Skutočné obete

Tento rok sme spomínali na 30. výročie novembrovej revolúcie. Ľudia spomínali na deň, ktorý nám priniesol slobodu. Zdalo sa mi, akoby sa Slovensko prvýkrát prihlásilo a docenilo Nežnú revolúciu. Po celej krajine sa konalo množstvo akcií, ktoré reflektovali túto udalosť. Od divadelných predstavení cez koncerty až po galavečer v SND.

Spomínalo sa na Nežnú revolúciu ako na deň, keď sme získali slobodu byť tým, kým sme.

Ale popri Nežnej revolúcii tu bola ešte jedna revolúcia. Netrvala zopár dní, ale dlhé roky totality. Tvorili ju ľudia, pre ktorých príchod sovietskych vojsk nebol dôvod na zmenu ich životov. Namiesto štrngotu kľúčov v tichosti posúvali zrnká na ružencoch. Nie na námestiach, ale v obyčajných izbách a neskôr vo väzniciach. Pre týchto ľudí príchod komunistickej moci neznamenal nutnosť zmeniť svoj život. Čo urobili pre pád komunizmu? Nič, a pritom všetko.

Jednoducho žili svoju každodennosť. Komunistický režim ale z týchto ľudí urobil zločincov a velezradcov.

Tento tok sme spomínali na 17. november. Videl som, aké je ľahké prihlásiť sa k jednému dňu manifestácie, ale už menej ľudí sa mohlo prihlásiť k tejto stálosti.

Oslavovali sme veľké gesto z námestia – áno, tam sa vieme ľahko nájsť, no byť hrdinom, keď nás nikto nikdy nevidí, naopak, všetci si o nás myslia, že sme neúspešní, že sme zločinci, to už je oveľa ťažšie. Tento rok som vnímal, že sa týmto ľuďom nedostalo pozornosti toľko, koľko by bolo správne. Nie preto, že si to zaslúžia, ale preto, lebo to potrebujeme my.       

Dnes ich voláme obete komunizmu, ale boli oni jedinými a najväčšími obeťami? Veď oni svoj život skutočne nestratili. I keď prišli o veľa, o to najdôležitejšie neprišli nikdy.

Obeťou je ten, kto svoj život prežije v ilúzii. Ten, čo celý život pije vodu z mláky, nikdy neokúsi chuť vody vyvierajúcej z hlbokej studne. Prežiť život v klietke pohodlia a konformity znamená stratiť ho. Najväčšou obeťou komunizmu tak boli komunisti samotní, ktorí svoj život obetovali niečomu, čo bolo iba plytkou mlákou. Mlákou, v ktorej sa síce odrážalo „belasé nebo“, no voda samotná nebola schopná uhasiť smäd človeka.

My, vďaka ľudom, ktorí nepodľahli tejto ilúzii odrazu v mláke, vieme, kde sú tieto hlboké studne. Vieme, že ak budeme z nich piť, nikdy sa nestaneme obeťami a takisto ak z nich budeme piť, budeme vedieť, kto sú najväčšie obete dnes...

Timotej Križka tento rok Postoj navštívil s Rodom Dreherom, s ktorým sa zblížil, neskôr bol hosťom v relácii, kde hovoril o svojich fascináciách, video si možno pozrieť tu.