„Láska je cit, ktorý je možné len prežiť, ale nie je možné ho vysvetliť, vysvetliť je možné len myšlienky.“
Andrej Tarkovskij

Ak písať o filme, tak by iste bolo príťažlivejšie písať esej s názvom Fenomén zmŕtvychvstania v hollywoodskom filme alebo Ježiš Kristus a Batman. Písať o superhrdinoch a ich evanjeliových paralelách. Popkultúra ako nový mýtus. Písať o tom, ako odvážneho Odysea nahrádzajú Hviezdne vojny, Dona Quijota strieda Temný rytier.

Dalo by sa písať o všetkým nám známom hobitovi ako o zápase Dávida s Goliášom.

Porovnať audiovizuálne spracovania života svätého Františka či pustiť sa do kritiky príliš priamočiarych filmov Mela Gibsona. Dalo by sa písať o seriáli Chosen ako o forme súčasného ľudového umenia.

Ale je tu Andrej. A záhada jeho filmov.

Kým som ho spoznal, rád som chodil do kina. Prišiel som, uvidel som, pochopil som. V lepšom prípade film so mnou odišiel a pár dní prebýval v útrobách môjho srdca, v tom horšom moje útroby ostali prázdne a ja som ich pár minút po odchode napĺňal pivom a rečami o politike.

A potom som videl jeho filmy. Videl som a ničomu som nerozumel. Videl som a už som do kina len tak ísť nemohol.

Vždy keď vidím Rubľova, Zrkadlo či Nostalgiu, som presvedčený, že vidím ich novú verziu. Nový zostrih. Scény, o ktorých som si myslel, že tam boli kľúčové, teraz absentujú a obrazy, ktoré tam nemohli byť, tam boli teraz vložené. Počujem nové repliky. Zdieľať

Filmy Andreja Tarkovského som nepochopil dodnes, hoc som sa zúčastnil na množstve prednášok. Čítal som mnoho esejí a počul ešte viac výkladov. Každá interpretácia sa mi zdala nedokonalá a priveľmi parciálna. Nepochopil som ich, až dokým som nerezignoval. Namiesto pochopiteľnosti som získal niečo omnoho vzácnejšie. Dostal som tajomstvo. Rozum sa postil, zato duša hodovala.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa na Andrejove filmy dokážem pozerať opäť a opäť. Vždy keď vidím Rubľova, Zrkadlo či Nostalgiu, som presvedčený, že vidím ich novú verziu. Nový zostrih. Scény, o ktorých som si myslel, že tam boli kľúčové, teraz absentujú a obrazy, ktoré tam nemohli byť, tam boli teraz vložené. Počujem nové repliky.

V jednom Andrejovom filme Stalker prevádzač varuje sprevádzaných: „Opatrný buď, nikdy nič nie je tak, ako bolo, celá krajina sa vždy mení podľa tvojho vnútra.“

A to je výnimočné na Tarkovskom. To je dôvod, prečo jeho filmy nie je možné uchopiť do slov, a to je takisto dôvod, prečo sa o to musím pokúsiť.

I keď je to niekoľko kilometrov dlhý celuloid, aj tak to nie je iba kus plastu. I keď je to len niekoľko gigabitový súbor na tvojom harddisku, nie je to zhluk jednotiek a núl.

I keď ho pozerám znovu a znovu, stále ho vidím prvýkrát.

Milujeme veľké príbehy. Príbehy veľkých bozkov a ešte väčších zrád. Príbehy odvahy prostých ľudí a ešte väčšej slabosti tých významných. Príbehy tragických lások a krutých vojen. A potom sú príbehy, ktoré príbehmi nie sú.

Namiesto toho, aby bol divák ohromený strhujúcou drámou, je unudený nikdy sa nekončiacim záberom na kvapky padajúceho dažďa, unudený pohľadom na plaziacu sa hmlu, a keď je dostatočne tvrdohlavý a neodíde z kina či neprepne okno svojho prehliadača a nedopozerá prednášku svojho obľúbeného youtubového vzoru, odmenou mu bude uvidieť ešte bezdejovejšie kráčajúceho protagonistu rozprávať s pohľadom upretým do zeme „Si tak, že nie si“ alebo „Jeden a jeden je jeden“.

Príbeh Andreja Rubľova nemá žiaden príbeh. Mladý mních, ikonopisec, putuje ruskou krajinou 15. storočia. Výčitky svedomia mu nedovolia ikony písať, a tak kajúco mlčí. Až kým nestretne mladého chlapca, podvodníka, ktorý sa vydáva za znalca tajomstva odlievať zvony. Koniec.

To všetko čiernobiele, dlhé tri a pol hodiny.

Namiesto veľkolepých obrazov, ktoré Rubľov maľoval. Namiesto záberov, ako sa otvára nebo a lúče slnka dopadajú na ikonopisca vo vytržení a on necháva svoju ruku písať to, čo mu Boh diktuje (scény, ktorú všetci dobre poznáme z obľúbených svätých obrázkov či priemerných malieb zdobiacich steny našich kostolov). Namiesto lúčov svetla vidíme hmlu a namiesto milej tváre vidíme zachmúreného muža oblečeného v jednoduchých, nie príliš pohodlne vyzerajúcich šatách. Ikonopisca, ktorý celý film do rúk nezoberie štetec.

Andrej Rubľov stojí spolu s ďalšími mníchmi uprostred veľkého východného chrámu kdesi v Moskve. Slnečné lúče sa odrážajú od jednej snehobielej steny na druhú.

Nemajú kam dopadnúť. Nemajú čo osvetliť.

Chrám pripomína najväčšie stavby súčasnej sakrálnej architektúry Západu.

Mnísi sa v chráme prechádzajú, akoby sa túlali. Dieťa pomaly číta evanjelium.

Bláznivá žena, nesúc suché vetvy v náručí, bezohľadne vstúpi do chrámu. Napriek zvyku vlasy nemá zakryté šatkou. Pristúpi k stene, na ktorej je rozotretý kus blata. Rozplače sa. Plače dlho.

Scéna z filmu Andrej Rubľov. Foto: wikimedia.org

Čo si s tým počať?

Že každý príbeh je len variáciou príbehov starozákonných, spolu s Tarkovským vedel aj Shakespeare, ktorého dejová línia Romea a Júlie nemá ďaleko od priemernej argentínskej telenovely.

Vedel to Dante, ktorého Božská komédia skôr ako príbeh prekvapivých zvratov pripomína stúpanie po leveloch počítačovej hry.

Vedel to i Matúš, Marek, Lukáš i Ján…

Príbeh je pre nich len nutnou retiazkou, na ktorú oni potom môžu navliekať jednotlivé perly. A čím je retiazka jednoduchšia, tým viac vyniknú perly samotné.

Traja dospelí muži. Jeden je oblečený v dlhom tmavom kabáte, aký si oblečiete v decembrových mrazoch do kostola alebo si ho určite oblečiete na polnočnú omšu do Kostola Panny Márie Snežnej na bratislavskej Kalvárii. Druhý muž má zase elegantné topánky.

Stoja v tráve siahajúcej po pás. Obklopení nekonečnou prírodou, trávami a kríkmi, ktoré prerastajú vraky áut a tankov. Stoja obklopení schátranými budovami a popretŕhanými elektrickými vedeniami pripomínajúcimi kríže z Golgoty.

Dvaja muži, ktorí stoja pred cieľom svojej cesty. Pred tajomnou komnatou, ktorá plní všetky ľudské želania. Majú ju na dosah ruky, no vtom tretí muž, zahalený starou bundou zo secondhandu, obutý v ošúchaných kožených topánkach, hodí železnú matku opačným smerom.

„Pôjdeme okľukou.“

„Priama cesta nie je najkratšia. Čím dlhšia cesta, tým menšie riziko.“

Keď po dlhej nezmyselnej ceste nakoniec prídu na prah komnaty, jeden zo Stalkerových klientov sa opýta, ako zomrel jeho predchodca.

„Obesil sa,“ znie Stalkerova odpoveď.

„Vstúpil do komnaty s túžbou zachrániť svojho brata, a keď sa vrátil, neuveriteľne zbohatol.“

Pri filme som zvyknutý, že pred príbehom je ešte tvár. Do divadla či do kina sa chodíme pozerať na veľkých hercov. Či už je to dokonalá tvár Scarlett Johanssonovej, alebo dokonalý výkon Meryl Streepovej. Či je to šarm a talent Brada Pitta, či Leonarda DiCapria. Či už je to charizmatický Robo Roth, alebo legendárny Kroner, sú to všetko herci, ktorí nám majú zaručiť, že nestratíme čas nadarmo.

To, čo obdivujeme, nie sú len široké a krásne úsmevy, ale i výrazy heroického vypätia síl či bojového odhodlania pri boji so silným nepriateľom.

Čo si však počať so Stalkerom, ktorý nevyniká ani belosťou svojich zubov, ale nedostane ani možnosť ukázať silu svojej vôle? Celý film neuvidíme ani náznak úsmevu a za vrchol jeho herectva môžeme považovať trojminútovú scénu jeho zúfalého plaču.

Jeho manželka vyzerá ako priemerné ženy z malomesta, ktoré dennodenne prehliadame.

Nemajú priestor, aby nás ohromili diapazónom emócií, ktoré vedia interpretovať. Väčšinu filmu sa so zvesenou hlavou, neustále sa sťažujúc, túlajú apokalypticky pôsobiacou krajinou.

Uvedomujem si, že tieto slová nie sú najlepšou reklamou na najdôležitejší film pre žiadneho modliaceho sa človeka. Evanjelium ľudských túžob.

Spisovateľ Andrej prišiel do Talianska pátrať po stopách známeho skladateľa Sosnovského. Ale namiesto toho, aby pracoval, blúdi po renesančnom Toskánsku plnom krásnych chrámov, ešte krajších kúpeľov a najkrajších žien. Na špici tej krásy je Madonna del Parto od Piera della Francesca.

„Z tej vašej krásy mi je zle.“

Odpovedá typicky ako Rus. Bližší ako toskánske chianti a krásne mladé Talianky je mu blázon Domenico.

„Si tak, že nie si. A on je tak, že je.“

Okrem citovania sv. Kataríny Sienskej má Domenico aj zvláštne priania. Prejsť so zapálenou sviečkou z jednej strany renesančného bazéna na druhú. Len čo sa to Andrejovi podarí splniť, umiera.

V Nostalgii namiesto krásnych v slnku sa kúpajúcich kopcov vidíme iba hmlu. Romantickú atmosféru kamenných uličiek dokonale kazí neustály dážď. Daždivú a bezfarebnú realitu striedajú ešte bezfarebnejšie snové sekvencie neznámych ulíc, v ktorých sa všetko borí, rozpadá, stráca.

Aj takto môže vyzerať radostná zvesť o stratenom Domove. Evanjelium večnosti.

Už nečakáme spolu s Frodom na Gandalfa, ktorý nás vytrhne zo šedivosti dňa. Nesnívame pri umývaní riadu o strhujúcom zápase so Sauronom. Ani neutekáme od svojich práve zobudených strapatých a bolesťou hlavy korunovaných manželiek k stále sa usmievajúcej, dobre vyzerajúcej Monice Bellucciovej, s ktorou napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam zažívame osudovú lásku.

Ani neutečieme z gauča z Ikey do krásnych novozélandských planín Stredozeme.

Andrej nám nič z toho nedopraje, práve naopak, zoberie všetku predstavu našich snov. A namiesto toho, aby sme hľadeli kamsi do hollywoodskymi mágmi vytvorených falošných svetov, náš zrak obracia do pravdivého sveta všednej reality.

Askéza, ku ktorej nás Tarkovskij privádza, nám dáva priestor, aby sme svoje oči sýtili oveľa hodnotnejšou potravou.

Uvidieť nielen spisovateľa Andreja strateného v nezastaviteľnom plynutí času, strateného v cudzom svete, ale i samého pred časom utekajúceho, večne hľadajúceho Domov večný.

Nielen matematika Alexandra strateného v pocite bezmocnosti pred tragédiou sveta, ale i teba, ktorý sa s bohatým mladíkom neustále pýtaš Krista: Čo mám ešte urobiť, aby som bol spasený?

Postavy z Andrejovho evanjelia sú nám oveľa bližšie ako hviezdy netflixových seriálov.

Máme bližšie k Andrejovi Rubľovovi nie ako k svetoznámemu maliarovi s neprekonateľným talentom, ale ako k mužovi, ktorý je stratený vo svojich pochybnostiach.

Máme bližšie k Spisovateľovi, ktorý márne hľadá inšpiráciu, či Vedcovi, ktorý túži posunúť hranice súčasného poznania. Máme bližšie k šedi všedných dní ako k obrázkom tyrkysového mora či stále zeleným kopcom.

Filmy Andreja sú filmami neviestok a lotrov. Sú to filmy Márie Magdalény či Terézie z Lisieux. Sú to filmy, ktoré sa nemôžu pozerať z mäkkých kresiel multiplexov, ale z tvrdých lavíc gotickej katedrály. Viac ako veľké kinosály im svedčí plátno našej duše. Zdieľať

Filmy Andreja by určite nepozerali farizeji a zákonníci, nepozeral by ich ani apoštol Tomáš, ktorý by v nich nenašiel argument pre svoju vieru, nepozeral by ich ani apoštol Peter, ktorý by v nich nenašiel priestor tasiť meč.

I keď sa zdá, že Andrejovo dielo je určené pre teoretikov umenia, teológov či filozofov, pravdou je opak.

Filmy Andreja sú filmami neviestok a lotrov. Sú to filmy Márie Magdalény či Terézie z Lisieux.

Sú to filmy, ktoré sa nemôžu pozerať z mäkkých kresiel multiplexov, ale z tvrdých lavíc gotickej katedrály.

Viac ako veľké kinosály im svedčí plátno našej duše.

Nie sú filmami tých, čo majú odpovede, ale tých, ktorí hľadajú. Nie jasnú odpoveď, ale správnu otázku.

Po jednom z premietaní Andrejovho filmu sa v kine strhla vášnivá debata fundovaného obecenstva. Neutíchajúcu polemiku ruských kritikov a vedcov pretrhol príchod ženy s vysávačom. Už nemohla čakať, dokým sa títo moskovskí intelektuáli dohodnú na význame príliš zložitého filmu. Pár vetami podala ten najlepší výklad, aký počul sám Tarkovskij.

Žena, ktorá nemala ani strednú školu, žena, ktorej nebola vzdialená špina života.

„Do stredu dráhy životnej som vkročil,
keď obklopil ma temný priestor lesný,
pretože prv som z pravej cesty zbočil.

Ach, preťažko aj vysloviť, jak desný
a drsný les ma obkolesil vtedy,
bo pri spomienke znovu strach ma tiesni.“

(Dante Alighieri: Božská komédia)

Ak spolu s Dantem blúdime hustým lesom, ak nevidíme cestu pre bodľačie a tŕnie, ak nám vlastné pochybnosti zarástli všetky chodníky a my nedokážeme nájsť cestu von. Vtedy prichádza namiesto Vergília Tarkovskij a posiela nám na pomoc Rubľova, Stalkera či Andreja, ktorí s nami kráčajú tou istou húštinou. Nie sú to žiadni nedosiahnuteľní hrdinovia, ale odveké podoby tvojej duše.

Ak vymeníme svoju túžbu, aby náš život vyzeral ako scenár hollywoodskeho blockbustra, za šeď všedného dňa. Ak zistíme, že túžba po dramatických zvratoch či neustálych život meniacich dňoch zabraňuje doceniť význam obyčajnej chvíle. Až vtedy budeme mať čas vnímať šepot vetra či venovať sa horiacemu kríku.

Rečou podobnou tej Božej dokázal hovoriť i Andrej vo svojom evanjeliu, keď k nám nechal prehovárať prázdne steny, plač bláznivej ženy či nemé ústa mníchov. Ak započujeme túto reč, pochopíme, že nielen Rubľov, ale že sme to i my, kto hľadá jeho podobu, tvár, ktorá má zdobiť nielen biele steny moskovského chrámu, ale i steny našej duše. Oceníme odvahu Rubľova vzdať sa obrazu Boha sudcu, ktorý by silnými pažami trestal našu slabosť.

Môžeme sa spolu s Rubľovom vydať na cestu za Božou tvárou.

Hľadať jeho podobu, zatiaľ čo naša duša ostáva biela ako moskovský chrám začiatkom 15. storočia. Prázdne steny, nie vrchol súčasnej západnej architektúry. Naberme odvahu vydať sa na cestu za tvárou, za slovom, ktoré sa stalo telom.

Len tak spoznáme krásu životom dotknutých tvárí. Tváre, ktoré namiesto mejkapu zdobia vrásky. Božie brázdy. Tak budeme milovať pohľad do tej Stalkerovej. Tvár blázna, ktorý nás nepochopiteľne vodí raz sem a raz tam. Hádže kus železa, ktorý určuje smer jeho krokov. Andrejovo evanjelium nám hovorí, že na správnu cestu potrebujeme správne pravidlá. A že tie pravidlá sa často líšia od tých, na ktoré sme zvyknutí v bežnom živote.

Hovorí nám, že aj keď máme cieľ na dosah ruky, aj tak môže byť krokom vpred krok opačným smerom. Hoci nám nič nebráni, aby sme k nemu išli priamo, musíme zvoliť okľuku.

Ako hovorí Josef Schrijvers, belgický redemptorista, vo svojej knihe Oddanosť Bohu:

„Rád ponecháva dušu v nevedomosti o svojich zámeroch. Vedie ju cez priepasti a necháva ju zliezať strmé hory. Núti ju do nekonečných hvozdov, vystavuje ju nečasu a pazúrom dravcov. Niekedy sa i sám stráca z dohľadu.“

Len ak bude náš intelekt kľačať tak v Stalkerovi, spoznáme niečo, čo poznáme z nedeľných návštev chrámov. Mávanie kadidlom sem a tam, klaňanie, neustále požehnávanie a prežehnávanie, recitovanie modlitieb nie je nič iné ako pravidlá na ceste k tajomnej komnate.

A tak ako Stalker vedie svojich klientov ku komnate, takisto i my máme sprievodcu, ktorý nás vedie k bohostánku.

A až keď spolu s Vedcom či so Spisovateľom objavíme, že cesta k Bohu nikdy nie je priama.

Že tak ako Dante potreboval svojho Vergília, tak i my potrebujeme na to, aby sme sa k Nemu dostali, sprievodcu.

Až keď so Spisovateľom uznáme, že je aj vyššia pravda ako to, že trojuholník má tri strany, a necháme sa viesť čudnými pravidlami. Až vtedy sa bezpečne priblížime k cieľu.

Slovami Schrijversa: „Cestovateľ, ktorý kraj nepozná, nedôveruje vlastnému rozumu. Dá sa sprevádzať spoľahlivým vodcom. A čo ja viem o kraji svätosti? Všetko je v ňom cudzie. Obyvatelia, zvyky, zákony, životné podmienky aj jazyk, ktorý sa tam používa.“

Sprievodca nezobral Spisovateľa a Vedca z vonkajšieho sveta do zakázanej zóny. Nepreviedol ich len ku komnate cez nebezpečné územie, v ktorom platia zvláštne pravidlá.

Takisto nechal zostúpiť Spisovateľov rozum a Vedcove zmysly do krajiny im neznámej, v ktorej neplatí to, že trojuholník má tri strany a, b, c. Zbavil ich všetkých oporných bodov a v neistote nechal kráčať cestou im takou neznámou a nebezpečnou. Tým najväčším dobrodružstvom. Duchovnou cestou viery.

A keď aj my zistíme, že doposiaľ sme sa so svojimi pravidlami ďaleko nedostali, a zveríme svoju dušu dobrému sprievodcovi, vtedy máme šancu, že sa nám podarí prísť tam, kam sa dostane len málokto. Do krajiny takej vzdialenej, do krajiny vlastného srdca.

Na prahu komnaty sa Stalker lúči poslednou radou:

„Nemusíte nič povedať.“

„Komnata sama splní vaše najtajnejšie želania.“

„Tie skutočne úprimné…“

 „Želania, ktoré sa rodia v bolesti.“

Ani Profesor, ani Spisovateľ, hoci prešli dlhú cestu a riskovali život, do komnaty nevstúpia.

Po prvýkrát o sebe zapochybujú, lebo počujú hlas svojho srdca.

A ten hlas nemusí hovoriť nič príjemné…

Ty odriekaš Bohu svoje vznešené prosby, formuluješ ušľachtilé priania, ale dokážeš rozpoznať, ku komu sa modlí tvoje srdce? Počuješ, o čo ho neprestajne prosí?

Mal by si odvahu vstúpiť do komnaty?

Scéna z filmu Nostalgia. Foto: closeupfilmcentre.com

Ak prestaneš neprestajne túžiť po nových vnemoch a podarí sa ti usadiť svoju dušu, tak uvidíš, že blúdiacim Andrejom krajinou Nostalgie si ty. V Andrejovom svete je každá krajina obrazom duše. Obrazom človeka, ktorý napriek tomu, že je medzi ľuďmi, cíti sa osamelý. Napriek tomu, že ovláda reč, nedokáže nájsť porozumenie. Žije vo svojej vlasti a aj tak sa cíti emigrantom. Napriek tomu, že sa nemá kam ponáhľať, cíti nezastaviteľnú ťarchu času. Všetko krásne sa stráca, všetko dobré sa rozpadá.

Andrej má dve možnosti, beznádej rozpustiť v termálnych vodách spolu s kúpeľnými hosťami či s krásnou ženou, ktorá ho na jeho ceste sprevádza. Andrejovu túžbu po domove, jeho nostalgiu už nechce lacno prehlušiť, a tak si vyberá cestu posmechu. Cestu, ktorú ponúka blázon Domenico.

Domenico mu daruje svoju malú sviečku. Sviečku takú malú a krehkú, akou je viera. A s touto sviečočkou kráča nielen Andrej, ale i my dĺžkou svojho života. Pomaly, krok za krokom, sústreďujúc sa na plameň skúšaný vetrom a dažďom.

Andrejovi sa na druhý breh bazéna dôjsť podarí, s posledným výdychom objavuje, že to všetko, čo stratil, na neho čaká.

A ak si budeme strážiť svoju malú sviečku, i keď budeme na posmech hostí v kúpeľoch zvaných Zem, tak i my nájdeme svoj domov obkolesený katedrálou. Bude stáť tak ako ten Andrejov na mieste pre oltár.

V Andrejovom evanjeliu neexistuje náhoda. Každé filmové políčko tam má svoj význam. Každá rekvizita má čo povedať, ani tá najnenápadnejšia postava nie je len komparzom. Nijaká replika nezaznie nadarmo a ani jedna kulisa nie je iba dekoráciou na potešenie oka. Všetko je to jedným celkom, ktorý smeruje k Podstate.

Ak sa nám podarí prečítať všetky Andrejove filmy, zistíme, že všetko je to len jeden príbeh.

Príbeh márnotratného syna, ktorý hľadá svojho otca, človeka, ktorý hľadá svoj Domov.

Tarkovskij nepotrebuje vysoké rozlíšenie, aby vedel do posledného detailu zobraziť hlbiny ľudskej duše. Zdieľať

Nie je to príbeh veľkých hrdinov a známych hviezd, ale je to príbeh, v ktorom hlavnú rolu hráš ty. Príbeh tvojej duše.          

Tarkovskij nepotrebuje vysoké rozlíšenie, aby vedel do posledného detailu zobraziť hlbiny ľudskej duše.

Nepotrebuje ani širokouhlé plátno, aby dokázal zobraziť veľkoleposť človeka.

Nepotrebuje ani špeciálne efekty či strhujúcu hudbu, aby naplnil naše po úžase hladujúce duše.

Je jednoduché oslepiť svoje oči pestrými farbami a ohlušiť svoje uši strhujúcou hudbou.

Rozpustiť ťarchu svojho bytia v idylickom svete hollywoodskych štúdií.

Evanjelium podľa Andreja nás však, naopak, vyzýva zastaviť to najnebezpečnejšie premietanie, film, ktorého autorom je Diabol, usilovný premietač. Namiesto toho, aby nám ukázal Pravdu, aby nám predostrel skutočnosť, lahodí našim očiam sladkými ilúziami. Tak ako Kristovi premietal miesto kameňa čerstvý chlieb, tak i nám miesto kríža radšej ukazuje pieskovú pláž, blankytné more a nádhernú sporo odetú ženu prinášajúcu nám omamný nápoj. A my verní diváci nechávame radšej opíjať svoju fantáziu, akoby sme ju mali ukotviť v realite. A tak namiesto toho, aby sme uvideli rajskú záhradu, ktorú Otec pre nás vysadil, namiesto toho, aby sme sa sýtili jeho ovocím, chradneme vyhladovaní po vidinách padlého premietača.

Tarkovskij nám nedovolí ukryť sa v tme kinosály, naopak, premieta nám to, pred čím sa tam túžime schovať. Prerušuje naše ružové ľúbostné romány a hrdinské eposy, aby nám ukázal svet, ktorého súčasťou je i blato, hmla a dážď.

Učí nás milovať pravdu namiesto ilúzie. Učí nás vidieť v bláznoch anjelov – Božích poslov, hoci nemajú krídla.

Namiesto toho, aby nám dovolil ukryť sa v kinosále, dáva nám možnosť stretnúť sa s osamelosťou a nezmyselnosťou života.

A keď sa nám podarí po vyše troch hodinách nepodľahnúť bolesti krížov či omínaniu zadku, prekonať nervozitu z pomalých a nikdy sa nekončiacich záberov, ak vydržíme do konca, nezistíme len to, že i neustály dážď je predzvesťou slnka, ale i to, že blázon môže byť naším anjelom. Zistíme, že i keď sme celý život dôsledne zveľaďovali svoju myseľ, získavali vedomosti, a pritom sme netušili o múdrosti srdca, tak sme stále na začiatku. Zistíme, že je v poriadku, že sa tu cítime ako cudzinci napriek tomu, že sme doma, že nerozumieme reči, hoci je naša rodná, lebo náš skutočný Domov nie je len hromada tehál, naša rodná krajina sa nekončí štátnou hranicou.

Odkedy som videl Tarkovského, do kina nechodím. Teda vďaka evanjelistovi Andrejovi som pozvaný sledovať ešte dôležitejší film. Som pozvaný na premiéru, do kina s najvyšším rozlíšením a najširokouhlejším plátnom. S najrealistickejšími efektmi a ešte realistickejším výkonom hercov. Tarkovskij nás pripravuje na to najdôležitejšie evanjelium, ktorého premietanie sa začína východom z kinosály.

P. S. Ak sa mi nepodarilo svojou snahou ponúknuť ti obohacujúce neporozumenie, skúsim to ešte raz. Tentoraz to namiesto mojich slov budú slová Andreja Tarkovského:

Krása je symbolom pravdy.
Sloboda je obeť v mene lásky.
Viera je poznanie skrze lásku.
Zmyslom umenia je modlitba.

 

Text bol uverejnený v novom čísle časopisu Verbum 2/2022, prevzaté so súhlasom redakcie.