Predala firmu a postavila školu na Madagaskare. Treba pomáhať priamo na mieste

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Predala firmu a postavila školu na Madagaskare. Treba pomáhať priamo na mieste

Anežka Boriová. Foto – Andrej Lojan

Rozhovor so Slovenkou, ktorá si zamilovala Madagaskar a spolu so saleziánmi pomáha miestnym ľuďom.

Kedy ste prvý raz navštívili Madagaskar?

Keď som sa zbavila po rokoch svojej firmy, rozhodla som sa tam so synom ísť. Veľmi túžil vidieť Madagaskar, miluje prírodu a zvieratá. Už predtým som precestovala rôzne krajiny, no tento výlet bol pre mňa zvláštny.

V čom?

Samotný zájazd ma až tak nefascinoval, trmácanie autobusom po ostrove mi vzhľadom na cenu neprišlo adekvátne. Navyše, stále sme sa držali v rezortoch, nemohli sme sa úplne slobodne pohybovať. Ja som však chcela vyjsť medzi tamojších ľudí, spoznať sa s nimi. V jeden deň, keď sme boli na pláži, sa k nám nahrnuli malé deti, ktoré nám chceli predávať nejaké koráliky. Hovorím im: „Nepredávajte mi nič, poďme sa spolu hrať.“

Ako reagovali?

„Niekde som čítala peknú myšlienku, že ak mám šťastie a lepší život, netreba stavať vyšší múr, ale dlhší stôl pre druhých ľudí.“ Zdieľať

Boli v šoku z toho, že biela turistka sa im takto venuje. Začali sme spoločne behať po pláži, hrať sa a naučila som ich po slovensky povedať „A ideme!“. Keď som sa vrátila k ostatným ľuďom z nášho zájazdu, povedali mi: „Dobre, že si sa s nimi hrala, aspoň si nás ich zbavila.“ Bola som nahnevaná, pretože som cítila, že práve cez takéto momenty sa dá naozaj spoznať krajina a jej ľudia. Cítila som, že sa tam musím niekedy vrátiť.

Vrátim sa ešte na úvod. Prečo ste sa rozhodli predať firmu?

Dvadsať rokov som mala veľkoobchod kancelárskych potrieb. Povedala som si, že tu nechcem zostarnúť a že ak sa mi to podarí, po päťdesiatke to dám všetko preč. Uvedomila som si, že dvadsať rokov som v práci od rána do večera a mám toho dosť. Chcela som to zastaviť v pravú chvíľu. Túžila som tak možno inšpirovať aj iných podnikateľov, ktorí si nevedia predstaviť, čo by bez biznisu robili. Viem, že je ťažké ten kolotoč zastaviť a oslobodiť sa od všetkých tých vecí. Otec aj moja sestra zomreli pomerne mladí, a tak som videla, že nikto z nás nemá isté, že bude žiť osemdesiat či deväťdesiat rokov. Niekde som čítala peknú myšlienku, že ak mám šťastie a lepší život, netreba stavať vyšší múr, ale dlhší stôl pre druhých ľudí.

Mali ste už po predaji firmy plán, čo budete robiť?

Nie, prišlo to akoby prirodzene a ja som zrazu vedela, čo chcem robiť. A verím, že ak človek niečo veľmi chce, aj nebo sa pohne.

Pri prvom návrate z Madagaskaru som všade rozprávala, ako ma tá krajina chytila za srdce a čo všetko by som pre tých ľudí chcela urobiť. Už tam mi náš sprievodca povedal: „Ak chceš naozaj pomôcť našim chudobným deťom, nedávaj im cukríky. Potrebujú predovšetkým vzdelanie.“

Čo bolo ďalej?

„Sprievodca mi povedal, že ak chcem pomôcť deťom, nemám im dávať cukríky, ale vzdelanie.“ Zdieľať

Keď som doma stále hovorila o Madagaskare, náš rodinný známy, salezián, ma skontaktoval so spolubratom, ktorý tam pôsobí už tridsať rokov. Volá sa Vladimír Stuchlý. Veľmi som ho túžila spoznať. Saleziáni robia skvelé veci v mnohých krajinách. Keď mi povedal, že stavajú kostoly a školy, hneď sa mi to spojilo. Poprosila som ho, či by jedna zo škôl mohla byť moja. Zároveň som ale svojím európskym zmýšľaním stále uvažovala nad tým, ako a čo bude potrebné urobiť a vybaviť. On mi však povedal, že sa nad tým nemám trápiť, že stačí iba prísť a všetko uvidím a pochopím.


Anežka Boriová so saleziánskym kňazom Vladimírom Stuchlým medzi deťmi na Madagaskare. Foto – archív A. B.

Mal pravdu?

Áno, nedá sa to opísať a nakresliť, treba prísť a spoznať prostredie a pomery. Na Madagaskare neexistuje systém, podľa ktorého by sa dalo riadiť, je tam obrovská chudoba. Zároveň je tam teda veľký priestor na pomoc.

Prišla som na ostrov, zobral ma na motorku a poukazoval mi parcely, kde by mohli vyrásť nové školy. Na jednej z nich, volá sa Antoby Est, bola možnosť postaviť základnú školu, čo u nich znamená päť tried.

Ako vyzerala stavba školy?

Stavali to svojpomocne domáci obyvatelia. Keď som videla, ako deti pomáhajú rodičom a tešia sa, že budú mať vlastnú školu, rozplakala som sa od dojatia. Do polroka bola škola na svete. Nesie meno „Anežka“.

Ako vyzerá bežný deň detí v škole?

„Na Madagaskare neexistuje systém, podľa ktorého by sa dalo riadiť, je tam obrovská chudoba. Zároveň je tam teda veľký priestor na pomoc.“ Zdieľať

Keďže tam slnko vychádza a zapadá skôr ako u nás, vstávajú už okolo piatej alebo šiestej. Mnohé chodia do školy pešo aj desať kilometrov z okolitých dediniek. Vidieť na nich radosť a vďačnosť. Dopoludnia majú vyučovanie a potom obedňajšiu prestávku. Všimla som si, že mnohé deti sú pohybovo veľmi nadané. Keď však skončia deň v škole, nemajú možnosť stravovania, neexistuje tam nijaká jedáleň, majú iba trochu jedla z domu. To je môj ďalší plán, vymyslieť pre nich spôsob, aby sa mohli spoločne stravovať.

Kto v škole učí?

Tamojší učitelia, ktorí žijú v tejto oblasti. Štátne školy sú tam v dezolátnom stave a majú asi iba 40-percentnú účasť detí. V našej saleziánskej škole je to 90 percent. Majú svoje uniformy, knižky a pomôcky. Saleziáni sa o svoje školy dobre starajú. Deti z nich majú väčšiu šancu dostať sa na štúdiá, napríklad do hlavného mesta. Ak len jedno z tých stoviek detí vďaka vzdelaniu zmení život vo svojej krajine trochu k lepšiemu, bude to pre mňa úžasné.
 

Plánujete ďalšie projekty na Madagaskare?

Áno, momentálne sa s pomocou ďalších dobrodincov stavajú domy pre štyri učiteľské rodiny v okolí školy. Spravíme z nich správcov areálu školy, ktorý postupne vzniká. Zabezpečili sme v ňom tiež vodu a sprchy, aby sa tam mohli deti a ich rodičia sprchovať. Chceme im takto pomôcť k základným hygienickým návykom. Aj v škole budú mať predmet hygiena, kde sa naučia, prečo je dôležitá a že vďaka jej dodržiavaniu môžu byť zdraví a nedostanú mor, ktorý sa v niektorých oblastiach ostrova vyskytuje.

Snažíme sa tiež získať nové vybavenie pre ich nemocnicu, ktorá je v zlom stave. Všetko sú to základné veci, s ktorými sa im snažím pomôcť.

Akí sú Malagaši ľudia?

„Lepšie je vybrať si konkrétne miesto alebo si na diaľku adoptovať dieťa a takto adresne poskytovať pomoc.“ Zdieľať

Nie sú to ani Afričania, ani Aziati. Sú jedineční na tejto planéte a hlavne veľmi milí. Toľko usmiatych ľudí som nikde inde nevidela. Napriek veľkej chudobe, ktorá tam vládne. Je podľa mňa dôležité, aby sa takýmto ľuďom pomáhalo priamo na mieste, nielen nalievať peniaze do nejakých nadácií. Lepšie je vybrať si konkrétne miesto alebo si na diaľku adoptovať dieťa a takto adresne poskytovať pomoc.

Niekto by mohol povedať, že by tiež chcel takto pomáhať, ale ledva vyžije z výplaty a musí živiť vlastnú rodinu.

Sama som z takých pomerov vyšla a úplne tomu rozumiem. Preto som napríklad spravila výzvu na darovanie starých bicyklov pre ľudí na Madagaskare, aby sa mohli zapojiť aj tí, ktorí si nemôžu dovoliť veľké dary. Vyzbierali sme viac ako stovku bicyklov a priniesli sme ich na ostrov. Pre tamojších obyvateľov je to dôležitý prostriedok. Povedali mi: „Zo Slovenska si zobrala bicykle, ale doniesla si nám autá.“

Každý z nich dostal k bicyklu papier o tom, že patrí jemu, a zároveň tam bolo meno človeka, ktorému predtým patril. Nechcela som totiž, aby to z ich strany bolo iba o bezbrehom prijímaní darov. Je dôležité, aby svojim darcom vedeli poďakovať. Nemôžu im ponúknuť veľa, ale môžu sa napríklad za nich modliť a to je veľká sila.


Anežka Boriová s deťmi v základnej škole, ktorú pre nich nechala postaviť. Foto – archív A. B.


Budova školy „Anežka“ zvonku (vpravo). Foto – archív A. B.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo