75 rokov od násilnej likvidácie reholí | Na obyvateľov Lackovej, ktorí bránili rehoľníkov, strieľali, trinástich odsúdili za vzburu

V tomto roku si pripomíname 75 rokov od násilnej likvidácie reholí. Zároveň sa akcia K stala podnetom na vznik pamätného dňa SR – 13. apríla si pripomíname Deň nespravodlivo stíhaných.

Tajná akcia ŠtB s názvom akcia K (kláštory) sa uskutočnila v noci z 13. na 14. apríla 1950. Príslušníci národnej bezpečnosti, ľudových milícií a ŠtB niekde aj za asistencie armády vnikli do mužských kláštorov po celom Československu a konkrétne na Slovensku internovali 881 rehoľníkov z jedenástich reholí. Po tejto prvej „barbarskej noci“ nasledovalo rušenie ďalších kláštorov a v auguste sa uskutočnila akcia R (rehoľníčky) zameraná na likvidáciu ženských reholí.

„Bol to hlboký zásah do našich osobných životov,“ spomínal Dr. Ladislav Lencz na akciu K. Namiesto štúdia nastúpil do PTP, no jeho priateľ z noviciátu, ktorý bol rakúskym štátnym občanom, mohol vycestovať a neskôr sa stal rektorom univerzity v Tokiu. Tento potenciál mali stovky rehoľníkov, ktorým osudná noc zmenila životy.

Vzbura obyčajných ľudí

V okolí Podolínca po vzburách veriacich proti internácii rehoľníkov v centralizačnom kláštore nastala tvrdá odplata režimu.

„Môjho muža bili dovtedy obuškami po chodidlách, až kým mu nezačala zliezať tvrdá koža z chodidiel. Na fúriku som ho v noci vozila k židovskej lekárke, ktorá mu tie rany liečila,“ spomína pamätníčka z Vyšných Ružbách.

V tom čase len 16-ročná dievčina spomína, ako ju bili najskôr po nohách a potom aj po hlave. Chceli od nej mená tých, ktorí sa zúčastnili na vzbure proti zatváraniu rehoľníkov. Nepovedala im. „Nemohla som povedať, veď medzi nimi bola aj moja mamka.“

Lacková

Na desať kilometrov dlhú cestu sa vydal aj nejeden obyvateľ obce Lacková. V súčasnosti má 170 obyvateľov, no v roku 1948 ich tu žilo 358. Veriaci z tejto obce sa vydali do Podolínca a žiadali prepustenie kňazov a rehoľníkov.

Štefan Selep búchal na bránu kláštora a pýtal sa eštebákov: „Toto je demokracia? Toto je vôľa ľudu? Toto sme chceli? Za to sme bojovali?“

Jozef Osvald spomína: „Bol postrelený do brucha a hospitalizovaný v kežmarskej nemocnici, kde ho operovali. Pán Štefan bol frontový vojak, ktorý prežil vojnu. Prežil boje, no paradoxne ho zasiahla strela blízko domova, v Podolínci.“

75 rokov od barbarskej nociRehoľníkov odvlečených počas akcie K si uctia v Bratislave, v Podolínci, Lackovej i v Trstenej

TK KBS

Spomienka Jána Osvalda

Ján Osvald, jeden z posledných očitých svedkov a brat pátra Andreja Osvalda SJ, o tejto udalosti počas podujatia v Lackovej 13. apríla 2025 povedal: „Všetci začali utekať, každý svojou stranou. Ozvali sa ďalšie výstrely z automatickej zbrane. Guľky len tak odskakovali od cesty. Bol zázrak, že nikoho nezasiahli.

Na ďalší deň, 15. apríla som sa vracal zo školy domov pešo spolu s kamarátom. V Hniezdnom nám nejakí ľudia povedali, aby sme nešli priamo po ceste, ale radšej cez kopec, lebo vraj u nás v dedine zatvárajú ľudí. Cestou cez vrch sme na kopcoch v Lackovej videli vojakov s guľometmi a ľudí, ako ich zatvárajú do školy. Pozorovali sme ich a vedeli sme, že niekto pri výsluchu musel prezradiť mená všetkých, ktorí boli deň predtým v Podolínci.

Na zozname bol uvedený jeden Ján Osvald, no boli sme dvaja menovci. Môj strýko a ja. Zatkli môjho strýka, otca i brata Jozefa.“

Vypočúvali aj deti v škole

Tak ako neskôr pri násilnej kolektivizácii nútili učitelia písať deti slohové práce na tému Prečo môj otec nevstúpil do JRD, podobne to bolo aj v Lackovej. Dotklo sa to ešte menších, detí, ktoré ešte ani nevedeli poriadne písať a čítať.

V školskej kronike obce Lacková sa píše, ako si štábny kapitán zasahujúcich policajných zložiek 15. apríla 1950 vyžiadal, aby do triedy priviedli žiakov vo veku šesť, maximálne osem rokov. Riaditeľka školy Jarmila Kľučiariková v školskej kronike jemne opísala, čo sa následne dialo.

„Na žiadosť štábneho kapitána boli do triedy dovedené deti (1. a 2. ročník). Deti nezvyklé takejto návšteve posadili sa na svoje miesta a bojazlivo hľadeli, čo sa bude diať ďalej. Štábny kapitán sa im pekne prihovoril a začal s nimi viesť menšiu debatu. No čo sa týka odpovedí detí, ani čo by bol uťal. Nedostal z nich iného slova okrem: ‚Ja neviem.‘ Deti boli prepustené naspäť na ihrisko a začalo sa vlastné vyšetrovanie dediny, ktorá už bola obsadená, takže nik nemohol ujsť.“

Nasledovalo vypočúvanie a súdny proces. Odsúdených bolo 13 osôb: Štefan Selep, Jozef Osvald st., Jozef Osvald ml., Ján (Gejza) Osvald, Anton Osvald, Jakub Galík, Ondrej Hanzes, Ondrej Kiš (vtedy asi 21-ročný), Vojtech Lopatovský, Štefan Štefánik, Mária Lopatovská (neskôr Osvaldová), Anna Klejová (rod. Osvaldová) a Mária Selepová (neskôr Kišová).

Najstarším odsúdeným občanom Lackovej za účasť na vzbure v Podolínci bol Jozef Osvald st. V apríli 1950 mal 55 rokov. Spolu s ním odsúdili aj jeho syna Jozefa Osvalda ml., ktorý patril do generácie najmladších účastníkov vzbury.

Lacková v niečom pripomína Černovú z roku 1907

Iste, udalosti v Lackovej nemôžeme úplne porovnať udalosťami v Černovej, kde v roku 1907 v čase násilnej maďarizácie bolo zastrelených 15 ľudí a 38 občanov obce (22 mužov a 16 žien) odsúdili spolu na 36,5 roka väzenia. Ale predsa, tak ako sa černovská tragédia dotýkala celej obce, podobne to bolo aj v Lackovej.

Černová mala v čase masakra približne 1000 obyvateľov, Lacková 358. Jedenásti obyvatelia zomreli počas prvej svetovej vojny. Bojovali za slobodu. Za slobodu väznených kňazov priamo vystúpilo do 70 obyvateľov. Niektorí sa skrývali, o niektorých úrady nevedeli.

Spomienka

V budove bývalej základnej školy, kde v roku 1950 vyšetrovali a kruto dobili obyvateľov Lackovej, je teraz kultúrny dom. Trinásteho apríla 2025 o 15.00 hod. sa tu v rámci spomienky premietol film Noc, keď stíchli zvony (autori: Milan Homolka a Marta Franeková Holičková, výroba: Via Inspirata a ReAnimare) a odznela prednáška o problematike internovania rehoľníkov a rehoľníc v roku 1950.

V dokumentárnom filme Katedrála jeden z účinkujúcich hovorí (parafrázujem): „Každý z nás má mať vo svojom živote ambíciu postaviť katedrálu. Môže to byť katedrála duchovného vzťahu mňa a mojej manželky alebo aj skutočne niečo reálne, viditeľné.“

Rehoľníci i rehoľníčky, ktorým totalitný režim znemožnil pokračovať v ich činnosti, sa vybrali podobným spôsobom stavať katedrálu svojho života. Niektorí v tajnej formácii, iní v rodinnom živote.