Monológ života

Niektorí tvrdia, že neexistujem. Neviem, čo si o tom mám myslieť.

Mal som čudný sen. Sedím na brehu mora a počúvam šum vetra. Som nahý, piesok ma jemne svrbí na zadku. Sedím tam veľmi dlho. Už sa začínam nudiť. Privieram oči a potom ich otváram. Privieram a otváram. Na horizonte sa objaví červená vychádzajúceho slnka. A mňa ktosi volá do vody. Vystriem sa, vstanem a kráčam k moru. Cítim dotyk morskej peny na mojich nohách. Vtom príde silný vietor a zasype pieskom celé more i slnko. Nevidieť už nič, len púšť.

Nemám rád také sny. Vôbec im nerozumiem. Ráno som počul v rádiu, že sa koná súťaž o najväčšie jablko. Nikdy som jablká nepestoval, ani o nich veľa neviem. Strašne by som však túžil vidieť to víťazné jablko. Ako asi bude vyzerať? Alebo ako chutí? Sladko? Kyslo? Horko? A to je ako? Neviem, ja o jablkách skoro vôbec nič neviem.

Vyhral som v živote zatiaľ len raz. Vlastne, bolo to nedávno. Včera. A bolo to naozaj úžasné. To sa diali veci! Chcel by som ešte aspoň raz vyhrať. Tak naozaj. Niečo dokázať. Dostať šancu. V tom rádiu vraveli, že sa môže zúčastniť každý. A to nie je pravda. Ja totiž o jablkách vôbec nič neviem. Ani o stromoch, na ktorých rastú, nič neviem. Ešte som ich totiž nevidel.
Som stále na tom istom mieste a veci sa dejú okolo mňa. Počujem tie zvuky a nie je mi všetko jedno. Počujem plač a... vzlyky. Je to blbé. Ja som vyhral a nikto sa z toho neteší. Možno keby som dokázal vypestovať to najväčšie jablko, možno potom by sa niekto tešil spolu so mnou. Ale ako to mám spraviť, keď nepoznám žiadne záhradnícke poučky. Ako?
Žijem len tak krátko a už neviem, čo si počať. Mávam zlé sny. Piesok. Piesočné búrky. Plač a vzlyky. Som tu uzavretý ako medzi štyrmi stenami. Steny sa hýbu a ja sa bojím, že ma raz pripučia. Veď to sa môže stať, nie? A ja by som ešte rád videl tie jablká. Možno by som bol schopný vypestovať to najväčšie. Možno. Musím však dostať šancu. Ako ceruza dostane papier, aby sa ukázala pred svetom.

Dnes v rádiu nehovorili pravdu. Súťaže sa nemôžu zúčastniť všetci. Ja cítim, že ma tam nechcú. Ja cítim, že kritéria nie sú rovnaké.
Nie je to zvláštne? Opäť som mal sen. Sedel som za veľkým dreveným stolom a v ruke držal brko. Mal som oblečenú uniformu a cítil som sa riadne skleslo. Bolo počuť výkriky zdesenia a beznádeje. Pocítil som náhlu potrebu niečo napísať. Všetko okolo mňa sa rúcalo a ja som túžil niečo napísať. Hlavou mi hýrili myšlienky, túžby, želania. Všetko som to chcel napísať. Mal som už len poslednú šancu. No, na stole chýbal papier.
Nemám rád takéto sny. Desia ma. Prečo by niekto nemal dostať šancu? Veď to je ako s tou jablkovou súťažou. Každý by predsa mal mať možnosť zúčastniť sa. Ináč to nie je spravodlivá súťaž. A to rádio klame.
Neviem, nechcel by som skončiť ako ten nahý chlapec, čo sa nemohol okúpať alebo ten uniformovaný, čo nemohol nič napísať. Ja by som chcel vyhrávať. Všetky súťaže, čo existujú.

Opäť sa mi zatvárajú oči, čosi sa mi sníva. V záhrade sa prechádza chlapec. Chodí pomaly a zhlboka dýcha. Cíti vôňu kvetov. Zbadá veľký strom s jablkami. Pri strome stojí dievča. Spýta sa chlapca, či si dá s ňou napoli jedno veľké zelené jablko. Chlapec sa priblíži a už už by so seba niečo vykoktal, keď tu zrazu: film sa pretrhne, chlapec mizne a nikdy sa už nedozvieme, ako by sa vlastne rozhodol.
Neviem. Niektorí si naozaj myslia, že vôbec neexistujem. Ha-ha-ha. Čo si o tom všetkom mám myslieť ja, hm?

Nenaro ...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo