Komentáre a názory 22. máj 2015

Šéfky prolife: Násilie na ženách si sprivatizovali feministky

Postoy
Postoy
Boj proti násiliu na ženách naberá v poslednom čase na obrátkach. Politici schvaľujú dohovory, robia sa kampane a vypisujú rôzne projekty. K tomu tečú peniaze z európskych a nórskych fondov ako aj štátneho rozpočtu. Postoy.sk prináša názory dvoch žien, ktoré sa tejto oblasti roky venujú. Prečítajte ...
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Postoy

Šéfky prolife: Násilie na ženách si sprivatizovali feministky
Boj proti násiliu na ženách naberá v poslednom čase na obrátkach. Politici schvaľujú dohovory, robia sa kampane a vypisujú rôzne projekty. K tomu tečú peniaze z európskych a nórskych fondov ako aj štátneho rozpočtu. Postoy.sk prináša názory dvoch žien, ktoré sa tejto oblasti roky venujú. Prečítajte ...

Boj proti násiliu na ženách naberá v poslednom čase na obrátkach. Politici schvaľujú dohovory, robia sa kampane a vypisujú rôzne projekty. K tomu tečú peniaze z európskych a nórskych fondov ako aj štátneho rozpočtu. Postoy.sk prináša názory dvoch žien, ktoré sa tejto oblasti roky venujú. Prečítajte si, s čím sa pri svojej práci aktuálne stretávajú Marcela Dobešová a Anna Verešová.

Marcela Dobešová: Téma násilia na ženách sa cynicky zneužíva

Som rozčarovaná z toho, ako sa v súčasnosti komunikuje téma násilia na ženách. Namiesto spájania síl a rozširovania kapacít sa vyvolávajú napätia a robia selekcie pri výbere projektov. A hry na slovíčka, či pomáhate na odstránení rodovo podmieneného násilia, alebo nie.

Rodovo podmienené násilie je totiž čarovná fráza, bez ktorej sa darmo uchádzate o verejné financie. Organizácie a jednotlivci sa lustrujú podľa toho, či boli za alebo proti ratifikácii Istanbulského dohovoru. Nie podľa množstva a kvality poskytnutej pomoci, ale podľa toho, či máme ten „správny“ názor.

Aby som bola konkrétna. Začal sa zavádzať projekt na vytvorenie Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie v každom regióne. Nikoho z nás ani našich spolupracovníčok neprizvali, ani nedostal miesto, napriek tomu, že máme bohaté skúsenosti s obeťami domáceho násilia.

"Organizácie a jednotlivci sa lustrujú nie podľa množstva a kvality poskytnutej pomoci, ale podľa toho, či máme ten 'správny' názor."

Ako jedni z mála na Slovensku máme 17-ročné skúsenosti v tejto oblasti. V neziskovej organizácii Áno pre život sme pomohli 713 ženám a ich deťom. V projekte Zachráňme životy Fórum života za 7 rokov pomohlo 105 ženám a narodilo sa 90 detí. V Poradni Alexis sme mailom alebo telefonicky riešili skoro 800 prípadov.

Problém však je, že „nebúrame stereotypy“, pretože nechceme zameniť domáce násilie za rodovo podmienené.

Uchádzame sa o grant z nórskych fondov na elimináciu domáceho násilia. Pred niekoľkými dňami sme pred komisiou ako za socializmu a nakoniec aj písomne uvádzali motívy, prečo sme iniciovali a podpísali petíciu na zastavenie Istanbulského dohovoru. To isté musel zdôvodňovať aj riaditeľ Spišskej katolíckej charity.

Predsudky, zvyky, tradície

Istanbulský dohovor bol prijatý 11. mája 2011. Je to dohovor Rady Európy, ktorým sa majú harmonizovať časti národnej legislatívy, ktoré sa dotýkajú násilia na ženách a domáceho násilia. Dohovor obsahuje mnohé užitočné ustanovenia, väčšina z nich je však už obsiahnutá v národnej legislatíve členských štátov Rady Európy. Čo vyžaduje väčšiu pozornosť v dohovore, sú zamerania a terminológia.

"V boji o verejné financie dokážeme až cynicky zneužiť takú citlivú tému, ako je násilie páchané na ženách."

Cieľ dohovoru – znížiť násilie páchané na ženách – úplne podporujeme. Avšak rozsah dohovoru je neurčitý. Jeho cieľom je totiž „odstrániť predsudky, zvyky, tradície a všetky ostatné zvyklosti, ktoré sú založené na myšlienke podradenosti žien alebo na stereotypných rolách žien a mužov“ (čl. 12 ods. 1).

Dohovor obsahuje aj záväzok, aby boli do študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania zaradené študijné materiály o problematike rodovo podmieneného násilia, nestereotypných rodových rolí. (čl. 14 ods. 1). Vnímame to ako presadzovanie určitých aspektov rodovej teórie do štátnej vzdelávacej politiky. Pritom značná časť našej spoločnosti sa s touto teóriou doteraz nestotožnila.

Boj o verejné financie?

Ide tu skutočne o elimináciu násilia páchaného na ženách alebo iba o boj o verejné financie, kto si z toho koláča čo najviac uchytí?

Za posledných pätnásť rokov sa investovali milióny eur do projektov rodovej rovnosti a boja proti rodovo podmienenému násiliu. Tieto projekty robili ženské mimovládne organizácie. A kde je ich výsledok? Niektoré protagonistky sa stali štátnymi úradníčkami, niektoré sa naďalej venujú národným projektom. Stále žijú z verejných prostriedkov, ktoré by mali byť využité účelne, efektívne, hospodárne. Zaujímavé je, že práve tieto mimovládky začali s kampaňou na urýchlené prijatie Istanbulského dohovoru.

"Na elimináciu násilia páchaného na ženách Istanbulský dohovor nepotrebujeme. Stačí dodržiavať a napĺňať existujúce platné a účinné právne predpisy a medzinárodnoprávne dohovory."

Tieto neziskovky skutočne potrebujú prijať Istanbulský dohovor. Aby mohli čerpať nórske fondy, eurofondy, štátny rozpočet a realizovať schválené strategické dokumenty. V boji o verejné financie dokážeme až cynicky zneužiť takú citlivú tému, ako je násilie páchané na ženách.

Na to, aby sme pracovali na eliminácii násilia páchaného na ženách, Istanbulský dohovor nepotrebujeme. V žiadnom prípade nemôže ovplyvniť, resp. obmedziť našu pomoc poskytovanú obetiam domáceho násilia. Najprv stačí dodržiavať a napĺňať existujúce platné a účinné právne predpisy a medzinárodnoprávne dohovory. Z našich doterajších skúseností máme obavy, že práve takýto dokument sa môže zneužiť v prospech podpory istej názorovej skupiny na úkor druhej.

Marcela Dobešová
Autorka je zakladateľka organizácie Áno pre život, predsedníčka Fóra života a členka Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie.

Anna Verešová: Nové expertky na násilie na ženách

Teším sa, že známe osobnosti zo sveta hudby, športu a divadla sa rozhodli konať proti násiliu páchanému na ženách. Teším sa o to viac, že sú to muži. Na videách nám jedným dychom odkazujú: „Odzvoňme násiliu na ženách. Podporme Istanbulský dohovor.“ Prečo však toto spojenie? Prečo taký silný tlak na prijatie medzinárodnej zmluvy, ktorá bude mať prednosť pred našimi zákonmi? Poznajú osobnosti dobre celý obsah Dohovoru i okolnosti okolo odloženia ratifikácie v roku 2014?

"Dnes výsledky nestačia. Napriek 17-ročným skúsenostiam a mnohým oceneniam spochybňujú našu profesionalitu iba preto, že nesúhlasíme s uplatňovaním silne presadzovaného feministického a rodového prístupu."

Organizácia Áno pre život poskytla za 17 rokov rezidenčné služby viac ako 700 ženám a ich deťom, z toho asi polovica sú obete domáceho násilia. Od roku 2003 poskytujeme poradenstvo na bezplatnej Linke pomoci 0800 12 00 24, ktorá je k dispozícii 24 hodín denne. Linku prevádzkujeme bez finančnej podpory z verejných zdrojov. Doteraz ju využilo viac ako 5 300 osôb, väčšinou žien.

Zdá sa však, že dnes výsledky nestačia. Napriek tomu, že pri poskytovaní služieb ženám dodržiavame štandardy Rady Európy, napriek tomu, že podporujeme rovnosť medzi mužmi a ženami a dodržiavame zásadu rovnakého zaobchádzania, že sme za svoju dlhoročnú činnosť získali viaceré ocenenia (napríklad priamo z rúk ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR cenu Sociálny čin roka 2013) - napriek tomuto všetkému sme z témy násilia na ženách vytláčaní tzv. ženskými ľudskoprávnymi  organizáciami. Spochybňujú našu profesionalitu iba preto, že nesúhlasíme s uplatňovaním silne presadzovaného feministického a rodového prístupu pri odstraňovaní násilia na ženách.

Len sa nepýtať na „gender“

K téme: 
Nesvätenie žien môže vadiť rodovej ideológii, tvrdí Lipšic

Na stretnutí za okrúhlym stolom v novembri 2014 som hovorila o potrebe rodovo neutrálneho prístupu k obetiam domáceho násilia, keďže terminológia rodu polarizuje. Ak nám totiž naozaj ide o odstránenie násilia na ženách, treba do tohto zápasu zapojiť všetky organizácie, bez ohľadu na svetonázor či zriaďovateľa. Tí, čo si dovolia čo len vyzvať k diskusii o rodovom prístupe, sú označení za fundamentalistov a extrémistov.

Našu výzvu k celospoločenskej diskusii nazývajú „útokom kresťanských organizácií“. Dokonca obviňujú štát, že „dopustil, aby do participatívneho procesu boli vpustené tieto konzervatívne náboženské skupiny“. Som presvedčená, že ide o priame spochybňovanie základných mechanizmov demokracie.

"Tému násilia na ženách si doslova 'sprivatizovali' feministické organizácie, ktoré sa na verejnosti prezentujú ako jediné expertky v danej téme."

Na Slovensku chýba celospoločenská diskusia o mnohých závažných otázkach. To je aj prípad ratifikácie Istanbulského dohovoru. Ministerstvo spravodlivosti odloženie jeho ratifikácie na rok 2016 vysvetlilo tým, že považuje za vhodné, „aby spochybňované otázky, ktoré vyvstanú v európskom dohovore, boli predmetom diskusie“.

Ako môžem uveriť, že protagonistkám urýchleného prijatia dohovoru ide naozaj iba o odstránenie násilia na ženách, keď nemajú záujem zapojiť odborníkov zo všetkých názorových spektier? Pamätám si, keď nám na rozporovom konaní povedala riaditeľka odboru pre rodovú rovnosť, že o všetkom môžeme rozprávať, len nie o slovku „gender“.

Kto brzdí riešenie násilia na ženách?

Na to, aby sme už teraz pomáhali ženám, nepotrebujeme urýchlené prijatie Istanbulského dohovoru. Potrebujeme jednotný prístup odborníkov zo všetkých názorových spektier, aby sme potom spoločne robili verejnosť citlivejšou a dosiahli nulovú toleranciu k násiliu na ženách a rodinách v našej krajine.

Tému násilia na ženách si doslova „sprivatizovali“ feministické organizácie, ktoré sa na verejnosti prezentujú ako jediné expertky v danej téme. Naša organizácia nemá zastúpenie v žiadnej pracovnej skupine, ktorá sa venuje tomuto problému.

"Ako môže ísť protagonistkám urýchleného prijatia dohovoru naozaj o odstránenie násilia na ženách, keď nemajú záujem zapojiť odborníkov zo všetkých názorových spektier?"

Po 17 rokoch práce so ženami, na ktorých je páchané násilie, je pre nás nemilým poznaním, že našu výzvu k diskusii pred prijatím dohovoru nazvali ako „brzdenie riešenia problematiky násilia páchaného na ženách“. A to „konzervatívnymi skupinami, ktoré nikdy s touto témou nepracovali a nemajú v nej expertízu“! Dokonca nedávno vo verejnoprávnej televízii v relácii na tému týrania žien boli naše postoje označené ako polosektárske bludy. Takéto vyjadrenia nás urážajú.

Áno pre život je jednou z mála mimovládnych organizácií, ktoré poskytujú ženám ubytovanie v krízovej životnej situácii. Už v roku 1998 to vyžadovalo a doteraz vyžaduje veľkú odvahu a nasadenie. Potvrdzuje to aj fakt, že hoci sa dali prvýkrát získať peniaze z nórskych grantov na vybudovanie bezpečných ženských domov, organizácie sa do toho nehrnuli. Žiadostí prišlo málo. Očakávali sme, že nové bezpečné ženské domy vybudujú práve ženské ľudskoprávne organizácie, ktoré o téme násilia na ženách veľa hovoria. Nie je to tak. Prečo?

Anna Verešová
Autorka pôsobí 17 rokov v neziskovej organizácii Áno pre život. Je garantkou poskytovania špecializovaného poradenstva a sociálnych služieb krízovej intervencie ako aj garantkou vykonávania opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

Foto: Flickr.com

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0