Kedysi si myslel, že kultúrne vojny treba ignorovať, pretože sú oveľa dôležitejšie témy, dnes hovorí, že oba tábory by mali hľadať historické kompromisy. Na to, aby bola budúca vláda úspešná, je podľa neho nevyhnutné, aby bola v jej čele silná lídrovská strana, ktorá by nepotrebovala veľa koaličných partnerov. Preferoval by, keby sa PS/Spolu dohodlo s Andrejom Kiskom na trojkoalícii, vie si predstaviť stabilnú vládu s Richardom Sulíkom a Alojzom Hlinom, Kollárova Sme rodina je pre neho na hrane.

Líder Spolu Miroslav Beblavý v rozhovore pre Postoj hovorí aj o tom, v čom spočívala sila Mikuláša Dzurindu a o čom ho musí presvedčiť Andrej Kiska. 

Vaša strana je posledný rok trochu vo zvláštnej situácii. Keď prezident Andrej Kiska ohlásil, že po konci prezidentského mandátu ostane v politike, mnohí predpokladali, že pre Spolu bude prirodzenejším spojencom než progresívci. Napokon, aj ako prezidentského kandidáta ste najskôr podporovali Roberta Mistríka, nie Zuzanu Čaputovú. Od začiatku tohto roku sa píše nový príbeh, utvorili ste koalíciu s PS a spoločne ste dávali najavo sklamanie z Andreja Kisku, s ktorým ste sa nedohodli na spolupráci. Čo sa vlastne za ten rok stalo?

V slovenskej spoločnosti rastie dopyt po zmene, otázkou je, či ho naplníme konštruktívnym programom, ktorý krajinu posunie vpred, alebo sa tento dopyt preleje do populizmu a extrémizmu.

Andrej Kiska aj Progresívne Slovensko chcú rovnako ako my radikálnu rekonštrukciu štátu. Preto som bol rád, keď sme pred eurovoľbami komunikovali o vytvorení trojbloku, na ktorého čele by bol on.

Prečo to nevyšlo?

Prišli sme s tým, že neriešme seba, ale prinesme silnú ponuku pre ľudí, Andrej Kiska si chcel asi aj z dôvodu, že nemal vlastnú stranu, najmä zabezpečiť vlastné postavenie. Stále si myslím, že potrebujeme spolupracovať, zatiaľ sme našli ľahšiu cestu s PS, verím, že ju ešte nájdeme aj v trojici s Kiskom.

Komunikujete o tom s Kiskom?

Teraz sa žiadne rozhovory nevedú, keďže Kiska sa vydal svojou cestou. 

Vieme, že Kiska chce byť so svojou stranou rozkročený v strede, zhruba bude reprezentovať to isté, čo vaše Spolu. Niektorí progresívci majú už dnes problém s tým, že pri vás strácajú svoj ideologický profil, ak by sa mali spojiť ešte aj s Kiskom, ocitli by sa celkom v minorite. Pre vás osobne má trojkoalícia zmysel, ale neskončí na tom, že ju nebude chcieť PS?

Nedávno som na jednej chate s členmi PS dostal otázku, prečo chceme my v Spolu ich progresívcov meniť a podstrihávať im krídla. Úprimne som odpovedal, že ich vôbec nechceme meniť ani im podstrihávať krídla, obaja musíme vzájomne rešpektovať, že každý z nás sme iný.

Ako ste to mysleli?

Jednoducho chceme, aby na hĺbkovej premene Slovenska spolupracovali liberálnejší aj konzervatívnejší ľudia. Iste, PS je viac vyhranené liberálnym smerom, ale tie rozdiely nie sú také veľké, aby bránili v spolupráci. Len sa musíme rešpektovať.

Keď som to povedal vtedy aj naposledy na sneme PS, zožal som za to veľký potlesk, je to teda naše spoločné presvedčenie.

Vaša ideová identita je však trochu rozmazaná. Miestami takmer splývate s PS, napríklad obsahom europrogramu alebo jazykom proti Borisovi Kollárovi, súčasne vysielate aj iné signály. Hovoríte o dôležitosti konzervatívnych hodnôt a zmierovaní konzervatívcov a liberálov, hoci práve PS stavia na zdôrazňovaní týchto rozdielov. Vaša mládežnícka strana teraz podpísala pod gesciou nadácie bavorskej CSU európsky apel, a to aj spolu s mládežníkmi KDH, Mosta a SMK. Ako to máme čítať, chcete s PS splývať alebo sa voči nemu viac vyhraňovať?

Ani jedno, ani druhé. Priznám sa, že ani neviem, že naši mládežníci niečo podpísali, sú v tom plne autonómni. Nejde teda o nejaký plán, ktorý by sme teraz začali realizovať.

Chceme, aby na hĺbkovej premene Slovenska spolupracovali liberálnejší aj konzervatívnejší ľudia. Zdieľať

Otvorene však hovorím, že sám som si v poslednom čase uvedomil, že Slovensku nepomôžeme tým, keď budeme zakrývať našu identitu.

Myslíte vy a vaša strana?

Áno. Vnímam, že ľudia necítia jasne, že aj my v Spolu sme radikáli. Len sme nimi v inom zmysle, ako sú radikálni niektorí ľudia v PS.

Miroslav Beblavý je radikál?

Nie sme radikálmi v kultúrnych vojnách, tam chceme hľadať skôr to, čo nás spája. Ale sme radikálni v našej predstave o zmene Slovenska. Všetci síce uznávajú, že tu chýba spravodlivosť a rovnosť pred zákonom, ale mnohí to chcú vyriešiť výmenou policajných špičiek.

Ale ak neosekáme ekonomickú oligarchiu a nezmeníme povahu politických strán, takéto zmeny nestačia. Stačí si pozrieť Taliansko či Rumunsko, majú tam nezávislé súdy aj akčných prokurátorov, no miera spoločenskej frustrácie je obrovská, pretože sa nevyrovnali s hlavnými príčinami problémov.

Vráťme sa k ideologickým problémom. Tvrdíte, že nevnímate svet cez kultúrne vojny, tie spory sú však tu a v čase skôr silnejú. Táto konfrontácia je intenzívnejšia než pred 15 či 20 rokmi, keď si mnohí v Európe mysleli, že sa končí éra väčších hodnotových sporov a všetci budú centristi, ktorí budujú jednotnú Európsku úniu.

Priznávam sa, že sám som konzervatívno-liberálne pnutie ignoroval, bral som to tak, že ide o vec svedomia, kde netreba nikoho nikam tlačiť. A stačí hovoriť, že sú tu oveľa dôležitejšie témy...

… ale už tomu sám neveríte?

Myslím, že budúca vláda sa s tým bude musieť vyrovnať inak než ignorovaním. Treba prijať iný model, v ktorom takéto pnutie nebudeme ignorovať, ale snažiť sa ho zmierniť tak, aby oba tábory vnímali, že to zmierenie sa im vypláca.

Dnes je „veľa tepla, ale málo svetla“, teda veľa sa o týchto veciach hádame, ale nikam to nevedie.

V poriadku, ale ako chcete dosiahnuť zmierenie, ktoré prinesie výsledky?

Jedným zo spôsobov je, aby umiernenejší ľudia na oboch stranách hľadali kompromis. Ak je pre liberálov dôležité, aby boli homosexuáli uznaní v rámci registrovaných partnerstiev, väčšinu teraz nenájdu, a ak by sa im to aj podarilo, vyvolajú tým masívnu protireakciu.

A, naopak, ak je pre konzervatívcov dôležitá otázka výhrady vo svedomí, ktorá zostala nedotiahnutá, mali by byť liberáli ochotní hľadať formu dohody, kde bude jedno aj druhé.

Treba prijať iný model, v ktorom liberálno-konzervatívne pnutie nebudeme ignorovať, ale snažiť sa ho zmierniť tak, aby oba tábory vnímali, že to zmierenie sa im vypláca. Zdieľať

Cesta prevalcovania jednej strany druhou nefunguje. Ani to, aby sme tie konflikty zahrabali pod zem, čo bol kedysi aj môj prístup. Keďže identitárna politika neodíde, je lepšie rozmýšľať, ako spory, ktoré tu budú vždy, zmierniť kompromismi, ktoré nás posunú vpred.

To všetko sa bude lámať aj na tom, kto dá akú prioritu akej téme a či bude v budúcej vláde povedzme KDH. Vy práve pripravujete volebný program s PS, ktorého prezidentská kandidátka hovorila o adopciách detí homosexuálnymi pármi, samotné PS možno nepôjde hneď tak ďaleko, otázne je, či takéto témy postavíte ako prioritné do spoločného programu.

My v Spolu sme už predložili našich desať priorít do spoločného volebného programu, tieto témy tam nie sú.

Progresívci ich žiadajú?

Ešte neviem, čo predložia naši partneri. Osobne budem presadzovať, aby sme tam mali veci, ktoré bude reálne v novej vláde presadiť.

Predpokladajme, že súčasná široká opozícia získa po roku 2020 väčšinu na to, aby vznikla vláda bez Smeru. Richardovi Sulíkovi sa v roku 2010 vyčítalo, že netlačil dostatočne na dekriminalizáciu marihuany ani registrované partnerstvá, ale uprednostnil ekonomické témy, za to ho najviac kritizovali dnešné progresívne kruhy. Možno predpokladať, že PS bude na témy tohto typu tlačiť, čo budete hovoriť vy?

Určite nechcem, aby sa tieto témy vytesnili. Ak budeme v prípade úspechu vládnuť spolu s konzervatívnejšími partnermi, môžeme urobiť dve veci. Buď necháme poslancov slobodne hlasovať v parlamente, kde zvíťazí väčšina...

... to by bola pre liberálov dosť nevýhodná dohoda, ak budú v parlamentnej opozícii dominovať SNS, Kotleba a Smer.

Preto si myslím, že pre obe strany by bola lepšia férová dohoda na vládnej úrovni.

Ale aká?

Nech si obe strany povedia, na čom im skutočne záleží, hľadajme prienik, ukážme národu, že to môže fungovať.

Nie je to tak trochu utópia? Dosiaľ platil úzus, že v citlivých hodnotových otázkach sa v širšej koalícii zachováva status quo. Alebo si viete predstaviť, že v budúcej vláde jej liberálna časť podporí väčšiu ochranu života nenarodených detí, kým konzervatívnejšia časť ako protihodnotu podporí povedzme registrované partnerstvá?

Mám po ruke iný príklad. Vedel by som si predstaviť uzákonenie výhrady vo svedomí výmenou za zlepšenie právneho postavenia homosexuálnych párov. Teda chcem, aby sme si povedali, že nepoďme na seba pľuť a kričať, ale stanovme si priority a rozmýšľajme, či vieme urobiť dohodu. Napokon, dohoda a kompromisy sú základnou funkciou politiky.

Dajme teraz bokom problém s registrovanými partnerstvami, pretože aj keby ich konzervatívci akceptovali ako kompromis, európske súdy ich v takom prípade prekvalifikujú na faktické homosexuálne manželstvá, na čo sú už precedensy. Máme však historickú skúsenosť s dvomi stredo-pravými vládami, v roku 2006 stroskotala druhá Dzurindova vláda na výhrade vo svedomí, v roku 2011 Radičovej vláda na európskej téme. Po finančnej a najmä migračnej kríze žijeme v dobe, keď sú hodnotové aj európske témy ešte vyhrotenejšie. Veríte tomu, že táto potenciálna širokorozchodná vláda proti Smeru, SNS a Kotlebovi dokáže vládnuť dlhšie než jeden či dva roky?

Problém je, že už nikto nedokáže zostaviť vládu, v ktorej by bolo málo strán, napokon aj Smer je už len stranou strednej veľkosti, ktorá na vládu potrebuje niekoľkých koaličných partnerov.

Ak v jednom či druhom bloku, ktoré dnes proti sebe stoja, významne nezosilnie lídrovská strana, sme odkázaní na vládu širokej koalície. Práve z tohto dôvodu považujem za veľmi dôležité to, ktorá strana bude lídrom a aká bude jeho sila.

Preto preferujem, aby sme vytvorili koalíciu s PS aj s Kiskom, pretože takéto spojenectvo by mohlo prečísliť Smer a dosiahnuť, aby budúca koalícia nebola až taká komplikovaná.

To by umožnilo vytesniť extrémy. Richard Sulík či Alojz Hlina nie sú ľahkými partnermi, ale zastupujú reálne strany, s nimi by sme sa vedeli dohodnúť aj držať dohody. Čím viac sa vzďaľujeme od týchto typov strán, vidíme projekty jedného človeka alebo ideologicky problémové strany, ako je Sme rodina.

Boris Kollár je už pre vás za hranou?

Je na hrane.

Lenže čím viac strán vylúčite zo spolupráce, tým menej je pravdepodobný vznik novej vlády bez Fica a Danka. Ako napísal kolega Jozef Majchrák, Kollára s Krajniakom tlačíte do extrémistického kúta ku Kotlebovi. To pôsobí od vás, ak chcete byť skutočnými lídrami zmeny, ako dosť netaktické.

My ho nikam netlačíme. On sa rozhodol spojiť s Marine Le Penovou a nemôže sa doma tváriť, že to nič neznamená. V praktickej politike sa tiež spája s Ficom, kedykoľvek to Fico potrebuje.

Richard Sulík či Alojz Hlina nie sú ľahkými partnermi, ale zastupujú reálne strany, s nimi by sme sa vedeli dohodnúť aj držať dohody. Zdieľať

Ja som s ním osobne rokoval a prosil ho, aby napríklad neskočil na Ficovu hru pri ústavnom zákone o Ústavnom súde. Nepomohlo. To isté pri dôchodkovom strope, kde opäť hlasoval s vládnou väčšinou. Zjavne sa rozhodol, že ak má byť politicky úspešný, musí súťažiť s Kotlebom.  

Tú muziku proti Kollárovi zostrujú najmä progresívci. Nemáte obavu, že v tom vzťahu budete hrať napokon druhé husle? Kedysi v časoch SDKÚ bola určujúca ekonomická agenda aj kompetencia, v Európe aj u nás silnejú takzvané identitárne vojny. Kým má v tomto PS silnú identitu, vy ste občas neuchopiteľní.

Je to však pocit nespravodlivosti, ktorý posilňuje identitárne vojny, skutočne najväčšie problémy ležia v spravodlivosti, zdravotníctve, školstve, životnom prostredí.

Našou aj mojou osobnou chybou je, že hoci málokto spochybňuje našu kompetentnosť, nedarí sa nám odkomunikovať, aká radikálna je naša predstava o rekonštrukcii štátu.

Teda problém je, že kým PS má ideologickú farbu, vás vnímajú ako technokratov?

Zhruba tak. Pritom aj my sme radikáli, ale v inom zmysle.

Váš problém je aj v tom, že o liberálno-konzervatívnom rozkročení a zmierení viete abstraktne hovoriť, ale nepretavili ste ho do konkrétnych krokov. Na zakladajúcom sneme vás svojím videopozdravom podporili František Mikloško aj Iveta Radičová, výberom tejto dvojice ste chceli niečo demonštrovať. Každý síce rozumel, prečo v prezidentských voľbách nepodporíte Mikloška ako svoju prvú voľbu, ale Mikloška ste sa ani nezastali, keď naňho liberáli vyvíjali veľký tlak, aby odstúpil. Nebola to chyba?

Od začiatku sme deklarovali, že podporíme kandidáta, ktorý je nám hodnotovo blízky a ktorý má šancu vyhrať. Mikloška som nevnímal ako kandidáta so šancou vyhrať, ale, samozrejme, to prvé kritérium pri ňom platilo.

Hoci málokto spochybňuje našu kompetentnosť, nedarí sa nám odkomunikovať, aká radikálna je naša predstava o rekonštrukcii štátu. Zdieľať

Vždy keď na to prišla reč, snažil som sa o ňom pozitívne hovoriť, lebo si ho veľmi vážim. Ak zostal v niekom pocit, že sme sa ho málo zastali, je mi to ľúto. Veď on je človekom, ktorý rovnako hovorí o potrebe zmierenia liberálov a konzervatívcov, on to robí z konzervatívnejšej, my zas z liberálnejšej perspektívy.

Možno uviesť iný príklad, kde sa ukazuje nejasnosť vášho profilu: nedávno sme hodnotili váš európsky volebný program, v ktorom prevažuje progresívny rukopis, aj v tom, čo je tam napísané, aj v tom, čo tam chýba.

 Váš text som čítal, bol to však jediný komentár tohto typu, ktorý som zachytil.

 Zas tak veľa komentárov o programoch strán sa u nás ani nepíše.

Iste, ale ani od rôznych expertov som takýto názor nepočul. Fakticky je to tak, že významnú rolu pri písaní tohto programu zohrávali okrem mňa Vladimír Bilčík, Jozef Mihál, generál Macko, Erik Baláž, Simona Petrík a ďalší.

To však znamená, že buď ste sa málo presadili, alebo najmä to, že skutočné rozdiely medzi vami a PS sú len veľmi malé.

Skôr ide o to, že už na začiatku sme sa dohodli, že pôjde o spoločný európsky program, takže tam bude len to, na čom sa zhodneme. Preto tam chýbajú hrany z jednej aj druhej strany, je to cena za koalíciu.

Skúste povedať, čo iné by ste akcentovali, keby ste išli do volieb samostatne.

Ešte stále je pred voľbami, ako líder jednej zo strán chcem prezentovať jednotu.

Zrejme nerozbijete obraz jednoty, keď naznačíte, či sa pozeráte na vzťah EÚ a národných štátov alebo na Macronove návrhy európskej reformy rovnako alebo inak než progresívci.

Spolu s Ivanom Štefunkom sme podporili Macronov plán, pretože som bol rád, že konečne niekto rozmýšľa o Európe ambiciózne a nápadito, hoci som nesúhlasil so všetkým. Zároveň dodávam, že keď som si neskôr čítal reakciu šéfky CDU Annegret Kramp-Karrenbauerovej, kvitoval som ju.

Líderka CDU sa ohradila voči predstave európskeho superštátu, voči európskemu centralizmu aj europeizácii sociálnych systémov a za aktéra akcieschopnej Európy vyhlásila suverénne štáty.

Ja to poviem na príklade: aj ja si myslím, že by sme mali mať v Európe mechanizmy pre prípad, keď nastane nová kríza a prepukne nezamestnanosť. Pri tvorbe takzvaného európskeho poistenia nezamestnanosti sú dve ideologické možnosti: buď to posunúť na úroveň EÚ, kde sa budú prerozdeľovať peniaze z národných štátov, s čím som nikdy nesúhlasil.

Druhou možnosťou je zaistiť, že keď sa nejakej krajine minú peniaze, dostane pôžičku z európskeho fondu, aby nemusela zosekať všetky sociálne výdavky a uvrhnúť ľudí do ešte väčšej biedy. No a keď prídu lepšie časy, bude to musieť táto krajina vrátiť.

Na prvé počutie to neznie dramaticky, ale v skutočnosti ide o zásadný rozdiel medzi tým, či chceme budovať transferovú Úniu alebo Úniu štátov so spoločným fondom, z ktorého si môže v najťažšom období požičať peniaze.

Progresívci to vidia inak?

O tomto sme spolu nehovorili, ale tu sú moje názory pravicovejšie.

Dominik Hatiar, mladý eurokandidát progresívcov, navrhuje, aby bola minimálna mzda na 60-percentnej úrovni čistej priemernej mzdy vo všetkých krajinách EÚ. Ako hodnotíte tento nápad?

Spolu s Jozefom Mihálom sme navrhovali, aby sa zaviedla minimálna mzda na 50-percentnej úrovni nominálnej mzdy, pretože sme tým chceli zabrániť populistickej politike, ako ju predvádza Robert Fico. Teda ideu naviazania minimálnej mzdy na nejaký vzorec považujem za správnu.

Lenže 60-percentná úroveň by bola naozaj veľmi vysoká, škodila by nízkokvalifikovaným pracovníkom a vytláčala by ich z pracovného trhu, ako to napokon vidieť vo Francúzsku, kde je kvôli tomu 40 rokov vysoká nezamestnanosť.

To je jedna vec, ale prečo by mala byť 50- alebo 60-percentná úroveň minimálnej mzdy záväzná pre všetky štáty EÚ?

Ani ja osobne nevidím dôvod, prečo by sme sa mali v tomto unifikovať. Napokon, ani preto to nie je v spoločnom programe, ide o osobný Dominikov názor.

Ale súčasne platí, že sa líšime aj od SaS, ktorá zastáva názor, že čím je na úrovni EÚ menšia sociálna ochrana, tým sme konkurencieschopnejší oproti bohatším štátom. Keď napríklad nejaké štáty vyžadujú minimálnu mzdu pre kamionistov, Richard Sulík to berie ako útok na slovenských kamionistov, ktorí sú tam ochotní pracovať za menej.

Pred desiatimi rokmi by som mal tiež tento názor, ale už ho nezastávam.

Prečo?

Kvôli nedostatočnej európskej regulácii trhu práce nám sem pracovné agentúry môžu voziť z rôznych krajín pracovníkov a podrývať tak postavenie našich zamestnancov. Istý pán z Holíča, kde je dvojpercentná nezamestnanosť, mi povedal, že keď ľudia v jednej fabrike žiadali zvýšiť platy zo 600 eur vyššie, dozvedeli sa, že to môžu žiadať, ale potom ich radšej nahradia Srbmi.

SaS zastáva názor, že čím je na úrovni EÚ menšia sociálna ochrana, tým sme konkurencieschopnejší oproti bohatším štátom. Ja si to už nemyslím. Zdieľať

Preto si myslíme, že musia platiť isté európske štandardy a pravidlá. Dnes sme už napokon viac prijímajúcou ako vysielajúcou krajinou, nemôžeme si pred tým zatvárať oči.

Na tejto téme vyrástol aj Boris Kollár, ľudia si mysleli, že je jediný, kto sa ich zastáva, hoci to tak nie je. Aj my to chceme riešiť, len sa treba oslobodiť od klasických pravicových klišé.

Prejdime do budúcnosti. Do eurovolieb idete v pevnom tandeme s PS, môže sa ešte stať, že by ste si spoluprácu do parlamentných volieb rozmysleli?

Existujú len dva dôvody, pre ktoré by sme ako koalícia skončili. Buď by boli naše vnútorné vzťahy také zlé, že by bolo jasné, že to nefunguje. Alebo by to odmietli voliči tým, že naše spoločné preferencie by boli horšie, než by bol súčet preferencií PS a Spolu.

Nič z toho sa nedeje, ako koalícia fungujeme prekvapivo hladko a voliči to oceňujú.

Teraz však nad vami svieti slnko, v júni nastúpi strana Andreja Kisku a ďalším zdrojom nestability môže byť otázka, kto bude vaším lídrom. Vy ste už verejne naznačili, že by ste mali o túto rolu záujem, v PS majú asi iný názor. Nezakývu s vami práve tieto personálne otázky?

Líder našej koalície musí byť schopný udržať ju pokope pred voľbami aj po nich, urobiť ju silným partnerom voči ostatným, mal by tiež oslovovať voličov.

Ak nájdeme férový mechanizmus, ktorý vyberie lídra podľa týchto kritérií a jeho výsledkom bude, že lídra nepostavíme my, ale PS alebo ním bude sám Andrej Kiska, vieme s tým v pohode žiť.

Samozrejme, ak by ste sa dohodli na trojkoalícii s Kiskom, otázka lídra sa vyrieši sama, ale ak nie, ako sa dohodnete vy s PS?

Môže to byť na základe prieskumu, primárkami alebo aj inak.

PS môže s istým oprávnením tvrdiť, že ako strana mali pred uzatvorením koalície vyššie preferencie, takže to majú byť oni.

Určite nemôžeme robiť súťaž krásy. Silou nášho projektu je tímovosť, to je napokon príčina nášho doterajšieho úspechu.

Iste, ale dôležitý bude aj výber lídra, hlavnej tváre. Keby teda PS trvalo na tom, že je silnejšie, a preto má stavať lídra, zmierili by ste sa s tým?

S PS sme sa na začiatku dohodli, že takéto doťahovanie odmietame a do volieb ideme ako rovnocenní partneri a nehráme sa na to, kto je silnejší.

Aj európska kandidátka sa musela nejako zostaviť, pričom jednotkou sa stal progresívec Michal Šimečka.

Tam sme aj našli mechanizmus, PS malo jednotku, my dvojku a trojku.

Takto možno pôjdete aj do parlamentných volieb?

To neviem, verím, že mechanizmus nájdeme. V našom prípade nejde ani o marketingovú atraktívnosť lídra, u nás je to niečo podobné ako v roku 1998 s SDK.

Ľudia nevolili tento volebný blok primárne kvôli osobe Dzurindu, ale kvôli SDK. Aj pre nás bude najdôležitejšie, ako z toho urobiť jeden akcieschopný celok, ktorý bude schopný presadiť program radikálnej zmeny.

Líder našej koalície musí byť schopný udržať ju pokope pred voľbami aj po nich, urobiť ju silným partnerom voči ostatným, mal by tiež oslovovať voličov. Zdieľať

Pokiaľ sú partneri zodpovední, vyriešime to bez toho, aby to spôsobilo traumu. Sám za seba hovorím, že ak nájdeme férový mechanizmus, určite nebudeme trvať, že buď bude po našom, alebo pôjdeme preč.

Pred časom ste sa vyjadrili, že chápete stranu ako spoločenstvo, nie ako jednorazový projekt s jasným majiteľom a manažérskym prístupom, čím ste zjavne narážali na vznikajúcu stranu Kisku. Nie je to v skutočnosti tak, že do spolupráce s Kiskom pôjdete len v prípade, ak by sa na jeseň ukázalo, že jeho strana vám preberá voličov a ohrozuje vás?

Pre mňa je primárnou otázkou, akú krajinu chceme odovzdať v roku 2024. Som v politike jedným z mála, ktorý svojho času zažil, čo znamená ťahať krajinu dopredu, preto si uvedomujem dôležitosť nielen programu, ale aj súdržnosti.

V PS a Spolu sme tomu venovali dva roky, nepochybujem, že by sme vydržali aj tlak pri prvom ťažkom probléme novej vlády. Pri Andrejovi Kiskovi nevieme, kto bude v jeho strane, dôležité je, aby to nebola strana na spôsob OĽaNO alebo niekdajšej SOP Rudolfa Schustera, teda zbierka akýchsi fajn osobností, ktoré sú naklonené na všetky smery.

Potrebujeme udržať vládu v jednom z najťažších období, aké nás čaká. Vnímam to ako vládu poslednej šance.

Poslednej šance?

Áno, buď sa nám podarí urobiť zásadné zmeny, na ktorých často nie je zhoda ani so zvyškom opozície, kde si niektorí myslia, že stačí povymieňať figúrky alebo zrušiť vlaky zadarmo.

Teda ak my ako dvojkoalícia či trojkoalícia aj s Andrejom Kiskom nebudeme silní a súdržní, budúca vláda nebude úspešná.

Vyrástli ste v ére Mikuláša Dzurindu, zblízka ste sledovali jeho politické zručnosti. Dzurinda sa nedávno vyjadril skepticky na adresu Andreja Kisku, že nerozumie jeho motiváciám v politike. Rozumiete Dzurindovej skepse?

Nechcem robiť rozhodcu medzi Dzurindom a Kiskom. Ale môžem povedať, že Dzurinda mal síce veľa slabín, ale aj jednu silnú stránku: nebol odborníkom na všetko, no mal silnú víziu. Preto každý, kto bol s ním vo vláde, vedel, že keď to bude ťahať nejakým smerom, Dzurinda mu bude držať chrbát.

Je mimoriadne dôležité, aby budúcu vládu viedol niekto, na koho sa kľúčoví ministri a reformátori budú môcť spoľahnúť. Teda na čele vlády musí byť niekto so silnou víziou, pre ktorú je ochotný riskovať všetko, aj svoj pád.

Pokiaľ nebudeme mať takéhoto premiéra, v školstve, zdravotníctve či spravodlivosti sa príliš nepohneme, pretože si môžeme byť istí, že nastanú tisíce pohybov v opačnom smere.

Je mimoriadne dôležité, aby budúcu vládu viedol niekto, na koho sa kľúčoví ministri a reformátori budú môcť spoľahnúť. Zdieľať

Otázka na každého, kto sa chce uchádzať o post premiéra, je takáto: má v sebe pevné presvedčenie, ako má náš štát vyzerať o päť rokov?

Správne čítam medzi riadkami, že pri Kiskovi máte v tomto veľký otáznik?

Ten otáznik mám, ale to je prirodzené, keďže jeho stranu ešte nepoznáme. Dôležité je, aby Kiska z tohto otáznika urobil výkričník. Uchádza sa totiž o líderskú rolu, nemôžeme ho odpísať, naopak, túto odpoveď musíme od neho žiadať.

Foto: Andrej Lojan