Kresťania sedia vo vlaku na opačný smer

Kresťania sedia vo vlaku na opačný smer

Fotografia z marca 2012. Foto: Michal Svítok/TASR

Čo sa to deje v našom tábore?

Ak ste cez víkend zablúdili na našej stránke nižšie, medzi blogy, museli ste žasnúť. Bolo tam toľko zvady a zákerných útokov, až sa zdalo, že kresťania sú azda iba farizeji. Partizánska logika sa spojila s jezuitskou tvrdosťou, ovládli všetko. V žánri, ktorého šampiónom je Igor Matovič, to bolo ešte horšie, bernolákovčina bola vždy tvrdšia. Chaos sa ešte zvýšil, keď sa ku klávesnici dostal Alojz Hlina. Je to svet, kde už nesedí ani základná logika, neostáva kameň na kameni (stačí si prečítať blog a reakcie pod ním). Keď sa človek prinútil a všetko to dočítal (aj s diskusiami pod článkami), mal pocit ako pri pohľade na cintorín.

Pre úplnosť treba dodať, že hoci sa rozdávali rôzne posmešky a urážky, nie všetci sa do blogo-diskusie zapojili.

To čítanie zoberie čas, na ilustráciu: Matovič napísal o Škripekovi vyše 5 200 slov plus množstvo reakcií v diskusii pod článkom, ale ešte viac zoberie akúkoľvek ilúziu: v tábore, kde sa vyskytujú kresťania, už nemá nikto autoritu. Nikto.

Po prvé, kresťania v slovenskej politike o sebe vystavujú stanovisko, že trpia politickým malomocenstvom, treba si dávať na nich pozor, nedotýkať sa. Iní, zdá sa, trpia štokholmským syndrómom. Strašné.

Potom je tu druhý rozmer, tiež dozrel až v priebehu víkendu, personálna politika a podpora vo voľbách.

Ako vieme, v prezidentských voľbách kandiduje viacero kandidátov, ale ak ide o kresťanské témy, jeden vyniká. Vidia to všetci – okrem kresťanov v politike.

Ani jedna z týchto strán nepostavila vlastného kandidáta, ale či už s ním taktizovala, alebo sa vyjadrovala k iným, systematicky robila len dve veci: zvyšovala chaos a relativizovala význam a profil človeka, ktorého mala prirodzene podporiť. Keď sa pozriete na percentá z výskumov, viete, prečo to má význam.

Druhými voľbami sú tie europarlamentné, a teda kandidátky. Chaos opäť len rastie.

Na čele kandidátky KDH stojí bývalý politik SDKÚ, ktorej európska a zahraničná politika sa vždy od tej kádeháckej líšila (EÚ zmluvy, najmä Lisabon, Turecko v EÚ, vojna v Iraku, názor na americkú zahraničnú politiku...). Rozdiely sú aj v ďalších témach, pán Štefanec napr. v roku 2015 v rozhovore s Denníkom N podporil registrované partnerstvá.

Citát: „Každý občan, bez ohľadu na svoje vyznanie, sexuálnu orientáciu, musí mať rovnaké práva. To som presadzoval a aj budem. Pokiaľ chcú ľudia takto žiť, môžem ich v tom len podporovať – pokiaľ budú takto šťastnejší. (...) Otvorene hovorím, že s registrovanými partnerstvami nemám problém. Zároveň hovorím, že manželstvo je prirodzený zväzok muža a ženy.“

Keď som sa ho v rozhlasovej diskusii spýtal, či v tejto téme zmenil názor on alebo KDH, odpovedal, že ani-ani, a ocenil, že som citoval tú časť, z ktorej vyplýva, že je za manželstvo muža a ženy.

Čo na to povedať? Že hráme slepú babu?

Bolo by to na dlhšie, keby si človek potom nepozrel kandidátku Kuffovej strany KDŽP.

Napríklad taký Marián Tkáč, človek, ktorého kompromituje niekoľko etáp jeho vlastného života. Má síce čisté lustračné osvedčenie, ako rád pripomína, ale denník Sme v roku 2008 preukázal prečo a objasnil jeho spoluprácu s ŠtB. Tkáč je navyše káder mečiarizmu, nacionalista, na ktorého sa aj veľká časť nacionalistov pozerá cez prsty. Alebo taký Marián Servátka, bývalý veľvyslanec Mečiarovej vlády pri Svätej stolici, ďalší príbeh a ďalší konflikt so zdravým rozumom – a napríklad aj predstaviteľom slovenskej tajnej Cirkvi, ktorý sedel pred rokom 1989 vo väzení a dodnes pracuje vo Vatikáne, proti ktorému vtedy Servátka inicioval (ako slovenský veľvyslanec!) žalobu pred rímskou rotou, spor prehral. Nedokázal sa správať v Ríme, pritom dnes chce ísť hájiť záujmy slovenského kresťanstva do Štrasburgu a Bruselu. To sa azda ani nedá vymyslieť.

Ako to povedať? Že kresťania v politike stratili pamäť? Tú krátkodobú, ako svedčí časť sporov, aj tú dlhodobejšiu, ktorá sa týka komunizmu, ŠtB, mečiarizmu?

Porovnajte to s liberálmi alebo postkomunistami, ako sa oni pozerajú na eštebákov vo svojich radoch. Záver, ako a kde sa im darí, si urobme sami.

Politické témy. Keď sa pozriete do novín, našich či západných, neubránite sa dojmu, že konzervatívnym témam sa darí. Sú v centre politických debát. Identita, imigrácia, náboženstvo, rodina, kriminalita, témy, ktoré zastávajú pracujúcich pred záujmami veľkých firiem, aj spory s kozmopolitnými elitami, tých tém je veľa. A liberálne odpovede už nie sú tie, o ktorých sa nediskutuje, pretože sú jediné možné. Práve naopak, často viac problémov spôsobia, ako vyriešia, a čoraz viac sa o tom píše zľava, sprava. Píšu o tom, čuduj sa svete, aj samotní liberáli.

Až na to, že kresťania z našej politiky sa týmto témam nevenujú, a ak aj skúšajú, robia to nepresvedčivo. Raz im to ukáže Fico, inokedy dokonca Sulík či Kotleba. Hanba hanbúca.

Prečo o tom ale nehovoria ani nové kresťanské strany? Prečo nevťahujú do politiky ľudí, ktorí témy, ktoré prekročili hranice kresťanskej demokracie, reprezentujú?

Žijeme akoby v inom svete. Bez elity, bez gravitácie. Onedlho aj bez rešpektu.

Tento rok si pripomíname 30. výročie pádu komunizmu. Ale keď sa pozriem na stav nášho kresťanstva, najmä toho v politike, cítim sa ako Číňan. Akoby v roku 1989 vyhral niekto iný.

Žiaľ, to, čo vidíme v našej kresťanskej politike, je historický triumf logiky a mentality hnutia, ktoré sa kedysi volalo Pacem In Terris.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo