné, že uspávaciu funkciu, ktorú v sebe majú bežné knihy zabudovanú, neplnia. Páčia sa aj po niekoľkonásobnom zopakovaní a čím viac sa k nim vraciame, tým lepšie im rozumieme.

Popri čítaní mi deti nakúkajú ponad plece a obdivujú ilustrácie z dielne srbskej výtvarníčky Biljany Čurnej Roman. Niektoré obrázky sú zasadené priamo do rozprávania autora, keď deti vyzýva, aby sa pozreli, ako vyzerá napr. občiansky preukaz obra alebo malki malk. Autor v druhom diele Vichodňarskich rozpravok o ilustrátorke hovorí: „Išče ščejsce, že ku rozpravočkom nakrešľila prekrasne obrazočki zaš Biľana Čurna Roman, bo to je jeďina istota pre tich, co še jim ňechce čitac, že budu mac choľem na co kukac...“

Jožko Jenčo, pôvodom z Vranova, je režisér a umelecký vedúci Kladzanskoho ĽUdovoho Ďivadla „KĽUD“. Pracuje na rôznych filmových projektoch, napr. „Trvalé bydlisko Kladzany“, „Magický Zemplín“, aj na krátkych minútových filmoch, s ktorými „beha po šeľijakich medzinarodnich festivaloch“. Svojimi rozprávkovými knižkami veľmi originálnym spôsobom vyplnil dieru na trhu s literatúrou pre deti. „Nedostatok detskej literatúry písanej v dialekte je výrazný, preto som sa rozhodol pomôcť rodičom jedenástimi príbehmi aspoň na jedenásť nocí (úsmev). Myslím si, že mnohé deti ešte rozprávku v nárečí nepočuli, tak teda dúfam, že ich to zaujme. Hoci niektoré postavičky budú poznať, snažil som sa dať im nový vtipný rozmer,“ uviedol samotný Jozef Jenčo o svojej prvej rozprávkovej knihe. A čitatelia určite uznajú, že „ci pana, to še mu podarelo“.

V dnešnej dobe, keď už deti (a ani väčšina dospelých) nárečím nerozprávajú a do spisovného jazyka prenikajú cudzie slová po stovkách, udomácňujú sa tu a po čase sa začnú tváriť, akoby tu boli odnepamäti, sa takáto knižka stáva užitočnou aj z iného dôvodu než pre pobavenie čitateľov. Je to taká nenápadná truhlica, v ktorej sa ukrýva vzácny poklad – živé nárečie, v ktorom cítiť závan či dokonca prudký vietor folklóru, no ktorým sa dajú vyjadriť aj moderné reálie. Dedičstvo po našich predkoch, na ktoré by bolo škoda zabudnúť.

Tieto útle knižky prispievajú k tomu, aby sa nestratilo dedičstvo po našich predkoch. Zdieľať

Tieto útle knižky prispievajú k tomu, aby sa tak nestalo, a udržiavanie tohto pokladu pestujú priamo v našich deťoch.

A tak doma dookola čítame Vichodňarske rozpravočki (vyšli 2018) a Vichodňarske rozpravočki 2na3 (vyšli 2019), ktoré sa okamžite stali obľúbenými knižkami našich detí. Akurát počujem, že od Vianoc akosi viac zaťahujú na predposlednej slabike...

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo