I was in fake Russia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
I was in fake Russia

Vladimír Putin sa pretláča rukou so súperom počas návštevy na vzdelávacom fóre mladých v Tversku pri jazere Seliger, 450 km severozápadne od Mosky 1. augusta 2011. FOTO TASR/AP

Krajina, ktorej liberálny Západ vyčíta šírenie fake news, je sama fake.

Túto jeseň som dlho cestoval po Rusku. Zastavil som sa v Moskve, na viacerých moskovských predmestiach, vo Volgograde, Kalmycku, Magnitogorsku, Baškirsku, Nižnom Novgorode a Jekaterinburgu. Prechádzal som lesmi, poľami, stepami a – existuje niečo ruskejšie? – mnohými jesenne sfarbenými brezovými lesmi.

Prišiel som na pozvanie kultúrneho atašé Rakúskej republiky. Ruský štát ma nepodporoval žiadnym spôsobom. Chcel som aj napísať niekoľko reportáží o Rusku, no kedykoľvek som nasmeroval otázky na štátne alebo štátu blízke inštitúcie, igno­ro­vali ma alebo bojkotovali. Veľká časť mojej práce spočívala v tom, že som v piatich ruských veľkomestách čítal zo svojej knihy EXPEDÍCIA EURÓPA. Poslucháčmi mojich čítaní boli ruskí študenti. To mi sprostredkovalo dojem o ruskej mládeži.

Aspoň tá ruská minerálka

Dopredu poviem, že z kultúrneho hľadiska som nadšeným rusofilom, z politického hľadiska som voči Rusku naladený dosť neutrálne. To znamená, že odmietam vedenie hybridnej vojny Ruska presne tak ako protiruskú hystériu liberálneho Západu. Keďže som konzervatívec, znamená to tiež, že nutne sympatizujem s niektorými súčasťami ruskej štátnej doktríny.

Dopredu poviem aj to, že nič nevylieči človeka z rusofílie tak ľahko ako cesta po Rusku. Moja predošlá cesta po Rusku sa konala pred siedmimi rokmi. Najneskôr od roku 2014 je mnohé inak, sú tu vojna a studená vojna aj sankcie. Tento konflikt som sledoval celé roky aj v ruskej štátnej televízii, mnohé moje nedeľné večery patrili nákladne pripraveným reláciám moderátorov Kiseljova a Solovjova a dokonca som čítal Solovjovovu knihu „Revolúcia konzervatívcov“. Niežeby som všetkému veril, samozrejme, že nie, bola to propaganda na úrovni, no vychádzal som z toho, že je tu čiastočné prekrytie s realitou.

Prinajmenšom som veril v renacionalizáciu Ruska, ktorú hlásali tieto relácie bezprostredne po sankciách proti Rusku. Dokonca som považoval návrat k národnej produkcii za rozumný. V roku 2011 nebolo možné v mnohých ruských loká­loch dostať ruskú minerálku. Ako keby najväčšia krajina sveta nemala nijakú pitnú vodu!

V roku 2018 dostanete v Rusku ruskú minerálnu vodu, no skorší trend sushi odznel v prospech pseudobavorských a pseudočeských pivární s hudbou v angličtine. A v dizajne, oblečení a nových hipsterských lokáloch mladých ľudí som našiel viac západnej popkultúry než kedykoľvek predtým. Keď si prezeráte matriošky a šálky s obrázkom Putina v staromoskovskej turistickej zóne Starý Arbat, ovieva vás obohratá anglická popová hudba. Keď hľadáte v antikvariáte starobylého kníh­ku­pectva „Moskva“ knihy Solženicina a filozofa Solovjova, mučí vás škriekajúca cover ver­zia skladby „Bad“ Michaela Jacksona. A nielen v Moskve. Aj v ďalších veľko­mestách som niekoľko dní nepočul ani jedinú ruskú pieseň.

Rusko sa odvracia od Západu a orientuje sa po novom na Euráziu? To je klebeta, rebjáta. To je fake news. Krajina, ktorej liberálny Západ vyčíta šírenie fake news, je sama fake. I was in fake Russia.

Na prorežimnú mládež, ktorej sa tak rady posmievajú západné médiá, som narazil len raz. Bolo to typicky na okraji krajiny, v kalmyckom hlavnom meste Elista, pred radovkou „Chess City“. To, čo môj taxikár mylne považoval za „flashmob“, sa ukázalo ako udeľovanie medailí mladým športovcom. Zo zvukového záznamu sa ozýval Putinov hlas, ktorý otváral „rok 2018 ako rok dobrovoľných volontérov“. Na zvukovom zázname nasledoval párty jasot mládežníckej masy, ktorý okamžite kopírovali mladí na mieste slávnostnej prehliadky v „Chess City“.

Medzi mladými, s ktorými som sedel po večeroch, ani jeden neutrúsil dobré slovo o vláde. Hoci nikto nebol taký vzdialený od penzie ako oni, aj oni považovali náhle zvýšenie dôchodkového veku za rušivé. Niektorí z nich by radi emigrovali. Oloveným tónom hovorili o olovenom čase. Mnohí museli od mladosti tvrdo pracovať. V Moskve som raz sedel s mladými liberálnymi ľuďmi z umeleckej scény. Jedna povedala: „Sme všetci v mantineloch.“ Spomenula milostný vzťah aktivistky Pussy Rios Mariji Aljochini s ruským pravo­sláv­nym aktivistom Dmitrijom Enteom: „To, že títo dvaja, ktorí proti sebe bojovali až do krvi, sú teraz spolu, dokazuje len jedno: To všetko bol fake.“

Pri svojich čítaniach som sa pokúšal vyjsť v ústrety predpokladaným záujmom svojho publika. A tak som ponúkal študentom čítanie reportáží, ktoré som z roz­lič­ných zorných uhlov napísal o ruskej veľkotéme desaťročia – o vojne vo východo­ukraj­in­­s­kom Donbase. Bol som nepríjemne prekvapený, že som žal nepriateľské mlčanie. Vo Vol­gograde jeden ženský hlas pošepkal: „Radšej nie!“ Od toho času som sa pýtal publika, aký je problém s touto témou. Len v Moskve odpovedala jedna študentka: „Od novinárov už nechcem o tom čítať vôbec nič. Verila by som len niekomu, kto sám pochádza z Donbasu.“

Kto sú to partizáni?

Šiel som ďalej, čoraz menej som predčítaval po nemecky, čoraz viac som rozprával po rusky, stále viac som sa usiloval podnecovať študentov k diskusiám. V Magnito­gorsku som sa ich rovno spýtal, či mi uveria, a zostal som mlčky sedieť, kým ne­do­stanem odpoveď. Tento duel som prehral. Neskôr jeden študent povedal: „Opýtaj sa, ktorá organizácia posiela reportéra, a hneď vieš, čo píše.“ Ja na to: „Mňa neposiela nijaká organizácia. Čiže veríte mi?“ Mlčanie pokračovalo.

Profesorky boli iné. Ich postoje k vojne boli prekvapivo rozličné. Len jedna – na počudovanie kazažskej národnosti – zastupovala naratív štátnej televízie, iná hovorila o „propagande na obidvoch stranách“, iná zas mala „úplne vlastný názor, mám príbuzných v Charkove a tí si užívajú život“.

Mladšie učiteľky nečítajú nijaký denník a nepozerajú nijaké televízne správy. Nevedeli, kto je primátorom ich mesta a ešte nikdy nepočuli o nejakom pánovi Skripaľovi. Relácie moderátorov Kiseljova a Solovjova sa ukázali ako elitný prog­ram pre niekoľkých vysokovzdelaných, väčšinou pre starších mužov. Tento diskurz do­konale míňa veľkú väčšinu Rusov. Niekoľko učiteliek povedalo, že vojna je ich „ot­vo­renou ranou“, je „príliš bolestivá na to, aby sme o nej hovorili“. Len v tvárach mladíkov som nevidel nijakú bolesť. Nevidel som nič.

Ku koncu čitateľskej cesty jeden študent utrápene vykríkol: „Ale vy čítate témy pre dospelých! My týmto pojmom nerozumieme.“ Myslím si, že hovoril za mnohých. Ho­vo­ril zvlášť za mnohé poslucháčky, ktoré napríklad nevedeli ani to, čo je „partizán“. Ruskí študenti sú v priemere o dva roky mladší než slovenskí. Rusi maturujú ako 16-roční. Spomedzi stoviek ľudí, pred ktorými som vystúpil, prejavili len niekoľkí záujem o politiku. Jeden mladý učiteľ mi vysvetlil: „Keď máme hostí z Európy, vždy sme prek­vapení, ako veľmi sa zaujímajú o politiku.“ Politika, tak som pochopil na svojej ces­te po Rusku, je niečo pre starých mužov.

Áno, vyskytli sa tri-štyri výnimky. Jedna jediná študentka sa vo Volgograde vyjadrila štipľavo proti Kiseljovovi. „Ona je originálnou hlavou,“ zaznelo za ňou v učiteľskom zbore, „pravdaže, neurobí nijakú kariéru.“ Nezvyčajne zádumčivý študent povedal v Mag­nitogorsku: „Na začiatku vojny som ako jednu z mnohých myšlienok mal ná­pad ísť bojovať na Donbas. Teraz už nie.“ Ostatná mládež mlčala. Buď boli ľahostajní, alebo stratili vieru, že vôbec existuje také niečo ako pravda.  

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo