Plán Penty: Z ikony na podržtašku

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Plán Penty: Z ikony na podržtašku

Ako sa vyvíja spoločensky zodpovedný projekt Penty s magazínom Trend.

V roku 1998 vyšiel v Trende v rubrike ohlasov čitateľov môj prvý článok. Bol som stredoškolský študent a 400 korún honoráru, ktorý som dostal, ma skorumpovalo natoľko, že som tam o niekoľko rokov skončil ako novinár. Pracoval som tam deväť rokov, v roku 2012 som odchádzal ako zástupca šéfredaktora.

Pred necelým mesiacom oznámil jeho šéfredaktor Oliver Brunovský, jeden z niekdajších troch spolumajiteľov, od ktorých magazín pred štyrmi rokmi kúpila Penta, že z projektu odchádza. Súhlasím s tvrdením, že po 27 rokoch to možno chápať ako symbolický predel.

Vzhľadom na všetko uvedené venujem téme pár riadkov. O tom, prečo je Trend špeciálnou kapitolou slovenskej žurnalistiky i novodobej histórie. S prosbou o pochopenie, že nezaručujem úplnú objektivitu.

Nenovinári

Ako novinár som do Trendu nastúpil v roku 2003. Vtedajšia redakcia mala zhruba tridsať členov a dala by sa charakterizovať slovom nenovinári. Takmer nik nevyštudoval žurnalistiku, politológiu či sociológiu, ako býva zvykom v serióznych novinách.

Väčšina ľudí mala nejaký typ ekonomického vzdelania. Aj recruiting sa sústreďoval na mladých ľudí s ekonomickým vzdelaním.

V tom čase, koncom deväťdesiatych rokov a začiatkom nového milénia, vyzerala slovenská postmečiarovská ekonomika oveľa horšie ako dnes. Paradoxne, to bola jedna z kľúčových výhod, ktoré v tých časoch Trendu priali. Talentovaní ľudia mali oproti dnešným príležitostiam oveľa menej možností. Trend ich vedel privábiť svojou otvorenosťou, solídnosťou a proreformnými názormi.

Boli to noviny písané nenovinármi. To ho odlišovalo od všetkých ostatných médií na trhu.

Najlepšie to ilustruje jednoduché spočítanie toho, čo dnes robia tí bývalí kolegovia, ktorí tvorili noviny v deň, keď som do nich nastúpil, a dnes sú už mimo žurnalistiky:

Traja dnes pôsobia ako vrcholoví konzultanti či lobisti v energetike, jeden je riaditeľ firmy na výrobu stavebných látok v Česku, traja majú vlastné firmy na marketingové a PR poradenstvo, jedna z kolegýň si založila úspešnú firmu na prémiové potravinárske produkty a získala niekoľko podnikateľských ocenení. Ďalší kolega sa stal advokátom a dnes sa venuje zastupovaniu pred finančnou správou, iný pôsobí ako business intelligence analytik v už druhej veľkej finančnej skupine, asi traja skončili v korporáciách ako riaditelia komunikácie, jedna kolegyňa ako biznis analytička v IT sektore, dvaja pôsobia ako projektoví manažéri v zdravotníctve, iný si zriadil spoločnosť na vyšetrovanie sofistikovanej finančnej kriminality vo vnútri firiem...

(Menovite by som chcel spomenúť Romana Schönwiesnera, ktorý tragicky zahynul v roku 2014. Niekdajší zahraničnopolitický reportér neskôr pôsobil ako vedúci komunikačného oddelenia Generálneho direktoriátu Európskej komisie pre ekonomické a finančné záležitosti.)

O čom bol Trend

Trend bolo médium, kde nebolo dôležité sa okamžite naháňať pre článok z hodiny na hodinu. Pre kľúčové témy bolo možné vyhradiť si aj dva týždne času, čo bolo raritou aj pred desiatimi rokmi, v období menej poznačenom chorobou klikanosti, lajkovanosti a naháňaním pageviews.

Trend nepatril medzi periodiká, ktorým by na stole pristávali bonzy o politikoch alebo úniky z polície. A keď pristáli, novinári Trendu ich väčšinou nereflektovali. Málokedy sa tak dostali pred svetlá reflektorov mimo svojej bubliny. Medzi slovenskými médiami však vynikal tým, že vedel celistvejšie mapovať zložitejšie témy, ponúkal prácne vydolované dáta a vedel ich interpretovať v širšom kontexte.

Magazín dokázal byť relevantným diskusným partnerom vlády v oblasti verejných financií, dopravy, energetickej politiky, ale napríklad aj obrany, školstva či zdravotníctva, v systéme eurofondov. Vedel si poradiť s takými zložitými témami, ako boli schémy predaja emisií či nafúknuté infraštruktúrne PPP projekty, do týchto tém dokázal vstupovať aj analyticky a občas aj usvedčil ministrov z manipulovaných prepočtov.

Veľkú časť tvorilo aj mapovanie biznisu, odvetví či jednotlivých firiem. Trend dlhodobo publikoval sektorové prílohy, kde zhŕňal kvantá dát v rebríčkoch o tom, ako sa darí napríklad firmám v strojárenstve, poľnohospodárstve, zdravotníctve, finančnom biznise...

Gabriel Šípoš z Transparency International, ktorý pred desiatimi rokmi provokoval novinárov svojím blogom Slovak Press Watch, kde upozorňoval na vecné chyby, konflikty záujmov a iné pochybenie médií vrátane odhalenia viacerých plagiátorských káuz, o Trende pred dvanástimi rokmi napísal:

„Je pre mňa záhadou, ako si TREND udržuje takú vysokú kvalitu žurnalistiky pri neexistencii konkurencie. Či už ide o komentáre, spravodajstvo či editačnú prácu. Samozrejme, od týždenníka sa oproti denníkom čaká vyššia kvalita, ale TREND aj tak vyniká.“

Daňou za to bolo ťažkopádnejšie písanie a relatívne malá cieľová skupina, ku ktorej sa tieto noviny vedeli prihovoriť.

Hoci Trend bol z nastavenia probiznisové médium, až by sa dalo povedať, že bol probiznisový ambasádor, väčšinou sa mu darilo držať si nadhľad. Keď jeho novinári natrafili aj v biznis svete na príbehy zaváňajúce podvodom či kriminalitou, nebolo problémom ich publikovať. Tak zverejňovali podvodné schémy firiem v IT biznise v eurofondoch, ale napríklad aj kartel pripomínajúce praktiky bánk pri stanovovaní úrokov za hypotéky. V časoch ešte pred kauzou Gorila Trend kriticky zmapoval aj fungovanie Penty v zdravotníctve – v tom období Penta svoj zdravotnícky biznis ešte len rozbiehala a nepútala väčšiu pozornosť médií.

Hoci na majiteľoch bolo vidno, že to v nich nevzbudzovalo nadšenie, zväčša to zniesli mlčky. Napokon, väčšinová skúsenosť bola, že solídne vystavaná kritika zvyšovala váhu média aj u tých, voči ktorým bola smerovaná.

Právnické ťahanice s firmami boli pravidelnou súčasťou jeho fungovania. Vrcholom bola situácia v roku 2007, keď firme v dlhšom spore týkajúcom sa článku o podivnej investičnej firme Bartolomei Finance exekútor zablokoval účty.

Iná doba

Aj platovo bola novinárska práca v Trende hodnotená nadštandardne. Preto sa len zriedka stávalo, že ľudia z Trendu odchádzali do iných médií.

Napriek tomuto všetkému Trend nikdy nebol personálne zvlášť stabilný. Azda najbizarnejšie pôsobí ukazovateľ dĺžky funkčného obdobia šéfredaktora. Za 26 rokov sa na tomto poste vystriedali siedmi šéfredaktori, pričom priemerná dĺžka jedného funkčného obdobia bola len okolo troch rokov (Oliver Brunovský bol šéfredaktorom tri razy). A takmer vždy platilo, že za odchodom šéfredaktora bol zložitý vzťah s majiteľmi.

Relatívne vysoká bola aj celková fluktuácia v Trende.

Majitelia, zvyknutí na dlhodobo platnú skutočnosť, že kombinácia kvality média a nadštandardných platov vždy zaručí veľký záujem talentovaných ľudí o prácu v Trende, si z toho ťažkú hlavu nerobili. V duchu vety jedného z majiteľov, že „ľudí je plný svet“.

No toto postupne prestalo platiť. A Trend začal z pozície magazínu o ekonomike a podnikaní tematicky mierne ustupovať. Talentovaní ekonómovia v dobe korporácií a iných príležitostí už do novín nemierili, generácia mladých žurnalistov zasa nemala také pochopenie pre biznis svet, najmä svet tradičného priemyslu, ktorý je pre ňu málo atraktívny. Viac ju zaujímajú témy charakteristické pre dnešnú generáciu mladých – ako zlepšovať verejné priestory, ako sa aktivisticky zapojiť do budovania lepšej verejnej správy, ako lepšie bojovať s podvodníckymi politikmi (Trend napríklad odhalil kľúčové informácie o Bašternákovom biznise).

A podľa toho sa menili aj noviny. Viacej sa píše o politike, svetonázorových témach, ubúda ekonomických analýz aj biznis investigatívy. Aj hodnotovo sa z pravicových novín posunul k stredu.

Život pod Pentou

O predaj firmy sa traja majitelia – zakladatelia pokúšali viac ako desaťročie. Vrátane takmer uzatvoreného obchodu s Andrejom Babišom, majiteľom vydavateľstva Mafra, v tom čase ešte nepolitikom.

V roku 2014 napokon Trend naozaj predali, a to Pente. Každý z nich zinkasoval milión eur. Predaj odôvodňovali aj tým, že silný partner dokáže médiu zaručiť budúcnosť. Či to vtedy naozaj robili najmä kvôli tomu, nie je také podstatné ako to, či mali pravdu.

Oliver Brunovský, niekdajší spolumajiteľ, ktorý vo firme zostal ako šéfredaktor ešte štyri roky a odchádza až teraz, okrem iného k odchodu napísal: „Veľmi by som chcel veriť, že to, čo sme spoločne zasiali, bude mať dostatočne silné korene, aby pretrvalo aj v neľahkých časoch, v ktorých sa tradičné slovenské médiá teraz ocitli.“

Na jar 2017 som na Postoji publikoval článok Nevhodný návrh na pakt s oligarchami. Obsahoval myšlienku, aby oligarchovia pomohli zo svojich zdrojov rozvíjať krajinu, na čo sa ozval Jaroslav Haščák, že by si tému chcel vydiskutovať. Na našom prvom a zatiaľ poslednom stretnutí neodznelo nič senzáciehodné. Za zmienku v tejto téme stojí, že z vecí, ktoré označil za prejav služby pre spoločnosť, označil aj prevádzkovanie Trendu. Veď prakticky nezarába, sú s tým politické opletačky, ale je to hlas, ktorý by mal v spoločnosti zaznieť.

Po teoretickej stránke sa s ním dá súhlasiť, v praxi to vyzerá, že to tak úplne nie je.

Pred časom som zhrnul, v čom spočíva taktická stratégia Penty v jej biznise s médiami. „Z tipov, ako sa vplyv finančnej skupiny prenesie do obsahu jej médií, tak nezvíťazil ten, ktorý hovoril, že Penta si z nich spraví vlastnú PR agentúru. Ale ten, ktorý hovoril, že každá finančná skupina chce byť zadobre s vládnucimi politikmi, pokiaľ to len ide, a preto médiá pod Pentou budú čeliť skôr tlaku neprovokovať mocných.“

Zdá sa, že táto stratégia čoraz intenzívnejšie dopadá aj na Trend a od redakcie, jej vedenia, vyžaduje stále viac energie ju umravňovať. A stojí to aj ľudské zdroje. Za posledný polrok okrem šéfredaktora odišli z Trendu traja seniorní novinári.

Poslom tohto tlaku je Martin Danko, dlhoročný hovorca skupiny a dnes člen dozornej rady News and Media Holding.

Prečo sú dôležité dobré ekonomické noviny

Nakoniec dva dôvody, prečo veľmi chcem, aby na Slovensku fungovalo médium, akým bol Trend.

Zrejme ste pred dvomi rokmi zachytili kauzu Evka, ktorá sa týkala predraženej recepcie na ministerstve kultúry zahraničných vecí za vyše stotisíc eur. Hoci finančne ide o nerelevantnú sumu, odhaľovanie takýchto káuz je dôležité a je jednou z úloh médií, aby to robili.

Koľko ste však počuli o tom, že dostavba Mochoviec z de facto verejných zdrojov sa predražila o tri miliardy eur, pričom sa v nej krížia rozličné záujmy? Koľkí z pravidelných konzumentov médií vedia, čo znamená skratka SEPS, pričom ide o jeden najväčších biznisov pod dohľadom štátu? Ak niekto niekedy dokázal o týchto a ďalších podobných témach niečo napísať, bol to Trend. Nikdy to nemalo masovú čítanosť, vždy to ale bolo dôležité.

A druhý, možno ešte dôležitejší dôvod: Myslím, že stále viac potrebujeme aspoň jedno médium, ktoré bude advokátom čoraz zriedkavejšie znejúcej myšlienky, že poctivo fungujúce firmy a zdravé podnikateľské prostredie sú dôležitými predpokladmi pre udržanie slobodnej spoločnosti.

Článok vyšiel s podporou Nadácie Konrada Adenauera.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo