Deti by mali doma pomáhať. Ale čo ak nechcú?

Deti by mali doma pomáhať. Ale čo ak nechcú?

Foto: Flickr/David D

Ako motivovať deti, aby pomáhali s domácimi prácami a aby sa tento proces nestal dennou tortúrou?

Mnohí rodičia riešia každodenné dilemy, ako deti priviesť k tomu, aby pomáhali s upratovaním, ustielali si posteľ, odpratávali si hračky pred spaním, chodili vyniesť smeti, umyli riad... Ako deti správne motivovať, aby plnili povinnosti, ktoré sme im zverili?

Rodičia prosia, inokedy sa vyhrážajú, niektorí rátajú do desať, iní zavádzajú sankcie alebo motivujú peňažnými odmenami. Ako deti správne motivovať, aby sa im zverené úlohy stali rutinou, o ktorej sa nemusí dlho diskutovať? 

Denisa Zlevská, psychologička, Centrum pre tréning a rozvoj

Domáce práce sú prirodzenou súčasťou našich rodín. Často z nich však robíme exkluzívny nástroj, cez ktorý deti prichádzajú k odmenám či získavajú množstvo ocenenia. Pamätám sa na heslo z môjho detstva, ktoré nám mamina hovorievala: „Všetci robiť, všetci jesť.“ Toto motto pomenúva tímové ciele a buduje tímového ducha.

Rodina nie je predsa delená na kasty – kde jeden je otrok a iný otrokár. Dajme pozor, aby sme svojou ochranárskou výchovou či netrpezlivosťou učiť deti novým zručnostiam, pri ktorých je potrebné rátať s chybami či dlhším časom, toto kastovanie sami nevybudovali.

Stretávam sa v rodinách so situáciami, keď mamina navarí jedlo, prichystá stôl, rodina sa navečeria a napokon stôl mamina poupratuje, zatiaľ čo sa rodinní príslušníci rozlezú po svojich záujmoch. Vytvára sa akýsi mýtus, že maminu to všetko okolo domácnosti predsa baví robiť, a teda jej do toho nebudeme zasahovať. Napokon, maminy balansujú na pokraji vyhorenia, ktoré je spojené s podráždením a to sa už nikomu nepáči.

Riešením je pomáhať si. Domáce práce sú skvelý spôsob, ako deti viesť k spolupráci a empatii. Dôležitým prvkom je príklad oboch rodičov v ich vzájomnom pomáhaní, do ktorého zapájajú prirodzene aj deti. Primerane ich schopnostiam, ale vytrvalo a pravidelne, aby sa z domácich činností stala rutina – bežná vec. Je vhodné práce deťom urobiť zaujímavé tým, že im vytvoríme priestor učiť sa nové zručnosti, že budú vnímať ich osoh a prínos pre spoločné dobro. Tým sa bude budovať prirodzene aj ich status v rodine a prináležitosť. Efektívne sú aj rôzne hry či vytváranie paralel činností s rozprávkovým svetom – „vysávač ako silný drak, čo všetko po zemi zožerie“ – kreativite sa medze nekladú.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Pomáhanie detí s domácimi prácami je predovšetkým problém nás rodičov. Dieťa nás sleduje, napodobňuje a v dobrom vzťahu má od malička ašpiráciu byť s nami „dospelé“, to znamená pracovať. Chce umývať riad (pokiaľ nemáme umývačku), prať bábikám oblečenie, s nami variť alebo kosiť záhradu. Naša trpezlivosť, schopnosť oceniť i snahu, nájdenie primeraného priestoru, v ktorom čiastkovú prácu zvládne (je úspešné) a neublíži si (zvyčajne sa nám to ako-tak darí pri vianočnom pečení), je podstatná investícia do zapájania sa do domácich prác v budúcnosti. Lenže – my zvyčajne nemáme čas, dieťa nás v práci zdržiava, je s ním často viac oštary ako úžitku. Keďže dieťa ešte nemá potrebné zručnosti, povieme mu: „Počkaj, ja to urobím.“ Ešte v horšom prípade mu povieme: „Toto je pozametané!?“, „Toto sú umyté schody!?“. A ukážeme mu svoju dokonalosť a jeho neschopnosť.

Chápem, že dieťa môže mať „problém“ s tým, aby si odkladalo hračky, ustielalo posteľ či v sobotu vysávalo. Ale dôsledný rodič nie. Som totiž presvedčený o tom, že rodič má právo mať na dieťa požiadavky a vyžadovať ich plnenie. A že pri neplnení si povinností je diskusia slepá cesta. „Neustelieš si? Nebudeš sa môcť hrať. Neodložíš si hračky, nebudeš môcť robiť iné príjemné činnosti“. „Nechceš teraz raňajkovať? Dobre. Na desiatu máš jablko a potom až obed.“ Naša dôslednosť pre dieťa znamená, že sme čitateľní, že sa na nás dá spoľahnúť.

A platiť dieťaťu za to, že upratalo alebo vynieslo smeti? To by malo byť zo zákona „trestné“.

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Deti majú mať domáce povinnosti a majú sa učiť starať sa o svoje veci čo najskôr. Čím skôr začnú, tým lepšie. Deti, ktoré doma pomáhali od štyroch rokov, mali lepšie známky v škole, boli sebestačnejšie, úspešnejšie v živote a dokonca šťastnejšie ako tie, ktoré nepomáhali.

Niektoré rady pre rodičov:

  1. Deti majú vidieť príklad a vzor v oboch rodičoch. Keď rodičia pracujú spolu a delia si domáce povinnosti, dieťa sa učí, že je normálne, ak každý niečo robí.

  2. Aby deti práca bavila, aj vtedy je lepšie ju robiť v tíme – v skupine, rodine. Deti si uvedomia, že sú súčasťou rodiny. Prehlbujeme rodinné väzby, zdieľame spoločné ciele, upevňujeme kohéziu rodiny.

  3. Ak je to možné, dajte povinnosť na starosť dvojici súrodencov. Lepšie je, ak v tom nie som sám.

  4. Spoločnou prácou súčasne učíme deti i dokončovať veci, čo je nesmierne dôležité.

  5. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Keď deti robia veci nedokonale, spomeňte si na seba, keď ste boli malí. Možno nájdete v sebe viac pochopenia a vyhnete sa kritike.

  6. Nemusíme deti vynášať do nebies, ale vždy treba zamerať sa na pozitíva, prispievanie a povzbudiť deti.

  7. Je ľahšie dať deťom akúkoľvek prácu, ako im vymyslieť zaujímavú prácu. Úlohou rodiča je byť tvorivý a urobiť aj z monotónnej práce zaujímavú. Napríklad formou rozprávky alebo hry, ak hovoríme o malých deťoch. Staršie deti zasa netreba podceňovať, často sú oveľa schopnejšie, ako sa zdajú.

  8. Vo všeobecnosti majú mať deti na starosti svoje veci a svoju izbu a tiež majú niečo robiť pre všetkých. Dvojročné deti dokážu odložiť na miesto svoje hračky, odložiť riad zo stola, servítky do koša, špinavé veci do koša na pranie. Trojročné dokážu pomáhať pri prestieraní stola, ustielaní postele. Štvorročné môžu polievať trávnik, pozametať dlážku. Päťročné si vie spraviť jednoduché raňajky a upratať po sebe. Šesťročné dokážu umyť okno a upratať si izbu atď.

  9. Za plnenie domácich povinností netreba deti odmieňať, prosiť ani ich podplácať.

  10. Vyhrážky nechuť detí len zhoršia. Vyhnime sa im.

  11. Ak deti dosiaľ povinnosti nemali, ich zavedenie má byť odkomunikované pozitívne. Zdôraznime pri tom schopnosti detí a našu vieru, že im veci pôjdu dobre.

Vytvárajme deťom príležitosti na prácu, buďme vzorom, buďme trpezliví, povzbudzujme, aby sa cítili kompetentne, a nevzdávajme sa. Tak deti pochopia, že sú súčasťou sveta práce a nebude im to robiť ťažkosti v blízkej ani vzdialenej budúcnosti.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo