Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
10. december 2019

Rumunská europoslankyňa: Peniaze v EÚ tečú z východu na západ

Profitujú z Únie viac staré alebo nové členské štáty?
Rumunská europoslankyňa: Peniaze v EÚ tečú z východu na západ

Eurobankovky a jeden z ich ochranných prvkov. Ilustračné FOTO TASR/AP

Členské štáty EÚ diskutujú o rozpočte na roky 2021 – 27. Krajiny ako Slovensko, ktoré z neho viac dostávajú, ako doň prispievajú, by prílev peňazí rady zachovali. Na druhej strane, od čistých platiteľov cítiť v posledných rokoch istú nevôľu solidarizovať sa s krajinami stredo-východnej Európy. Tie vraj síce profitujú z eurofondov, ale napríklad počas utečeneckej krízy sa odmietli „deliť“ so starými členmi o migrantov. Prípadne sú ich vládam vyčítané „demokratické deficity“ (ako Maďarsku a čiastočne Poľsku).

Clotilde Armandová, rumunská centristická europoslankyňa francúzskeho pôvodu, teraz ponúkla odlišnú perspektívu na peňažné toky v EÚ, než len hľadieť, ktorá krajina koľko do spoločného rozpočtu prispieva a koľko z neho dostáva. Svoj pohľad prezentovala v článku pre francúzsky denník Le Monde a v článku na rovnakú tému pre web Politico.eu.

Podľa Armandovej v Európskej únii oveľa viac peňazí ako zo západu na východ tečie opačným smerom. A západoeurópske „staré“ členské štáty by to konečne mali vziať na vedomie.

Rumunská poslankyňa Európskeho parlamentu sa odvoláva na dáta francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho. A porovnáva jednak peniaze, ktoré „nové“ členské štáty dostávajú z EÚ (mínus ich príspevky), jednak peniaze, ktoré z nich odchádzajú vo forme kapitálových ziskov.

Ide o časť ziskov, ktoré v krajinách stredo-východnej Európy vytvárajú spoločnosti, vlastnené zahraničnými investormi: od mobilných operátorov cez banky až po obchodné reťazce. No Armandová pripomína, že veľké západoeurópske firmy profitovali aj ako dodávatelia pri verejných zákazkách v nových členských krajinách (napríklad infraštruktúrnych projektoch), ktoré mohli byť financované z kohéznych fondov EÚ. Inak povedané, európske prostriedky v týchto prípadoch išli do východných krajín len „na otočku“.  

Krajina

Ročný čistý prísun transferov z EÚ (teda po odrátaní členských príspevkov) ako percento HDP (priemer 2010 – 2015)

Ročný odliv ziskov a iných majetkových príjmov ako percento HDP (priemer 2010 – 2016)

Česká republika

1,9

7,6

Maďarsko

4

7,2

Estónsko

3

5,6

Poľsko

2,7

4,7

Chorvátsko

0,4

4,4

Slovensko

2,2

4,2

Litva

3,8

3,9

Bulharsko

3,5

3,9

Inzercia

Lotyšsko

3,4

3,7

Rumunsko

2,3

2,7

Slovinsko

1,3

2,4

Zdroj: Politico.eu / Thomas Piketty

Najpozoruhodnejší je rozdiel medzi čistými príspevkami z EÚ a odlivom kapitálových ziskov podľa tejto tabuľky v prípade Českej republiky. Po odrátaní ich príspevkov Česi v rokoch 2010 – 2015 každý rok dostali z rozpočtu EÚ sumu, v priemere zodpovedajúcu asi 2 percentám ich HDP. Z krajiny však odtiekli každý rok zisky a iné kapitálové príjmy, zodpovedajúce 7,6 percentám HDP. Teda približne štvornásobku.

Pri Slovensku bol tento rozdiel menší. Dostávali sme po odrátaní našich príspevkov sumu, zodpovedajúcu asi 2,2 percenta nášho HDP. Odliv kapitálových ziskov zo Slovenska zodpovedal 4,2 percenta HDP.

„Túto dynamiku vnímam aj osobne, keď som doma v Rumunsku, kde miestne supermarkety patria francúzskym reťazcom ako Carrefour alebo Auchan,“ píše Armandová pre Politico.eu. „Môj mobilný operátor je francúzsky. Voda, ktorá tečie z môjho kohútika, je dodávaná francúzskou firmou. Aj svoj účet za plyn platím francúzskej nadnárodnej spoločnosti – prevodom cez Francúzmi vlastnenú banku.“

Rumunská europoslankyňa pripomína, že postkomunistické štáty stredo-východnej Európy po roku 1989 otvorili svoje spotrebné trhy pre výrobky západoeurópskych firiem a vpustili ich do jednotlivých odvetví svojich ekonomík. Spomína aj finančne ťažko vyčísliteľný „odliv mozgov“, napríklad lekárov, ktorí sa po rozšírení EÚ hromadne sťahovali z nových do starých členských krajín...

Čo porovnávate s čím

Armandovej čísla naznačujú, že hoci západ i východ Európy z existencie EÚ profitovali, západ kontinentu predsa len profitoval viac. Občanov západoeurópskych štátov chce doviesť k tomu, aby si viac uvedomili, ako veľmi z rozširovania sami získali. Zavážiť by to malo pri príprave európskeho rozpočtu na roky 2021 – 27.

Lenže tieto čísla sa dajú aj ľahko zneužiť v politickom zápase. Z Armandovej článku by mohol vzniknúť dojem, že rozšírením EÚ došlo k jednostrannej „ekonomickej kolonizácii“ stredo-východnej Európy zo strany západu. A od toho je len krok k tomu, aby populistickí politici začali žiadať napríklad obmedzenie „vývozu ziskov“ či niečo podobné.

V skutočnosti, keď chcete porovnať výnosy a náklady natoľko komplexného javu, akým je európska integrácia, vždy záleží na vymedzení toho, čo sa rozhodnete porovnávať.

Keď mali západoeurópske štáty počas utečeneckej krízy politický záujem tlačiť na nových členov, aby prijímali kvóty na migrantov, vhod im padlo jednoduché porovnanie, kto koľko prispieva a dostáva z európskeho rozpočtu. Z pohľadu týchto čísiel sme naozaj prijímateľmi solidarity daňovníkov západoeurópskych štátov.

Vyššie spomínaná perspektíva Západoeurópanov sa premieta aj do pripravovaného eurorozpočtu: „Ak vy Stredoeurópania nechcete byť solidárni s nami a deliť sa o bremeno v podobe migrantov, my zredukujeme našu finančnú solidaritu s vami v podobe našich príspevkov do európskeho rozpočtu.“

Do toho príde rumunská europoslankyňa Clotilde Armandová a povie niečo ako: „Pozor, pozor, milí Západoeurópania! Naše krajiny otvorili rozšírením EÚ svoje trhy pre vaše výrobky a v rámci privatizácie sme vám popredávali naše podniky, z ktorých časť ziskov vyvážate k sebe domov. Tieto čiastky sú vyššie, v niektorých prípadoch násobne, než čo nám dávate z európskeho rozpočtu.“

No už teraz sa dá predvídať možná západoeurópska odpoveď na Armandovej článok: Rozšírením EÚ predsa nedošlo len k tomu, že západoeurópske firmy dostali prístup na trhy postkomunistických krajín. Zároveň stredo- a východoeurópske firmy získali prístup na západoeurópske trhy. Európsky trh je síce konkurenčne náročný na presadenie sa, no ide zároveň o trh s polmiliardou spotrebiteľov, s vysokou kúpyschopnosťou. Teda je šanca, že aj slovenské firmy si nejaké miesto na takom veľkom trhu nájdu a postupne si budú túto pozíciu upevňovať i rozširovať.

A pokiaľ ide o zisky, ktoré si vyberajú západoeurópske matky firiem v strednej a východnej Európe, tieto predsa sú odmenou za investície, podstúpené v týchto krajinách. Kvôli vidine, že si ich postupne vyberú, predsa vôbec priniesli tieto firmy sem svoj kapitál, technológie či know-how. A ich príjmy, z ktorých tie zisky vzišli, pochádzajú z poskytovania služieb zákazníkom v našich štátoch. Vo väčšine prípadov sú tieto služby kvalitnejšie a menej skorumpované než služby starých socialistických štátnych podnikov.

Korektné porovnanie by teda malo obsahovať ešte tretí stĺpec: Koľko tu západné firmy preinvestovali peňazí.

Zahraničný kapitál lákať, domáci rozvíjať

Tu by do debaty mohol vstúpiť západoeurópsky daňovník s argumentom, že z jeho pohľadu je to celé „kapitalistický komplot“. On platí peniaze, ktoré sa v rámci európskeho rozpočtu prerozdeľujú, no zisky zhrabnú západoeurópske firmy. Občania západoeurópskych krajín nesú akurát náklady v podobe problémov s vnútroeurópskou migráciou (napríklad v podobe vysokých nájmov vo veľkomestách) a trasú sa, či ich fabrika nepresunie ich pracovné miesta na Slovensko alebo ich v práci nenahradí šikovný poľský inštalatér.

Do debaty sa opäť prihlási západoeurópsky kapitalista a povie: „Bláznite?! Len preto, že máme tú lacno vyrábajúcu fabriku na Slovensku, je celá skupina v zisku a vy ešte máte svoje teplé odbormi chránené miestočko v parížskej centrále.“ A takto by debata ešte dlho mohla pokračovať...

Armandovej článok je dôležitým príspevkom v debate o tom, kto zo zjednotenej Európy profituje a v akej miere. Aj keď bráni pozíciu stredo- a východoeurópskych členských krajín, buďme pripravení, že nepôjde o posledné slovo v debate.

Pokiaľ ide o Slovensko, to by sa naďalej malo snažiť lákať aj zahraničné investície, pokiaľ možno s čo najvyššou pridanou hodnotou. A to aj s vedomím, že časť zhodnotenia týchto investícií si majitelia prirodzene vyberú a presunú domov. Na druhej strane, Slovensko by malo popri tom viac podporiť tvorbu domáceho kapitálu alebo mu v prvom rade aspoň neklásť „polená pod nohy“.

Debata o výnosoch a nákladoch existencie EÚ by sa dala rozširovať donekonečna. Skončila by napokon v oblastiach, kde sú prínosy a náklady ťažko finančne kvantifikovateľné alebo silne individuálne.

Napríklad manžel europoslankyne Armandovej je rumunský matematik, s ktorým sa rodená Francúzka zoznámila na MIT v USA. V čase, keď tam pôsobil, bolo možné označiť ho za onen poľutovaniahodný prípad „úniku mozgov“. No medzičasom obaja žijú v Rumunsku. Skôr by sa teda dalo hovoriť o „cirkulácii mozgov“ s ich „zhodnotením“ v zahraničí a návratom do vlasti, kde s medzinárodnou skúsenosťou majú lepšie predpoklady pomáhať domovine.

Navyše, Rumunsko tým sobášom získalo političku, ktorá sa oduševnene bije na stránkach západoeurópskych médií za jeho záujmy. Nie bezvýznamný prínos európskej integrácie.  

Odporúčame