Minulý týždeň vykázalo Maďarsko zo svojich univerzít rodové štúdie (gender studies). Podľa výnosu Orbánovej vlády sa tento odbor už nebude vyučovať, pretože je po ňom veľmi nízky dopyt. Gender studies dosiaľ ponúkali dve budapeštianske univerzity, Univerzita Loránda Eötvösa (ELTE) a Stredoeurópska univerzita (CEU), ktorú založil dnes priam mýtický George Soros.

Magisterské štúdium rodového výskumu na každej z nich navštevuje dnes asi 20 študentov, to budú však jeho poslední maďarskí absolventi.

V Maďarsku je z Orbánovho ťaženia proti rodovým štúdiám veľká téma. Dotknuté univerzity proti tomuto zásahu ostro protestovali, CEU označila zánik rodových štúdií za významnú stratu pre tamojšiu vedeckú komunitu, ako aj pre spoločnosť. Viaceré liberálne médiá na Západe označili tento krok za pokračovanie Orbánovej antisorosovskej ideologickej vojny, ktorá sa teraz prejavila v podobe náhubku pre kriticky mysliacich vedcov. Rakúsky Der Standard posmešne citoval proorbánovské noviny Figyelo, podľa ktorých rodové štúdie kopírujú komunistickú logiku tým, že prenášajú niekdajší triedny boj na úroveň boja medzi mužom a ženou.

Hriechy proti gender

Ako téma gender zasahuje do vedeckej komunity aj do spoločnosti, ilustruje aj čerstvý prípad talianskeho profesora fyziky Alessandra Strumiu. Ten minulý mesiac vystúpil na workshope CERNu, na ktorom sa tiež preberalo, akými akčnými inováciami podporiť zastúpenie žien v oblasti fyziky.

Strumia prišiel s vedomou provokáciou, tvrdil, že vo fyzike niet žiadnej diskriminácie žien, skôr naopak. Súčasná politická kultúra je vraj v tomto odbore nastavená v prospech žien, na ktoré sa kladú nižšie nároky. Sám Strumia sa považuje za obeť ideológie, ktorej cieľom je dosiahnuť paritné zastúpenie medzi mužmi a ženami, stálo ho to vraj už miesto na jednom výskumnom inštitúte.

Nahnevaný taliansky fyzik pri prezentácii nevolil najcitlivejšiu formu, pobúril a urazil prítomné fyzičky. CERN sa obratom dištancoval od jeho názorov a ukončil s ním akúkoľvek spoluprácu.

Samozrejme, je otázne, či by Strumiovi pomohlo, keby svoje názory prezentoval neosobnejšie a sofistikovanejšie.

Pred vyše desiatimi rokmi vyvolala búrku rozhorčenia prednáška Larryho Summersa, vtedajšieho prezidenta Harvardu a ešte predtým ministra financií v Clintonovej vláde. Summers na základe nuansovitých, vedeckých argumentov a empirického pozorovania vysvetľoval, prečo ženy nie sú paritne zastúpené na špičkových vedeckých pozíciách: jednak preto, že ide o natoľko časovo pohlcujúcu prácu (80 hodín týždenne), že aj mnohé talentované ženy sa jej vyhýbajú.

Najviac však Summers šokoval biologickým argumentom, keď uviedol, že muži dosahujú na inteligenčnej škále extrémnejšie hodnoty, je ich viac na spodku aj na samom vrchole distribúcie. Aj preto je pochopiteľné, že v špičkovom výskume fyziky, kde sa presadia len tí najlepší z najlepších, je viac mužov.

Muži dosahujú na inteligenčnej škále extrémnejšie hodnoty, je ich viac na spodku aj na samom vrchole distribúcie. Zdieľať

V roku 2005 bol z toho v USA obrovský škandál. Summers čelil masívnej kritike zo strany médií aj mnohých vedcov či vedkýň, proti jeho prednáške protestovali vyučujúci a študenti Harvardu. No a pre feministické hnutie sa stal stelesnením mačizmu, ktorý si chce zachovať dominantné postavenie mužov na vrchole inštitúcií, a preto popiera rodovú ideu o tom, že rozdiely medzi mužmi a ženami sú dané výlučne sociálnymi a mocenskými štruktúrami.

Summers sa následne opakovane ospravedlnil, zriadil fond vo výške 50 miliónov dolárov na podporu rodovej diverzity na Harvarde. Ani tak to neustál a napokon odišiel z vedenia Harvardu.

V krajine rodových profesoriek

Nie, teraz nebudú nasledovať ódy na Orbánov záťah proti gender studies ani náreky konzervatívca nad svetonázorovou tyraniou, ktorá rúca tradičné hodnoty, klasické roly muža a ženy a slobodu prejavu ako naposledy v prípade Alessandra Strumiu.

Gender studies a ich kľúčové tézy, ktoré si osvojila veľká časť mediálneho aj politického establišmentu v domnienke, že bojujú proti iracionálnym predsudkom, totiž v posledných rokoch najpresvedčivejšie spochybnili vedci aj novinári z liberálneho sveta.

Známy nemecký novinár Harald Martenstein, okrem iného držiteľ prestížnej Ceny Egona Erwina Kischa, sa stal pred pár rokmi terčom kritiky, že bagatelizuje diskrimináciu žien a pretláča prototyp utláčaného bieleho nemeckého muža. Výskumníčky rodu z Freie Universität Berlín ho obvinili, že reprezentuje „perfídnu tradíciu“, ktorá „poznatky žien hanobí ako nevedecké“, a že ide o prejav sexizmu, ktorý sa podobne ako rasizmus ukrýva pod pláštikom slobody prejavu.

Čím si to všetko Harald Martenstein vyslúžil?

Tým, že pre liberálny týždenník Die Zeit napísal rozsiahlu esej, v ktorej sa zaoberal vedeckosťou téz rodových štúdií. V prvom rade sa pozastavil nad tým, že takzvané gender studies a gender mainstreaming sú najrýchlejšie rastúcim vedeckým odborom v Nemecku. V roku 2011 bolo v dôsledku cielenej vzdelávacej politiky štátu na nemeckých univerzitách a odborných vysokých školách už 173 profesúr v oblasti gender. Genderisti tak už v Nemecku s prehľadom predbehli profesorov slavistiky.

Martenstein sa preto začítal do univerzitných prác gender studies. Zistil, že prírodné vedy sú pre výskumníčky z odboru gender asi takým postrachom, akým je pre kreacionistov dielo Charlesa Darwina. V ich základných prácach narazil na vety typu: „Prírodné vedy reprodukujú vládnuce normy“, „Prírodné vedy konštruujú poznanie, ktoré pracuje v prospech udržania spoločenského systému“, „Za vedeckým nárokom na objektivitu je skrytý mužský habitus“.

Keďže pod gender sa rozumie niečo ako „sociálne pohlavie“, podľa ktorého delenie na „mužov“ a „ženy“ nie je vecou biológie, ale spoločenských konvencií, Martenstein si všimol, že v prácach feministiek sa takmer vôbec neráta s pojmami ako „hormón“ alebo „evolúcia“. Naopak, stretnete sa s vetou „Anatómia je sociálnym konštruktom“, ktorej autorkou je jedna z najvýznamnejších teoretičiek genderu Judith Butler.

Martenstein sa vybral za dvomi vedkyňami v oblasti gender, aby ich konfrontoval so svojou výhradou, že gender studies nie sú v skutočnosti vedou, ale ideológiou.

S Hannelore Faulstich-Wielandovou z Hamburskej univerzity, podľa ktorej má fakt, že muži sú pri maratóne rýchlejší než ženy, spoločenské dôvody, hovoril o rozdieloch medzi chlapcami a dievčatami v škole. Argumentoval štúdiami, prečo sa obe pohlavia za školskými lavicami správajú v priemere inak, no Faulstich-Wielandová to všetko odmietla. Agresívnejšie správanie chlapcov oproti dievčatám nesúvisí s hormónmi, je vraj produktom zlej výchovy, ktorá je v prípade chlapcov od raného veku fixovaná na mužskú rolu. Na protiargumenty z oblasti genetiky či neurovedami reagovala zaklínadlom: „Prírodné vedy sú konštrukciou.“

Pod gender sa rozumie niečo ako „sociálne pohlavie“, podľa ktorého delenie na „mužov“ a „ženy“ nie je vecou biológie, ale spoločenských konvencií. Zdieľať

Martenstein podobne pochodil aj u Uty Brandes, ktorá je profesorkou genderu a dizajnu v Kolíne. Brandes zastáva názor, že „všetko, čo je vodorovné, je skôr mužské“. Martensteinovi to ilustrovala na príklade kostolných veží, ktoré považuje za „príliš falické“, pretože „taká kostolná veža takpovediac penetruje dedinu“. Keď novinár namietol, či hodiny na kostolnej veži nie je lepšie vidieť, ako keby boli kdesi v jaskyni, Brandes sa zasmiala.

Ďalej ho presviedčala, prečo by anglické slová „teacher“ a „professor“, ktoré sa vzťahujú na mužov aj ženy, mali získať novú, ženskú podobu „teacheress“ a „professoress“.

Sexuálny paradox

Na stretnutí novinára s poprednými nemeckými feministkami však nebolo najzaujímavejšie ani tak to, čo hovorili alebo čo popierali, ale to, čo nevedeli. Keď Martenstein spomenul meno slávnej kanadskej psychologičky Susan Pinkerovej, ani jedna profesorka netušila, o kom je reč.

Ak profesorka rodových štúdií nevie, kto je Pinkerová a čo napísala, je to asi podobné, ako keby univerzitný ekonóm nepoznal Paula Samuelsona.

Pinkerová je autorkou asi najdôležitejšej knihy o rozdieloch medzi mužmi a ženami. Pracovala na nej v čase, keď s úžasom sledovala polemiku o prednáške Larryho Summersa, ktorý tvrdil len to, čo už predtým dokázali mnohé vedecké práce. Pinkerovej kniha vyšla pred desiatimi rokmi pod titulom „Sexuálny paradox. Problémoví chlapci, nadané dievčatá a reálny rozdiel medzi pohlaviami“.

Táto kniha je výnimočná v tom, že nie je písaná zo žiadnych schematických ani ideologických pozícií. Sama autorka oceňuje feminizmus takzvanej prvej aj druhej vlny, pretože aj hnutie žien pomohlo zbúrať rôzne umelé bariéry, vďaka čomu dnes ženy počtom aj prospechom predstihnú mužov na školách a môžu si oveľa slobodnejšie vyberať formu sebarealizácie.
 

Dnes 61-ročná Susan Pinkerová vlastne svojím životom symbolizuje úspech moderných žien: je matkou troch detí, popri bohatej klinickej praxi a vedeckom výskume stihla písať pravidelné články pre Wall Street Journal a ďalšie významné noviny.

Pinkerová bola kedysi tiež zástankyňou názoru, že roly muža a ženy sú zameniteľné a len spoločenský systém bráni tomu, aby sa ženy uplatnili aj v mužmi dominovaných oblastiach. V 70. rokoch žila istý čas v kibuci, utopickej komunite, ktorá chcela okrem iného zrušiť bariéry medzi triedami aj pohlaviami.

Pinkerová však pozorovala, že tento ideál rovnosti či rovnakosti v realite nefunguje. Nelákala ju ani práca vo fabrike, ani v kuchyni, radšej pracovala v knižnici či s deťmi. Všimla si, že napriek deklarovaným ideálom boli jedinými mužmi, ktorí sa pohybovali v blízkosti komunitného centra pre deti, záhradníci či členovia ozbrojenej jednotky, chrániaci kibuc pred teroristickými útokmi. V kibuci tak podľa Pinkerovej časom pochopili, že ak chcú členovia utopickej spoločnosti prežiť, byť spokojní a produktívni, musia pochovať ideu, že obe pohlavia sú vlastne tým istým.

Pinkerová vo svojej knihe opisuje úspech takzvaného feminizmu druhej vlny, ktorý od 60. rokov 20. storočia menil život žien na Západe a vyvrátil dobovú konvenciu, že najlepšou formou sebarealizácie pre ženu je práca v domácnosti.

Lenže feministické diela 60. rokov šírili aj ilúziu, podľa ktorej sa ženy ženami nerodia, ale stávajú – teda ak odmietnu slúžiť mužom v podradných džoboch ako učiteľky a sestričky, zbavia sa zotročujúcich ženských šiat a domácich prác, začnú žiť v celkom novom svete, kde sa zotrú všetky rozdiely. Neexistuje totiž nič také ako materinský inštinkt – tak to tvrdili zakladajúce diela moderného feminizmu – nie sme totiž zvieratami so zvykmi a pudmi, sme stále v stave zmeny. Ženy sú definované len svojou súčasnou situáciou a možnosťami. Ak sa zmenia možnosti, všetko sa zmení, takto podľa Pinkerovej znel prísľub nového feminizmu.

Prečo sú ženy iné

Kanadská psychologička však dokazuje na základe vlastného výskumu aj mnohých vedeckých štúdií opak: Väčšina žien na Západe dnes pracuje, „ale nezdá sa, že by talentované ženy s tými najlepšími možnosťami voľby a slobody vyberali v rovnakých počtoch rovnaké cesty ako muži okolo nich. Hoci sa bariéry zrušili, nesprávajú sa ako ich mužské klony.“

Podľa Pinkerovej totiž nielen naše pozorovanie, ale aj poznatky modernej psychológie či neurovedy jasne preukazujú váhu biologických rozdielov medzi mužmi a ženami.

Mimochodom, tie rozdiely hovoria najmä v prospech žien, ony sú tým silnejším pohlavím. Nejde len o to, že ženy žijú v priemere o niekoľko rokov zdravšie aj dlhšie.

Ako preukazuje autorka tejto pozoruhodnej knihy, muži sú v skutočnosti krehkejším pohlavím už od embrya. Mužské embryá sú náchylnejšie podliehať stresu matky, chorobám a častejšie zomierajú. Až do 18. veku života sú chlapci v priemere zraniteľnejší než dievčatá, pričom ten rozdiel je štatisticky dramatický. Ako píše Pinkerová, „z biologickej perspektívy platí, že dievčatá majú ochranný dáždnik od kolísky po hrob“.

Okrem väčšej náchylnosti k chorobám a traumám sa krehkosť chlapcov prejavuje aj v škole – chlapci sú oveľa častejšie umiestňovaní do špeciálnych tried, značne častejšie prepadávajú či nedokončia strednú školu a stratia sa tak v živote.

Ako píše Pinkerová, „z biologickej perspektívy platí, že dievčatá majú ochranný dáždnik od kolísky po hrob“. Zdieľať

Chlapci majú všeobecne väčšie problémy s učením a pozornosťou (fenomén zvaný ADD), rovnako Aspergerov syndróm, najfunkčnejšia forma autizmu, sa vyskytuje desaťkrát viac u chlapcov než u dievčat.

Ženský ochranný dáždnik proti rôznym chorobám a poruchám podľa všetkého súvisí s tým, že ženy majú dva chromozómy X. Mnohé gény súvisiace s mozgom sú lokalizované práve v chromozóme X, takže ak je poškodený jeden z tejto dvojice chromozómov, ženy majú na rozdiel od mužov ešte druhé X.

Lenže je tu aj mužský hormón testosterón, ďalšia biologická sila, ktorá spôsobuje, že muži sú v priemere agresívnejší, energickejší a majú väčší sklon riskovať.

Susan Pinkerová na základe týchto vedeckých poznatkov vysvetľuje, prečo sú medzi mužmi častejšie zastúpení géniovia, ale aj idioti. Camille Pagliová, americká profesorka, to raz vyjadrila vtipom: „Nemáme ženského Mozarta, pretože nemáme ženského Jacka Rozparovača.“

Muži sú jednoducho z hľadiska inteligenčnej škály variabilnejší, preto je ich viac na oboch extrémnych póloch. To všetko má zaujímavý, niekedy na pohľad až paradoxný vplyv na ich životné cesty. Pinkerová vo svojej praxi pozorovala, že mnohí chlapci, ktorí mali v škole problémy s učením, sebakontrolou či antisociálnosťou, neskôr prekonali svoje ťažkosti z detstva a mali úspešné kariéry finančných analytikov či dizajnérov.

Akoby za tým bolo akési biologické vlákno, pravý opak ich chlapčenskej zraniteľnosti počas raných školských rokov. Pinkerová to vysvetľuje tým, že mnohí z týchto chlapcov mali svoje obsesívne záujmy alebo chuť riskovať, čo pomáhalo kariérnemu vzostupu. Na druhej strane, ich niekdajšie spolužiačky, ktoré sa v škole učili aj cítili o dosť lepšie, často nešli cestou k najlukratívnejším džobom – ale nie preto, že by im v tom mocenské štruktúry alebo materstvo bránili, ale pretože si to ani samy neželali.

Čím väčšia sloboda, tým väčšia nerovnakosť

Pointou kanadskej psychologičky je tvrdenie, že ženy sa bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú deti, oveľa ochotnejšie vzdávajú špičkovej vedeckej kariéry a volia si inú prácu, ktorá im dáva väčší zmysel. Veľká časť talentovaných žien nechce byť ženami v domácnosti, ako to bolo napríklad v USA bežné v 50. či 60. rokoch. Lenže ani v prípade, že nemajú rodinné záväzky, nestoja o opačný extrém, aby sa plnou mierou včlenili do vysoko súťažného prostredia biznisu a vedy, kde sa pracuje od svitu do mrku a ešte sa aj očakáva účasť na víkendových teambuildingoch.

Susan Pinkerová tvrdí, že ženy si vo väčšine želajú pracovné prostredie, ktoré ich nebude stigmatizovať, ak chcú istý čas ostať pri deťoch, a ktoré im umožní flexibilnejší pracovný čas.

Psychologička v tejto súvislosti poukazuje na fakt, že ženy častejšie kopírujú mužský model práve v krajinách, kde je menej možností na uplatnenie a ľudia sú pod oveľa väčším finančným tlakom. V Rusku, Filipínach či Thajsku študuje na univerzitách fyziku 30 až 35 percent žien. No v omnoho bohatších krajinách ako Kanada či Nemecko, kde majú väčšiu slobodu výberu, je výsledkom väčšia rodová nerovnakosť – medzi tými, ktorí si volia fyziku ako svoju kariérnu cestu, je len asi päť percent žien.

Susan Pinkerová preto považuje za nezmyselné, že sa dnes v bohatých demokratických krajinách plytvá energiou aj peniazmi na rôzne podporné programy, ktoré majú v mene ideálu parity dostať čo najviac žien do rôznych vedeckých a manažérskych pozícií. Ak už treba niekoho podporovať, sú to podľa nej zlyhávajúci chlapci, ktorí oveľa častejšie ako dievčatá vypadávajú zo škôl a nevedia sa zaradiť do života.

Samozrejme, pre ideológov rodových štúdií, ktorí do verejného diskurzu presadili svoje konštrukcie a riešia celkom umelé problémy, je kniha Susan Pinkerovej (ak ju vôbec poznajú...) len ďalším sociálnym konštruktom, ktorý slúži mužom na udržanie posledných zvyškov patriarchátu.

Ako rozosmiať celý svet

Na zacyklenú vieru gender studies je najlepšie reagovať humorom, ako to celému svetu predviedli traja mladí vedci Helen Pluckrose, James A. Lindsay a Peter Boghossian.

Ich experiment sa najskôr začal čistou recesiou. Minulý rok na jar sa im do jedného vedeckého časopisu nízkej kvality podarilo prepašovať štúdiu, v ktorej okrem iného tvrdili, že penisy spôsobujú globálne otepľovanie.

Na tom ešte nič veľkolepé nebolo, napísali len absurdný pseudoakademický text pre trochu pochybný žurnál. Rozhodli sa však, že skúsia niečo odvážnejšie – teda že podobne absurdné články, len v sofistikovanejšom obale, pošlú do prvotriednych vedeckých časopisov oborov typu gender studies.

V priebehu roka dali na papier 20 „štúdií“, ktoré boli plné nezmyselných tvrdení alebo vymyslených výskumov, všetko to zahalili do odborného jazyka a zaplnili odkazmi na iné vedecké práce v danom odbore.

Sedem z 20 prác bolo medzičasom uverejnených, ďalších sedem bolo ešte v štádiu hodnotenia a už nevieme, ktoré z nich by boli zverejnené, keďže experiment museli v lete z dôvodu prezradenia prerušiť. Len šesť ich prác žurnály odmietli zverejniť, no aj za niektoré odmietnuté práce získali vcelku pozitívne hodnotenia.

Mladí akademici napokon svoj experiment predstavili začiatkom októbra týmto rozsiahlym textom, ktorý vyvolal celosvetovú pozornosť. Podľa vlastných slov tým chceli ukázať, že na súčasných univerzitách sa deje niečo zlé, najmä v oblasti spoločenských vied.

Ako uviedli, odbory ako gender studies, ktorých zameraním je odkrývať skutočné či domnelé krivdy, zničili akademický výskum tak, že dnes je už takmer nemožné rozumne a otvorene debatovať o témach ako pohlavie, rasa a sexualita. Tieto témy totiž ovládla ideológia, ktorá neskúma realitu štandardnými vedeckými metódami, ale vychádza z viery, že za všetkým sú machinácie vplyvných skupín, zamerané na udržanie si nadvlády nad marginalizovanými skupinami. „Tento pohľad na svet vytvára morálny imperatív, ktorý káže demontovať tieto konštrukcie,“ napísali traja vedci.

Pri svojom experimente sa museli naozaj dobre zabaviť. Časopis Gender, Place&Culture, ktorý je výkladnou skriňou súčasného feminizmu, publikoval ich štúdiu o pozorovaní psov a majiteľov v troch psích parkoch v Portlande. Autori tvrdili, že počas svojho výskumu pozorovali správanie takmer 10 tisícov psov a pritom sa zhovárali s ich majiteľmi, skúmali psiu kultúru znásilňovania a systematické utláčanie utlačovaných psov. Pochopenie vzorcov psieho správania malo podľa autorov slúžiť na to, aby sme lepšie vnímali, ako mužov zbaviť sexuálneho násilia a bigotnosti.

Časopis Gender, Place&Culture, ktorý je výkladnou skriňou súčasného feminizmu, publikoval ich štúdiu o pozorovaní psov a majiteľov v troch psích parkoch v Portlande. Zdieľať

Absurdná štúdia s ešte absurdnejšími závermi však nadchla recenzentov časopisu, ktorí nešetrili superlatívmi – je to „fantastická štúdia, neuveriteľne inovatívna, bohatá na analýzu“. Aby to nestačilo, časopis Gender, Place&Culture autorom oznámil, že ich štúdiu chce vďaka jedinečnosti publikovať pri príležitosti 25. výročia od svojho založenia.

Nie každý do neba volajúci nezmysel sa im podarilo prepašovať – v jednej štúdii navrhovali, aby boli v rámci vyučovacieho pokusu na tému otroctva bieli, mužskí študenti pripútaní reťazami na zem. Špičkový časopis feministickej filozofie tento text napokon nepublikoval, no recenzenti ho ohodnotili ako veľmi zaujímavý, solídny projekt, ktorý ešte nie je pripravený na zverejnenie.

Keď Pluckrose, Lindsay a Boghossian zverejnili svoj experiment, jeho humor aj výsledky ocenili i mnohé mainstreamové médiá. Zástancovia a reprezentanti gender studies sa však namiesto priznania, že ich hlavné vedecké časopisy hanebne zlyhali, bránili útokom – vraj ide o ďalšiu snahu pravičiarov a konzervatívcov zdiskreditovať ich úsilie o rovnejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť.

Tento argument sa však nedal brať vážne ani chvíľu. Trojica vedcov sa netají tým, že sú liberáli a svoj projekt uskutočnili nie napriek, ale vďaka svojej hodnotovej orientácii: keďže sami sú prívržencami liberálneho hnutia za občianske práva, chceli upozorniť na to, že odbory, ktoré sa vnímajú ako súčasť tohto hnutia, ničia jeho meno, povesť vedy a zamorujú verejnú diskusiu vo všeobecnosti.

Aj tento experiment ukázal, že by malo byť vecou cti samotných univerzít, aby sa čo najďalej držali od genderových štúdií. Tým sa v posledných desaťročiach darilo tak, že niekde fungujú ako samostatné magisterské odbory (napríklad na Karlovej univerzite) alebo ako na Slovensku zasahujú do niektorých humanitných vied.

Ale aj vďaka mamutiemu a vtipnému experimentu sa doba mení: ako nám to ukázali zmienení traja vedci aj na svojom videu, na ideológiu genderistov je lepšie než hnevom reagovať uvoľneným výbuchom smiechu.