Kultúra 23. marec 2018

Nepremárniť obetu komunistických väzňov

Timotej Križka
Timotej Križka
Sviečková manifestácia ani pád totality a následná demokracia automaticky slobodu nepriniesli. Tá tu vždy bola, ale ukrývala sa v tme a tichu väzenských ciel.
Sviečková manifestácia ani pád totality a následná demokracia automaticky slobodu nepriniesli. Tá tu vždy bola, ale ukrývala sa v tme a tichu väzenských ciel.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Timotej Križka

Nepremárniť obetu komunistických väzňov
Foto: svieckovamanifestacia.sk

„Po celý čas som bol väznený na samotke. Nevyšiel som ani z izby, ani na vychádzku. Tam som sedel jedenásť mesiacov. Po šiestich mesiacoch som začal opúchať. Koncom mája sa však môj stav veľmi zhoršil. Začal som kašľať, no najväčším problémom bolo, že mi bolo neustále zima a moje telo začalo celé modrieť. Ako 24-ročný som schudol 35 kilogramov. Ochorel som na ťažkú tuberkulózu. Po celý čas som bol väznený na samotke. Nevyšiel som ani z izby, ani na vychádzku.“

Takto mi opísal svoju mladosť Jozef Mašlej. Ako 22-ročného študenta ho uväznili za velezradu. Predstavte si, ste mladým človekom, ktorý sa chystá žiť svoje ideály. Zajtra vás však odsúdia ako posledného zločinca. A to si o vás myslí celé vaše široké okolie, skutočný dôvod im nikto neprezradí.  

Jozef Mašlej chcel byť kňazom. Mal na výber, urobiť kompromis a žiť v kruhu svojej rodiny a priateľov alebo počúvať svoje svedomie bez ohľadu na dôsledky. Vybral si tú druhú možnosť. Bol mu prednejší iný hlas ako hlas jeho predstáv o šťastnom živote. Prišiel o všetko, o roky mladosti, o sny, o povesť, o rodinu aj o zdravie.

Jeho posolstvo ale nie je posolstvo väzneného človeka. Naopak, je to posolstvo nádeje. Strácajúc nachádzame. Často nachádzame, čo by sme nenašli, keby sme sa neoslobodili od mnohých pút, ktorými nás zväzuje doba.

Ako konštatoval, môžem povedať, že to boli najkrajšie dni v mojom živote. Potvrdil tak, že o skutočnú radosť zo Života nás nikto nemôžeme obrať. Aj vďaka nemu a iným takýmto ľudom sme mali my pred 30 rokmi na Hviezdoslavovom námestí svetlo, ktoré zažínalo sviece. Áno, aj vďaka takýmto ľudom máme dnes mnoho dobier. Môžeme cestovať po celom svete, môžeme sa vzdelávať na prestížnych univerzitách, môžeme voľne šíriť svoje myšlienky a zároveň si aj vyberať z množstva iných názorov či postojov. No ich odkaz sme vôbec nevyčerpali.

Nie slová, ale ich život nám potvrdzuje, že sviečková manifestácia ani pád totality a následná demokracia automaticky slobodu nepriniesli. Tá tu vždy bola, ale ukrývala sa v tme a tichu väzenských ciel. Preto nepremárnime obetu ľudí, ktorí nám to priamo potvrdili. Ako Tomáš videl Kristove rany, tak i my sa ešte môžeme dotknúť rán spôsobených totalitným režimom.

Žime tak, aby naše deti tento dotyk už nepotrebovali.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0