Postoj, aby chvíľa bola krásna

Keď som sa cez Vianoce chystal na skúšky, dôsledne som si rozvrhol čas na učenie. Dokonca som nezabudol ani na cestu vlakom. Za tých šesť hodín som mal preštudovať knižku pána profesora Tušera: Ako sa robia noviny. Prvú polhodinku všetko klapalo podľa plánu. Študoval som, študoval, až pokým mi do kupé nevliezla podivná pani. Ževraj vedľa nekúria, tak prišla skúsiť šťastie v mojom kupé. „No, čo už, hádam bude ticho,“ pomyslel som si. Našťastie to tak nebolo. S tou pani sme nadviazali dialóg, ktorý trval nepretržite až po konečnú. Stačilo len pár prvých slov a pána Tušera som strčil späť do vaku. Pani, ktorú vám niekedy neskôr v rozhovore predstavím podrobnejšie, ma očarila svojím jednoduchým ale výstižným pohľadom na Slovákov a slovenskú kultúru.
Vedeli ste, že sme prví na svete? No, v hokeji to tento rok bohužiaľ nevyšlo, v peniazoch to asi tiež nebude a tvrdiť to o kráse slovenských dievčat je príliš subjektívne. Tak v čom môžeme byť prví? Podľa prieskumu organizácie UNESCO vedieme v počte ľudových pesničiek na hlavu. A to my musela povedať žena, ktorá Slovenkou nie je, hoci náš jazyk i ľudovú slovesnosť ovláda dokonale. Nám, Slovákom, by táto skutočnosť mala byť úplne jasná. Nielen to, my by sme samozrejme mali tých „pár“ pesničiek poznať. Veľmi som sa hanbil, keď mi tá pani začala spievať a ja som tie pesničky nepoznal. Ja, Slovák. Ona, polyglotka, čo sa narodila v Rusku a žila v ďalších troch iných európskych krajinách. Hanbil som sa nielen za moju nevedomosť, ale tak trochu aj za nekultúrnosť a tuposť dnešných Slovákov.
Žerieme všetko, čo k nám prichádza (teda hlavne západnú komerčnú popkultúru) a na svoje vlastné korene zabúdame. „Jump on the jazz wagon“ - to je slogan, ktorého sa držíme. Naskočiť na hlučný krikľavý voz západného mainstreamu, kde naša vlastná svojbytná originálna kultúra splynie s davom a zanikne. Deti si dnes radšej namiesto čítania Dobšinského rozprávok a pohmkávania ľudových melódií pustia Super-zábavno-spevácko-tanečno-súťažnú ževraj reality show (samozrejme ide tu o „show“ , ktorá nemá nič spoločné s „reality“). Len naskakujeme a naskakujeme a snažíme sa silou mocou nezaostávať za pokročilým západným svetom a jeho populárnym umením získavať peniažky. Hm, no pri peniazoch som skončiť nechcel. Moje stretnutie s tou úžasnou pani vo vlaku nebolo náhodné. Dostal som facku i kopanec, aby som sa prebral a začal si uvedomovať svoje korene. Vlak išiel ďalej, no ja som sa na chvíľu zastavil, aby som sa pozrel za seba, predtým než niekde vôbec vykročím.

Myšlienka môjho entrée v tejto rubrike je spätá s jej celkovým posolstvom i posolstvom samotného nového periodika Postoy. Ako deklaruje imperatív v názve (keď ho vyslovíte), je potrebné sa zastaviť, postáť na tú chvíľu. Aby nás prúd povrchnosti, komercie a túžby po sláve obišiel. Aby sme sa zastavili od každodenného zhonu, a vedeli si vychutnávať každú chvíľku života.

Naši predkovia v minulosti často odchádzali za prácou ďaleko od svojho domova. Keď som naposledy išiel opäť vo vlaku do Bratislavy, stretol som v kupé ženu, ktorá sa aj s malým dvojročným synom sťahovala za manželom do Írska, lebo v Košiciach nemajú robotu. Nasledujúca slovenská ľudová pesnička, ktorú mi zaspievala už spomínaná pani vo vlaku zachytáva trpkú, smutnú ale aj vysoko aktuálnu realitu:

Jajže, Bože, jak to bolí,
keď sa junač rozstratí
po tom šírom sveta poli
na chlebovej podstati.
Každý pošiel svojou stranou
hnaný žitia nevôľou.
Na rozstratených havranov
zmenil sa kŕdeľ sokolov.

Ja len toľko. Aby sme si vážili to, aké bohaté kultúrne tradície na Slovensku máme. Aby sme nezabúdali, odkiaľ pochádzame a čo je nám skutočne vlastné. Lebo nie každý z nás si môže tento slovenský kultúrny luxus dosýtosti vychutnať, jajže, Bože.

Ján Luterán

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Prečítajte si tiež

Ďalšie články o téme