Minister verzus mocní v Bruseli

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Minister verzus mocní v Bruseli

Atény 10. júl 2015. Janis Varoufakis počas zasadnutia gréckeho parlamentu. Foto: TASR/AP:Thanassis Stavrakis

Vzrušujúca správa o zákulisí európskej politiky.

„Tí ľudia klamú. Never im.“

Jeffrey Sachs

„Navrhol som invenčné riešenie: pravdu!“

Janis Varoufakis

 

Varoufakisova kniha Dospeláci v miestnosti (Absynt, 2019) je knižná udalosť sezóny. Ide o pamäti bývalého gréckeho ministra financií, v ktorých opísal svoje polročné pôsobenie na poste a všetky podoby tvrdého nátlaku, ktorým čelil on, jeho vláda a krajina.

Je to nemilosrdná kritika nadnárodných inštitúcií ako Medzinárodný menový fond, Európska centrálna banka, Európska komisia, najmä čelných osobností týchto inštitúcií, ich charakteru a spôsobov. Číta sa to ako triler, Draghi, Lagardeová, Merkelová či Macron tu vystupujú popri supermocných byrokratoch, ktorých mená ste doteraz nepočuli, Varoufakis si veľa nahrával, odkladal maily a smsky, písal denník, výsledkom je 600-stranový zápis o tom, ako vyzerá pokrytectvo európskych elít.

Varoufakis má u nás biedny imidž, ale po tejto knihe sa na neho budete pozerať inak. Je nielen rešpektovaný ekonóm s medzinárodnou reputáciou, ale rozhľadený kultúrny vzdelanec, nonšalantne cituje Shakespeara, Eliota, Orwella či Star Trek, jeho jazyk je brilantný, má humor a vie byť tvrdý, európskych politikov pokojne prirovná ku Goebbelsovi, píše slobodne, šťavnato a tvrdo.

Túto knihu by mali čítať všetci politici a tí, čo sa o politiku zaujímajú. Eurofilní entuziasti a liberáli zvlášť. Viackrát sa dotkne aj Slovenska, nelichotivo charakterizuje nášho bývalého ministra financií Kažimíra, rehabilituje Sulíka a jeho politiku voči Grécku, ale najmä opisuje, ako vyzerá systematický nátlak na malú krajinu v problémoch. Ako reálne funguje EÚ, prečo táto inštitucionálna pavučina vyhovuje Nemcom, ako podriadene sa správajú Francúzi a komisári Európskej komisie, akú rolu a najmä moc majú niektorí špičkoví európski byrokrati, ako sa riadia mediálne úniky, ako sa robí diskreditácia na najvyššej úrovni... je toho veľa, istý výsek prináša tento text.

 „V politike prichádzajú aj také časy, keď treba stáť na správnej strane a prehrať,“ cituje na jednom mieste autor Johna Kennetha Galbraitha. Varoufakis vlastne napísal varovanie malým štátom, aby sa do podobnej šlamastiky radšej nikdy nedostali, pretože v nej nemôžu obstáť, zoči-voči presile môžu len prehrať.

Bailoutistan

Grécko je 10-miliónová krajina, na európske pomery stredná, reálne malá krajina, HDP na hlavu obyvateľa má dnes nižšie ako Slovensko. Grécka kríza bola jednou z najvážnejších kríz EÚ, bol to čas, keď euro rozdelilo EÚ na sever a juh.

Grécka dlhová kríza a de facto bankrot štátu nebola len problémom Grécka, išlo o veľký problém pre najväčšie štáty EÚ. Aby sme pochopili, prečo došlo k zrážke medzi Nemeckom a Gréckom, musíme si uvedomiť, aký veľký problém predstavovalo Grécko pre Nemecko a Francúzsko.

Grécke problémy vypukli po kolapse na Wall Street (2008), Gréci neboli schopní refinancovať svoje dlhy, prišli o úvery, vypukla insolventnosť. „Tri francúzske banky tak odrazu čelili stratám z úverov v krajinách periférie v objeme prinajmenšom dvojnásobku francúzskeho hospodárstva,“ píše Varoufakis. „Čísla Banky pre medzinárodné platby odhaľujú vskutku strašidelný obraz: z každých 30 eur úverov mali prístup len k jedinému. To znamenalo, že keby im dlžníci nevrátili len tri percentá z celkového objemu úverov – teda ak by sa im z úverov vládam, domácnostiam a firmám na periférii nevrátilo 106 miliárd –, tri najväčšie francúzske banky by musela zachrániť francúzska vláda.“

Išlo by o obrovský problém, píše Varoufakis: grécky bankrot (odpísanie dlhov) by Francúzov donútil požičať si šesťnásobok celkových ročných daňových príjmov ich štátu! 

Nemci na tom neboli tak zle, ale aj Merkelová mala problém. Po americkej finančnej kríze museli bankám schváliť podporu 406 miliárd eur, krátko nato čelila Merkelová požiadavke, že kvôli gréckym dlhom a úverom, ktoré poskytovali nemecké banky, potrebujú tieto banky ďalšiu dotáciu v rozmedzí 340-400 miliárd eur.

Varoufakisova analýza vám pripomenie Sulíka: „Lídri Francúzska a Nemecka nechceli, aby grécka vláda vyšla s pravdou von, teda aby priznala bankrot, pretože im išlo dohromady o sumu v objeme zhruba jedného bilióna eur. Ibaže museli nájsť spôsob, ako druhýkrát zachrániť svojich bankárov, a to bez vedomia domácich parlamentov. Ako svojho času povedal bývalý luxemburský premiér a potom predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker: ,Keď je situácia vážna, musíte klamať.‘“

18. jún 2015. Janis Varoufakis a šéfka MMF Christine Lagardeová na stretnutí ministrov financií eurozóny v Luxemburgu. Foto TASR/AP: Wirginia Mayo.

Obetí tohto švindľa bolo veľa. Na prvom mieste Grécko, ale aj mnohí ďalší, u nás kvôli tomu padla Radičovej vláda. Nemci presadili model, kde dlh ich bánk prešiel na EÚ, namiesto bánk sa tak stali partnerom Grékov iné európske štáty, MMF a ECB.

Varoufakis to spočítal: Na každých tisíc eur, ktoré prišli do Grécka ako „pomoc“ na vyplatenie nemeckých a francúzskych bánk (a hneď im aj odišli, keďže ich banky nemohli skrachovať), prispelo Nemecko 270 eur, Francúzsko 200 eur a my ostatní zo zvyšku štátov eurozóny 530 eur. Spomínate si, solidarita chudobných s bohatými.

Kríza odhalila, že európske banky boli na tom mizerne zle, podľa Varoufakisových čísel mali pohľadávky vyše 30 biliónov dolárov (osemnásobok HDP Nemecka), čiže bankrot Grécka, čo by bolo inak najlogickejšie a najrozumnejšie riešenie, by v roku 2010 stál Nemcov, Francúzov či Angličanov 10 000 dolárov na hlavu, čo by bolo násobne horšie ako to, k čomu došlo v USA – tam záchranný balíček vyšiel „iba“ na 258 dolárov na hlavu.

Takže išlo o veľa, Nemci nemohli dovoliť bankrot Grécka a svojim bankám museli posunúť peniaze. To sa podarilo veľmi rýchlo. Druhý problém nastal potom, ako Grékov udržať v eurozóne a urobiť z nich vazalov nemeckej politiky. O tom je gro knihy.

Varoufakis je Grék a celú túto tragédiu opisuje hlavne z domácej perspektívy Grécka: „HDP klesol o 28 percent, každý piaty človek prišiel o prácu, nezamestnanosť stúpla zo 7 na 27 percent a v prípade mladých dosahovala vyše 65 percent.“

Grécko zničili najmä Gréci, tomu autor dobre rozumie, lenže snažil sa to rozšíriť aj na to, aby to boli Gréci, kto svoju krajinu odkľaje a jej problémy nazve a vyrieši. Až na to posledné slovo sa to Varoufakisovi podarilo.

Jediná vec, ako postrašiť Draghiho

Varoufakis bol pripravený na úlohu, ktorú mal zohrať. Predtým než sa stal ministrom, bol vyhľadávaným komentátorom gréckej krízy, expert, ktorý sa stal celebritou. Jeho hviezda rástla tak prudko, hovoril otvorene a kriticky, až mu grécke televízie (napojené na grécku oligarchiu a problematické banky) museli dať stopku, stal sa persona non grata. Spätne vzaté, ešte viac mu to pomohlo. Zaujal tým voči politickému a mediálnemu mainstreamu radikálnu opozičnú Syrizu, načas odišiel do Ameriky na univerzitu, rozšírilo mu to kontakty a lepšie ho pripravilo na post.

Varoufakis od začiatku čelil dvom tlakom, doma aj v Európe. Ten prvý bol tlak na pokračovanie liečby podľa Trojky (ECB, MMF, Komisia) – to znamená vysoké dlhy bez efektívnej reštrukturalizácie (odpísania ich časti) kombinované s predpísanými reformami, z ktorých tie hlavné poškodzovali grécku ekonomiku aj politiku. Za týmto prístupom stála EÚ aj domáca pravica, ľavica a menší liberáli. Druhý tlak bol na odchod Grécka z eurozóny (ale nie z EÚ), tzv. grexit. To chcelo ľavé krídlo Syrizy, za najlepšie riešenie to považoval aj nemecký minister financií Schäuble (aj keď jeho oficiálna politika bola iná). Varoufakis chcel niečo medzi tým – dohodu s Trojkou a EÚ na odpísaní dlhov a reformách kombinovanú s tým, že ak to nebude možné, lepšie bude z eurozóny odísť. Splnilo sa ale to, čo považoval na najhoršie riešenie – zostať a podpísať požiadavky Trojky. (Až pred pár dňami, teda štyri roky po ministrovaní Varoufakisa, bola oznámená dohoda o odpísaní časti gréckeho dlhu.) 

Varoufakisovi prekážal na prístupe nadnárodných inštitúcií „ekonomický idiotizmus“ ich návrhov aj politické podriadenie Grécka. Ako minister napr. nemohol odvolať šéfa daňovej správy, EÚ a Trojka držala vo funkciách viacero skompromitovaných gréckych kádrov, ktoré niesli diel viny za zadlženie krajiny, svojou politikou upevnila aj postavenie gréckych bankárov či časti oligarchie. Prirodzene, Grékom to vadilo. Často v knihe opakuje, aké dôležité bolo obnoviť grécku dôstojnosť a sebadôveru, čoho predpokladom bol konflikt s Trojkou a vzdor voči ich technokratickým návrhom. Pokojne to možno nazvať vlastenectvom. Čím otvorenejší ale bol voči Trojke, tým väčšej diskreditačnej kampani proti svojej osobe čelil.

Občas budete krútiť hlavou. Napríklad keď si v telefóne vypočuje „kočnerovské“ zastrašovanie namierené voči jeho synovi, keď si v médiách prečíta, že ohrozuje reformy len preto, že prijal ako minister späť 300 prepustených upratovačiek (čo mu nariadil súd) a zároveň zrušil miliónové zmluvy o poradenstve, ktoré jeho predchodcovia uzavreli so západnými konzultačnými firmami. Rovnako absurdné ako sympatické.

Vráťme sa k meritu. Varoufakis mal pripravený aj návrh, ktorým by dokázal pritlačiť na Draghiho, mocného šéfa ECB. Jeho inštitúcia mala tvrdý konflikt s nemeckou Bundesbankou a jej šéfom Jensom Weidmannom, ktorý je dlhodobý kritik Draghiho. Weidmannovi prekáža porušovanie dohôd a skryté financovanie dlhov ECB, preto dosiahol jedno rozhodnutie nemeckého Ústavného súdu, ktoré limituje možnosti ECB odpísať dlhy voči členskému štátu. Varoufakis mal ale možnosť rozhodnúť o nesplatení časti cenných papierov, ktoré boli v jurisdikcii Grécka a vo vlastníctve ECB, keby to bol spravil, Mario Draghi by sa dostal do krížika s Bundesbankou a prehral by. To bola tajná zbraň Varoufakisa a Grécka. Ešte predtým, než sa stal ministrom, o tom presvedčil budúceho premiéra Tsiprasa a kľúčových politikov Syrizy. Bola medzi nimi súdružská zhoda.

Dosť rýchlo sa však začala rozkladať. Tajná zbraň nikdy nebola použitá, Angela Merkelová našla spôsob, ako obísť Varoufakisa a rozhodujúce veci nenechať na ministroch financií, ale riešiť ich s premiérom Tsiprasom. Varoufakis postupne opíše všetky metódy Euroskupiny, mocných byrokratov z Komisie (nie komisárov) aj topúradníkov z MMF a ECB. Ale o tom za moment.

5. február 2015. Varoufakis a nemecký minister financií Wolfgang Schäuble na tlačovej konferencii v Berlíne. Foto: TASR/AP: Michael Sohn.

Jedna z najcennejších point knihy je v tom, že sa mu podarilo ukázať na charakter sporu medzi národným a nadnárodným, medzi volenými a nevolenými decisionmakermi, a ako to celé (moc nadnárodných a nevolených) ohrozuje demokraciu.

Takto to povedal nemeckému ministrovi financií: „Wolfgang, ľudia tam vonku nečakajú, že Mario (Draghi) či Christine (Lagardová) urobia správnu vec, aby našli riešenie a odvrátili pohromu. Tí ľudia ich nevolili. Volili vás a mňa, aby sme rokovali a dospeli k dohode. Dali nám mandát nájsť riešenie, a keď to nedokážeme, budú nám to vyčítať.“

Mimochodom, tie citáty. Je ich v knihe neúrekom, pochádzajú z verejných aj súkromných rozhovorov a vytvoríte si vďaka nim plastický obraz, ako to všetko funguje a nefunguje. Varoufakis zverejnil aj veci, ktoré sa nezverejňujú, v úvode vysvetlil prečo.

Larry Summers, Clintonov minister a neskôr rektor Harvardu, mocný muž vo Washingtone, sa ho spýtal, či je politický insider alebo outsider. Tých prvých charakterizuje ako politikov, ktorí majú prístup k informáciám, majú kontakty, ale súčasťou dohody je, že nikdy nepôjdu proti iným insiderom. Nikdy. Nijako. Outsideri sú tí, ktorí to spravia a zároveň sa odpíšu z klubu. Varoufakis je rodený outsider, osobné presvedčenie a sloboda je pre neho viac ako kultúra Davosu. Preto tie nahrávky a prepisy slobodne zverejnil. Pred písaním tohto textu sme googlili reakcie na jeho knihu, ale takú, kde by hlavní aktéri tvrdili, že Varoufakis ich znevážil, sme nenašli. (Ak takú nájdete, pripojte ju do reakcií pod textom.)

Preto sú pasáže z uzavretých stretnutí ministrov financií EÚ, ale aj z bilaterálnych rokovaní s európskymi politikmi či vysoko postavenými technokratmi také vzrušujúce.  

Vidíme v nich, aké ťažké je pre politika malého štátu, keď musí čeliť presile. Varoufakis to pocítil už na prvom zasadnutí skupiny ministrov financií eurozóny, na ktoré prišiel ako čerstvý minister. Jeho kolegov nezaujímalo, že v Grécku sa zmenila vláda, že nová vládna strana niečo sľúbila svojim voličom, ale trvali na tom, že aj nový kabinet musí pokračovať v záchrannom programe, ktorý boli nútení akceptovať jeho predchodcovia. Napriek tomu, že Syriza vyhrala voľby vďaka prísľubu zmeny.

Nátlak večer, nátlak ráno, každý deň a dookola

„Buď budete súhlasiť s komuniké, alebo vlak opustí stanicu,“ odpovedal Varoufakisovi na jeho argumenty vtedajší šéf Euroskupiny holandský minister financií Jeroen Dijsselbloem. „Je to smutný deň pre európsku demokraciu, keď čerstvo zvolenému ministrovi na jeho prvom zasadnutí Euroskupiny povedia, že na jeho argumentoch a návrhoch vlastne nikdy nezáležalo a že jeho mandát je úplne bezvýznamný. (…) Ako európsky demokrat a minister financií zbankrotovanej krajiny mám povinnosť na toto ultimátum povedať nie,“ reagoval Varoufakis.

Keď grécky minister na tomto zasadnutí odmietol ustúpiť a došlo k patu, minister z jednej z bývalých postsovieskych krajín ho vyprevadil slovami „práve sa vám minuli peniaze“.

Silné sú aj Varoufakisove zážitky, keď viacerí z európskych ministrov v súkromných rozhovoroch s jeho ekonomickou argumentáciou súhlasili, ale verejne ho neboli ochotní podporiť. Rokovania Euroskupiny potom vyzerali tak, že im dominoval nemecký minister financií Wolfgang Schäuble, ktorý mal okolo seba vždy ochotných „roztlieskavačov“, medzi ktorých Varoufakis radil aj ministra Petra Kažimíra (nazval ho najochotnejším z roztlieskavačov). Potom tam boli ministri z Talianska, Španielska či Francúzska, ktorí síce so Schäublem aj nesúhlasili, ale báli sa mu protirečiť.

Hoci bol Schäuble najtvrdším Vatroufakisovým oponentom, medzi obidvoma politikmi panoval zvláštny vzťah. Rešpektovali sa, uvedomovali si, že obidvaja do hĺbky rozumejú problému, zároveň vedeli, že ich záujmy sú nekompatibilné.

Keď sa ho Varoufakis pri jednom osobnom stretnutí opýtal, čo by Schäuble robil na jeho mieste, či by podpísal záchranný plán tak, ako mu ho ponúka Trojka, dostal nasledujúcu odpoveď: „Ako vlastenec nie. Je to pre váš národ škodlivé.“ To už však bolo na konci Varoufakisovho ministrovania, Schäublemu už bolo jasné, že o vývoji rozhodne niekto iný ako Varoufakis.

Zároveň sa mu však nemecký minister snažil vysvetliť svoju pozíciu: „V Euroskupine ste okrem mňa pravdepodobne jediný, kto chápe, že eurozóna je neudržateľná. Eurozóna je postavená zle. Mali sme vytvoriť politickú úniu, o tom niet sporu, (…) Preto pochopte, že jediný spôsob, ako to celé udržať pohromade, jediný spôsob, ako to udržať v chode, je väčšia disciplína. Kto chce mať euro, musí prijať disciplínu. A po lekcii z grexitu bude eurozóna oveľa silnejšia.“

A čo by ste robili vy, pán Schäuble?

Práve presvedčenie gréckej vlády na súhlas s grexitom bolo v tom čase Schäubleho trochu partizánskou akciou. Presnejšie išlo o to, že Grécko by si vybralo akoby oddychový čas a na nejaké obdobie by vystúpilo z eurozóny. Mohlo by tak devalvovať menu a dostalo by od EÚ veľkú ekonomickú pomoc. Keby sa zotavilo, vrátilo by sa späť do eurozóny.

Varoufakis ho upozorňoval na to, že takýto krok by mohol spôsobiť problémy v Taliansku a Španielsku, bol však ochotný o tom uvažovať. Celú akciu však rezolútne stopla kancelárka Merkelová.

Pri opise stretnutia v Berlíne, kde obaja ministri skonštatovali krach tejto alternatívy, použil Varoufakis nasledujúcu silnú charakteristiku nemeckého ministra: „Cynik by sa vyjadril, že doktor Schäuble hral hru na väčšej šachovnici, že grexit bol preňho len nástrojom na dosiahnutie cieľa, a síce menšej, disciplinovanejšej eurozóny a trvalého nasťahovania sa Trojky do Paríža. Cynik by mal takmer pravdu. Ibaže by tým nevykreslil celý obraz. Keď som v ten deň odchádzal, nenechával som za sebou macchiavelistického diktátora. Nie, nechával som za sebou sklesnuté srdce, muža, azda jedného z najmocnejších ľudí v Európe, ktorý sa napriek tomu cítil celkom bezmocný, aby urobil to, o čom vedel, že je správne. Ako nás učia majstri tragédií, nič za sebou nenecháva väčšiu spúšť než kombinácia zvrchovanej moci a najhlbšej bezmocnosti.“

Nie je naším zámerom prerozprávať všetky pikantné časti knihy, mnohé z nich potrebujú kontext, vysvetlenie a najmä celý ten cynizmus a arogancia mocných v tejto knihe vynikne viac, keď vidíte, ako sa správajú týždeň po týždni, ako sa niečo dohodne a znovu to neplatí, ako dookola musí Varoufakis opakovať to isté, ako získajú aj nový mandát od voličov v referende, a predsa je prvá reakcia z Bruselu bez zmeny, rovnako tvrdá ako predtým.

Ľavičiar, ktorý si pochvaľuje konzervatívnych spojencov

Varoufakis je ľavičiar každým cólom. Odmietol napríklad zložiť prísahu na Bibliu, vo všetkých možných civilizačných a identitárnych otázkach stojí naľavo. Je napokon hviezdou progres-sveta. O to viac ho prekvapovalo, kto všetko proti nemu išiel. Napríklad taký George Soros, v jednej kapitole píše o jeho aktivite a cituje jeho odkaz gréckemu premiérovi: „Vyhoďte Varoufakisa. (...) Atény musia kapitulovať pred Nemeckom, aby sa Európa mohla venovať riešeniu ukrajinského problému. Preto treba Varoufakisa odstrániť.“

Naopak, prekvapivých spojencov našiel medzi libertariánmi a konzervatívcami v Európe (najmä Británii) a najmä Amerike. Tí rozumeli nielen jeho kritike Trojky, ale aj politickej logike, chápali, že zodpovednosť majú niesť aj banky a že hlavnú zodpovednosť za nápravu Grécka musia mať grécki politici, nie byrokrati ECB a MMF.

Varoufakis svoju metódu nazval „konštruktívna neposlušnosť“, verí, že EÚ musí fungovať ako Európa národov, viackrát bráni demokraciu a píše o jej ohrozeniach, za ktorými stojí európsky establišment, ako dodá, „prívlastok ,liberálny‘ je posledný, ktorým by som ho opísal“.

Varoufakis napísal cennú knihu. Najmä v tom, že si v nej prečítate to, čo sa bežne v novinách nepíše.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo