Keď hecuje Progresívne Slovensko

Keď hecuje Progresívne Slovensko

Predstavitelia Progresívneho Slovenska protestujú počas konferencie hnutia Európa národov a slobody. Foto:TASR/Jakub Kotian

V čom by sa opozícia mala poučiť z roku 1998.

Venujte nám minútu, skôr ako začnete čítať

Články na Postoji nie sú spoplatnené, aby ich mohlo čítať čo najviac ľudí. Vznikajú najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od čitateľov, ľudí, ako ste vy. Budeme si veľmi vážiť, ak nás budete podporovať. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe článkov, ako je tento. Ďakujeme!

Redakcia Postoja

 

Bratislavská konferencia hnutia Európa národov a slobody s hlavnou hviezdou Marine Len Penovou vyvolala presne to, čo si od nej organizátori v čase pred eurovoľbami sľubovali. Emócie.

Tejto udalosti boli plné médiá, demonštrovalo sa a viacerí, najmä progresivistickí politici ju využili aj na ostré dištancovanie sa od hnutia Sme rodina, ktoré sa k tejto novej európskej sieti strán na čele s Le Penovou a Salvinim pridalo.

Progresívne Slovensko hneď spakruky zarámcovalo Sme rodina ako extrémistov, zorganizovalo demonštráciu „Stop európskym extrémistom“ proti „extrémistickej a populistickej politike Mariene Le Pen a Sme rodina“ a líder ich eurokandidátky Michal Šimečka sa nechal počuť, že treba urobiť všetko preto, aby po parlamentných voľbách nebola táto strana vo vláde.

Katarína Cséfalvayová z Mosta zase vyhlásila, že ona nikdy nebude spolupracovať s ľuďmi, ktorí zdieľajú spoločné názory so Salvinim a Le Penovou.

Nechajme teraz bokom, že pani poslankyňa už skoro štyri roky spolupracuje v jednej vládnej koalícii s Andrejom Dankom, ktorý sa netají sympatiami k lídrovi rakúskej FPÖ Strachemu (ďalšia z tvárí Európy národov a slobody) a jeho názory sa od postojov Salviniho a Le Penovej v ničom zásadnom neodlišujú. Veď to už poznáme, keby tam nesedela, bolo by ešte horšie.

Isté pochopenie sa dá mať aj pre Progresívne Slovensko. Keďže ešte frčí na adrenalíne z prezidentských volieb, mohlo na chvíľu podľahnúť predstave, že v parlamentných voľbách bude mať tridsať percent.

Na druhej strane, spôsob, akým táto strana začala po prvých úspechoch tvrdiť opozičnú muziku, musí už predsa len vyrušovať aj tých, ktorí snahe Borisa Kollára zviezť sa na populizme Salviniho a Le Penovej netlieskajú.

Pre lepšiu ilustráciu dôvodov sa na chvíľu vráťme do obdobia pred voľbami v roku 1998. Pre mladšie ročníky, áno, to sú tie voľby, v ktorých padol Vladimír Mečiar. Aj vtedajšia opozícia bola hodnotovo a politicky dosť nekompatibilná zmes. Boli v nej nomenklatúrni komunisti z SDĽ, bývalí disidenti z KDH a DS, ekonomickí liberáli, ale aj ľavicoví populisti ako Pavel Koncoš, nadšení atlantisti, ale tiež Ján Čarnogurský, ktorý nechcel vstupovať do NATO.

Napriek tomu dokázala v čase pred dôležitými voľbami tieto rozdiely potlačiť, robila spoločné akcie a smerom k voličom vysielala skôr konštruktívny typ signálu, že dokáže spolupracovať. Ani vláda, ktorá po voľbách vznikla, nebola bezproblémová, poriadne to v nej škrípalo, ale pri tom všetkom dokázala krajinu niekam pozitívne posunúť.

Situácia dnes sa s tou pred viac ako dvadsiatimi rokmi, samozrejme, nedá mechanicky porovnávať. Fico nie je Mečiar a Slovensko je dnes úplne inde. Zmenila sa aj politika. Dominujú jej témy kultúry a identity, v ktorých sa kompromis hľadá ťažšie ako v ekonomických otázkach.

Na druhej strane, nálada v spoločnosti sa v niečom podobá tej na sklonku mečiarizmu a budúcoročné parlamentné voľby budú z pohľadu ďalšej budúcnosti krajiny tiež kľúčové.

Strana, ktorá si zakladá na politike opretej o fakty by však mala vedieť uviesť aspoň niekoľko konkrétnych politických činov, ktoré z Kollára a Krajniaka robia extrémistov. Zdieľať

Ale aby nedošlo k omylu. Nikto nehovorí, že Progresívne Slovensko nemôže Sme rodina za jej spoluprácu so Salvinim a Le Penovou kritizovať. Ak by to niekto tvrdil, nemalo by to politickú logiku.

Problém je inde. Progresívci idú ďalej a svojimi vyhláseniami tlačia Kollára s Krajniakom do extrémistického kúta ku Kotlebovi. Strana, ktorá si zakladá na politike opretej o fakty, by však mala vedieť uviesť aspoň niekoľko konkrétnych politických činov, ktoré z Kollára a Krajniaka robia extrémistov. Ak to nedokáže a napriek tomu ich takto nazýva, degraduje sa medzi populistov.

Len mimochodom, Richrad Sulík včera povedal, že v europolitike mu je Sme rodina bližšia ako Progresívne Slovensko. Znamená to, že aj on je pre PS neprijateľným partnerom do vlády?

Teraz si predstavme, že podľa scenára, ktorý v týchto dňoch predviedlo Progresívne Slovensko, pôjde v čase do volieb celá nekotlebovská opozícia. Vylúčiť sa to nedá. Všetci budú naháňať len vlastnú cieľovku a v jej záujme žmýkať emócie. Popritom sa budú navzájom nálepkovať a vylučovať zo spoločného vládnutia.

Ich skalní fanúšikovia budú tlieskať. Veď v Sme rodina majú z takejto progresívnej kritiky len radosť, možno ich dokonca vyprovokuje zájsť v snahe o oslovenie protestného a antisystémového voliča ešte ďalej. A PS bude mať nový dôvod na kritiku a tak stále dookola.

Na mnohých voličov, ktorí budú denne počúvať o nutnosti odstaviť od moci Fica s Dankom a zároveň sledovať krvavú opozičnú vojnu, však z takejto politiky pôjde len beznádej. Buď rezignujú, alebo sa zradikalizujú.

Aj preto je jednou z kľúčových otázok obdobia do parlamentných volieb to, či sa v opozícii nájde niekto, kto zmení tón a pokúsi sa aj o konštruktívny signál, podobný tomu z roku 1998.

Voličov, ktorým niečo také chýba, nemusí byť zase až tak málo.

 

Akou sumou by ste mohli podporiť POSTOJ?

Naša redakcia funguje najmä vďaka pravidelnej mesačnej podpore od našich čitateľov, ľudí, ako ste vy. Pridáte sa k nim? Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo