Manžel jej zomrel pred dvoma rokmi na náhle ochorenie, keď mali ich synovia len štyri a šesť rokov. Je dlhoročnou redaktorkou rodičovského portálu rodinka.sk, kde dnes píše články aj o smútení a o živote bez manžela. 

Hovorili sme o zraňujúcich reakciách ľudí, o smútení s deťmi i  mýtoch o vdovách. Kristína Kováčiková tvrdí, že celá jedna generácia vytesnila smrť na okraj, preto na ňu dnes už nevieme reagovať. Hovorí, že tak, ako dnes ženy bojujú za prirodzený pôrod, rovnako by sa malo stať témou aj prirodzené zomieranie a smrť.  

Ste vdovou dva roky, vaše deti boli v čase smrti vášho manžela ešte v predškolskom veku. Čo sa udialo?

Osem rokov sme žili s manželom v zahraničí, pendlovali sme teda medzi Slovenskom a jedným chorvátskym ostrovom kvôli mužovej práci. Kvôli práci sme sa neskôr aj vrátili na Slovensko, v čase, keď mal starší syn ísť do prvej triedy.

Prenajali sme si domček na dedine a začali sme akurát riešiť, kde budeme bývať. Syn nastúpil do školy, mladší, ktorý bol predtým len doma, do škôlky. Ledva sme sa zabehli, utriasli na nový režim a do toho manžel náhle zomrel. Opustili sme svoj domov na ostrove, tu sme nemali nič, iba plány, ako ďalej, ale to bolo zrazu preč. Prišli sme o ocina.

To zmení úplne všetko. Keď sa to stane, váš plán je iba prežiť deň. Vedela som sa chytiť len toho, že budem pokračovať tam, kde sme skončili. Takže sme zostali v tej istej dedine, v prenajatom dome, deti pokračovali v tej istej škole, v tej istej škôlke, kde v septembri začali. To bolo jediné, od čoho som sa vedela odraziť.

Zrútili ste sa z tej straty?

Nie. Keď mi zavolali, už som tušila, čo mi idú povedať. Deň predtým som ho ešte videla v nemocnici a keď som od neho odchádzala, premkol ma na chvíľu pocit, či ho nevidím naposledy. Ale verila som, že ho tam dajú dokopy, že to bude dobré. Žiaľ, nebolo.

Všetci ma pripravovali, že to bude strašný stres. Zdieľať

Spätne som bola vďačná za to, že som sa s ním mohla rozlúčiť. Že to síce bolo náhle, ale napriek tomu som mala priestor sa s ním vidieť a rozprávať sa. Ešte veľakrát som sa k tomu vracala ako k niečomu, čo mi pomohlo.

Tušili ste ale, že stav vášho manžela je vážny?

Áno, vedela som, že to nemusí dobre dopadnúť.

Mali ste okolo seba ľudí, ktorí vás podržali?

Mala som rodinu. Otec mi pomáhal vybavovať veci okolo pohrebu, o synov sa potom starali moje sestry alebo mama. Stalo sa to pred jesennými prázdninami, takže na to presne nadväzovali dušičky a celá tá smútočná atmosféra.

Deťom ste to povedali hneď?

Nie, deťom som to povedala až po pohrebe.

Čoho ste sa báli?

Najprv som potrebovala zvládnuť samu seba, až potom som mala pocit, že budem pripravená zvládnuť to s deťmi. Nevedela som, čo od toho čakať. Dovtedy som za celý svoj život bola len na jednom pohrebe, keď mi zomrel bratranec, to bolo dva roky pred mužovou smrťou.

Keď sa to stane, váš plán je iba prežiť deň. Zdieľať

Zážitok z bratrancovho pohrebu ma veľmi ovplyvnil. Ale riešila som, samozrejme, či ich zobrať na pohreb. Aj s bratrancovou vdovou, aj s kňazom.

Spätne ľutujete, že ste deti nezobrali na pohreb? Že sa deti nemohli rozlúčiť s otcom?

Nie. Ja som riešila najmä samu seba, aby som to prežila. A tým, že som nevedela odhadnúť, ako ja budem reagovať, tak som ich nezobrala. Nakoniec som to však prekvapivo prežila vo veľkom pokoji. Ale nie som si istá, či by to bolo v takom pokoji, keby som mala pri nohách deti.

Deti sa na to spätne pýtali, prečo neboli na pohrebe?

Áno, pýtali sa. Boli aj ľudia, ktorí mi vyčítali, že som tam deti nezobrala. Ale tým, že pre mňa to bola nová situácia, rozhodla som sa takto. Možno by to bolo iné, keby som mala predtým už niekoľko pohrebov za sebou. Všetci ma pripravovali, že to bude strašný stres. Hoci som tomu nerozumela, nevedela som si predstaviť, čo ešte môže byť väčší stres ako samotný fakt, že muž zomrel.

Ako ste napokon prežili samotný pohreb?

Vedela som, že sa s ním chcem dôstojne rozlúčiť. Plač a smútok, to si človek prežije tak či onak, ale na pohrebe som cítila pokoj. Z filmov som si pamätala ľudí od žiaľu padajúcich do hrobu za zosnulými, takto som to však vôbec necítila. Mala som studené ruky a nohy, všetko som prežívala naplno, ale v pokoji.

Prišiel náš kamarát kapucín, ktorý mal úžasnú kázeň, veľmi silnú, pamätám si z nej slová „byť schopným smrti“. Niektoré moje kamarátky mi povedali, že to bol pre nich duchovný zážitok. Do toho všetkého som si dokázala všímať veci, ktoré mi pripadali absurdné.

Čo tým myslíte?

Tým, že deti vtedy mali štyri a šesť rokov, ja som mala bližšie skôr k téme pôrodov ako k umieraniu. Uvedomila som si, ako veľmi sa dnes zdôrazňuje potreba čo najprirodzenejšieho príchodu na svet, ale na umieranie už zabúdame.

Každá obec má iné zvyky pri pochovávaní. Myslela som si, že manželovo telo bude v dome smútku, a kto chce, bude sa s ním môcť ísť rozlúčiť. Niekde sa pri nebohom striedajú, vždy je pri ňom niekto iný. V dedine, kde je pochovaný muž, to bolo tak, že ho priviezli hodinu a pol pred pohrebom.

Mala som studené ruky a nohy, všetko som prežívala naplno, ale v pokoji. Zdieľať

Skôr ma k nemu pohrebná služba nepustila s odôvodnením, že to nie je hygienické. Zdalo sa mi to absurdné.

Pri novorodencoch riešime rooming in, aby mama s dieťaťom neboli pri pôrode od seba odtrhnutí, a vy so zosnulým príbuzným nemôžete stráviť ani pár minút osamote. O tele vášho muža rozhoduje pohrebná služba, a nie vy.

Spätne si vyčítam, že som za tieto chvíle viac nebojovala. Ale oni ma odbili, že budeme mať pol hodiny celá rodina na rozlúčku v dome smútku. Tá polhodina znamenala, že sme tam boli všetci. Nemala som ani minútu intímnej chvíle s ním, aby som sa s ním rozlúčila sama.

Chýba vám, že tak, ako sa debatuje o čo najprirodzenejšom príchode detí na svet, tak ignorujeme a inštitucionalizujeme tému smrti?

Chápem, že rovnako, ako má niekto problém akceptovať pôrody doma, tak môžu byť ľudia, ktorí majú problém s umieraním dlhodobo chorých blízkych doma a spoliehajú sa na nemocnice alebo hospice. Chápem, že niekomu vyhovuje mať formálne domy smútku, kde leží zomretý príbuzný, lebo by nezvládli mať ho doma tak, ako to bolo kedysi.

Ťažko povedať, čo by komu pomohlo. Za seba však hovorím, že mne by pomohlo mať ten čas so svojím zosnulým mužom iba pre seba. A, žiaľ, som ho nemala, lebo mi to nedovolili.

Moja mama mi napríklad povedala, že sa prvýkrát dotkla mŕtveho človeka až na pohrebe môjho muža. Takže je tu jedna celá generácia, kde sa zomieranie a smrť vytesňovali.

Ja som tiež nemala žiadnu skúsenosť so smrťou a pohrebmi, kým mi nezomrel bratranec. Vtedy ma držal a sprevádzal môj manžel, ktorý už bol vo svojom živote konfrontovaný so smrťou a vedel, ako prebiehajú pohreby, čo bude nasledovať.

Nemala som ani minútu intímnej chvíle s ním, aby som sa s ním rozlúčila sama. Zdieľať

Bola som s ním v dome smútku a keď sa dotkol bratrancovho tela, urobila som to takisto. To je pocit neporovnateľný s ničím, v kontakte s tým studeným telom fyzicky cítite, že človek zomrel, že tam viac nie je. Keď som sa potom dotkla svojho mŕtveho manžela, nepochybovala som, že už nie je tu, ale je pri Bohu.

V tej chvíli som si bola celkom istá, pochybnosti prišli skôr potom. Ale v tom ma podržala bratrancova vdova, ktorá zostala sama so šiestimi deťmi, keď mi veľmi skoro po mužovom pohrebe darovala knižku od Anselma Grüna Skôr ako sa stretneme v nebi.

Je to útla knižka, ale autor v nej rieši všetky otázky, ktoré si môžeme klásť o smrti, napríklad prečo sa to stalo, aký to má zmysel. Píše aj o smútku, o trúchlení, o tom, ako sa k nám v tom čase môžu správať iní ľudia, ktorí sú neistí a nevedia, čo povedať, tak sa pozostalým vyhýbajú.

Vo svojich článkoch opisujete aj absurdné reakcie ľudí smerom k pozostalým. Čo vás najviac hnevalo na reakciách okolia?

Vnímala som reakcie ľudí, ktorí mi chceli vyjadriť úprimnú sústrasť a bolo im to naozaj ľúto. Boli smutní nielen z faktu, že muž zomrel, ale aj z toho, čo sa mi stalo, že ostanem sama s deťmi.

Veľmi ma ale vyrušovali frázy typu „musíš byť silná“ alebo „život ide ďalej“, nič som si pod tým nevedela predstaviť. Keď mi zomrel muž, bolo to niečo podobné, ako keď padne bomba a človek ostatne na chvíľu hluchý, vidíte síce obraz, ale nepočujete, čo od vás ostatní chcú.

Veľmi ma ale vyrušovali frázy typu „musíš byť silná“ alebo „život ide ďalej“. Zdieľať

Žijete v medzičase, kde neexistuje minulosť ani budúcnosť, existuje len tá šoková situácia, ktorá vás akoby obalí. Ja som fakt, že život ide ďalej, vnímala zo začiatku len v tom, že boli nejaké termíny a bolo potrebné deti odprevádzať do školy.

Jediná fráza, ktorá mi pomohla, bola veta, ktorú mi povedal môj otec: Zvládneme to. To množné číslo bolo dôležité, cítila som, že som v tom neostala sama. Takže okrem toho, že som prijala smrť svojho muža, najviac mi pomohlo to, že som v tom nezostala sama.

Čo pre vás znamenalo prijať smrť?

Znamenalo to prijať samotný fakt, že môj muž už nie je prítomný v našom živote tu na zemi. Toto človeku dochádza postupne, keď ten druhý nie je fyzicky veľa teba, keď nemáš komu zavolať, keď nepríde domov, keď ho už nemusíš čakať.

Trvalo to, zvlášť, keď sme osem rokov žili tak intenzívne, boli sme 24 hodín denne spolu, čo nám dovoľovala mužova práca. Keď muž odišiel na týždeň na Slovensko a ja som zostala s deťmi doma na ostrove, bolo to, ako keby mi chýbala ruka alebo noha. Lenže toto nebol týždeň ani mesiac. Zrazu bol preč natrvalo.


Ako reagovali deti, keď ste im povedali, že otec zomrel?

Samozrejme, pripravovala som sa na to, ako im to povedať. Bola som vďačná, že som mala kolegyňu psychologičku, s ktorou som to mohla prebrať.

Tušili, že sa niečo stalo. Ak ľudia tvrdia, že v takomto veku si deti neuvedomujú smrť a stratu, vôbec nevedia, o čom hovoria. Moje deti to veľmi intenzívne vnímali. Najmä neprítomnosť otca, ktorý bol predtým s nimi 24 hodín denne.

Mali sme iný režim ako väčšina rodín, boli sme veľa spolu doma a zrazu to nebolo. Zrazu tu bola diera, ktorú sa môžem snažiť akokoľvek zaceliť, aby sme ako rodina fungovali ďalej, lenže to celkom nejde. Teraz sa popri povinnostiach, ktoré musím sama vykryť, nestíham odtrhnúť, aby som bola len tak s nimi.

Čo je zaujímavé, deťom to nestačí raz povedať a vysvetliť. Ako rastú, tak sa ma pýtajú a chcú vedieť viac, čo sa stalo a ako. Tým, že to žijeme, táto téma sa opakovane vracia v rôznych situáciách.

Sú rodiny, ktoré túto tému vytesnia, aby sa chránili pred smútkom. Mali ste aj vy tendenciu o otcovi viac nehovoriť?

Skôr ma trápil opak, aby si ho pamätali. Keď sa lúčime, keď deti odchádzajú do školy alebo vôbec niekam mimo domu, tak im dám dve pusy na líce, jednu od mamy a druhú od ocina. Možno banalita, ale on je takto stále prítomný, pri každom lúčení.

Neprešiel jeden deň, aby sme sa za neho nepomodlili a máme aj veľa spoločných fotiek. Možno je to pre niekoho zvláštne, ale oslavujeme aj jeho narodeniny, na tortu mu dáme sviečky s číslami, koľko by mal rokov. Takže určite sme ho nevytesnili.

Deti smútili?

Nie tak, že by plakali. Vnímali však, že ja plačem, že som smutná. Boli pri mne, hovorili mi, že vedia, že mi chýba ocino, a vraveli, že aj im chýba. Každý večer sme zaspávali spolu, držali sme sa za ruky a rozprávali sme sa.

So svojím smútkom som sa pred nimi neskrývala. Pýtali sa ma krásne otázky, kde teraz je, akú má v nebi prácu, ako vyzerá nebo. Vtedy som im čítala knižku o chlapcovi, ktorý bol na výlete v nebi, volá sa to Nebo nie je výmysel. Mne sa páčil originál, je aj obrázková verzia pre deti. Pýtali sa ma, či ho potom spoznáme, či nebude mať ofinu. (Smiech.)

Neprešiel jeden deň, aby sme sa za neho nepomodlili. Zdieľať

Napriek smútku to boli aj humorné situácie. Nemala som s nimi ani jednu chvíľu, kedy by som vnímala, že smrť je pre nich niečo temné.

Po pohrebe som ich zobrala na cintorín, aby sme si my sami urobili intímny, rodinný rituál, bez ostatných. Starší syn akoby vedel, kam má ísť. Povedal, že nájde ocinov hrob, že to je ten, kde je najviac kvetov. Spolu sme sa tam pomodlili, syn mu nechal obrázok, ktorý mu nakreslil. Tak to je aj teraz, keď mužovi chodievame zapáliť sviečku. Keď je sneh, stavajú mu snehuliačikov, v lete mu natrhajú lúčne kvety, obidvaja mu musia zapáliť svoju sviečku.

Ako ste dokázali vyžiť po mužovej smrti len zo svojho platu?

To je jedna z tých úžasných vecí, lebo ja doteraz neviem, ako sme to dokázali. Najviac ma desilo, ako si poradím s dlhmi do Sociálnej poisťovne.

Na Slovensko sme prišli s minimom úspor, žili sme v podnájme, posledné peniaze som dala na vysávač a na taniere, keďže po presťahovaní sme tu nemali nič. Rodičia mi požičali peniaze na pohreb, kde som sa skladala ešte s mužovou rodinou.

S jedným príjmom by som to nikdy nevykryla, ale vždy sa nejako stalo, že peniaze boli, pretože mi pomáhala rodina. Aj neznámi ľudia, ktorí sa cez kamarátov dozvedeli o mojej situácii, sa mi vyzbierali napríklad tak, že predávali medovníky pred Vianocami v škole.

Veľmi rýchlo som pochopila, čo všetko muž vykrýval a kde budem musieť teraz zabrať ja. Zdieľať

Kamaráti z kapucínskych stretiek sa mi poskladali na zubára, keď sa mi zlomil zub. Bolo to niečo úžasné.

Našťastie som mala prácu pre internetový portál, kde som už roky pracovala, a v tom som mala istotu a nebola som limitovaná, aby som musela chodiť do kancelárie.

Ako ste si poradili bez pomoci manžela v bežných situáciách? Predsa len je to iné, keď starostlivosť o deti riešia dvaja spolu...

Veľmi rýchlo som pochopila, čo všetko muž vykrýval a kde budem musieť teraz zabrať ja. Nemala som asi mesiac auto, takže som sa nachodila pešo hore-dole, čo mi zaberalo veľa času, ktorý som mohla venovať práci.

Prišli chvíle, keď som cítila, že to nezvládam, že nevládzem fyzicky, že mi chýba spánok, že zodpovednosť je na mne. Päť mesiacov trvalo, kým prišiel sirotský a vdovský príspevok. Keby som nemala pri sebe rodičov a kamarátov, tak neviem, ako by sme to prežili.

Dnes už viete byť samostatní?

Áno, kúpila som si malý byt na dedine, zvládam hypotéku aj bežné výdavky. Na začiatku mi pomohlo, keď som vďaka rodine mala za čo kúpiť nábytok, kuchyňu, takže sme si veľmi rýchlo zariadili bývanie, ostali len drobnosti, bez ktorých sa dá prežiť. Ale jasné, stále máme aj pomoc napríklad v tom, že deťom naši kúpia zimné bundy alebo že máme kamarátov, ktorí nás pozvú na dovolenku v lete. Manželov bratranec mi požičal auto, lebo sama by som si ho nemala ako kúpiť.

 

Upadli ste niekedy do zúfalstva?

Po tých piatich mesiacoch, keď som bola na pokraji svojich fyzických síl, deti boli asi mesiac neustále choré, nemala som čas na svoju prácu. Potom prišli do toho jarné prázdniny, čo pre mňa znamenalo, že musím robiť iba po nociach, do toho notári a Sociálna poisťovňa a ešte sa mi zlomil zub... Tak áno, vtedy v istú chvíľu to bolo na trhanie vlasov.

Ako čas plynul, ako vaše okolie reagovalo na vaše vdovstvo a smútenie?

Najprv som evidovala, že ľudia nevedia, čo mi majú povedať. Dokonca sa zháčili, aj keď mi povedali – „Majte sa pekne!“ a potom sa zarazili, že to sa asi nehodí. Mne to vôbec nepripadalo blbé, skôr okolie malo pocit, že mám pred sebou už len temno. Takže veľakrát som ľutovala ja ich, lebo som videla, ako je im ťažko pri mne normálne reagovať. Chcela som im pomôcť, aby si nemysleli, že som na zrútenie. A myslím, že im odľahlo, keď som sa dokázala na niečom zasmiať alebo dokonca ich rozosmiať. Uvoľnila som tak zopár trápnych situácií.

Na druhej strane si mnohí neuvedomujú, čo to prakticky znamená ostať vdovou. Kamaráti organizovali zábavu a, samozrejme, s vdovou sa nepočíta, že by sa išla zabávať. Ale pozvali ma, aby som išla v nedeľu umyť riad po tej zábave, aby sa rodičia mohli vyspať. Nikto nepomyslel na to, že som na deti sama, že kde ich mám odložiť, že sa nedostanem nikam, ale mám ísť umývať riad po zábave. To sú také tie situácie, keď sa cítite fakt blbo.

Veľakrát som ľutovala ja ich, lebo som videla, ako je im ťažko pri mne normálne reagovať. Zdieľať

Keď ste rozvedený, väčšinou sa aspoň občas pri deťoch vystriedate, ale keď ste úplne sám, tak deti sú len na vás. To si mnohí nevedia predstaviť. A potom, keď vám druhí radia, že musíte myslieť aj na seba a šetriť sa, tak sa len pýtate, kde ten čas máte zobrať.

V mojom prípade sa musela zmobilizovať moja rodina, hoci na to neboli zvyknutí, lebo sme žili osem rokov 700 kilometrov od nich a ich pomoc sme nepotrebovali. Aj som sa musela pokoriť a pýtať si pomoc, hoci dovtedy som všetko zvládala. Dovtedy som bola zvyknutá spoliehať sa len na muža a on na mňa, vystačili sme si v tej malej bunke našej rodiny. Zrazu to však bolo preč.

Rodičia sa po čase presťahovali z Bratislavy do dediny, kde žijeme, takže dnes sme v tesnej blízkosti a veľmi mi pomáhajú. Zároveň však pomáham aj ja im, či už so starostlivosťou o starých rodičov, alebo inými vecami. Nechcem len jednostranne prijímať pomoc.

Dnes ešte smútite?

Potrebovala som svoj priestor, aby som mohla smútiť tak, ako to ja potrebujem. Takže reakcie okolia typu koľko by mal trvať smútok alebo či už to nie je veľa ma veľmi vyrušovali.

Psychológa som nevyhľadala. Mala som šťastie, že som mala pri sebe kamarátku, ktorá sa venuje ľuďom s Alzheimerovou chorobou a vie počúvať. Nedávala mi žiadnu výhľadovú terapiu ani rady, iba počúvala. To presne som potrebovala.

Sú chvíle, keď mám pocit, že je to už dobré a potom príde regres. Zdieľať

Kamarátka si potom na mne všimla progres, že sa už nevraciam k niektorým veciam z minulosti. Ale to bolo možné len preto, že som dostala priestor o tom rozprávať, vracať sa k tomu toľkokrát, koľko potrebujem.

Sú chvíle, keď mám pocit, že je to už dobré, a potom príde regres. Rok po tom, čo muž zomrel, som uvidela pred škôlkou rovnaké auto, aké sme mali my, už to ma vyrušilo. Potom som vošla do škôlky a učiteľka mi ukázala obrázok syna, kde mal nakresliť rodinu. Mňa, brata a seba nakreslil malých ako záhradných trpaslíkov a ocina ako obra, ktorý dosahoval nebo. Kombinácia toho obrázka a auta pred škôlkou so mnou zamávala a rozplakala som sa pred učiteľkou. Načo sa ma ona opýtala – to ešte stále?

Ono to nie je o tom, že by človek plakal stále a intenzívne, že by nebol schopný zdvihnúť sa z postele. Sú to konkrétne situácie, ktoré ho pripomenú, vy ich neviete predvídať.

Na smútení je však paradoxne príjemné to, že prežívate ten vzťah odznova, že sa vraciate k takým veciam, ako ste sa zoznámili, zamilovali, ako plynul váš život, ako sa narodili deti. Ale nie idealisticky, vraciam sa aj k veciam, ktoré ma hnevali a rovnako by ma vytáčali aj teraz. Je to škála všetkých emócií.

S akými mýtmi o vdovách sa stretávate?

No som rada, že nežijem v krajine a dobe, kde sa vdovy upaľovali na pohrebe manžela. Ja mýty o vdovách v niečom popieram, lebo svojou povahou som ironická, takže som vlastne taká veselá vdova. Ak mi niečo dobre padlo po pohrebe, tak to, že som sa mala s kým zasmiať.

Na smútení je však paradoxne príjemné to, že prežívate ten vzťah odznova. Zdieľať

Tak ku mne prišla napríklad moja šéfka a kamarátka, ktorá ma po pohrebe objala, poplakali sme si spolu a potom sme sa spolu smiali nad absurdnosťami, ktoré som následne zažívala. Hovorí sa, že vdova by sa nemala smiať, ale, naopak, ja som to potrebovala, aby som prežila.

Hnevajú vás reakcie, keď vám ľudia povedia, že ste ešte mladá, že budúcnosť máte ešte len pred sebou?

Vnímam to, že má chcú vidieť ešte s niekým iným. Ale je to niečo podobné, ako keby ženatý nejakému singlovi hovoril, aké je to skvelé byť v páre. Len s tým rozdielom, že ja predsa viem, aké je to skvelé byť v páre. Okolie, ktoré nemá osobnú skúsenosť so stratou najbližšej osoby, nerozumie, že môžete mať pochybnosti, či chcete ísť do toho znova. Vy už viete, že smrť je prítomná od začiatku a budete to musieť opäť prežiť. Možno je to len etapa v smútení a možno stretnem niekoho, kde chémia v mozgu spôsobí, že tieto pocity pôjdu bokom, ale zatiaľ to neprišlo.

Moje deti by však boli celkom rady. Dokonca je vtipné, že dosť skoro po mužovej smrti mi aj začali hľadať niekoho, kto by sa im páčil, ale ten výber sa im nepodaril. Buď to bol ženatý otec šiestich detí, kňaz, alebo bratranec z tretieho kolena. (Smiech.) Takže myslia na mňa, ale ja sama pre to aktívne nerobím nič. Keď to príde, tak to príde.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo