František Neupauer: Silvo a Vlado – umenie vytvárania vzťahov

Premýšľal som, ktorý prvok zo života Silva Krčméryho a Vladimíra Jukla by bolo vhodné zdôrazniť.


Foto: archív rodiny Vančovej

Silva som spoznal na pohrebe mladého jezuitu Jožka Vatehu SJ v Piešťanoch a potom ako ležiaceho, usmievavého starca i muža bolesti. Keď si spomínam na Vlada Jukla, mám pred očami nielen jeho tvár, priateľské gestá, podanie rúk, hlboký záujem o človeka. V pohľade historika mi utkvel v pamäti jeden malý lístoček vytrhnutý z kalendára z roku 1952, ktorý si Vlado Jukl opatroval. Na tomto lístočku sú v rozmedzí 7 dní zaznačené tri prelomové udalosti. Poznačila si ich jeho mamka Elena Juklová, rodená Černáková. Pri dátume 13. jún 1952 – je ceruzkou napísané: 25 rokov. Často premýšľam, ako to jeho mamka písala, čo to pre ňu i Mirka (ako doma Vladi-míra volali) znamenalo. V kontexte situácie na Ukrajine, v Sýrii, v Iraku snáď hlbšie precítime bezmocnosť, či skôr bolesť matiek, ktorých synovia sú vystavení útrapám.

Len 27 ročný Vlado bol odsúdený na 25 rokov odňatia slobody. Čo znamenala nesloboda, bezprávie v dobe komunistického režimu? Začítajme sa, ako si spomína na útrapy väzenia Silvo: „Bola to naozaj fabrika na výrobu duševných úrazov (...) boli sme rozmiestnení ako pokusní králici do klietok s presne dávkovanou potravou, kyslíkom, spánkom a duševnými vnemami tak, aby ( v nás) vyvolávali maximum bolesti, strachu a utrpenia a pritom sa dalo z nás čo najviac vyžmýkať, vytlačiť, použiť proti nám alebo iným. Stále viac sme sa stávali bábkami bez vlastnej vôle i bez vlastného myslenia. Len malé, nepatrné svetielko ľudského JA blikotalo v tmách duševnej prázdnoty.“ (Krčméry, S.: To nás zachránilo)

To ľudské „ja“ nezahľadené do seba. Plné úsilia o vytváranie dialógu a plné dialógu a budovania vzťahov, ktoré si môžeme naznačiť v troch rovinách:

- rodina
- širšie spoločenstvo založené na rodinných vzťahoch
- dialóg s Bohom

Silvo v hornom rade druhý zľava (foto: archív rodiny Vančovej)

Rodina

Silvo sa o svoju rodinu mohol oprieť aj počas väznenia. Dokonca v spomienkach napísal: „Jedinečné a veľkolepé zázemie v rodine – pevný tyl, krytý chrbát – som mal ako veľkú protekciu od Boha.“ Otec, ktorý si prišiel pre svojho syna (bláznivého tínedžera) do kláštora v Ružomberku (Silvo chcel v tom čase vstúpiť do jezuitskej rehole), nepovažoval väzenie za bláznovstvo. Svojho syna, ako spomína Silvo, povzbudzoval: „Viackrát mi odkázal, že je na mňa hrdý.“

Silvov list bratovi Vladovi je plný hĺbky. Povzbudzuje ho, aby sa usiloval o osobnú svätosť. Uchované listy z väzenia, tak Silva ako i Vlada, hovoria o ich krásnych rodinných vzťahoch. Slová Silvovej sestry Gabiky to i „dnes“ zdôrazňujú: "Vedeli sme, že nám vždy pomôže a on to aj vždy urobil. Vždy chcel pomáhať a aj to robil."

Nech sa nám každý stane rodinou

Silvo i Vlado boli majstrami vytvárania vzťahov. Nielen takých, „ktoré sa pritrafia“, či tých ukotvených vďaka rodine. Cielene a systematicky vstupovali do dialógu s druhým človekom. Toto svedectvo nachádzame u ich konškoláčky z Prahy Magdalény Schwarcovej (žije v karmelitánskom kláštore v Krakove), spoluväzňov, narkomanov, rektorov, europoslancov, bezdomovca i majstra sveta vo fitnes kulturistike. Mohli by sme pri každom uviesť ako stretnutie so Silvom, Vladom menilo ich životy, či prečo majster sveta vo fitneskulturistike považuje Silva za „duchovného majstra sveta“? Koľká spleť ľudí, pre ktorých sa obetovali, nehovoriac o modlitbe za členov veľkých krajín ako Rusko, Čína.

Zdieľať

Silvo a Vlado sa usilovali o hlbšie budovanie vzťahov cez členstvo v Kolakovičovej Rodine, neskôr v spoločenstve „AGAPÉ - Komunite aktuálnych služieb“ a od roku 1974 v Spoločenstve Fatima. Ak niekto z ich spoločenstva odišiel do iného spoločenstva (napr. do rehole a pod.), neprerušovali s ním kontakty, vzťah. Skôr sa tešili, že sa to, čo mu mohli odovzdať, zúročí aj na inej pôde.

Silvo bol (podľa rozprávania jedného z posledne žijúcich členov Kolakovičovej rodiny pána Mráza) veľmi prísny hlavne na tých, ktorí boli členmi spoločenstva RODINA. „Silvo bol priam posadnutý apoštolátom, akoby ho nič iné nezaujímalo,“ hovoril nám s úsmevom pán Imrich Mráz. To vyžadoval aj od iných. To bolo v čase totality veľmi riskantné. „Vlado mal väčšie pochopenie aj pre rodinný život nás, ktorí sme sa oženili.“

Vladimír Jukl (foto: Ondrej Krajňák, ÚPN)

Silvo s pápežom Jánom Pavlom II. (foto: archív rodiny Vančovej)

Ako ich vnímali ich kolegovia v práci? Nedávno mi napísal o Silvovi MUDr. Roman Rippel: „V nálade ukrčenosti, kolaborácie a konformizmu – bol svetlom.“ O Vladovi napísal profesor matematiky Pavel Brunovský: „...v porovnaní s jeho monumentálnym dielom na poli cirkevnom a politickom je táto činnosť určite menej významná. (...) Jukl bol 15 rokov sekretárom Jednoty slovenských matematikov a fyzikov. A nebol to sekretár hocijaký. Bolo to vrcholné obdobie Jednoty a to aj vďaka Juklovi. Takého sekretára Jednota nikdy predtým, nikdy potom nemala a ani nebude mať.“

Silvo bol aj mužom svedomia. Listy, ktoré písal vo väzení predstaviteľom moci až po list generálnemu prokurátorovi koncom 80. rokov, no rovnako aj jeho jasný postoj voči autoritatívnemu Mečiarovi, sú toho svedectvom. Nebál sa mať nepriateľov, či povedať, že pravda je silnejšia ako moc. Podobne ako sv. Ján Krstiteľ. A nebál sa aj mlčať, či v prosbách pokorne povedať: „Prosím, aby som bol lepším.“ Podobne aj Vlado, dokázal sa slobodne a otvorene vyjadrovať aj do médií, no keď z pohľadu predstavených „prestrelil“, v duchu poslušnosti umlčaný, dokázal tento údel niesť s pokorou, bez nenávisti. Obaja sa dokázali modliť za nepriateľov, ktorých považovali za budúcich ohlasovateľov evanjelia. Unikátne. Modlili sa za čelných predstaviteľov ZSSR a pod. Nimi zložená pieseň: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ...“ hovorí viac ako slová.

Iste, bolo by na širšiu diskusiu rozprávanie o vzťahu Silva a Vlada k svätcom ich doby. Pozornosť púta vzťah svätého Jána Pavla II k Silvovi a Vladovi. Vlado sa s Jánom Pavlom II. stretol napr. aj počas jeho prvej návštevy Poľska. „Aby sa mohli v pokoji porozprávať, pozvali sme ho na svadbu našej dcéry,“ spomínala Wanda Póltawska, ktorej dcéru novovymenovaný pápež sobášil. Keď sa dozvedel Svätý Otec, že je Silvo v Ríme (po roku 1989), pápež si žiadal, aby s ním Silvo raňajkoval. Ten vzťah so svätým Jánom Pavlom II. môžeme symbolicky vnímať aj cez deň odchodu na večnosť týchto dvoch mužov. Vlado Jukl zomrel v deň výročia blahorečenia Jána Pavla II. a Silvo v predvečer poslednej návštevy Jána Pavla II. na Slovensku.

Vzťah s Bohom

Silvo i Vlado boli, podobne ako terajší pápež František, mládencami, ktorých sa Boh hlboko dotkol cez jezuitskú spiritualitu. Vzťah so živým Bohom chceli žiť a sprostredkovať ďalej. Niekedy so zápalom konvertitu, inokedy s pochopením starca a v posledných rokoch života (hlavne v Silvovom prípade) cez pokorné prijatie kríža utrpenia, bolesti, telesnej nehybnosti.

„Už idem! ...to je ale krásne...“ povedal Silvo s rozžiarenými očami v dňoch, keď sme si mysleli, že ho Pán povoláva. Dotyk s nebom... Je to pre nás všetkých veľká nádej. Silvo po týchto slovách žil ešte niekoľko mesiacov... akoby dával Bohu ešte ďalší a ďalší deň svojho utrpenia za tých, ktorým slúžil. Hľa, vzťah s Bohom, v ktorom prijímal jeho utrpenie za svoje a svoje odovzdáva Jemu. Jeho postoj mi pripomína príbeh sv. Terezky Ježišovej, ktorá 100 rokov pred Sviečkovou manifestáciou vstúpila do Karmelu a jej slová: „Mojím povolaním je darovať všetko, darovať seba...“


Sv. Terezka Ježišova

Poznáme jej vyobrazenie, ako trhá ruže z nebeskej záhrady a posiela ich na zem. Máme v srdci istotu, že Silvo a Vlado v tomto intímnom spojení s Bohom, ktorému počas života nedokázali povedať „nie“ na „utrpenie“, „väzenie“, „pohŕdanie“, „úcty utŕhanie“ (a to i od najbližších)... v podobnom tajomstve („mystéria fidei“ – tajomstva viery) sú tí, ktorí rozdávajú kytice nebeských milostí pre nás. Vzťah s Bohom, ktorý v týchto dňoch v duchu viery v existenciu Cirkvi oslávenej žijú títo naši priatelia, bol a je pre nich najpodstatnejším. Od tohto vzťahu sa odvíjala ich veľkosť, hĺbka, horizont služby ľuďom i svetu.

Namiesto záveru...

Vlado Jukl i Silvo Krčméry boli pred desiatkami rokov označení za vlastizradcov. Dnes je po nich pomenované námestie a otvára sa tradícia, aby ich mená podobne ako mená sv. Cyrila a sv. Metoda boli navždy spojené. Bude takto pomenované námestie aj o 1 000 rokov? Viete, že mená ulíc či námestí sa zvyknú premenovávať. Pevne verím, že v dôsledku novej totality sa tak nestane. Osobne si myslím, že v Šintave sa toto námestie o pár rokov predsa len premenuje. Nehovorím to s dávkou pesimizmu, ale hlbokého optimizmu. Pevne verím, že mnohí z nás prídu na slávnosť aj o niekoľko rokov, keď v kostole budú umiestnené relikvie a námestie bude niesť názov. „Námestie svätých S. Krčméryho a V. Jukla.“ Šintava bude vďačná a hrdá. No to nebude stačiť a nestačí to ani dnes.

Námestie v Šintave (foto: Karol Dubovan)

Pamätáme si, čo si Vladova mama poznačila do denníka? Čo si chceme my poznačiť v dnešný deň do svojich kalendárov? Má to byť radosť zo zoznámenia sa s ľuďmi, podľa ktorých máme pomenované námestie? Vhodné by boli odniesť si v dnešný deň niečo viac („magis“) - túžbu po vzťahu s týmito velikánmi. Dotknúť sa Života v ich i našich životoch. Ukotviť vo svojich srdciach snahu po „zobraní si k srdcu“ niečoho z toho, čo oni žili v pravde a v Láske. Možno v podobnom duchu, ako navštevovali počas posledných dní Silva mladí ľudia, ale aj osobnosti z Talianska, Holandska, Nemecka, či pred pár týždňami manželský pár z Veľkej Británie, ktorý prišiel na Slovensko len preto, aby sa o Silvovi viac dozvedel a navštívil miesto, kde žil a aby tak hlbšie precítil blízkosť tejto osobnosti.

Venovanie v knihe od Silva

„Láska všetko znáša, všetko dúfa, všetko verí (...)“ tieto slová so Svätého Písma napísal Silvo ako venovanie do knihy, podčiarkol slovo „VŠETKO“. „Láska všetko znáša, všetko dúfa, všetko vydrží...“ Odkaz, ktorý nás povzbudzuje žiť vzťahy hodnotnejšie, nanovo.

František Neupauer
Autor je zakladateľ občianskeho združenia Nenápadní hrdinovia a Múzea zločinov a obetí komunizmu, pracuje na Ústave novodobých slovenských dejín Vysokej školy zdravotníctva a soc. práce sv. Alžbety a v Ústave pamäti národa.

Príspevok odznel na konferencii v Šintave v deň prvého výročia úmrtia Silva Krčméryho a pomenovania námestia po S. Krčmérym a V. Juklovi. V plnej verzii bude publikovaný v revue Impulz.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo