Pohreb je signálom pre okolie, že dieťa nebolo len bezduchý plod

Pohreb je signálom pre okolie, že dieťa nebolo len bezduchý plod

Rozhovor s Katarínou Jančišinovou, ktorá prišla o dve deti vo vyššom štádiu tehotenstva. Len jedno z nich mohla pochovať.

Nie je jednoduché robiť rozhovor s vlastnou sestrou, zvlášť keď ide o citlivú tému, akou je strata dieťaťa. V niečom je to však jednoduchšie, keďže som jej príbeh poznala do detailov a túto bolesť sme v rodine niesli spoločne. 

Katarína Jančišinová prišla o dvoch synov vo fáze tehotenstva, keď mamičkám bežne odľahne, že už tie najkritickejšie mesiace majú za sebou a príchod ich dieťaťa očakáva celé okolie. Prvého syna im hneď po pôrode zobrali, pretože ho zákon kvôli jeho veľkosti definoval ako spontánny potrat. Pri druhom synovi, ktorý sa narodil tiež mŕtvy, im už nový zákon umožňoval telíčko pochovať. 

Rozprávali sme sa o tom, čo pre rodinu znamená môcť pochovať potratené dieťa, o smútení matky a ostatných členov rodiny. 

Katarína Jančišinová je prekladateľka, manželka gréckokatolíckeho kňaza a v súčasnosti žije s manželom a troma deťmi v Ríme. 

Stratila si dve detičky vo vyššom štádiu tehotenstva. Môžeš opísať, čo sa stalo?

V roku 2000 sme mali svadbu a rok po svadbe sa nám narodila prvá dcérka. Keď mala vyše roka, prvýkrát sme prišli o bábätko. Bol to chlapec, dali sme mu meno Šimon. V podstate od začiatku tehotenstva som mala zápalové problémy, ktoré neskôr v 21. týždni spôsobili spontánny potrat. Išlo teda už o pokročilejšie štádium tehotenstva.

Ako si zistila, že to zrejme nebude dobré?

Začala mi odtekať plodová voda, takže v tej chvíli som si uvedomila, že sa deje niečo vážne. Manžel bol na služobnej ceste, do nemocnice ma tak odviezla mama. Tam si ma nechali, ešte zopár dní sa mi podarilo dieťatko udržať, ale lekár ma už na začiatku upozornil, že sa to zrejme neskončí dobre.

Samozrejme, manžel sa rýchlo vrátil domov, tie chvíle sme prežívali spolu. Boli veľmi bolestné. Na jednej strane som mala stále nádej, ale reálne som si uvedomovala, že odtok plodovej vody znamená predčasný pôrod. A naozaj sa to potom do pár dní aj stalo.

Prežila si teda niekoľko dní v nemocnici s tým, že dieťatko v tebe ešte stále žije?

Áno, bábätko žilo do poslednej chvíle. Chlapček bol na svoj vek relatívne veľký, bol to bojovník, lebo sa držal pri živote až do pôrodu. Napokon však pre malú pôrodnú váhu pri pôrode zomrel, takže sa narodil už mŕtvy.

Ako si vnímala, keď už bolo jasné, že dieťatko v tomto štádiu tehotenstva nemá šancu na prežitie, ešte sa však v tebe hýbalo a žilo?

Väčšinou je to tak, že matka od prvej chvíle, keď zistí, že je tehotná, si s dieťatkom vytvára vzťah, vedome alebo podvedome. Ten môj bol k deťom vždy veľmi pozitívny a aj k tomuto chlapčekovi som mala silný vzťah.

Myslím, že tento pocit veľkej straty pozná každá žena, ktorá si prešla spontánnym, ale aj umelým potratom. Zdieľať

Chvíle v nemocnici boli veľmi emotívne, na to sa nezabúda. Bolo tam aj napätie, slzy, hlboká bolesť zo strachu, že stratím dieťa. A po pôrode aj veľké prázdno, bytostné prázdno. Myslím, že tento pocit veľkej straty pozná každá žena, ktorá si prešla spontánnym, ale aj umelým potratom. Ja som to cítila tak, akoby odišiel hociktorý iný živý člen rodiny.

Mala si možnosť Šimona po pôrode vidieť?

Priznám sa, že som po tom ani netúžila. Mala som pocit, že môj vzťah k nemu nezávisí od toho, či zbadám jeho tvár a telíčko. Hoci bol už celkom dobre vyvinutý, aj keď bol maličký. Cítila som, že môj vzťah k nemu pretrvá aj naďalej.

Nemáš dnes z toho pôrodu traumu?

Traumu nie. Som typ ženy, ktorá sa i vďaka viere necháva viesť okolnosťami, situáciami, ľuďmi, ktorí mi prichádzajú do života, čo považujem za prozreteľnostné. Takže aj takúto bolestnú situáciu, ktorá vstúpila do nášho života a rodiny, som sa snažila čítať v zmysle svojej viery.

Určite to potrebovalo čas ako každá strata alebo odchod blízkeho, ale o traume by som nehovorila. Trvalo, kým sa tá rana zacelila, ale skôr sa cítim byť obohatená o túto skúsenosť.

Keďže si veriaca, určite ste riešili aj otázku krstu. Ako ste to riešili, keď si vedela, že dieťatko sa zrejme nenarodí živé?

Pri každom dieťati, odkedy som ho čakala, som si od začiatku vzbudila úmysel, aby naše dieťa malo večný život, aby bolo pokrstené. Nikdy som nerátala s tým, že by sa mohlo stať niečo zlé, aj keď každé tehotenstvo je aj riziko. No ako veriaci rodičia sme túžbu dať pokrstiť svoje dieťa mali vždy silne prítomnú.

Pamätám si, že keď som už privádzala Šimona na svet, tak som si v duchu opakovala, že si prajem jeho krst a túžim po tom, aby sme sa raz stretli v nebi.

Čo sa stalo s vaším chlapčekom po pôrode?

V tomto prípade sa to medicínsky kvalifikovalo ako potrat, a nie ako pôrod, keďže synček nedosiahol hmotnosť jedno kilo a tehotenstvo sa ukončilo pred 28. týždňom. Tak to určoval zákon, hoci som musela dieťa normálne priviesť na svet s pôrodnými bolesťami a so všetkým, čo k tomu patrí. Hneď keď sa narodil, nám ho zobrali a viac sme ho nevideli.

Nechýbalo vám, že ste sa s ním nemohli rozlúčiť a formálne ho pochovať?

Asi nám to aj chýbalo, ale keďže sa snažím okolnosti a v tomto prípade aj zákon vtedy platný brať ako realitu, tak som sa snažila netrápiť sa tým príliš. Lebo môj hlboký vzťah s dieťaťom, ktorý som si vytvorila už od jeho počatia, mi dával istotu, že sa ešte stretneme. A táto istota bola pre mňa viac ako potreba ho vidieť alebo môcť sa s ním rozlúčiť. Keby tu však vtedy táto možnosť bola, samozrejme, bola by som veľmi vďačná.

Ako si smútila po strate tohto dieťatka?

Určite najväčšiu časť smútenia žena prežíva v sebe. Keďže máme s manželom veľmi hlboký a otvorený vzťah, boli sme v tom spolu. Dovolím si povedať, že manžel trpel rovnako ako ja, ako otec, ktorý prichádzal o svojho syna. Snažil sa mi byť veľmi nápomocný, lebo aj zdravotne som bola oslabená. Staral sa o našu štrnásťmesačnú dcéru.

S materstvom som sa veľmi ťažko lúčila, ťažko sa mi odkladali tehotenské veci, ťažko som sa zbavovala predstavy, že si v rukách nepodržím bábätko.

Mnohí z okolia mi hovorili, nech skúsim čím skôr zabudnúť, pochovať svoje myšlienky. Zdieľať

Šimon bol súčasťou našich modlitieb ešte pred narodením, teda cítila som zodpovednosť povedať aj dcérke, čo sa stalo. Hoci niekto by si povedal, že ročné dieťa ešte nič nevníma, ale ja som sa vždy snažila k deťom pristupovať s celou vážnosťou. Preto som si bola istá, že tak ako vnímala to, že niekto príde medzi nás, rovnako vnímala, keď sme jej jednoducho vysvetlili, že ten niekto tu už nie je, ale je v nebi. Keď sme sa potom raz večer modlili, prosila za mamu, tatu a Tinona, ako skomolene volala svojho brata.

Necítila si tlak na seba, aby si sa čo najskôr pohla ďalej a netrápila sa viac nad touto stratou?

Mnohí z okolia mi hovorili, nech skúsim čím skôr zabudnúť, pochovať svoje myšlienky. Ja som, naopak, cítila, že sa potrebujem pozrieť do svojho vnútra, že to musím prebrať s manželom, že si to chcem pomenovať. Preto náš syn neostal len anonymom, ale potrebovali sme mu dať aj meno a spomínali sme ho aj pred dcérkou, takže ho brala ako súčasť rodiny.

Vy ste mali následne ďalšie dve deti, zdravých chlapcov, kde všetko prebehlo v poriadku. Podobná situácia ako pri Šimonovi sa vám však potom zopakovala aj pri piatom dieťati. Čo sa stalo?

Áno, bolo to v roku 2015, keď som otehotnela. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa to zopakuje, podvedome som verila, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Preto som ostala veľmi prekvapená, keď sa približne v rovnakom týždni ako pri Šimonovi zopakovala podobná situácia aj s naším Samuelom.

Určite najväčšiu časť smútenia žena prežíva v sebe. Zdieľať

Pri jednej z návštev u gynekológa – išlo o rutinnú prehliadku v tehotenstve – mi doktor povedal, že bábätko zomrelo, lebo sa pravdepodobne dostal trombus do pupočnej šnúry. Ja som si to neuvedomila, muselo to byť len zopár hodín, čo k tomu došlo. Dieťa ešte nebolo také veľké, aby som na to prišla sama, hoci som už bola skúsená mama.

V tomto štádiu tehotenstva si už mala viditeľné bruško, cítila si pohyby. Muselo to byť náročné prísť opäť o dieťatko...

V tomto čase sme už ako rodina boli niekde inde. Deti už boli veľké, my sme boli zrelší, ale nič to nemení na tom, že tá bolesť je vždy veľká. Už som nosila tehotenské oblečenie, okolie vedelo, že som tehotná. Okrem toho to bolo prekvapenie, lebo nedošlo k žiadnemu viditeľnému znaku, ktorý by naznačoval, že sa niečo zlé deje. Neodtiekla mi plodová voda ani som nekrvácala.

V ten deň bol so mnou v poradni aj manžel, ktorý zostal rovnako zasiahnutý touto bolesťou ako ja.

Narazili ste na lekára, ktorý vám to povedal citlivo?

Našťastie veľmi citlivo, keďže išlo o veriaceho gynekológa. Hoci sme nežili v Bratislave, vyhľadali sme ho, lebo odrodil aj naše dve staršie deti. Povedal nám to veľmi pekne, vyjadril spoluúčasť, cítili sme sa z jeho strany pochopení a prijatí.

Čo nasledovalo? Musela si porodiť opäť mŕtve dieťa?

Áno, boli to dlhé bolestivé hodiny pôrodu, keďže pôrod museli vyvolať. Okrem toho aj psychika ženy, ktorá vie, že jej dieťa už nežije, je určité podlomená smútkom. Musela som teda pozbierať posledné sily, aby som ostala v pokoji a odvahe. Ale boli to výnimočné chvíle. Mám pocit, že ak tieto bolestné chvíle prežijeme naplno, sprevádzajú ich aj milosti.

Je vlastne možné zmobilizovať sa na pôrod, keď už vieš, že dieťa sa narodí mŕtve?

Nemáš na výber, dieťatko muselo ísť von, musela som sa rozumovo zmobilizovať a spolupracovať. Bolo mi veľmi ťažko, ale mala som pokoj. Na nemocničnej izbe som sa stretla s viacerými ženami, lebo vyvolanie pôrodu trvalo niekoľko dní, dieťatko sa nepýtalo spontánne na svet a telo teda nespolupracovalo. Ženy, ktoré vedľa mňa ležali, boli buď po spontánnom potrate, aj po umelých oplodneniach. Boli tam ženy, ktoré už viackrát potratili po umelom oplodnení, a videla som tú drámu, ktorou si musia prejsť, hlboké utrpenie zo straty a strata nádeje, že sa im už ani nepodarí počať dieťa.

Musela som teda pozbierať posledné sily, aby som ostala v pokoji a odvahe. Zdieľať

Pamätám sa na pekné rozhovory, snažila som sa im pomôcť, vypočuť ich, povzbudiť a byť im nablízku. Lebo trpeli rovnako, ako som trpela ja.

Po ťažkom pôrode som však opäť nemala potrebu Samuela vidieť. Nie preto, že som mala strach, ale preto, že som mala pocit, že môj vzťah s ním bol intímny, a to, že som ho nevidela, nič neubralo z tohto vzťahu s ním. Vedela som tiež, že bol už vo mne mŕtvy niekoľko dní, tak som tušila, že pohľad naň by mohol byť znepokojivý a náročný.

Manžel bol pri oboch pôrodoch?

Pri prvom to ešte nebolo možné, len na chvíľu ho pustili ku mne. Pri Samuelovi už bol so mnou takmer celý čas a veľmi som to ocenila.

Ako sa dá takáto bolestná situácia prežiť dvakrát?

Nám pomáhala viera. Len čo som sa to dozvedela, Bohu som povedala svoje áno, prijali sme to, čo sa nám stalo. Povedala som mu, že tomu nerozumiem, ale keď to tak má byť, tak to chcem prijať. To mi pomáhalo ísť dopredu, hoci som bola smutná a zranená. O to viac, že obe deti boli vytúžené.

Pomáhalo nám aj spoločenstvo našej rodiny, rodičia, dospievajúce deti. Najstaršia dcéra mala už štrnásť rokov, najmladší mal šesť. Tak ako sa na bábätko tešili, tak ho museli potom stratiť. Len čo sme sa vrátili od lekára, nič pred nimi sme neskrývali, všetko sme pomenovali, spolu sme sa vyplakali a modlili, aby sme túto situáciu vedeli zvládnuť.

Situácia bola iná v tom, že zákony sa zmenili a vy ste si už telo svojho dieťatka mohli vypýtať, aby ste ho pochovali.

Rodičia dnes už majú právo vypýtať si od nemocnice telíčko svojho dieťaťa, ktoré prišlo na svet v akomkoľvek štádiu tehotenstva. Ak si to prajú, treba o to požiadať. Nám bol veľkou oporou brat, ktorý je lekár. Pre nás ako rodičov to bolo náročné ustáť, preto sme boli vďační, že to niekto za nás vybavil. Dôležité bolo vedieť, že táto možnosť tu je, byť aktívni a žiadať o to. Náš synček išiel na pitvu a odtiaľ ho prebrala pohrebná služba.

Nerobili vám pri vyžiadaní tela v nemocnici problémy? Bolo to už automatické?

Automatické to bolo do takej miery, ako sme sa my informovali a ako sme žiadali, že máme na to právo. Nerobili nám žiadne problémy ani sa nikto nečudoval. Takže naša skúsenosť bola s vybavovaním pozitívna. Videli sme veľký rozdiel v tom, ako k tomu pristupovali pri úmrtí nášho prvého syna a teraz. Vďaka novej legislatíve sme sa mohli dôstojne rozlúčiť so svojím dieťaťom. Má svoje miesto na cintoríne.

Samuela ste teda mali možnosť už pochovať. Ako prebehol pohreb?

Pohreb bol len v úzkom kruhu rodiny a bola to veľká slávnosť. Bolo to svedectvo aj pre naše deti, ale aj pre bratrancov a sesternice, pretože Samuel sa mal do rodiny narodiť ako pätnáste vnúča. Všetky tieto deti boli na pohrebe, prišli s bielou kvetinkou, kládli svojim rodičom veľa otázok a oni sa tak museli s nimi rozprávať o smrti a večnom živote. Samotný pohreb bol jednoduchý a zároveň posvätný.

Nemáš pocit, že ste si tým pohrebom len skomplikovali smútenie? Že ste boli vystavení bolestnej situácii mať pred očami truhličku svojho dieťatka?

Určite to bol väčší emočný nátlak, ale keďže sme to s rodinou prežívali hlboko v Bohu, na pohrebe som, myslím, ani neplakala, bola som ponorená do pokoja. Určite smútok prišiel neskôr so všetkou silou a netreba pred ním utekať, lebo by nás aj tak dobehol. Slzy boli, aj sa ešte dlho vracali, ale tá chvíľa pohrebu bola neopakovateľná a dôležitá.

Len čo som sa to dozvedela, Bohu som povedala svoje áno, prijali sme to, čo sa nám stalo. Zdieľať

Napokon, ten pohreb je aj signálom pre okolie, že dieťa, ktoré zomrelo, nebolo len bezduchý plod, ale že je to človek, s ktorým sa musíme dôstojne rozlúčiť ako s každým iným zomrelým. V súčasnosti je týchto situácií stále viac, je preto správne, aby sa aj za tieto deti ľudia modlili, či už najbližší, ale aj celá Cirkev. Lebo máme nádej, že aj ony môžu mať večný život.

Ty vlastne vieš porovnať obe situácie, prvé dieťa ste nemohli pochovať, ďalšie už áno. Bola možnosť zažiť pohreb pre vaše okolie a rodinu lepšia v tom, že ste dali ľuďom signál, že nám zomrel jeden člen rodiny?

Myslím si, že áno, má to svoj hlboký význam. Je to akoby bodka za určitým obdobím, dôstojný záver života, hoci trval len zopár mesiacov, a signál smerom von aj pre nás.

Boli neskôr reakcie a očakávania okolia, ktoré ťa prekvapili?

Ja som v tom období učila na gymnáziu na východnom Slovensku a bola som aj triednou. Keď sme sa lúčili pred letnými prázdninami, bola som už v štrnástom týždni tehotenstva, aj napriek názorom, že si mám svoje súkromie strážiť, som to chcela svojim študentom povedať. V triede som sa vždy snažila vytvárať rodinné vzťahy a neželala som si, aby v septembri žiaci zistili, že im triedna odíde uprostred roka, lebo je tehotná. Zdalo sa mi to férové a neváhala som pustiť ich takýmto spôsobom do svojho súkromia. Keď som im teda oznámila, že čakám bábätko, po chvíľke prekvapenia sa spustil obrovský potlesk. Ostala som z toho dojatá.

Pre nich bol ich brat realitou, a nie niečo, na čo treba zabudnúť. Zdieľať

Videla som, že vedeli doceniť radosť ženy, ktorá čaká dieťa.

Keď som koncom leta o bábätko prišla pár dní pred nástupom do práce, musela som zostať niekoľko týždňov na péenke. Nemala som strach vrátiť sa, postaviť sa pred nich a nanovo pomenovať situáciu, v ktorej som sa ocitla. Keď som žiakom povedala, že som o dieťa prišla, len to utužilo vzťahy medzi nami a svojím spôsobom to bolo aj výchovné. Lebo raz sa v podobnej situácii môže ocitnúť ktorákoľvek z mojich študentiek. Videli ma tešiť sa aj smútiť.

Ako reagovali vaše vlastné deti, ktoré boli v citlivom veku?

Bolo im to veľmi ľúto. Na bračeka sa veľmi tešili, keďže máme dvoch chlapcov, tí už rátali s ďalším členom do partie. Ale videla som, že náš pokoj, hoci v bolesti a smútku, prechádzal aj na nich, takže ich to nevykývalo natoľko, aby sa im zrútil svet.

Pamätám si, že náš najmladší, hoci mal už šesť rokov, mal obavu ísť sám po tmavých točitých schodoch na poschodie nášho domu, kde bola jeho izba. Vždy bol rád, keď niekto náhodou v izbe bol alebo keď niekto išiel hore s ním. Keď som sa vrátila z nemocnice, poslala som ho niečo hore zobrať. A on na moje prekvapenie bezstarostne išiel. Uvedomila som si – hop, niečo sa stalo.

Je to hlboká strata, ktorá sa v tom momente nedá nijakým spôsobom nahradiť. Zdieľať

Tak som sa ho opýtala, či už nemá strach chodiť hore sám. A on mi povedal, že nemôžem mať strach, lebo už nie je najmladší, má predsa mladšieho brata. Tam som si uvedomila, ako to psychologicky na naše deti vplývalo, ako za krátky čas podrástli a dozreli. Pre nich bol ich brat realitou, a nie niečo, na čo treba zabudnúť. Cez vieru to nebola len spomienková prítomnosť, ale realita a istota, že sa spolu stretneme v nebi.

To skôr ja som potom zápasila ešte pár mesiacov s určitou melanchóliou a s tým, že musím normálne žiť svoj každodenný život.

Okolie často nechápe ženu po potrate, utešuje ju, že bude mať ďalšie deti, že to nemá riešiť. Zraňovali ťa podobné reakcie?

Podľa mňa neexistuje žena, ktorú by po potrate nedobehol syndróm smútku a melanchólie. Je to hlboká strata, ktorá sa v tom momente nedá nijakým spôsobom nahradiť. Je to niečo, čo sa musí zahojiť časom.

Sú vaši dvaja synovia aj dnes súčasťou rodinného prežívania?

My zvykneme stále hovoriť, že máme päť detí, ale len tri sú medzi nami. Nechceme to maskovať. Sme všetci bohatší o túto skúsenosť, ktorá hoci nebola jednoduchá, zomkla nás medzi sebou.

 

Foto: Cyril Jančišin

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo